Stalo sa:


– 6. 9. – Svätý Otec Benedikt XVI. povýšil farský kostol Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou na baziliku minor. Slávnostné vyhlásenie sa uskutočnilo za veľkej účasti ľudu a kňazov pri sv. omši, ktorú slávil J. Em. Jozef kardinál Tomko

– 8. 9. – oslávili sme sviatok Narodenia Panny Márie na Doline, kde je zasvätená kaplnka tomuto titulu. Svojim slovom nás povzbudil duchovný otec Peter Čorba, farár v Krížovanoch. Pri tejto príležitosti sme zistili, že dva zvony v kaplnke boli ukradnuté a následné zničené.

– 15. 9. – oddychovali a slávili sme štátny aj cirkevný sviatok patrónky Slovenska, Sedembolestnej Panny Márie

– cez celý október sa intenzívnejšie modlíme jednoduchú hlbokú modlitbu posvätného ruženca

– 5. 10. – ďakovnou sv. omšou na Doline, za všetky dobrodenia živej prírody a za krásu stvoreného sveta, sme si uctili patróna poľovníkov, sv. Huberta a oslávili Stvoriteľa sveta • putovali sme k ružencovej Panne Márii do Obišoviec

-re-

Manželské ohlášky


sobáš 11. 10. – Ovčie o 15:00 – Ján OLEJNÍK, syn Jána a Márie rod. Tužákovej, bývajúci v Poprade a Mária BALOGOVÁ, dcéra Ambróza a Anny rod. Jenčovej, bývajúca v Ovčí 37.

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.



Povedali sme si už, že ľudská sexualita je Bohom stvorená a chcená. Je teda dobrá! A ak je užívaná podľa Božích úmyslov, posväcuje človeka a je záslužná aj pre večnosť. Keď je teda ľudská sexualita Bohom daná a chcená, môže byť sex v manželstve hriešny?

Hriešnosť sexu môže byť spôsobená:
a) hriešnosťou úmyslu,
b) jednak spôsobom jeho užívania, ktorým je porušovaný Boží poriadok.

Čo môže byť takým hriešnym úmyslom?

1. Akékoľvek sebectvo a bezohľadnosť. Manželský styk, ktorý je jednému z manželov vnucovaný bez ohľadu na jeho stav a želanie, nie je prejavom skutočnej lásky, lebo poškodzuje zdravie jedného z partnerov, ohrozuje jeho plodnosť alebo ho inak telesne či duševne zraňuje.

2. Bez oprávneného dôvodu celkom vylučovať počatie a zrodenie dieťaťa.

3. Ak sex neslúži svojmu poslaniu (napr. konzumný vzťah k sexu = „božstvo sexu“). Boží poriadok pre sexualitu je najčastejšie porušovaný:

a) používaním nedovolených spôsobov regulácie počatia, narušujúcich prirodzené pochody v organizme;

b) používaním spôsobov celkom vylučujúcich možnosť počatia – sexuálne uspokojovanie bez náväznosti na pohlavný styk (orálny sex). Vidíme, že ani v manželstve nie je všetko dovolené!

Sexuálna zdržanlivosť nielen pred manželstvom, ale aj v manželstve je naozaj potrebná a v rozumnej miere aj prospešná:

1. už preto, že ste dvaja, je potrebné v rámci prispôsobovania sa zodpovedne ovládať.

2. periodická zdržanlivosť je súčasťou PPR (prirodzeného plánovania rodičovstva) a jeho nevyhnutnou podmienkou.

3. pri menštruácii sa zo zdravotných dôvodov (možnosť infekčného ochorenia) odporúča zdržanlivosť.

4. niekedy môže byť nevyhnutná z iných zdravotných dôvodov a môže trvať niekedy aj dlho (napr. hroziaci spontánny potrat). Občasná zdržanlivosť môže byť prospešná, pretože bráni zovšedneniu a spôsobuje primerané napätie a sexuálnu túžbu. V zachovávaní sexuálnej zdržanlivosti je potrebné si navzájom pomáhať. Preto obaja manželia potrebujú poznať priebeh menštruačného cyklu ženy, aby sa podľa toho chovali a navzájom sa sexuálne zbytočne nedráždili. Ak by sa niektorý z manželov nedokázal v tejto oblasti ovládať, ťažko zachová manželskú vernosť, ak v manželstve nastane dlhšie obdobie sexuálnej abstinencie.

Byť zdatným v tejto oblasti v manželstve znamená mať tvrdý tréning a dobrú skúsenosť z predmanželskej zdržanlivosti. Je to veľmi častý zjav a skúsenosť, že nezdržanlivosť v sexe pred manželstvom je istým podhubím pre manželskú neveru. Kto nie je charakter a pevná osobnosť kresťana už pred manželstvom, veľmi ťažko potom dokáže byť v manželstve, ak prídu akékoľvek problémy, neporozumenia a prekážky.
Dvaja ešte nezosobášení dospelí ľudia môžu mať spolu pohlavný styk, ak chcú! Otázka je však iná: je to pre nich dobré? Čo si dvaja nezosobášení ľudia týmto pohlavným stykom hovoria? Je to v súlade s pravým zmyslom pohlavného spojenia? Je to milujúce? Láska nie je svojvoľná, láska nie je tým, čím chceme, aby bola. Láska nie je iba hrejivým maznavým citom k druhej osobe. Nemôžeme jednoducho povedať, že láska je sexuálnou príťažlivosťou alebo sexuálnou túžbou po druhej osobe. Láska nie je niečo, čo sa ľuďom „prihodí“. Láska je rozhodnutím! Nehovorím to preto, aby som znižoval význam citov a príťažlivosti.

