Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
Poďme ešte uvažovať o dnešných mladých manželstvách. V predchádzajúcich témach sme ich skúmali z mnohých strán a rôznych okolností. Preberali sme ich neduhy a ukazovali sme si vhodné „lieky“ na tie ich problémy. Hľadali sme, ako predchádzať manželským nedorozumeniam, katastrofám až po rozvodové konania. Pýtajme sa, či vôbec nejaké dobré manželstvá sú. A tu sa stačí pozorne rozhliadnuť okolo seba a uvidia ich aj tí najväčší zazerači. Áno, dobré manželstvá existujú. A ako tie dobré manželstvá vyzerajú?
Zídu sa vôbec niekedy dvaja ľudia, ktorí nemajú žiadnu chybu? Kdeže! Bez chyby sú len Boží anjeli – a tí sa neženia a ani nevydávajú. Dobré manželstvo majú dvaja normálni ľudia, teda ľudia s dobrými vlastnosťami i s chybami, ale ľudia, ktorí si svoje chyby priznajú, bojujú s nimi a vedia sa aj ospravedlniť a dokážu odpúšťať. Dobrí manželia sú ľudia, ktorí sú znášanliví a dokážu tolerovať chyby druhého. Čo je manželská tolerantnosť vyjadruje známe úslovie: „Manželská tolerantnosť je schopnosť uniesť, že ten druhý vedľa mňa je ináč hlúpy ako som ja“ alebo sa treba povzbudiť slovami Písma: „Znášajte chyby svojich blížnych, lebo oni musia znášať vaše.“ Chyby máme každý. Ale najviac mi ide na nervy práve tá chyba druhého, ktorú ja nemám.
Raz povedal kňaz rodinám vo svojej farnosti: „Zlé príklady manželských rozvratov vidia mladí ľudia všade. Dobré manželstvá však nevidia, lebo tie nie sú krikľavé, sú nenápadné, a preto vy, ktorí ste svoje manželstvo zvládli, napíšte nám o tom. Po čase prišiel list s obsahom: „Žijeme spolu 38 rokov a máme šesť detí. A prečo je nám spolu dobre? Od začiatku, len čo sme sa poznali, je medzi nami dôvera. Nič na tom nezmení ani to, že sa občas pohašteríme. Tá dôvera stojí na vzájomnej otvorenosti. Nič jeden pred druhým neskrývame, nič si nepredstierame, nenosíme žiadnu masku. Hovoríme si pokojne svoj názor, aj keď vieme, že ten druhý má názor opačný. Nebojíme sa, že nám to bude mať za zlé. Preto je medzi nami aj pocit bezpečia: tu som doma, tu nie som nijako a ničím ohrozený. Tiež sa medzi nami vyskytnú „doby ľadové“, ale v priebehu času ich je stále menej a sú kratšie. Naše osobné chyby? Máme ich a poznáme ich. Tiež si ich niekedy pripomíname, ale nikdy sa nesnažíme jeden druhého napravovať, polepšovať! Nevieme, čo všetko nám ešte budúcnosť prinesie, keď všetky deti odídu z domu, keď zostaneme my dvaja sami. Ale jedno už iste vieme: vyplatilo sa nám, že sme sa vzali. Naše manželstvo nám prinieslo do života veľa radosti a veríme, že bude raz spolu prežívať aj radosti večného života. Bohu vďaka!“
Ďalší list vytiahol pán farár zo starodávnej obálky s obsahom: „Milý pán farár, chystáme sa osláviť zlatú svadbu a vy sa nás pýtate na recept, ako vydržať päťdesiat rokov v šťastnom manželstve. Musím vám povedať, že predstava len šťastného manželstva je ilúzia. Nič také neexistuje. Neexistuje človek, ktorý by bol do svojho manželského partnera trvale zamilovaný a žil stále v siedmom nebi. Neexistuje manželstvo, v ktorom by obaja mali stále rovnaký názor. Zápasia spolu denne pri riešení rôznych problémov, pri použití peňazí, pri výchove svojich detí. A nie je to žiadne nešťastie, kým si z nich nezačne jeden namýšľať, že s niekým iným by to každodenné dohadovanie bolo ľahšie. Nie je to nešťastie, kým hľadájú riešenie obidvaja spolu, kým si veria, že to obidvaja myslia dobre.
Môj manžel a ja sme si vďaka Bohu uchovali vzájomnú dôveru. Keď sme sa pred päťdesiatimi rokmi brali, pán farár nám povedal slová, ktoré si pamätáme dodnes: „Je napísané: S bázňou a chvením sa usilujme o svoju spásu. Ale nikde nie je napísané: Bojte sa jeden druhého. Preto sa vždy snažte zachrániť slovo druhého tým, že si ho vysvetlite v dobrom zmysle. A tiež nám pripomenul tri veci k dobrému životu:
1. Znalosť toho, v čo máte veriť – to vám povie modlitba Verím v Boha;
2. Znalosť toho, čo máte robiť – to vám napovie modlitba Desatoro;
3. Znalosť toho, za čo sa máte modliť – to vám povie Otčenáš.
My sme sa snažili žiť podľa týchto rád. A tak sme okrem starostí prežili aj mnohé dni v spokojnosti a mnohé chvíle v šťastí. A preto dobre vieme, za čo budeme spolu s vami a našimi vnukmi Bohu v kostole zo srdca ďakovať.“
A na záver našich úvah o dobrom súbehu mladých manželstiev si ešte všimnime múdru historku: Starý rabín prosil Hospodina, aby mu ukázal, ako to vyzerá v nebi a v pekle. Hospodin mu dovolil a za sprievodcu mu dal proroka Eliáša. Eliáš zaviedol rabína do veľkej sály. V jej strede bol hrniec s výborným jedlom. Okolo sedeli ľudia s dlhými lyžicami a naberali si jedlo. Boli chudí, hladní a úbohí. Bolo tam usúžené ticho. Držadlá lyžíc boli totiž také dlhé, že si nemohli vložiť lyžicu do úst. Čo je to? pýtal sa vydesený rabín. „To je peklo“, povedal Eliáš. Potom ho zaviedol do inej sály, kde bol taký istý kotol a také isté jedlo, ľudia okolo s rovnako dlhými lyžicami, ale veselí, dobre živení, šťastní. Prečo? Nesnažili sa dať lyžicou jedlo do svojich úst, ale do susedových. A tak sa vzájomne kŕmili. „To je nebo“, povedal prorok Eliáš.
A tu máme výborný návod na dobré manželstvo pre všetkých manželov. Ak chceš spokojne žiť, rob všetko pre to, aby bola spokojná tvoja žena, tvoj muž vedľa teba. Že to nie je ľahké, to dobre vieme, ale Boh je nablízku.
Snažiť sa o dobré manželstvo – to je úsilie, ktoré je potrebné vždy znova začínať. Denne rannou modlitbou. Aspoň každú nedeľu začínať nový týždeň v kostole. A nezabúdať využívať milosti, ktoré Boh ponúka vo sviatosti manželstva, vo sviatosti pokánia a v častej Eucharistii. A ide to, lebo Boh je verný. Aj v manželstve je stále prítomný hlas jeho Svätého Ducha, len ho nesmieme prepočuť. Aj Nebeská Matka sa za nás prihovára.
MUDr. Vaščák Blažej, Široké