Svätožiara pre dvoch


On sa chcel stať mníchom, no pre neznalosť latinčiny ho odmietli. Ona tiež chcela vstúpiť do rehole, no predstavená jej žiadosť zamietla. Hneď pri prvom stretnutí im bolo jasné, že je to láska na celý život; o tri mesiace už boli manželmi. Nehovoríme o postavách z nejakého románu, ale o rodičoch sv. Terezky Ježiškovej, Ľudovítovi a Azélii Martinových. 19. októbra na Misijnú nedeľu budú obaja slávnostne blahorečení v bazilike svojej svätej dcéry v Lisieux. Povýšení na oltár budú nie preto, že boli rodičmi svätice, ale preto, že sami viedli svätý život. Cirkev nám ich predkladá za vzor v čase, keď sa mnohým zdá, že pravá kresťanská rodina už vyšla z módy. Zahľaďme sa teda na ich život, ktorý sa navonok nelíšil od ostatných rodín, no vo vnútri skrýval niečo mimoriadne a posvätné.

Keď sa ženil, mal už Ľudovít 34 rokov. Jeho otec bol vojakom, no syn si zvolí hodinárske remeslo a vo voľnom čase je vášnivým rybárom, niekedy poľovníkom. Každodenné omše, nočné adorácie a púte napĺňajú jeho bohatý duchovný život. Azélia je zas šikovná krajkárka a už v 22. rokoch si otvorí vlastnú živnosť na výrobu veľmi jemných a bohato zdobených alenconských krajok. Manželom sa postupne narodí deväť detí, z ktorých štyri zomrú v útlom veku. Detská úmrtnosť zostáva aj v druhej polovici 19. storočia dosť vysoká. Pani Martinová veľmi trpí stratou svojich detí, pretože posledné už ani nemohla kojiť, objavil sa jej totiž nádor. Zostalo im teda päť dcér, z ktorých najmladšia je všetkými rozmaznávaná Terezka. V manželskom páre Martinových má matka dominantné postavenie, no nesťažuje sa na pokojnú povahu jej Ľudovíta: „Môj muž je svätý človek, takého by som priala každej žene“, zvykla Azélia hovoriť. Vďaka práci a bdelému spravovaniu svojho majetku nepoznali manželia v živote núdzu. Neskôr Ľudovít predáva svoje hodinárstvo, aby sa naplno venoval obchodom svojej manželky, ktorá už zamestnáva dvadsať čipkárok.

Hoci je práce vždy dosť, prvoradá pre rodičov je výchova ich dcér. Už od útleho veku vedú svoje deti k láske k Bohu a ľuďom. Samozrejmosťou je pravidelná spoločná modlitba a čítanie Sv. písma, nedeľný pokoj dodržiavajú až úzkostlivo. Preto neskôr sv. Terezka bez obavy o rodičoch vyznáva: „Boli viac hodnejší neba než zeme.“ Rodinná liturgia a malé slávnosti ozvláštňujú všedný život a utužujú vzájomné vzťahy. Rodičia s láskou vychovávajú svoje deti, pestujú v nich prirodzené cnosti a učia ich zápasiť s vlastnými nedostatkami. Terezka v svojej autobiografii s láskou spomína na každodennú otázku svojej mamy, či už obetovala svoje srdce Ježišovi. Viera je v ich rodine čosi živé, čo dáva životu zmysel a dôvera v Božiu prozreteľnosť dáva silu k prekonaniu ťažkostí, ktoré prichádzajú. Rakovina pani Martinovú pomaly ničí, s dcérami cestuje ešte do Lúrd, no neuzdraví sa. Naopak, stav sa jej ešte zhoršuje, keď sa dozvie o smrti svojej staršej sestry na tuberkulózu. Trpí stále viac, obdobie nádeje strieda strach. Trápi ju starosť o päť nezaopatrených dcér a modlí sa, aby všetky boli sväté. Azélia svoj život dáva do Božích rúk a 28. augusta 1877 po dlhom utrpení zomiera. Najmladšia Terezka má štyri roky a táto strata mamy ju poznačí na celý život. Rodina je zdrvená, otec Ľudovít berie na seba aj úlohu matky.