Ako povedal Svätý Otec Ján Pavol II.: „City sú surovým materiálom“ lásky. A je chybou pokladať surový materiál za konečnú podobu. Musíme dovoliť, aby bol surový materiál milosťou pretvorený na slobodnú voľbu pre dobro milovaného“. Avšak tento názor je v našej kultúre ešte neznámy. Láska si, podľa definície, stále „slobodne volí“ obetovať sa pre dobro druhého. Láska medzi dvoma pohlaviami si slobodne volí darovať sa bezhranične verne a plodne milovanému. To všetko vyjadruje pohlavný styk – hovorí rečou Božej lásky. To vyjadruje manželský zväzok a sobášny sľub. Hocičo menšie je iba napodobeninou toho, po čom naše srdce skutočne túži.

Reč má vyjadrovať pravdu. Ak rečou vyjadrujeme lož, zneužívame ju a to nikdy nemôže byť prejavom lásky! Aj reč tela má vyjadrovať pravdu. Ján Pavol II. hovorí o „proroctve tela“. Telo je „prorokom“, pretože hovorí rečou Boha – teda vyjadruje lásku! Ale musíme si dávať pozor, aby sme vedeli rozlíšiť pravých od falošných prorokov. Dvaja dospelí ľudia, ktorí majú dobrovoľne pohlavný styk, ale nezaviazali sa manželským zväzkom sú falošnými prorokmi. Svojimi telami hovoria: Som tvojím slobodne, bezhranične, verne a plodne navždy. To však v skutočnosti nie je pravda! Oni si navzájom klamú! Ak sa dvaja dospelí ľudia naozaj milujú a svoju lásku chcú vyjadriť pohlavným stykom, svoje rozhodnutie potvrdia manželstvom. Ak sa navzájom milujú a ak si navzájom nechcú klamať, nebudú hovoriť rečou tiel, kým táto reč nebude vyjadrením zväzku, ktorý už prijali svojím sobášnym sľubom. Načo potrebujú mladí sobášny list? On je síce iba kusom papiera, ale vyjadruje, že manželský zväzok medzi nimi spečatil BOH!

Keď nevesta a ženích vyjadrujú svoj súhlas, obaja sa podstatne menia. Keď vyjadrujú svoj súhlas, práve vtedy a tam sa stávajú manželom a manželkou. Existuje to, čo neexistovalo pár minút predtým – je to manželský zväzok spečatený Duchom Svätým, ktorý nemôže byť zrušený ničím, iba smrťou! Pohlavný styk je vyjadrením tohto manželského zväzku.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Ahoj deti!

Ak sa ti dnes nechce von,
práve na to čaká on.
Macko Pu je priateľ tvoj,
zábavy a smiechu zdroj.
Priateľstvo si veľmi stráži,
aj dobro a česť si váži.


Začiatok babieho leta nás teda poriadne prekvapil. Vietor bol síce dosť silný na púšťanie šarkanov, ale sotva sa niekomu chcelo vyjsť von, keďže bol taký studený, že nás prefúkal až do kosti. Nastal čas na rôzne aktivity vykonávané v teple domova. A u nás na 100% vyhrali rozprávky Macka Pu (Winnie the Pooh). Viete, že autorom tejto slávnej postavičky je britský spisovateľ Alan Alexander Milne? Prvá kniha o dobrodružstvách Macka Pu vyšla 14. októbra 1926.

Veselé príhody s prasiatkom, oslíkom, králikom a ostatnými priateľmi zo Stoakrového lesa nás vedia rozosmiať tak, že nás bolia brušká. A samozrejme, dokážeme ich pozerať od rána do večera. Aby nás však neboleli očká, chrbátiky a aby sa nám mamky nevyhrážali závislosťou, pripravila som si pre vás nejaké úlohy. Ako inak by som mohla, ak nie s témou Macka Pu.

Úloha 1:
O čom snívajú Macko Pu a prasiatko?

Úloha 2: Pospájaj číslice od 1 do 42 a vymaľuj obrázok.

Milé deti!
Redakcia Spektra vyhlasuje súťaž: Najkrajší obrázok z mojej farnosti.
Čo je preto potrebné urobiť? Nič ťažké. Veľa z vás už vlastní počítač, preto nakreslite vo svojom počítači (môže byť i u kamaráta, alebo v škole) nejaký pekný digitálny obrázok s horeuvedenou tématikou a pošlite ho emailom do našej redakcie, najneskôr do 31. októbra 2008. Emailovú adresu nájdete v tiráži, na začiatku časopisu.

Tri najlepšie obrázky budú odmenené!

Tešíme sa na spoluprácu!

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová, Víťaz

Svätožiara pre dvoch


On sa chcel stať mníchom, no pre neznalosť latinčiny ho odmietli. Ona tiež chcela vstúpiť do rehole, no predstavená jej žiadosť zamietla. Hneď pri prvom stretnutí im bolo jasné, že je to láska na celý život; o tri mesiace už boli manželmi. Nehovoríme o postavách z nejakého románu, ale o rodičoch sv. Terezky Ježiškovej, Ľudovítovi a Azélii Martinových. 19. októbra na Misijnú nedeľu budú obaja slávnostne blahorečení v bazilike svojej svätej dcéry v Lisieux. Povýšení na oltár budú nie preto, že boli rodičmi svätice, ale preto, že sami viedli svätý život. Cirkev nám ich predkladá za vzor v čase, keď sa mnohým zdá, že pravá kresťanská rodina už vyšla z módy. Zahľaďme sa teda na ich život, ktorý sa navonok nelíšil od ostatných rodín, no vo vnútri skrýval niečo mimoriadne a posvätné.

