V knihách sa píše, že starí mnísi často žehnali predmetom, ak sa im nepozdávali. Ak takýto predmet bol sídlom temných síl, v okamihu sa rozletel na kusy. Naozaj existujú predmety, ktoré sú nabité negatívnou silou. A existujú aj slová, ktoré prinášajú prekliatie. Našťastie existujú silnejšie slová a rituál, ktorý dokáže tieto zlé sily potlačiť – je to rituál žehnania…
Doteraz si všetci mysleli, že žehnanie je vyhradené len kňazom. Žehnanie však nie je viazané na duchovnú službu, žehnať môže každý človek nielen iných, ale aj zvolávať Božie požehnanie na seba. Hlavne v protestantských cirkvách zažíva požehnanie svoju renesanciu. Žehnanie je viac, než len modlitba, je to gesto, ktoré možno vnímať zmyslami, ktoré má hlbší význam. Túžba človeka byť požehnaný je túžbou po živote v Božej blízkosti a pod jeho ochranou.
.sme prameňom požehnania
Sme stvorení na obraz Boží, toto je najhlbšie jadro našej bytosti – to, čo je v nás sväté. V každom z nás je niečo sväté, nad čím ostatní nemajú moc. To, čo je sväté, je vyňaté z moci sveta a môže uzdravovať. Aj anjeli hovoria o nás, že je v nás niečo sväté, celistvé, neporušené, zdravé a nenakazené hriechom. V okamihu, kedy sa dostaneme do kontaktu s tým (čo je v nás sväté), začneme blahodarne pôsobiť na ľudí okolo nás. Poslaním človeka je pomáhať druhým k spáse a byť pre nich nástrojom, cez ktorý prídu k uzdraveniu a dospejú k celistvosti.
Skrze Krista spoznávame svoju pravú podstatu. Kristus je v nás a v nás spája všetko v jedno, teda to, čo často vnímame ako rozdelené: našu silu i slabosť, krehkosť i nesmrteľnosť, temné i svetlé stránky. Najhlbšie požehnanie, akým nás obdaril Boh, je prítomnosť Krista v nás samých. Je v nás ako nádej slávy. Je nádejou, že raz dorastieme do podoby, ku ktorej nás určil Boh, do podoby, kedy sa v nás zjaví Božia sláva.
Skrze Krista, teda skrze vykúpenie a odpustenie hriechov, sme dostali dar veľkého požehnania. Cez vykúpenie nás Boh oslobodzuje od síl, ktoré by nám chceli uškodiť. Už nás nemusia ťažiť výčitky svedomia. Tam, kde sme v Kristovi požehnaní, sa už hriech nepočíta. Požehnanie je silnejšie než prekliatie, ktoré navyše často na seba privolávame, keď sa trápime pocitom vlastných vín a tým oslabujeme svoju vitalitu.
Ak chceme byť požehnaní, musíme konať v súlade s prirodzenosťou. Každý z nás je pre druhých požehnaním. Boh to od nás očakáva. Nemusíme kvôli tomu podávať nadľudské výkony. Stačí, ak budeme tým, kým sme vo svojej podstate. Sme pre druhých požehnaním práve takí, akí sme vo svojej jedinečnosti. Musíme sa prestať podceňovať, Boh nás vyvolil k tomu, aby sme boli prameňom požehnania pre iných.
.sme milovaní
Požehnanie má v sebe vždy niečo spojené s vyvolením. Keď niekomu žehnám, prežíva, že je Bohom vyvolený. Byť vyvolený a požehnaný znamená byť v Božej blízkosti. A keďže si nás Boh vyvolil a požehnáva nás, môžeme prežívať skutočnosť, že Boh túži po našej blízkosti a že nás prijíma bez podmienok.
Byť vyvolený však znamená aj určité očakávania, ktoré má Boh k človeku. Je to očakávanie, že sa zriekneme svojej minulosti, zanecháme falošné istoty a odovzdáme sa do Božích rúk, vďaka čomu sa dostaneme pod jeho ochranu. Byť požehnaný teda znamená dôverovať Bohu a kráčať životom s vedomím, že Boh nás chráni pred nebezpečenstvom. Boh dáva človeku prísľub: „Budeš požehnaním“ a je to ten najkrajší prísľub, ktorý môže človek dostať. Človek je teda požehnaný a môže byť prameňom požehnania pre druhých.
Spoločnosť potrebuje ľudí, ktorí sú prameňom požehnania. Títo ľudia majú blahodarný vplyv na druhých a dávajú nádej. Ešte stále neviete, čo je to byť požehnaný? Keď sa človek zamiluje, získava skúsenosť, že jeho milý/á sa pre neho stáva požehnaním. Zamilovaný človek doslova rozkvitá. V blízkosti milého/milej sa učí prijímať seba samého. Začína v ňom rásť nové sebavedomie. Temnota sa rozjasňuje a beznádej začína miznúť. Do života sa vracia fantázia a tvorivosť. Človek objavuje v sebe nový prameň sily…
Byť požehnaný znamená prijímať Božiu lásku, ktorá premieňa človeka a robí ho prameňom lásky (požehnania) pre ostatných.
.sme požehnaní
Požehnanie je Božím prísľubom, že život človeka je pod Božou ochranou a že máme podiel na tvoriacej Božej sile, ktorá sa prejavuje a prináša plody v nás ľuďoch. Každý potrebuje istotu, že jeho život prináša plody a že svojím životom zanecháva nezameniteľnú stopu. Človek vytvára niečo, čo ho presahuje a čo pretrváva. A tak pristupujem ku svojej práci s vedomím, že som požehnaný a ak vstupujem s týmto presvedčením do stretnutí s druhými, potom moja práca, ale aj stretnutia s ľuďmi sú požehnané a prebúdzajú k životu.
Často si myslíme, že Božie požehnanie prichádza len vtedy, keď sme úspešní, keď sa nám darí, no požehnanie sa nám dostáva vtedy a predovšetkým vtedy, keď sme v koncoch, keď zakúšame vlastnú bezmocnosť a sebectvo. Ak dokážeme povedať áno tomu, akí sme, môže sa naša slabosť a nedokonalosť premeniť v prameň požehnania. Boh nežehná dokonalému, ale nedokonalému, nežehná neporušenému, ale zlomenému.
Žehnať znamená chváliť Boha za to, čo nám dal a za okamihy, kedy zasiahol do nášho života. On je zdrojom všetkého požehnania. K požehnaniu patrí chvála toho, ktorý je našim Stvoriteľom, Vykupiteľom a Spasiteľom. Byť požehnaný znamená, že vo mne začína rásť niečo nové. Byť požehnaný znamená, že Boh dal vo mne vyklíčiť niečomu novému, že ma privádza do kontaktu s pôvodným a neskresleným obrazom, ktorý si o mne urobil. Boh cez požehnanie dáva ľuďom spoznať, že patria Božiemu kráľovstvu, že sú v uzdravujúcej a chrániacej Božej blízkosti.
Od tých, ktorí žehnajú druhým, aby boli vnútorné čistí. Aby naozaj boli nástrojom v Božích rukách.
spracoval Tomáš Hupka