Stretávame sa na našich letných žurnalistických seminároch na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Fotograf, ktorý sa už niekoľko rokov profesionálne venuje fotografii.
Minuloročným lektorom na Network Slovakia bol Matúš Zajac. Chcel by som na začiatok, aby si sa nám predstavil napr. cez štúdiá, cez nastavenie sa na fotografiu.
Spomeniem také zlomové body, ktoré boli podstatné v kariére, aby to nebolo dlhé.
V podstate som ešte pamätníkom socialistického školstva, takže keď som išiel na strednú školu, bolo to ešte za totality. Vybral som si fotografiu v podstate nie kvôli tomu, že ma fotografia v tej dobe nejako inšpirovala, skôr som inklinoval ku maľbe a kamere. Ale rozhodol som sa, že pôjdem na fotografiu s tým, že v tej dobe sme museli ešte povinne aj praxovať, takže za mnou stála filmová tvorba Koliba. Vtedy popri štúdiách som praxoval ako asistent kamery u Ota Gajera, bolo to v animovanom filme. Mal som šťastie. Natočili sme filmy kombinované ako animácie a herecké obsadenie. Takže som chodil aj do terénu. Bola to prvá vec, kde som sa vlastne dostal ku hľadáčiku, popritom som samozrejme fotografoval. Ešte som nemal ten svoj rukopis. Druhý zlom bol v roku 1989, keď som začal spolupracovať s Tiborom Husárom ako jeho asistent, s ním som robil dva roky. Cez neho som sa v podstate dostal aj k prvej návšteve Svätého Otca Jána Pavla II. v Bratislave na letisku, Husár mi v tých rokoch vlastne vybavil akreditáciu do prvej línie. Potom som pracoval na Kolibe a spolupracoval som s rôznymi vydavateľstvami, trebárs Polygram, BMG, vydavateľstvo Kaligram a podobne, kde som fotografoval v podstate osobnosti hudobného, alebo spoločenského života na obálky.
V roku 1995 som sa rozhodol ísť študovať na FAMU. Ovplyvnil ma pán Viktor Kolář, špičkový český fotograf, ktorý vlastne za totality emigroval do Kanady, potom sa vrátil do Čiech a fotografoval Ostravu. Bol pedagógom na FAMU. Povedal mi, že škola ma naučí nielen tú mechanickú vec, ktorú som už ovládal, ale naučí ma vlastne myslieť. Bola to veľmi dôležitá veta pre mňa. Išiel som na prijímačky. Študoval som u Viktora Kolářa a u pána Birgusa, ktorí ma viedli. Vlastne bolo to tak, že každý študent si mohol vybrať pedagóga, s ktorým robil konkrétnu prácu plus ostatné predmety. Pán Šmok bol nebohý, páni Štrajt, Dias, Kozlík, Vojtechovský a ďalší významní českí fotografi. Mal som česť stretnúť sa tam s Martinom Párom a s inými osobnosťami svetovej fotografie, ktorí tam prednášali tak, ako ja prednášam tu na tomto seminári. A potom som sa rozhodol, vlastne na podnet mojej manželky, aby som sa vrátil na Slovensko. Bolo to veľmi silné životné rozhodnutie odísť vlastne zo školy, kde som mal zázemie, veľa priateľov, ktorých mám dodnes, na VŠVU do Bratislavy, kde som začal pracovať v ateliéroch pána Ľubomíra Stacha, u ktorého som vlastne skončil diplomovú prácu. A potom sú také tie moje pracovné, asi najznámejšie – pracujem s Týždňom, pracujem v politike, v parlamente, robím workshopy v Dome fotografie v Bratislave a v podstate ešte teraz som v združení Fosfotos.
Chcel som sa spýtať na časopis Týždeň, ktorý je veľmi známy. Pôsobil si tam ako fotoeditor. Čo všetko obsahuje práca fotoeditora?
Práca fotoeditora v Týždni? Do Týždňa som nastúpil v úplnych začiatkoch. Vtedy som fotografoval pre Domino fórum, kde som spoznal pána Hríba, ktorý mal myšlienku založiť časopis, týždenník, trochu na inej aj obrazovej báze, ako sú klasické komerčné časopisy na Slovensku. Bol inšpirovaný Timeom vlastne. A v tých rokoch, tuším v roku 2005 sa vytvoril štáb ľudí – pán Kušnierik, pán Hríb, pán Hanus, ja som tam bol, ešte tam fotografoval Oto Frič, pani Čobejová a ďalší. To bola úzka redakcia. Mňa oslovil Števo Hríb, či by som nechcel robiť editora, samozrejme, popritom aj fotografa, aby som viedol obrazovú časť a Oto Frič bude fotiť klasické reportáže. Bolo to veľmi zaujímavé, pretože som v tých rokoch vlastne nahovoril Števa, aby sme ťahali fotografie aj z magnumu, vlastne som to obrazovo orientoval na sociálnu fotografiu dokumentárnu. Potom som prevzal akoby líniu portrétov v Týždni, ktoré robím doteraz a myslím si, že ten rukopis je tam už jasný. Za tých pár rokov som vychoval ďalšieho môjho kolegu Borisa Németha, ktorý v tých časoch bol v prvom ročníku na VŠVU. Chcel som, aby som ho vychoval pre Týždeň. Po nejakej dobe prišiel artdirektor Robert Čere, ktorý je vlastne teraz známy tým, že vyhráva ceny Editora roku. Vlastne vo svetovom merítku to obhájil v tomto roku. Prišiel z reklamy, má trochu inú predstavu, ale v podstate sme sa dali dokopy a fungovali sme. Lenže ja som popri Týždni robil aj v parlamente. Bolo to veľmi náročné, pretože som do nejakého času bol v parlamente a potom som šiel po nociach robiť do Týždňa. Za tie tri roky som bol unavený aj psychicky, aj oči, aj celkovo, nemal som čas ani na fotografovanie. A bol tu ešte problém, že som vlastne veľa cestoval a nebol tam záskok. Dohodol som sa s Róbertom Čerem, že budem viesť fotografov a budem fotiť. Zaškolili sme vtedy grafičku a teraz je editorkou Vladimíra Pčolová. Musím povedať, že teraz to ide do konceptu, ťahajú to do takých ľahších sfér fotografie, to sociálne sa vytráca. Prišiel tam Andrej Bán, skvelý reportér, ktorý sa tiež musel obrazovo nastaviť, aby „sadol“ do Týždňa, pretože bol zvyknutý v podstate fotiť realistické reportáže. Tým, že Týždeň je trochu výtvarne obrazovo zameraný, tak sa nastavil a myslím, že v pozitívnom slova zmysle. A ešte tam fotografuje reportér Droppa, má na starosti Liptov a túto časť. Sme tam vlastne v podstate štyria fotografi plus pár externistov, ktorých voláme na fotenia hudobných koncertov, umeleckých výstav a podobných vecí. Takže je to tam teraz také vykrištalizované s tým, že pre mňa bude prioritou cez portrét robiť ešte reportáže pre Týždeň. V podstate klasické story, fotostory robí Boris Nemeth – chodí na Liptov fotografovať výrobu syra, robí tie jednoduchšie témy.