Keď sa ženil, mal už Ľudovít 34 rokov. Jeho otec bol vojakom, no syn si zvolí hodinárske remeslo a vo voľnom čase je vášnivým rybárom, niekedy poľovníkom. Každodenné omše, nočné adorácie a púte napĺňajú jeho bohatý duchovný život. Azélia je zas šikovná krajkárka a už v 22. rokoch si otvorí vlastnú živnosť na výrobu veľmi jemných a bohato zdobených alenconských krajok. Manželom sa postupne narodí deväť detí, z ktorých štyri zomrú v útlom veku. Detská úmrtnosť zostáva aj v druhej polovici 19. storočia dosť vysoká. Pani Martinová veľmi trpí stratou svojich detí, pretože posledné už ani nemohla kojiť, objavil sa jej totiž nádor. Zostalo im teda päť dcér, z ktorých najmladšia je všetkými rozmaznávaná Terezka. V manželskom páre Martinových má matka dominantné postavenie, no nesťažuje sa na pokojnú povahu jej Ľudovíta: „Môj muž je svätý človek, takého by som priala každej žene“, zvykla Azélia hovoriť. Vďaka práci a bdelému spravovaniu svojho majetku nepoznali manželia v živote núdzu. Neskôr Ľudovít predáva svoje hodinárstvo, aby sa naplno venoval obchodom svojej manželky, ktorá už zamestnáva dvadsať čipkárok.

Hoci je práce vždy dosť, prvoradá pre rodičov je výchova ich dcér. Už od útleho veku vedú svoje deti k láske k Bohu a ľuďom. Samozrejmosťou je pravidelná spoločná modlitba a čítanie Sv. písma, nedeľný pokoj dodržiavajú až úzkostlivo. Preto neskôr sv. Terezka bez obavy o rodičoch vyznáva: „Boli viac hodnejší neba než zeme.“ Rodinná liturgia a malé slávnosti ozvláštňujú všedný život a utužujú vzájomné vzťahy. Rodičia s láskou vychovávajú svoje deti, pestujú v nich prirodzené cnosti a učia ich zápasiť s vlastnými nedostatkami. Terezka v svojej autobiografii s láskou spomína na každodennú otázku svojej mamy, či už obetovala svoje srdce Ježišovi. Viera je v ich rodine čosi živé, čo dáva životu zmysel a dôvera v Božiu prozreteľnosť dáva silu k prekonaniu ťažkostí, ktoré prichádzajú. Rakovina pani Martinovú pomaly ničí, s dcérami cestuje ešte do Lúrd, no neuzdraví sa. Naopak, stav sa jej ešte zhoršuje, keď sa dozvie o smrti svojej staršej sestry na tuberkulózu. Trpí stále viac, obdobie nádeje strieda strach. Trápi ju starosť o päť nezaopatrených dcér a modlí sa, aby všetky boli sväté. Azélia svoj život dáva do Božích rúk a 28. augusta 1877 po dlhom utrpení zomiera. Najmladšia Terezka má štyri roky a táto strata mamy ju poznačí na celý život. Rodina je zdrvená, otec Ľudovít berie na seba aj úlohu matky.

Na pozvanie švagra sa spolu s dcérami presťahuje do mestečka Lisieux, kde kúpi nádherný dom s veľkou záhradou. Jeho najväčším potešením sa stáva malá Terezka, ktorú láskyplne nazýva „kráľovnička“. Berie ju so sebou na rybačky, prechádzky a popritom nikdy nezabudnú pozdraviť skrytého Ježiša v niektorom z mestských kostolov. Stačí sa jej dívať na otca a vidí, ako sa modlia svätci . Práve otec Terezku prvýkrát privádza do kaplnky Karmelu a hovorí jej o kontemplatívnych sestrách karmelitánkach. Práve do tohto kláštora vstúpia jeho štyri dcéry. Prvá Paulína, za krátky čas ju nasleduje Mária, tiež Leónia, ktorá vstupuje ku klariskám no čoskoro sa vracia domov. Pán Martin sa cíti poctený, že Pán si vyvolil jeho dcéry, no ani netuší, akú obeť bude musieť ešte priniesť. V jeden slnečný deň k nemu prichádza jeho najmilšia, sotva 15-ročná Terezka. Sadne si k nemu, objíme ho a bojazlivo vysloví svoju prosbu. Prosí ho o dovolenie, aby smela vstúpiť do karmelitánskeho rádu. Otec je veľmi dojatý, v srdci skrýva svoju bolesť no povzbudí Terezku v jej rozhodnutí a prirovnáva ju k malej kvetinke, o ktorú sa Pán Boh s láskou staral a teraz ju chce presadiť do inej, ešte úrodnejšej zeme vrchu Karmel. Keďže predstavení nesúhlasia so vstupom tak mladého dievčaťa, cestuje pán Martin s Terezkou až do Ríma k samotnému pápežovi. Nakoniec Terezke vstup do kláštora povolia. Otec ju odprevádza, pred bránou klauzúry Terezka prosí o jeho požehnanie, pričom si pred otcom kľakne. On si tiež kľaká k nej a takto dojímavo sa lúčia.

Ľudovít Martin ostáva sám s jedinou dcérou Celinou. Čoskoro naňho prídu ďalšie skúšky. V jedno ráno nastáva doma panika, Celina otca nemôže nájsť, dostal nervový záchvat a takto odišiel z domu. Po dvoch dňoch ho nájdu a dajú vyšetriť, lekár konštatuje sklerózu multiplex. Pána Martina dajú teda do ústavu pre duševne chorých, čo v tej dobe znamenalo veľké poníženie. No keď sa v Lisieux koná zbierka na nový oltár v katedrále, pán Martin zaplatí celú sumu, aby priniesol obetu svojho života na oltár Pána. Chce sa mu vo všetkom pripodobniť a hlavne v utrpení. Postupne chradne čoraz viac, je mu ešte dopriate zúčastniť sa na Terezkiných sľuboch, kde svoje dcéry vidí naposledy. Nezmôže sa už na slovo, len prstom ukáže nahor: „v nebi“, zašepká. Obeta jeho života je zavŕšená, pán Martin zomiera 29. 7. 1894, o tri roky ho jeho najmladšia Terezka nasleduje.