Na pozvanie švagra sa spolu s dcérami presťahuje do mestečka Lisieux, kde kúpi nádherný dom s veľkou záhradou. Jeho najväčším potešením sa stáva malá Terezka, ktorú láskyplne nazýva „kráľovnička“. Berie ju so sebou na rybačky, prechádzky a popritom nikdy nezabudnú pozdraviť skrytého Ježiša v niektorom z mestských kostolov. Stačí sa jej dívať na otca a vidí, ako sa modlia svätci . Práve otec Terezku prvýkrát privádza do kaplnky Karmelu a hovorí jej o kontemplatívnych sestrách karmelitánkach. Práve do tohto kláštora vstúpia jeho štyri dcéry. Prvá Paulína, za krátky čas ju nasleduje Mária, tiež Leónia, ktorá vstupuje ku klariskám no čoskoro sa vracia domov. Pán Martin sa cíti poctený, že Pán si vyvolil jeho dcéry, no ani netuší, akú obeť bude musieť ešte priniesť. V jeden slnečný deň k nemu prichádza jeho najmilšia, sotva 15-ročná Terezka. Sadne si k nemu, objíme ho a bojazlivo vysloví svoju prosbu. Prosí ho o dovolenie, aby smela vstúpiť do karmelitánskeho rádu. Otec je veľmi dojatý, v srdci skrýva svoju bolesť no povzbudí Terezku v jej rozhodnutí a prirovnáva ju k malej kvetinke, o ktorú sa Pán Boh s láskou staral a teraz ju chce presadiť do inej, ešte úrodnejšej zeme vrchu Karmel. Keďže predstavení nesúhlasia so vstupom tak mladého dievčaťa, cestuje pán Martin s Terezkou až do Ríma k samotnému pápežovi. Nakoniec Terezke vstup do kláštora povolia. Otec ju odprevádza, pred bránou klauzúry Terezka prosí o jeho požehnanie, pričom si pred otcom kľakne. On si tiež kľaká k nej a takto dojímavo sa lúčia.

Ľudovít Martin ostáva sám s jedinou dcérou Celinou. Čoskoro naňho prídu ďalšie skúšky. V jedno ráno nastáva doma panika, Celina otca nemôže nájsť, dostal nervový záchvat a takto odišiel z domu. Po dvoch dňoch ho nájdu a dajú vyšetriť, lekár konštatuje sklerózu multiplex. Pána Martina dajú teda do ústavu pre duševne chorých, čo v tej dobe znamenalo veľké poníženie. No keď sa v Lisieux koná zbierka na nový oltár v katedrále, pán Martin zaplatí celú sumu, aby priniesol obetu svojho života na oltár Pána. Chce sa mu vo všetkom pripodobniť a hlavne v utrpení. Postupne chradne čoraz viac, je mu ešte dopriate zúčastniť sa na Terezkiných sľuboch, kde svoje dcéry vidí naposledy. Nezmôže sa už na slovo, len prstom ukáže nahor: „v nebi“, zašepká. Obeta jeho života je zavŕšená, pán Martin zomiera 29. 7. 1894, o tri roky ho jeho najmladšia Terezka nasleduje.

Manželia Martinovci sa celkom odovzdali do Božej vôle. Keď prišli skúšky, ich zbraňou bola dôvera, že hoci Pán Boh dopustí, ale neopustí; On zraňuje, ale aj rany obväzuje. Ich potravou bolo Evanjelium, ktoré brali ako živé Božie slovo, preto veľmi dobre porozumeli Ježišovým slovám: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Pochopili, že svätosť nie je výsada niektorých, ale je to povinnosť nás všetkých. K tomuto viedli aj svoje dcéry a práve vďaka ich starostlivej a láskyplnej výchove máme sv. Terezku Ježiškovu učiteľku Cirkvi a patrónku misií. Preto ich právom môžeme vzývať ako svätú rodinu, ktorá nám žiari svojím príkladom na nebi svätosti.

-ns-

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.