Ešte dosť dôležitá vec. Odkedy som v Týždni, je to už pár rokov, tak som v politike zažil konzervatívnu politiku, bol tam Bugár, maďarski konzervatívci, potom tam bol Paška, socialista a teraz je tam Sulík, liberál. Takže je veľmi náročné prispôsobovať sa týmto trendom. Samozrejme, každý z týchto politikov má svoj štáb ľudí, s každým musíme fungovať a je to veľmi, veľmi zložité. Teraz mám napríklad problémy nastaviť sa na Sulíka a liberálov, pretože majú tendenciu tlačiť fotografiu do tých gýčových sfér. Je tam veľa ľudí z televízie JOJ a oni majú radi tie retušované lacné fotografie.
Takže je to tam ťažké. Je to trochu proti mojej filozofii. Pri pánovi Hrušovskom som mal absolútnu slobodu a mohol som tam tvoriť, volá sa to „oči oproti očiam“. Mal som takú dôveru, že som sa mohol motať všade a hľadať motívy. Pri Paškovi to bolo trochu iné. Mal som to šťastie, že Pavol Paška bol estét, vyštudoval estetiku a zbieral moderné umenie, obrazy, takže fotografiu chápal ako obraz. Hoci bol orientovaný akoby, ja to volám „pro rusky“, nemal som problémy, naopak, komunikovali sme o fotkách z iného pohľadu. Myslím si, že som nemal až takú slobodu úplne na telo k nemu, ale mal som v podstate priestor a dostal som sa cez neho do krajín, ktoré boli pre mňa snom, Rusko, Čína, Vietnam a tak ďalej. Uvidíme, ako to bude. Teraz dosť kalkulujem, pretože sme založili združenie Phos photos, kde vlastne robíme projekty cez granty, teraz fotografujeme život bezdomovcov.
Čia bola myšlienka založiť Pho s photos?
Myšlienka založiť Phosphotos bola od Michala Fuliera. (M. Fulier bol štyri roky študentom Spoločenstva Božieho slova, poznámka redakcie). Bolo to veľmi zaujímavé, pretože Michal Fulier fotografoval cez charitu. Dostal sa do Indonézie a požiadal ma, či by som mu nerobil kurátora výstavy v piešťanskej galérii. Bola to vlaste Michalova prvá samostatná výstava. Mňa tie fotky zaujali a popri diskusiách o koncepte výstavy mi začal spomínať, že robí nejakú skupinu Phos photos so svojimi priateľmi. Spýtal som sa, kto sú tí priatelia. Hovoril mi nejaké mená a ja som mu na to povedal: „Michal, pokiaľ chceš robiť kvalitu, musíme tam nastaviť profesionálov.“ A on mi povedal: „Tak poď, vstúp medzi nás.“ Takže vlastne z tých priateľov tam ostal Andrej Lojan a ja som tam stiahol aj Laca Maďara, je tam Marián Paukov, teoretik umenia a Ivana Pástorová. Tiež vyštudovala teóriu, je tam hovorkyňa a v podstate je tiež teoretičkou fotografie. Takže sme takí vyprofilovaní. Je tam v podstate šesť ľudí. Sme v podstate otvorení aj ďalším, robíme, vlastne formujeme také diskusie, premietame fotografie. Na naše prednášky chodí okolo 70 ľudí, takže je to celkom zaujímavé. Takto chodíme po Slovensku. Teraz máme spoločnú výstavu s Michalom v Berlíne na festivale fotografie, je tam výstava Konfrontácia miest. Mám tam nafotenú Áziu a Michal západnú Európu, pripravujeme veľký projekt o Slovensku, ktorý by sme mali vystavovať 2011. Bude to ako prvá veľká spoločná výstava Phos photosu. Máme pár ponúk do rôznych galérií, kde to budeme asi deliť na dvojice, aby to tematicky sedelo.
(pokračovanie v ďalšom čísle)
pripravili: M. Magda a M. Gondová