Manželia Martinovci sa celkom odovzdali do Božej vôle. Keď prišli skúšky, ich zbraňou bola dôvera, že hoci Pán Boh dopustí, ale neopustí; On zraňuje, ale aj rany obväzuje. Ich potravou bolo Evanjelium, ktoré brali ako živé Božie slovo, preto veľmi dobre porozumeli Ježišovým slovám: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Pochopili, že svätosť nie je výsada niektorých, ale je to povinnosť nás všetkých. K tomuto viedli aj svoje dcéry a práve vďaka ich starostlivej a láskyplnej výchove máme sv. Terezku Ježiškovu učiteľku Cirkvi a patrónku misií. Preto ich právom môžeme vzývať ako svätú rodinu, ktorá nám žiari svojím príkladom na nebi svätosti.

-ns-

Vďačnosť za sviatosti


Bolo to už viac ako pred rokom, čo išla moja dcéra Kristínka na prvé sväté prijímanie a ja som sa správala ako typická „mama kvočka“.

„Máš ten zoznam, však?“ nedala som jej pokoj, keď sme čakali v kostole pred spoveďou.
„Ak zabudneš, čo máš povedať, opýtaj sa kňaza…Počkaj, kým ťa nevyzve, aby si ľutovala… Počúvaj a pamätaj si, aké pokánie dostaneš…..“

Musím pochváliť Kristínku, že neprevracala oči, ani ma neposielala preč. Iba sa nervózne usmievala a pri všetkých mojich posledných ponaučeniach len súhlasne kývla hlavou. Keď konečne prišiel rad na ňu odhodlane vykročila ku kľakatku kde ju už čakal náš usmievavý duchovný otec a mňa, svoju ustráchanú mamu, nechala len tak stáť. Nikdy som nemala v úmysle rozbehnúť sa za ňou, a predsa som bola odrazu zaskočená, keď som ju videla ako tam tak kľačí. Zostala som zrazu sama v tichom pološere kostola a čakala. Urobila som koľko som vládala. Pomáhala som Kike s katechizmom, naučila som ju modliť sa. Teraz však moja prítomnosť bola nežiadúca. Pre starostlivého rodiča tento objav znamená veľa. Pri spovedi bola moja dcéra sama s Bohom a to, čo sa odohrávalo medzi nimi dvoma, sa ma už – úprimne povedané – netýkalo.

Keď sme neskôr obe kľačali vedľa seba v kostole, ďakovala som Pánovi za jeho odpustenie, tak ako to robievam po každej spovedi, no tentoraz to bolo iné. Neďakovala som mu za milosť preukázanú mne, ale mojej dcére. Hľadela som na kríž a vtedy som pochopila, možno prvý raz v živote, že Kristus trpel muky za moje dieťa. Aj keď som rozumom vždy prijímala, že Boh ,miluje moje deti dokonalejšou láskou než ja, predsa som si to takto nikdy predtým neuvedomovala. Hriechy mojej dcéry boli odpustené vo sviatosti zmierenia nie preto, lebo som ju JA tak veľmi milovala, ale preto, lebo ju miloval BOH. So mnou to nemalo nič spoločné.

Teraz, keď už Kristínka môže prijímať sviatosti, Boh ju bude zahŕňať darmi oveľa vzácnejšími než tie, ktoré dostávala doteraz. Vďaka tomuto som si začala stále jasnejšie uvedomovať, že moje deti patria Bohu. Ešte intenzívnejšie som si to uvedomila, keď som pred pár mesiacmi nosila pod srdcom nášho malého Martinka. Pán nás navštívil krížom, keď sme sa nevýslovne báli, že o neho prídeme a najťažšie bolo prijať Božiu vôľu a súhlasiť s ňou. Neviem či sme v tej skúške obstáli, ale nášho vymodleného člena rodiny sme pred pár týždňami priniesli pred Pána, aby prijal sviatosť krstu. Od momentu jeho narodenia som prosila Boha aby ho ochraňoval a držal nad ním ochranu ruku a nevedela som sa dočkať dňa keď príjme prvú a tak prepotrebnú sviatosť pre jeho spasenie. Nedajú sa opísať pocity aké som v tú krásnu nedeľu mala. Keď sa kňazove požehnané ruky dotkli jeho perinky a ja som počula: „..Zbav toto dieťa dedičnej viny….“ zaliala mi srdce obrovská radosť. Akú prenádhernú sviatosť nám Boh dal v krste: …“ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého…“ Či môže ešte existovať pre matku radostnejšie poznanie ako to, že v tomto momente sa jej deti stávajú Božími deťmi?!

Možno si myslíme, že svoje deti bezhranične milujeme , sme však „len“ pozemskými rodičmi. Boh ich pozná najlepšie, dáva im to čo najviac potrebujú, a miluje ich dokonca viac než my sami. Keď som potom počas svätej omše prijala Pána Ježiša, obzvlášť som mu ďakovala za to, že netrpel len z lásky ku mne, ale z lásky ku všetkým svojim deťom – aj k tým, ktoré zveril mne. Nechal sa priviazať ku stĺpu a zbičovať, aby získal odpustenie hriechov, ktorých sa moje deti ešte len dopustia. Zniesol bolesť tŕňovej koruny, aby moji maličkí mohli raz prísť do neba. A keď mu klince prenikali do rúk a nôh, aj vtedy videl tváre mojich detí a miloval ich. Prijal smrť na kríži, aby sa ony mohli tešiť novému životu.

