Vďačnosť za sviatosti


Bolo to už viac ako pred rokom, čo išla moja dcéra Kristínka na prvé sväté prijímanie a ja som sa správala ako typická „mama kvočka“.

„Máš ten zoznam, však?“ nedala som jej pokoj, keď sme čakali v kostole pred spoveďou.
„Ak zabudneš, čo máš povedať, opýtaj sa kňaza…Počkaj, kým ťa nevyzve, aby si ľutovala… Počúvaj a pamätaj si, aké pokánie dostaneš…..“

Musím pochváliť Kristínku, že neprevracala oči, ani ma neposielala preč. Iba sa nervózne usmievala a pri všetkých mojich posledných ponaučeniach len súhlasne kývla hlavou. Keď konečne prišiel rad na ňu odhodlane vykročila ku kľakatku kde ju už čakal náš usmievavý duchovný otec a mňa, svoju ustráchanú mamu, nechala len tak stáť. Nikdy som nemala v úmysle rozbehnúť sa za ňou, a predsa som bola odrazu zaskočená, keď som ju videla ako tam tak kľačí. Zostala som zrazu sama v tichom pološere kostola a čakala. Urobila som koľko som vládala. Pomáhala som Kike s katechizmom, naučila som ju modliť sa. Teraz však moja prítomnosť bola nežiadúca. Pre starostlivého rodiča tento objav znamená veľa. Pri spovedi bola moja dcéra sama s Bohom a to, čo sa odohrávalo medzi nimi dvoma, sa ma už – úprimne povedané – netýkalo.

Keď sme neskôr obe kľačali vedľa seba v kostole, ďakovala som Pánovi za jeho odpustenie, tak ako to robievam po každej spovedi, no tentoraz to bolo iné. Neďakovala som mu za milosť preukázanú mne, ale mojej dcére. Hľadela som na kríž a vtedy som pochopila, možno prvý raz v živote, že Kristus trpel muky za moje dieťa. Aj keď som rozumom vždy prijímala, že Boh ,miluje moje deti dokonalejšou láskou než ja, predsa som si to takto nikdy predtým neuvedomovala. Hriechy mojej dcéry boli odpustené vo sviatosti zmierenia nie preto, lebo som ju JA tak veľmi milovala, ale preto, lebo ju miloval BOH. So mnou to nemalo nič spoločné.

Teraz, keď už Kristínka môže prijímať sviatosti, Boh ju bude zahŕňať darmi oveľa vzácnejšími než tie, ktoré dostávala doteraz. Vďaka tomuto som si začala stále jasnejšie uvedomovať, že moje deti patria Bohu. Ešte intenzívnejšie som si to uvedomila, keď som pred pár mesiacmi nosila pod srdcom nášho malého Martinka. Pán nás navštívil krížom, keď sme sa nevýslovne báli, že o neho prídeme a najťažšie bolo prijať Božiu vôľu a súhlasiť s ňou. Neviem či sme v tej skúške obstáli, ale nášho vymodleného člena rodiny sme pred pár týždňami priniesli pred Pána, aby prijal sviatosť krstu. Od momentu jeho narodenia som prosila Boha aby ho ochraňoval a držal nad ním ochranu ruku a nevedela som sa dočkať dňa keď príjme prvú a tak prepotrebnú sviatosť pre jeho spasenie. Nedajú sa opísať pocity aké som v tú krásnu nedeľu mala. Keď sa kňazove požehnané ruky dotkli jeho perinky a ja som počula: „..Zbav toto dieťa dedičnej viny….“ zaliala mi srdce obrovská radosť. Akú prenádhernú sviatosť nám Boh dal v krste: …“ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého…“ Či môže ešte existovať pre matku radostnejšie poznanie ako to, že v tomto momente sa jej deti stávajú Božími deťmi?!

Možno si myslíme, že svoje deti bezhranične milujeme , sme však „len“ pozemskými rodičmi. Boh ich pozná najlepšie, dáva im to čo najviac potrebujú, a miluje ich dokonca viac než my sami. Keď som potom počas svätej omše prijala Pána Ježiša, obzvlášť som mu ďakovala za to, že netrpel len z lásky ku mne, ale z lásky ku všetkým svojim deťom – aj k tým, ktoré zveril mne. Nechal sa priviazať ku stĺpu a zbičovať, aby získal odpustenie hriechov, ktorých sa moje deti ešte len dopustia. Zniesol bolesť tŕňovej koruny, aby moji maličkí mohli raz prísť do neba. A keď mu klince prenikali do rúk a nôh, aj vtedy videl tváre mojich detí a miloval ich. Prijal smrť na kríži, aby sa ony mohli tešiť novému životu.

Keď sme s manželom zvolávali na naše deti požehnanie: „Bože žehnaj naše dieťa…..“ uvedomovala som si každučké slovo a chvel sa mi hlas. Najviac som mu však v srdci ďakovala za to, že tak veľmi miluje moje deti. Svojim utrpením, smrťou a vzkriesením im náš Pán daruje svoju milosť, odpustenie a prísľub neba. A toto sú vzácne dary, ktoré by im ani úzkostlivá a najstarostlivejšia mama nemohla dať.

To čo teraz hovorím, píšem len jednou rukou, medzičasom vstal Martinko a ja ho držím v náručí, takže ďalšie myšlienky budem musieť dokončiť niekedy inokedy.

Martina Gondová, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.