Keď sme s manželom zvolávali na naše deti požehnanie: „Bože žehnaj naše dieťa…..“ uvedomovala som si každučké slovo a chvel sa mi hlas. Najviac som mu však v srdci ďakovala za to, že tak veľmi miluje moje deti. Svojim utrpením, smrťou a vzkriesením im náš Pán daruje svoju milosť, odpustenie a prísľub neba. A toto sú vzácne dary, ktoré by im ani úzkostlivá a najstarostlivejšia mama nemohla dať.

To čo teraz hovorím, píšem len jednou rukou, medzičasom vstal Martinko a ja ho držím v náručí, takže ďalšie myšlienky budem musieť dokončiť niekedy inokedy.

Martina Gondová, Víťaz

Naše Spektrum


Vsiedmom čísle nášho farského časopisu, ma vážení čitatelia, zaujal článok od Aničky Blizmanovej, ktorá zhodnotila prácu redakčnej rady za desať rokov jeho vychádzania. Verte alebo nie, že som ho najmenej desaťkrát prečítal. Veľmi sa mi zapáčila veta, kde zdôrazňuje, že tento časopis sa má zaujímať o prácu a dianie v našej farnosti, ako je to napísané pod jeho hlavným názvom Spektrum. Píšme o nás, o dianí okolo nás, veď námetov je veľa a tak ako sama píše, uľahčíme prácu realizačnému tímu.


Nuž ale vráťme sa k hlavnej myšlienke tohto môjho článku. Milá Anička, predstavila si nám celý tím ľudí, ktorí sa na výrobe tohto časopisu podieľajú. Je to veľmi chvályhodné. Ale ver alebo nie, my, ktorí máme na svojich pleciach viac ako šesť krížikov, týchto ľudí nepoznáme. Vieme len to, že by to mali byť naši rodáci. Preto navrhujem, keď oslavujeme 10. výročie tohto časopisu, či by nebolo vhodné, aby sme vás celý tím videli keď nie na titulnej stránke, tak aspoň vo vnútri časopisu. Čo ty na to, Martin st.? A tak by sme vedeli, kto a ako sa na tom podieľa. Je naozaj chyba dopisovateľov, že sa o dianie okolo nás málo zaujímame. Ja pevne verím, že v budúcnosti sa to zlepší.


Iba v krátkosti som sa zmienil o kvalite, ktorú tomuto časopisu dávate. Preto dovoľte, aby som vám v mene svojom ako aj ostatných čitateľov poprial veľa zdravia a trpezlivosti pri „lúštení“ našich príspevkov, ktoré vám posielame.

Imrich Jenča, Víťaz

Projekt adopcia na diaľku



Mesiac október okrem modlitby posvätného ruženca nám v tretiu októbrovú nedeľu predkladá aj ako misijnú nedeľu. V tento deň sa na celom svete koná finančná zbierka, ktorej výťažok je určený na pomoc obyvateľom chudobných krajín. Zároveň nám pripomína, že Cirkev tvorí jedno univerzálne spoločenstvo, rodinu bratov a sestier vo viere. Hoci sa misijná nedeľa spája skôr s finančnou zbierkou, nesie so sebou aj ďalšie ciele. Jedným z nich je motivácia farností, misijných skupín či jednotlivcov, aby hľadali spôsoby, ako pomôcť misiám.

Aj naše ružencové bratstvo si zvolilo na spoločnom pracovnom stretnutí horliteľov 3. marca 2008 jeden z takýchto spôsobov, ako pomôcť chudobným rodinám v misiách. Je to projekt „Adopcia na diaľku“ cez Slovenskú katolícku charitu, kde bola zaslaná žiadosť o pridelenie najchudobnejšej rodiny, konkrétne jej dieťaťa. Nakoľko je to zdĺhavý proces vybavovania, kladnú odpoveď sme dostali až 5. augusta 2008 s prideleným dieťaťom, ktoré vám na stránkach nášho časopisu Spektrum predstavujeme:
Prostredníctvom Saleziánskeho formačného strediska (QAFS) nám bol pridelený tento chlapec:

Meno a priezvisko: Klodian Cupi
Dátum narodenia: 3. november 1996
Meno otca: Pjeter
Meno matky: Age
Počet súrodencov: 6 – dvaja chlapci a štyri dievčatá
Adresa:
QAFS Qendra M. Mazzarello
S. Magda Cerovská
„BREGDET“
K.P. 1540 – TIRANA
ALBANIA

Poznámka: Veľmi chudobná, početná rodina. Otec má len príležitostnú prácu ako robotník. Rodičia nemôžu zabezpečiť všetky potreby.

Tieto deti sú jednoduché a šťastné. Prežívajú každý deň v dôvere, že Pán im pomôže. Ako píšu rehoľné sestry z komunity, „nechýbajú však ani deti smutné, hladné, nedôverčivé, netrpezlivé, atď. Vaša duchovná prítomnosť, vaše modlitby a finančná pomoc sú pre nás a pre celú chudobnú osadu veľkým darom. Peniaze, ktoré od vás prichádzajú, patria učenému dieťaťu na vzdelanie pre jeho lepšiu budúcnosť.“ Adopcia končí po ukončení všetkých štúdií dieťaťa, ktoré oznámi SKCH.

Sestra z komunity Magda Cerovská v mene všetkých, ktorí tam pôsobia aj v mene rodičov tohto chlapca ďakuje a v modlitbách od Pána Ježiša na príhovor jeho Matky Márie vyprosuje pre naše RB hojnosť Božích milostí, darov Ducha Svätého. „Nech Pán žehná aj Vaše rodiny, nech On je Vašou silou.“

Emília Uličná, Víťaz

Naše ružencové bratstvo

„Milujte Máriu, lebo je vašou Matkou a vy ste jej deti.“
(Sv. Otec Ján Pavol II.)


S ružencom v rukách a piesňami na perách sme 17. augusta putovali k našej nanebovzatej Matičke na Staré Hory. Cesta nám rýchlo ubehla, takže sme stihli aj sv. omšu o siedmej hodine v bazilike. Nepotešil nás však oznam, že slávnostná sv. omša sa kvôli počasiu nebude konať na tradičnej Studničke. Nám to však nedalo, aby sme nepozdravili Matku Božiu i našu, ktorá nás sem s otvoreným náručím volá k sebe. Za celé spoločenstvo predniesla prosby naša pani Iskrová. Modlili sme sa za mládež, ktorá nevie nájsť pravý zmysel života a tiež za celé Slovensko, aby naša viera bola živá a pravá. Takto posilnení na duši, ale aj na tele vodou zo Studničky sme sa vrátili do baziliky.

Modlitbu ruženca vystriedala slávnostná sv. omša, ktorú celebroval vdp. Spuchľák, riaditeľ nášho obľúbeného rádia Lumen. Keďže sme zvyknutí na bohatý duchovný program, aký býva na odpustoch v Levoči alebo pri sv. Anne, boli sme trocha sklamaní. Tešili sme sa na povzbudivé slová otca biskupa Baláža, ten však neprišiel. Taktiež mnohí pútnici, ktorí chceli prijať sviatosť zmierenia, ostali bez nej, pretože im ju nemal kto vyslúžiť. Paradoxne jediným tradičným znakom púte zostali iba nákupné stánky pred kostolom.

Zarmútení z pocitu, že mariánske púte pomaly zanikajú, sme sa vracali domov. Uvedomili sme si však, že aj na nás záleží, aby tieto prejavy ľudovej zbožnosti ostali v Cirkvi živé, keďže nám prinášajú toľko duchovného úžitku a posilnenia vo viere. Veď ku komu by sme šli, ak nie k našej nebeskej Matke, o ktorej „nikdy nebolo počuť, aby niekoho opustila, keď ju s dôverou vzýval o pomoc“.

Rok 2008 sa nesie v znamení 150.-eho výročia zjavení v Lurdoch. Svätý Otec Benedikt XVI. v septembri navštívil toto milostivé miesto, aby ako sám povedal, „načerpal novú silu z oblažujúceho úsmevu nepoškvrnenej Panny“. V sobotu večer predsedal mariánskej sviečkovej procesii spojenej s modlitbou ruženca svetla na námestí pred lurdskou bazilikou. Znova vyzval k opätovnému objaveniu ruženca ako najsilnejšej zbrane proti nepriateľovi.

Naša farnosť nasledujúc jeho výzvu sa 20. septembra zúčastnila na modlitbe ruženca prostredníctvom rádia Lumen. Veriaci sabinovského dekanátu zaplnili celú katedrálu sv. Alžbety v Košiciach. Mali sme možnosť vyspovedať sa pri viacerých kňazoch a čo nás obzvlášť povzbudilo, spovedal aj otec arcibiskup Tkáč. Po sv. omši posilnení eucharistickým Kristom sme sa začali modliť tak vzácnu a dôležitú modlitbu ruženca, vysielanú cez éter rádia Lumen pre celé Slovensko. Dokonca tri zástupkyne našej farnosti sa predmodlievali tajomstvá, tak sme sa mohli ešte plnšie zahĺbiť do sladkého odriekavania Zdravasov nebeskej Matke. Mysleli sme pri tom na našich drahých doma a zahrnuli sme ich do svojej úprimnej modlitby. Určite sa potešili aj naši starí a chorí, pre ktorých sa vysielanie rádia Lumen stalo nenahraditeľnou súčasťou každého dňa. Naplnení radosťou a pokojom sme sa potom vrátili k našim blízkym, ktorí boli tiež radi, že nás mohli počuť v rádiu.

Opäť sme si mohli povedať, že náš východ ešte žije úctou k Panne Márii. Aby neostalo iba pri slovách, skúsme jej prejaviť našu lásku a oddanosť aj účasťou na októbrových pobožnostiach pri modlitbe ruženca. Veď sami vidíme, ako to naša farnosť potrebuje. Musíme sa opäť vrátiť k účinnej modlitbe posvätného ruženca, ktorú tak naliehavo odporúčala Matka Božia pri svojich zjaveniach vo Fatime, aby v našich rodinách zavládol pokoj, porozumenie a pravá láska.

A. Uličná, Víťaz

ROZHOVOR

Stretli sme sa iba tak pracovne na fare. Medzi inymi témami zaznela aj téma o mladých ľuďoch, „mladých kresťanoch“. Nedalo mi a tak som sa spýtal duchovného otca na birmovku u nich vo farnosti.


1. Čo pre kňaza znamená, keď sa povie, že bude vo farnosti birmovka?

V prvom rade zodpovednosť za tých, ktorí príjmu túto sviatosť, a taký záväzok, aby čo najlepšie ich pripravil na vstup do osobného kresťanského života.

2. Máte stanovené limity, kedy by sa birmovky mali konať?

Pre farnosti menšie je limit po piatich rokoch a pre väčšie farnosti je každý rok alebo obrok. Presne je to určené v synodálnych dokumentoch.

3. Je stanovený aj počet birmovancov?

Nie je stanovený. V našej farnosti aby sa tak trošku viac venovalo mladým, tak chcem robiť birmovku každý rok. Teraz síce s prípravou a rekonštrukciou kostola sa to trošku pretiahlo na dva a pol roka, začali sme v jeseni 2005 a až teraz bola birmovka, ale ináč by som chcel, aby v našej farnosti bola každý rok. Je lepšie, ak je menší počet birmovancov, lebo sa im dá viac osobnejšie venovať.

4. Kto všetko Vám s prípravou birmovancov pomáha?

Jeden rok nám pomáhali animátori – mladí boli rozdelení do skupiniek po desiatich alebo deviatich a posledné mesiace sme mali už len spoločné stretnutia.

5. Animátorov si vyberáte vy alebo už máte takých stabilných?

Sú to takí aktívni mladí, ktorí majú trošku záujem o náboženstvo, o vieru, o duchovný život, čiže takí aktívnejší mladí ľudia, ktorí sú angažovaní vo farnosti.

6. Ako prebieha príprava?

Každá skupinka sa dohodne na termíne stretnutia raz do týždňa. Stretnutia prebiehajú na fare alebo v domoch birmovancov, podľa toho, ako sa dohodli. V niektorých skupinkách to išlo lepšie, v niektorých skupinkách boli problémy, stretávanie bolo také komplikovanejšie. Ideálny stav jednoznačne nikdy nebude. Okrem týchto stretnutí sme mali pre nich každý piatok sv. omšu. Na sv. omši sme preberali nejakú tému – vierouka, mravouka, sviatostný život v božej milosti, čiže sú to tri časti katechizmu. Ja som to rozoberal na sv. omši aj kvôli tomu, aby aj ľudia starší, ktorí prídu na sv. omšu si zopakovali a tak trošku obnovili svoje poznanie. Jeden rok sme pre nich robili kurz Filip, ktorý viedla Kojnonia Jána Krstiteľa. Boli sme tiež na spoločnom zájazde v Košiciach na Furči, kde bolo svedectvo bývalého narkomana Gorana v rámci toho, že sme brali 5. božie prikázanie Nezabiješ. Trošku možno bolo treba viac sa venovať, urobiť nejaký výlet, zájazd, nejakú možno aj turistiku. Cítim, že tam malo byť viac, lenže sa robila rekonštrukcia kostola a dve veci naraz sa nedali robiť tak intenzívne. Pre dnešných mladých jednoducho nestačí to, že im dáme otázky katechizmu, ako to bolo niekedy. Dnes treba viac sa im venovať, je potrebný osobnejší kontakt, osobnejšie približovanie sa k sebe a viac vzťahu. Keď mám vzťah k niečomu, mám o to záujem, je mi to bližšie, vtedy skôr možno obstojím v dnešnej dobe.

7. Ako prijímali katechézu?

Katechéza bola viac menej metódou dialógu. Rozoberali sa témy jednak cez dialóg, cez možnosť otázok, niekedy aj veľmi zaujímavých a išlo to tak viac do hĺbky. Čiže nie iba čisto otázka – odpoveď a to sa naučíme, ale ideme na nejakú tému a ideme do hĺbky a môžu mať na danú tému aj svoje pripomienky, mať svoje otázky. Niekde to fungovalo lepšie, niekde horšie. Bol som na niektorých stretnutiach v skupinkách, kde som bol naozaj veľmi povzbudený a kde sme zašli naozaj do takých otázok, do hĺbky, najmä keď sme preberali prikázania, že skutočne bolo vidno, že mali o to záujem. Čo sa týka vierouky, kde je viac filozofia a teológia, tak tam možno to až také zaujímavé nie je v tom zmysle, že mnohé veci sú pre nich také transcendentné, také príliš nadprirodzené, príliš filozofické a teologické, tak to možno tak trošku haprovalo. Čo sa týkalo morálky, prikázania božie, cirkevné, tak tam bol ten dialóg oveľa živší.

8. Čo sa týka teológie, ako mladí vnímajú to tajomné? Majú mladí s tým problém?

Ja som tak cítil, že čo sa týka viery, tak tá tradičná viera je už za nami. Jednoducho tam je cítiť, že oni už napr. taký ruženec, týždňová omša, že toto už je kdesi inde, že to už neberú tak vážne. Pre starých ľudí je sv. omša vrcholom. U mladých cítim, že sa im niektoré veci zo života vymykajú, možno preto, že doba je iná, modernejšia, mnohé pohľady na dobu sú iné, nie také nevedecké. Teraz mnohé veci sa proste vnímajú úplne iným spôsobom. Vezmime si napr. požehnanie hromničiek. Ich toto už neoslovuje v zmysle, že by sa báli hromov bleskov, lebo to už je vyriešené vedecky hromozvodmi a podobne. Je pravdou, že treba hľadať hlbšie vysvetlenie hromničky ako symbolu prítomnosti Krista ako svetla pre náš život, čiže ísť do duchovnej hĺbky tohto symbolu hromničky. To len ako príklad. To vidím vo všetkom aj v otázkach náboženstva. Keď sme na konci mali písať motivačné listy, v ktorých mali napísať svoj pohľad, čo im dala tá príprava, tak mnohí napísali, že mnohé veci tak nechápali, lebo iste detské chápanie je iné ako keď má šestnásť, sedemnásť, osemnásť, devätnásť, dvadsať rokov. Ja som mal biromovancov, ktorý každý jeden najmladší budú mať teraz v lete cez prázdniny osemnásť rokov. Ale boli tam aj takí, čo už mali dvadsať resp. budú mať v jeseni dvadsiatku. Čiže už sú vo veku, kedy môžeme hovoriť o zrelosti. Ja som aj pri tejto súvislosti rád, že sa nám podarilo vďaka rekonštrukcii kostola posunúť ten ročník prípravy na tretí ročník strednej a učňovskej školy. Aj keď je tam taká konfrontácia, že už začínajú robiť vodičáky atď., ale už ináč rozmýšľajú. Je to iné, ako keď niekto tam ide pätnásťročný.

9. Motivačný list je súčasťou nejakej osnovy?

To je taká inšpirácia z internetu z jednej farnosti, neviem už, ktorá to bola. Oni od birmovancov žiadali motivačný list a ja som to využil a dal tomu troška aj niečo svoje. Do toho motivačného listu majú napísať po prvé prečo idú k birmovke, čo je hlavný dôvod, čiže podať vlastné svedectvo. Niektorí napísali povrchne, ale boli tam aj takí, čo písali fakt úprimne, že zo začiatku ani vôbec nevedeli, že načo je tá birmovka, proste ide sa tak ide sa. Ďalšia otázka, na ktorú majú odpovedať je, čo im príprava na sviatosť birmovania dala. Potom je tam okruh, akého patróna si vybrali, birmovné meno, mali o ňom niečo napísať z jeho životopisu a čo obdivujú alebo chcú nasledovať. Štvrtá otázka bola, koho si vybrali za birmovného rodiča a prečo. Tieto motivačné listy mám odložene a dokonca pred birmovkou biskup niektoré aj pozeral. Niektoré boli veľmi úprimné, niektoré boli ozaj urobené, len aby boli urobené. Akceptujem, ale to je asi vždy individuálne. Niekto to zoberie vážnejšie, niekto menej vážne. Ale je to svedectvo, lebo ja som povedal, že ja si to odložím na fare a je to svedectvo vaše, kedykoľvek sa to bude dať vybrať a ukázať.

10. Je tá príprava pre nich náročná?

Hlavný princíp birmovky a ja som im to aj vysvetľoval, že oni sa slobodne pre ňu rozhodujú. A farár farnosti on im má pomôcť pri tejto príprave dostať sa bližšie i cez poznanie a najmä cez vytvorenie vzťahu k Bohu a k cirkvi. To je základný princíp. Ja som im to tak stále hovoril, že ja musím vidieť, že ty máš o to záujem, obrazne povedané musíš ma presvedčiť. Keď neukážeš niečo, to ja nevidím. Ako ja môžem vidieť do tvojho srdca, že ty to myslíš úprimne napr. keď prídeš na tú birmovaneckú omšu, keď prídeš na ruženec pred omšou, účasť na stretnutiach, no a trošku aj vedomosti. Pričom nie je hlavné gro tej prípravy vedieť celú teológiu, lebo všetko len Pán Boh vie, ale čo najviac sa snažiť spoznať, lebo nemôžem milovať, čo nepoznám.

11. V rámci dekanátu je problém nasadiť latku tej náročnosti vyššie?

Ľudia hneď zbadajú, že niekde tá birmovka je ľahšia. My máme vzor v dekanovi. Náš dekan v Sabinove to berie ozaj veľmi poctivo a stále s birmovancami robí dvojročnú prípravu. Keď počúvame, čo všetko on robí, aké aktivity pre nich okrem tých sv. omší, ktoré majú pre birmovancov a mládež, okrem toho, že majú stretká v skupinkách. Pomáhajú mu saleziánski animátori. Spoločenstvo Dom Júdov v Sabinove mu pomáha, majú svoje skupinky. Okrem toho on ich bral napr. na víkendové pobyty na Drienicu do saleziánskeho domu, ktorí tam je. Oni vlastne víkend sobota, nedeľa strávili v takom spoločenstve, kde sa dalo trošku viac aj kamarátsky, aj ľudsky, aj duchovne prežívať. čo je veľmi náročné a treba obdivovať dekana. Samozrejme nemohol by to robiť, keby nemal pomocníkov kaplánov a pomocníkov animátorov. Problém birmovnej prípravy vo farnostiach je nájsť pomocníkov, ktorí sa chcú obetovať, lebo to je obrovská drina pre nich pri všetkých svojich aj rodinných aj pracovných aj duchovných povinnostiach. Keď sa dá nájsť, je to veľká výhoda.

12. Tá cesta k mladým, resp. k duši toho mladého človeka je skôr cez taký individuálny prístup, nie cez teóriu, ale skôr cez praktický život?

To musí byť prepojené. Hovoríme aj teoreticky, aj o poznaní, o pravdách, ktoré veríme a ktoré prežívame v srdci a potom, že sa snažíme tieto pravdy žiť, ale najmä individuálny prístup. Jednoducho to cítim, že ako náhle nie sme kamaráti, neprijmú odo mňa nič. Samozrejme kamaráti v zmysle, že niečo chcem dosiahnuť, v zmysle nejakých pravidiel, nejakých mantinelov chcem to dosiahnuť.

13. Boli ste spokojný s prípravou a vôbec tak všeobecne?

Môžem povedať jedno: čo som vládal dať do tejto birmovky ja osobne som sa snažil dať. Vo svojom svedomí cítim, že som urobil, čo sa dalo urobiť. Už ďalej to zostáva na milosť božiu a na nich. Takisto som bol rád, že sme mali aj animátorov, lebo počas tej rekonštrukcie som ich potreboval, lebo ja som fakt nestíhal aj tu aj tu. Takže som rád, že aj tí animátori pomohli a už aj pri tej ďalšej birmovke plánujeme využiť práve skupinkový model, kde aj ja medzi nich chodím. Je to jednoznačne silnejšie, keď je individuálny prístup, je to osobnejšie, viac je tam dialógu, je tam otvorenosť. V mase sa ťažko otvára. Keď sa vytvorí dobrá skupinka, tak tam môže byť potom veľká komunikácia a práve v komunikácii sa objavujú nové veci.

14. Dá sa dosiahnuť v príprave birmovancov nejaká jednotnosť v rámci dekanátu?

Musíme rešpektovať špecifiká danej farnosti. Jednoducho nedá sa naprogramovať, napr. musia byť skupinky, keď niet pomocníkov. Kňaz musí objaviť, aký spôsob u tých jeho mladých môže fungovať.

15. Čo by ste povedali na záver.

Čo môžem zo svojej strany urobiť pre mladých, pre birmovancov? Snažiť sa urobiť a dôverovať v to, že Pán Boh je nad všetkým a že milosť Božia je mocnejšia ako všetky naše snahy. A bez nej asi by naše konanie ani nemalo zmysel. Takže dôverovať v Božiu pomoc a pritom sa sám snažiť niečo dobré pre nich urobiť.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová