Stalo sa:


– 10. – 16. 5. – šťastlivo sme sa vrátili z farskej púte, na ktorej sme navštívili hroby sv. Petra a Pavla v Ríme, Assisi – mesto sv. Františka a Kláry, San Giovanni Rotondo, kde sme videli telo pátra Pia a Lanciano – mestečko eucharistického zázraku

– 31. 5. – na sviatok Zoslania Ducha Svätého pristúpilo v Ovčí 10 detí k 1. sv. prijímaniu

– 7. 6. – vo Víťaze na sviatok Najsvätejšej Trojice 25 detí prvýkrát prijalo Pána Ježiša do svojho srdca

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Učenie Cirkvi odmietajúce antikoncepciu je miestom, kde sa teória uvádza do praxe. V tejto otázke stojíme zoči-voči dramatickému, hoci často nepoznanému boju medzi silami dobra a zla, zoči-voči najzákladnejšiemu ľudskému rozhodnutiu milovať alebo nemilovať, zvoliť si život alebo život odmietať.

A naozaj, celá kresťanská sexuálna etika, všetko, o čom sa postupne delíme, stojí a padá na tomto jednom bode. Tu sa manželia rozhodujú, či budú navzájom a so svetom zdieľať Boží život a lásku alebo budú zdieľať niečo celkom iné. Toto je tiež miesto, kde sa rozchádza katolicizmus a súčasná kultúra. Zatiaľ, čo naša kultúra učí, že antikoncepcia je zodpovedná vec, že prispieva k lepším manželstvám a lepšej spoločnosti, katolícka Cirkev ako osamelý hlas hovorí, že antikoncepcia je vždy zlá a že silne poškodzuje manželstvo a spoločnosť. Buď teda „stratila rozum“ súčasná kultúra alebo Cirkev.

Ak je to Cirkev, ktorej „haraší“, kto by potom chcel byť katolíkom? Na druhej strane, ak má Cirkev pravdu, tak propagátori antikoncepcie 20. stor. pravdepodobne natlačili ľuďom do hlavy najväčšiu hlúposť v dejinách. Opäť si pripomeňme: sex je sexom iba do takej miery, do akej participuje na „ÁNO“ manželských sľubov. Môže manželský pár niekedy porušiť svoje manželské sľuby? Môžeme plakať a kričať, môžeme sa búriť koľko chceme, ale integrálnou súčasťou tohto „ÁNO“ ostáva otvorenosť pre deti. Niekto môže namietať, že pár manželov môže byť otvorený pre deti počas trvania ich manželstva, ale nie vždy pri každom jednom pohlavnom styku. Ak viete rozoznať nezmyselnosť tvrdenia o sľube vernosti…, ale nie vždy; mali by sme byť schopní rozoznať tiež nezmyselnosť tvrdenia o sľube otvorenosti pre deti…, ale nie vždy. Teraz rozmýšľajme ako sa vymotať z dilemy, ktorú spôsobuje táto logika.

Sľub otvorenosti pre deti je súčasťou manželských sľubov. Manželstvo je všetko alebo nič. Sex ako vyjadrenie manželských sľubov je tiež všetko alebo nič. Nemožno sa vyhnúť faktu, že úmyselné sterilizovanie pohlavného aktu mení „ÁNO“ manželských sľubov na „NIE“. To „NIE“ sa však netýka iba sľubu otvorenosti pre deti. Ono ovplyvňuje aj slobodu, úplnosť a vernosť. Pozrime sa na každú jednu z týchto vlastností cez optiku pohlavného styku s antikoncepciou.

SLOBODA Táto pravda sa vám môže zdať na prvý pohľad zvláštna, ale doprajte jej určitý čas, aby do vás vsiakla – antikoncepcia nebola vymyslená na zabránenie počatiu. Už od začiatku existovala dokonale bezpečná a bezpochybne spoľahlivá metóda, ako to dosiahnuť – a volá sa abstinencia. Pri hlbšom zamyslení sa bude jasné, že antikoncepcia bola vymyslená na uspokojenie sexuálneho pudu. Tak ako hovorí jedno príslovie: „želanie je matkou myšlienky“. Želanie, ktoré viedlo k antikoncepcii je v tomto prípade naša potreba sexu.

Sexuálna sloboda v modernom zmysle slova znamená povolenie mať pohlavný styk bez toho, aby sme niekedy museli povedať nie (a toto je presne to, čo antikoncepcia umožňuje). Ale iba tí, ktorí vedia povedať nie (tí, ktorí dokážu abstinovať), jasne dokazujú, že keď hovoria „áno“, hovoria ho slobodne. Antikoncepcia propagovaná v mene sexuálnej slobody prináša v skutočnosti otroctvo, ktoré si na seba uvaľujeme sami. Vytvára kultúru ľudí, ktorí nie sú schopní povedať „nie“ svojim hormónom.

ÚPLNOSŤ Ako už bolo poznamenané – do akej miery pri milovaní vedome a úmyselne skrývame pred manželom, manželkou nejakú časť seba, do takej miery nemôžeme hovoriť o úplnom sebadarovaní sa. To zahŕňa aj našu plodnosť. Styk s antikoncepciou protirečí jazyku lásky tým, že hovorí: „Dávam sa ti celý, (-á), okrem svojej plodnosti. Prijímam ťa celú, celého okrem tvojej plodnosti.“ Rozhodnutie nedarovať počas styku plodnosť či odmietnuť ju prijať ako manželský dar je popieraním najhlbšej esencie manželskej lásky presne v momente, keď by jej vyjadrenie malo byť najúprimnejšie. Práve v manželskom momente pravdy sa pravda zamieňa za lož.

VERNOSŤ Byť verný jeden druhému neznamená iba nescudzoložiť (fyzicky či v predstavách). Znamená žiť to, čo ste si sľúbili pri oltári – v dobrom aj v zlom, bez ohľadu na to, aké to je ťažké; bez ohľadu na to, aké požiadavky z toho plynú a bez ohľadu na to, akú obetu treba priniesť. Manželské páry, ktoré začali sterilizovať svoje pohlavné styky, sa vedome alebo nevedome rozhodli, že dodržať vernosť svojim sľubom je príliš ťažké. Vedome alebo nevedome sa rozhodli byť neverní svojim sľubom, ktoré zložili pri oltári.

Manželské sľuby sú vyjadrením Božej lásky na zemi. Keď páry prostredníctvom reči svojich tiel popierajú svoje sľuby – popierajú základný zmysel života – povolanie byť Božím obrazom tým, že milujeme tak, ako miluje Boh.

Mnohí si predsa kladú otázku: „Čo už len môže byť zlé na antikoncepcii?“

Práve v Bohu, v jeho prirodzenosti životodárneho spoločenstva osôb (Najsvätejšia Trojica) nachádzame najhlbšiu odpoveď. Duch Svätý ako láska medzi Otcom a Synom v istom zmysle poukazuje na plodnosť manželského milovania. Niektorá žena môže povedať: „Čo ak sa chcem milovať so svojím manželom, ale nechcem tam Ducha Svätého?!“ Toto je totiž presne ten dôvod, prečo Cirkev učí, že antikoncepcia je zlo; toto je presne to, čo hovorí pár, keď používa antikoncepciu: „Nechceme tu Ducha Svätého!“

Kto je Duch Svätý? Duch Svätý je Pán a Oživovateľ, ktorý vychádza z Otca i Syna. On je Láskou a Životom Boha. Keď pochopíme prorocký a sviatostný význam sexuálneho spojenia, potom nám bude jasné aj závažné protirečenie anti(proti)koncepcie.
Sex má svetu hlásať, že Boh je životodárna láska. Úmyselne sterilizovaný pohlavný styk hlása presný opak – Boh nie je životodárna láska. A tým antikoncepcia mení sexuálne spojenie z prorockého skutku na rúhanie.

Ak má byť manžel pravým symbolom Krista v jednote jedného tela, musí aj hovoriť Kristovým jazykom: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.“ (Lk 22, 19) Antikoncepčný pohlavný akt ale hlása: „Toto je moje telo, ktoré sa nedáva za vás.“ V tomto zmysle manžel používajúci antikoncepciu nekoná ako Kristus, ale ako antikrist. A rovnako, ak má byť manželka pravým symbolom Cirkvi v jednote jedného tela, musí aj hovoriť jazykom Cirkvi (podľa vzoru Márie): „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1, 38) Pri antikoncepčnom styku však hlása: „Nech sa mi nestane podľa tvojho slova.“ V tomto zmysle manželka používajúca antikoncepciu nekoná ako Cirkev, ale ako anticirkev. Teda antikoncepcia mení sexuálnu jednotu zo sviatosti na rúhanie. V stávke je toto všetko, o nič menej. Toto je dôvod, prečo je antikoncepcia zlá a to nie iba zlá, ale hrozivo zlá.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Milí naši!


V dňoch 26. – 30. apríla sa konala v Allentown, Pa., konvencia Slovenského katolíckeho združenia, ktorá sa koná každé štyri roky v USA. Konvencia sa začala slávnostnou sv. omšou v kostole sv. Jána Krstiteľa, v ktorom pôsobí slovenský kňaz reverend Msgr. Robert Kozel.

Sv. omšu celebroval otec kardinál Jozef Tomko a koncelebrantmi boli dvaja otcovia biskupi – vdp. Jozef Adamec, pôsobiaci v diecéze Altoona – Johnstown a vdp. Edward Cullen z Allentown.

O. kardinál Tomko bol slávnostne privítaný chlebom a soľou manželmi Birošovcami v slovenských krojoch. Zakladateľom tohto Združenia bol náš slávny slovenský kňaz Jozef Murgaš, ktorý pôsobil vo Wilkes-Barre, Pa.. Ako vieme, práve z tohto mesta zaznel prvý počutý hlas z bezdrôtovej telegrafie, ktorej bol vynálezcom. Bol vlastníkom 12tich patentov a všetky prostriedky venoval na výstavbu kostola a katolíckej školy vo Wilkes-Barre, Pa.. Bol to vzácny človek kňaz, maliar a rodoľub, milovaný Slovákmi v celej USA.

Vrátim sa však ku konvencii, na ktorej sa zúčastnil aj náš vzácny hosť. Mimoriadne bolo cenené, že ste nám poskytli viac výtlačkov Spektra zo slávenia svätej omše v Košiciach pri príležitosti 85. narodenín o. kardinála Jozefa Tomku a 60 rokov kňazstva spolu s o. biskupom Tkáčom, ktorý slávil 75 rokov života. Chceme sa podeliť s vami, milá redakcia a čitatelia Spektra so žiarivým úsmevom a vďakou, ktorú vyjadril kardinál Jozef Tomko vám všetkým. Bolo to prekvapenie. Rozdal niektoré výtlačky dvom americkým biskupom a ďalším kňazom, ktorí ovládajú slovenčinu. Veľmi sa im páčilo, že farnosť vo Víťaze vydáva taký pekný časopis zo života farnosti. Pán kardinál osobitne poďakoval Martinovi Magdovi a všetkých pozdravil.

Vďaka vám, redakcia, a hlavne tebe, Martin, za včasné poslanie výtlačkov, aby sme mohli urobiť radosť, lebo aj my na konvencii sme oslávili jeho dve jubileá. Bola to pre nás všetkých vzácna chvíľa, keď za prítomnosti asi 300 ľudí zaznelo „Happy Birthday a Živio“ pre nás veľmi vzácneho hosťa, ktorý vzorne reprezentuje Slovákov v zahraničí.

S láskou
Birošovci.

Jozef Murgaš sa narodil 17. februára 1864 v Tajove. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, ale zaujímalo ho predovšetkým maliarstvo. V r. 1880–1882 študoval v bratislavskom seminári a neskôr do roku 1884 v ostrihomskom. Od r. 1889–1890 študoval maliarstvo v Budapešti, potom štyri roky v Mníchove. Vo všetkých kostoloch, v ktorých ako kňaz pôsobil, namaľoval oltárny obraz. V roku 1896 odchádza do USA do novozaloženej baníckej obce Wilkes Barre, kde žilo 300 slovenských rodiniek, medzi nimi aj rodina Štefana Biroša z Víťaza. Tu vybudoval kostol Božského Srdca Ježišovho zriadil školu, knižnicu, telocvičňu, ihriská, kúpele a začal sa hlbšie zaujímať o elektrotechniku. Roku 1903 podal Jozef Murgaš vo Washingtone svoju prvú prihlášku na uznanie patentu a 10. mája 1904 pridelil federálny patentový úrad vo Washingtone Murgašovi dva patenty. Prvý známy ako Zariadenie na bezdrôtovú telegrafiu a druhý ako Spôsob prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou. Na základe týchto dvoch patentov sa vo Philadelphii vytvorila na využívanie Murgašovho vynálezu účastinná spoločnosť Universal Aether Telegraph Co.

Jeho najvýznamnejsí objav ale zostáva dosiahnutie bezdrôtového prenosu hovoreného slova pred svedkami a tým sa zapísal do histórie ako vynáleza rádia. Vôbec prvý raz sa mu to podarilo už 27. apríla 1905, keď jeho pokusné volanie zachytil báadateľ Stenger. 23. novembera 1905 zorganizoval rádiové spojenie ktoré sa uskutočnilo medzi obcami Scranton a Wilkes-Barre, vzdialenými od seba 30 km. Počas prvej svetovej vojny sa angažoval pri vytvorení spoločného štátu Čechov a Slovákov v Československej republike. Pomocou svojich kontaktov pripravil pôdu pre rokovania na podporu vzniku ČSR, ktorá mala vzniknúť na základe dohody z 30. mája 1918 v Pittsburghu. Murgaš bol jedným zo signatárov Pittsburskej dohody.
Zorganizoval medzi americkými Slovákmi zbierku s výťažkom 1 milión dolárov na základný valutový fond ČSR.

Na Slovensko sa vrátil v roku 1920. Chcel sa tu usadiť natrvalo, vyučovať elektrotechniku na niektorej škole, čo mu ale úrady neumožnili, preto sa vracia naspäť do USA. Zomrel 11. mája 1929 vo Wilkes Barre.

čerpané z Wikipédie

Anna a Josef Birošovci, Middletown, USA

Ahoj deti!

Ahoj deti,

nastáva čas v školskom roku, kedy sa pre Vás jedna cesta končí a druhá po prázdninách začne. Či končíte prvý ročník alebo ktorýkoľvek iný, vždy je to čas radosti.

V škole, ale aj mimo školy sa často stretávame so súťaživosťou. Súťaživosť nie je škodlivá a môže byť dokonca v niektorých prípadoch užitočná, ale nesmieme dopustiť, aby nás priviedla k žiarlivosti, keď sa niekomu darí lepšie ako nám. Nesmieme zabudnúť, že kráčame spolu v láske a navzájom sa máme povzbudzovať.

Mali by sme pochopiť, že nie je dôležité, kto vyhral, lebo…

1. v biblii stále nájdeme tie správne odpovede,

2. modlitba bude stále účinkovať,

3. Duch Svätý bude stále pôsobiť,

4. Boh bude s nami prebývať,

5. stále budeme Bohu vzdávať chválu,

6. Boh nás stále naďalej bude požehnávať,

7. stále nás Boh bude poučovať,

8. Ježiš bude zachraňovať stratených,

9. Ježiš nám odpustí, ak zlé skutky budeme ľutovať.

10. Ježiš nás stále bude milovať.

Úloha 1: Spoj body od 1 do 28. Potom obrázok vymaľuj.

Pripomeňme si ešte minuloročné 1. sv. prijímanie

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová

Svätá omša


„Musím ísť do kostola?“Odpovedzme si slovami Maxa Kašparů: „Musím chodiť do kostola?“ Odpoviem otázkou. Musíš do svojho auta tankovať benzín, dolievať vodu, olej…? Nemusíš, ale nikam nedôjdeš. Načo je to dobré? Ak nebudeš prijímať sviatosti, čítať Sväté písmo, modliť sa…, budeš mať nanajvýš dobrý dojem, že si na duchovnej ceste, ale nikam nedôjdeš. Dojem nie je skutočnosť. Čím viac načerpáš, tým ďalej zájdeš. Čím viac darov prijmeš z Eucharistie, tým kvalitnejší je tvoj duchovný život. Iba pre porovnanie:

Benzín – Evanjelium

Fridex – Kázeň

Voda – Sviatosti

Vzduch – Modlitba

Olej – Spoločenstvo

Vyššie spomínaný autor vo svojej ďalšej knihe „Vieromer“ (pomôcka ako zmerať svoju vieru), rozdeľuje ľudí, ktorí navštevujú bohoslužby do siedmich skupín (ja som si dovolil doplniť ešte jednu skupinu, nakoľko je v našich zemepisných šírkach dosť početná). Bolo by dobre podľa jeho metódy otestovať svoju vieru a zaradiť sa do niektorej skupiny, aby sme vedeli, čo máme vo svojej viere vylepšiť, aby nám slúžila k šťastiu.

Prvá skupina sú chodiči. Ich meno je odvodené od slova chodiť. Ide o nemalú skupinu, ktorá každú nedeľu vchádza cez bránu kostola a miesto toho, aby ich pohľad hneď padol na oltár alebo bohostánok (sú to najdôležitejšie časti „nábytku“ v kostole) ich pohľad padne na miesto, kde radi stoja. Ak je obsadené, veľmi ostentatívne dajú najavo svoju nevôľu. Stáva sa aj to, že ich najobľúbenejšie miesto je čím ďalej od oltára. Práve také miesto sa nachádza pri dverách. Ak sa takýchto chodičov pri dverách stretne osem alebo desať, z vonku to budí dojem, že v kostole je „vypredané“ a pritom vpredu je plno voľného miesta. Oni chodia do kostola na svoje miesto alebo hneď vedľa. Bližšie k oltáru to akosi nejde. Roky chodia do kostola, ale nie k sviatostiam. Nie, žeby nemohli, ale nebudú predsa zaťažovať kňaza. Ich kresťanský život sa meria aj tým, že raz do roka sa dostanú veľmi blízko k oltáru, a to na Popolcovú stredu, keď idú na popolec, nech každý vidí ich prejav viery. Istý kňaz povedal, ako pri udeľovaní popola jedna pani otvorila ústa. Myslím si, že to nepotrebuje komentár. Vyznačujú sa ešte jednou vlastnosťou. Ak kňaz povie: “Iďte v mene božom“, bez najmenšieho zaváhania vyplnia jeho slová, ku ktorým s hlbokým povzdychom dodajú: „Bohu vďaka“ alebo to otočia: „Chvála Bohu“. S týmto „rozlúčkovým pozdravom“ sa obávajú príchodu ďalšej nedele a jej sv. omše. Chodiči nekupujú náboženskú literatúru a nečítajú nič, čo by mohlo ohroziť ich prejav viery, takže tejto skupine nehrozí ani konfrontácia s týmto testom.

úryvok z pripravovaného cyklu „Všetko o sv. omši“ pre mladých od známeho autora – nášho rodáka

Vladimíra Baluchu, CM, Košice-Šaca

Chvíľka s Ježišom


Okolie kostola
pekne upravené,
vchodové dvere
dokorán otvorené.
Pán Ježiš ma k sebe volá,
nedá mi len tak ľahostajne prejsť okolo kostola.

Pokľaknúť na kolená
je dobrá odmena.
V tichosti Ťa,
Pane, prosím,
k Tebe lásku
v srdci nosím.

Slnečné lúče
cez okno prenikajú,
moje dlane zohrievajú.
Za tých pár minút
ďakujem Ti, Pane,
že si ohrial moje dlane,
ktoré k Tebe často dvíham
a pred Tebou ruky spínam.

Ty, ktorý si niesol ťažký kríž,
moje prosby vyslyšíš.
Aj keď sa mi ťažko vstáva,
Tvoja obeta mi silu dáva.

Páčila sa mi
s Tebou chvíľa krátka,
je to pre mňa
na dnešný deň
najkrajšia pamiatka.

Marta Pacovská, Široké

Ku Dňu otcov


Už sme deň matiek oslávili,
na rad prišli
otcovia naši milí.
Aj Vám sa úcty dostalo,
keď slnko
na nebi pekne hrialo.

Vy otcovia,
čo tvrdo pracujete
a chleba do rodín
nám doprajete.
Aj keď máte
mozoľnaté dlane,
my čakáme
na Vaše pohladkanie.

Iste svoje deti ľúbite,
aj keď neraz
nad nimi prst dvihnete.
Buďte im príkladom
živej viery,
nech Vaša cesta z práce
len domov mieri.

V kruhu svojich blízkych
potešte sa spolu,
zasadnite všetci
k jednému stolu.
Poďakujte Pánovi
za jeho lásku,
nech Vám nič nerobí
na čele vrásku.

Iste mnohých z Vás
otcovia už opustili
a k Pánu Bohu
bližšie pristúpili.
Nech im dá Pán Boh
spokojné odpočívanie
a v nebi večne prebývanie.

Marta Pacovská, Široké

Mamičke k sviatku




Mesiac máj
je v plnej paráde,
odkvitli už
všetky stromy v záhrade.

Aj vtáčiky
veselo štebotajú,
z jarného slniečka
veľkú radosť majú.

Máj, mesiac lásky
aj Panny Márie,
natrhajme pre ňu
biele ľalie.

Aj naše mamky
v máji sviatok majú,
od svojich detí
vrúcny bozk čakajú.

Ponáhľajte sa
vy dcéry, synovia,
vaše mamky vám
s radosťou dvere otvoria.

Poďakujte sa im
za starostlivosť,
za lásku,
ktorej nikdy nie je dosť.

Zvädol mi už ten
najkrajší kvet,
odišiel navždy,
cesty späť niet.

Ľúbim ťa mamička
z celého srdiečka,
k tvojmu sviatku
posielam ti vrúcny bozk,
hore do nebíčka.

Marta Pacovská, Široké

Svedectvo o Ferovi

Keďže náš časopis Spektrum v prázdninovom čase nevychádza a 1. augusta uplynú tri roky, čo nás predišiel do večnosti náš dlhoročný obetavý kostolník František Štofaník, uverejňujeme „svedectvo o Ferovi“ vdp. Jána Biroša, kňaza, nášho rodáka, ktorý ho so súhlasom na uverejnenie poskytol našej redakcii.


Je to svedectvo o Božích zámeroch, ktoré má s nami náš Pán.
V roku 1969 boli novokňazi po prvýkrát prijatí na audiencii u pápeža Pavla VI. Boli na audienciu pozvaní. Medzi týmito novokňazmi z ročníka 1969 sme boli aj traja bohoslovci po 3 ročníku. Medzi nimi som bol aj ja.

Svoju púť k hrobu sv. Petra a Pavla a ku hlave katolíckej cirkvi som obetoval za uzdravenie svojho švagra Františka Štofanika, 35-ročného víťazského kostolníka a otca troch malých detí.

V tom čase s Ferom bolo už naozaj zle. Lekári zavolali sestru Regínu a povedali jej to, čo lekári neradi hovoria: „Vášmu manželovi už ani my nevieme viac pomôcť. Pripravte sa na najhoršie.“ Vieme si domyslieť, čo cítila manželka troch nezaopatrených detí s minimálnym zárobkom dojičky kráv, ktorej akýmsi nedopatrením nevyplácali cca 10 000 Sk na prídavky na deti. Ani Dr. Martin Bialončík, sudca na Najvyššom súde v Bratislave nemohol Regíne pomôcť, pretože to bolo v premlčanej dobe. Regína sa mala o vyplácanie skôr domáhať. S plačom volala telefonicky manžela Fera do liečebne Štôla vo Vysokých Tatrách, že nemá a jej deti čo jesť a zúfalý Fero s plačom odpovedal: „Ja zomieram na silikózu pľúc a Ty mi toto hovoríš!!!“ Veru, nebolo to závideniahodné…

Ja som išiel Fera navštíviť a posilniť, že idem k pápežovi, že mu o jeho súžení porozprávam a poprosím za neho o jeho modlitby. (Sám som tomu neveril, že sa mi to podarí, ale sľúbené som chcel i splniť). Svoju prosbu som potichu povedal terajšiemu otcovi biskupovi Štefanovi Vrablecovi, ktorý bol vtedy rektorom Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, a vďaka nemu sa to všetko nad moje očakávania podarilo.

9. júla 1969 sme boli na audiencii, po ktorej nás prijal štátny sekretár Sv. Otca Ján kardinál Villot. 10. júla som mal 30 rokov. Sv. Otec Pavol VI. na druhý deň ihneď dal príkaz doručiť mi odpoveď na moju prosbu, ako si to môžete v originále prečítať.

10. júla som blažene oddychoval po nádhernom dni v Ústave Cyrila a Metoda, keď prišlo nádherná limuzína, vyšiel z neho biskup a volá: „Dominus Biroš?“ A odovzdal mi tento pápežov list. Ťažko opísať moje prekvapenie a radosť. Ferovi sa v tom čase obrátilo všetko iným smerom. Pri vizite mu lekár hovorí: “Pán Štofaník, vy ale musíte mať veľkého „ujka“ tam hore. Nevieme si vysvetliť Vaše obrátenie sa k lepšiemu.“ A z 35 rokov to Fero dotiahol až do 74. roku, kedy ho Pán všehomíra povolal k sebe.

Bola to radosť a presvedčenie, že Boh a nikto iný riadi naše životné osudy. Fero na kolenách z vďačnosti obišiel v noci od svojho domu celý víťazský kostol a späť, ako si v ťažkosti svojej choroby sľúbil Bohu, ak vyzdravie.

Na štúdium bohosloveckej fakulty som sa nemohol dostať počas tvrdej ateistickej poroby vtedajších čias. Okrem gymnázia som absolvoval aj nadstavbovú Priemyselnú školu stavebnú v Prešove, odbor Inžinierske stavby. Po absolvovaní vojenskej základnej služby som nastúpil v Košiciach do Inžinierskych stavieb v Košiciach. A hneď som bol ustanovený do funkcie stavbyvedúceho. Pracoval som na stavbe mosta vo Vojanoch cez rieku Laborec, ktorého náklady stáli deväť miliónov korún. Bola to odvaha!! Keď som videl, ako sa kradne, aké škody sa robia rozkrádaním a potom sa všetko „odpíše“ po búrkach, že to vzala voda, nebol som v duši spokojný a to ma priviedlo na myšlienku obrátiť svoj život iným smerom – priamejšie, po rovných cestách k Bohu…

Ale pri prijímacích skúškach (4x neúspešne) som došiel k presvedčeniu, že asi to nie je Božia vôľa, aby som sa stal Kristovým kňazom. Hlavný člen prijímajúcej komisie, ateista, profesor na Vysokej škole politickej Vladimír Pelda, mi hovorí: „Nenamáhajte sa, nebudete prijatý na CMBF. Štát do Vás investoval dve maturity, odbornú prípravu pre stavebníctvo, tak čo ešte chcete!?“ Aj napriek tomu som išiel hlavou proti múru.

Keď mali primície naši dvaja rodáci, dôstojní páni Lacko Franc a Paľko Čech, vtedy sa to stalo. Pri ich primičnej sv. omši som spieval sólo od Mozarta „Ave Verum, corpus natum“ a od Schuberta „Ave Maria“. Po sv. omši sa pán kanonik Jančári (ktorý kedysi bol širockým farárom po biskupovi Čárskom) pýtal kurátorov Ungvarského a Novotného: „Kto to pri sv. omši spieval sólo?“ A ujo Ungvarský mu hovorí: „To spieval ten, ktorého neviete prijať na štúdium bohoslovia!“ A vtom k nim prišiel kapitulný vikár Štefan Onderko. Pozrel sa na mňa a vtedy pred nimi mi povedal: “Už si prijatý!!!“ Ja som sa na tom len pousmial, lebo v tom roku 1966 v júni to už bolo štvrté odmietnutie môjho prijatia na štúdium. O dva dni na to po sv. omši ráno priniesol pán farár Adamčák zo Širokého z pošty telegram: „Biroš nech príde na dodatočné prijímacie pohovory do Bratislavy“. A vtedy som bol prijatý. Pán vikár Onderko potom mi len povedal: „A vieš, čo to stálo???“ VIEM!

Keď som nastúpil na štúdium 1. októbra 1966 do Bratislavy, do očí mi udrelo čosi, čo ma „vyzdvihlo do sedla“ – či jestvuje Boh a večnosť, či jestvuje spravodlivosť po tomto našom biednom živote. Počúvajte, moji milí mladí priatelia, milí rodáci Víťazania:

Svätý Otče!
Podpísaný seminarista Ján Biroš zo štvrtého ročníka Teologickej fakulty v Bratislave obraciam sa na Vašu Svätosť s nasledujúcou prosbou: svoju púť k hrobu sv. Petra a sv. Cyrila som obetoval Pánu Bohu za môjho švagra, tridsaťpäťročného Františka Štofaníka, otca troch detí, zasiahnutého silikózou vyššieho stupňa, veľmi trpí a domáci sa boja o jeho život.

Chcem poprosiť Vašu Svätosť, aby ste zahrnuli do svojich modlitieb a spomenuli ste si pri sv. omši na môjho švagra, za dosiahnutie – ak je taká Božia vôľa – jeho uzdravenia; okrem toho prosím pre neho aj zvláštne požehnanie na posilu.
Pripájam skromnú prosbu aj pre mňa samého. Desiateho júla doplním 30 rokov. Bol by som šťastný, keby si Vaša Svätosť na mňa v ten deň spomenula vo sv. omši. Chcem sa stať kňazom úplne oddaný záujmom Cirkvi, verný Vašej Svätosti a poslušný svojmu biskupovi.

Prosím o apoštolské požehnanie pre seba, pre matku, pre sestru rehoľníčku, pre dvoch príbuzných, čo sa rozhodli pre duchovné povolanie.
Zostávam Vašej Svätosti veľmi oddaný a najvernejší kandidát na kňazstvo.

Ján Biroš
Rím 9. júla 1969


Vatikánsky štát, dňa 10. júla 1969


Dôstojný pane,
Svätý Otec Pavol VI., ktorému ste poslali pokornú prosbu, prekypujúcu vierou a synovskou oddanosťou, bol Vaším listom zvláštne potešený, a poveril ma, aby som Vám naň odpovedať, uistiac Vás o jeho otcovskej dobroprajnosti.

Uisťujem Vás teda, že Svätý Otec pri celebrovaní svätej omše myslel na Vášho švagra Františka Štofaníka i na Vás, prednášajúc (Bohu) prosbu za švagrovo uzdravenie a za Vaše posvätenie.

Nič tak neleží Kristovmu Námestníkovi na srdci, ako aby povolaní Pánovi rástli a prekvitali v čnostiach, aby sa oddali a zasvätili skrz-naskrz záujmom Cirkvi v úzkom spojení s Petrovým nástupcom a v úplnej poslušnosti biskupom. Túto nádej a toto prianie Kristovho Námestníka vyjadri aj ostatným Tvojim priateľom, čo sa pripravujú na kňazstvo.

Apoštolské požehnanie, ktoré si prosil pre seba, pre matku a sestru rehoľníčku, (pre príbuzných pripravujúcich sa na kňazstvo) Svätý Otec Vám udeľuje s najväčšou ochotou.
Aj ja osobne v nádeji, že sa staneš veľmi dobrým sluhom Cirkvi, tebe a všetkým Tvojim drahým vyprosujem od Pána všetko najlepšie a požehnávam Ťa

J. Kardinál Villot
D. P. Jánovi Birošovi

Vdp. Ján Biroš, farár v Dubovici

ROZHOVOR

Na tretiu veľkonočnú nedeľu bola otcom arcibiskupom vyhlásená zbierka na naše Univerzitné pastoračné centrum v Košiciach. Pri tejto príležitosti našu farnosť navštívil jej zástupca.


Na úvod sa nám predstavte.

Som kňazom košickej arcidiecézy a z poverenia otca arcibiskupa kaplánom v Univerzitnom pastoračnom centre od roku 2005. Pochádzam z Ostrovan. Mama je z Ostrovan a otec je z Močidľan. Vyrastal som v Ostrovanoch a študoval som v Prešove na gymnáziu. Potom som išiel na teológiu. Medzitým som bol ešte na civilke, teda na náhradnej vojenskej službe. Študoval som v seminári v Košiciach. Začal som v roku 1994 a skončil som v roku 2000. Boli sme prvý ročník, ktorý nastúpil do Košíc do obnoveného košického seminára.

Po vysviacke som bol otcom arcibiskupom poslaný za kaplána do Michaloviec. Tam som bol rok. Potom som bol dva roky v Košiciach v Dóme sv. Alžbety. Ešte počas tejto služby som pokračoval v štúdiu teológie v Bratislave a tak ďalšie dva roky som mal vyčlenené na dokončenie štúdia. Medzitým som z poverenia otca arcibiskupa robil administrátora tak trištvrte roka vo farnosti Kechnec–Seňa.

Predstavte nám UPC aj po technickej stránke, ale hlavne ten duchovný motív, teda čo má UPC plniť.

Univerzitné pastoračné centrá na Slovensku začali vznikať v roku 1997 v Bratislave, o rok na to v Košiciach, Banskej Bystrici, v Žiline a v ďalších mestách Slovenska. Veľmi známe je bratislavské UPC, keďže je na internátoch v Slávičom údolí, kde je obrovská komunita študentov; tam je taký intelektuálny kotol.

Naše košické UPC vzniklo trocha ináč. Otec Pavol Hudák, ktorý bol kaplánom v Dóme sv. Alžbety, chodil na službu k študentom, keď ho zavolali. Potrebovali sviatosť zmierenia, rozprávať sa na internátoch. A tak z toho vznikli dlhé, dlhé noci otca Pavla na internátoch. Popritom sa tam postupne začali slúžiť aj sv. omše a pridávali sa záujemcovia z ďalších internátov z Jedlíkovej, z Medickej, kde sú najväčšie internáty v Košiciach. Ešte predtým začali vysokoškolské sv. omše v seminárnom kostole.

V roku 1998 to už bolo rozvinuté do takej miery, že bolo treba kňaza. Otec arcibiskup vyčlenil otca Pavla ako prvého správcu UPC. Fungovalo to tak, že mal v aute techniku a chodil raz tu, raz tam. Postupne dostal ďalších kňazov – otca Martina Harčára ako druhého kňaza a Mareka Forgáča, terajšieho správcu UPC. Otec Marek Forgáč potom odišiel študovať do Ríma, namiesto neho prišiel otec Peter Sepeši, ktorý v ďalšom roku odišiel za šéfa Arcidiecézneho centra mládeže v Košiciach. Prišiel som ja a ešte jeden kňaz Milan Supek. On potom odišiel do Vysokej, teraz je kaplánom v Sabinove. Neskôr prišiel ďalší kaplán Dušan Škurla. Otec Martin Harčár odišiel pred rokom študovať do Ríma a namiesto neho prišiel otec Jozef Kohút, ktorý pochádza zo Sniny a pôsobil ako kaplán v Sabinove. Od minulého roka je už šéfom UPC otec Marek Forgáč. Zároveň z UPC vznikla aj púť vo Vysokej nad Uhom, kde sa to tiež rozvinulo a bolo treba aj tam niekoho, a tak tam odišiel otec Pavol Hudák.

Teraz sme štyria kňazi pre internáty a jeden kňaz, ktorý je na Teologickej fakulte. Patrí tiež pod UPC, ale nechodí na internáty, venuje sa iba laickým študentom, ktorí sú na teológii, teda na sociálnej práci a pod. To je taký organizačný profil UPC.

Každý z kňazov, ktorý prišiel, priniesol do UPC, priniesol čosi nové. Otec Pavol bol priebojníkom, ktorý to tam všetko „prekopával“. Prišiel na internát, sadol si na chodbu a začal sa rozprávať s mladými. Prichádzali ďalší a ďalší. Bola to taká misionárska činnosť. Otec Martin dal tomu nový rozmer, širší, masovejší. Tým, že sa venoval hudbe, založil tradíciu live omší, rockových omší a mnohé ďalšie veci, napr. seminár Nanovo s Bohom, biblické diskusné fórum.

Teraz je UPC veľmi dobre organizované. My ako kňazi máme pravidelné porady. Okrem toho, že sa teraz stavia centrum, čo dáva veľa manažérskej a správcovskej práce, máme popritom rozbehnuté rôzne projekty v rámci pastoračných aktivít. Veľmi veľa spolupracujeme s rôznymi či už charitatívnymi organizáciami. Máme veľmi dobrú spoluprácu s univerzitami. Vedúci internátov sú nám naklonení, pretože keď máme akciu, kde je 250 ľudí, tak po akcii je všetko čisté, vypratané. Veľmi si vážia hodnoty, ktoré reprezentujeme. Na internátoch ide skôr o svedectvo. Rozumný človek hodnotí, že toto je to a toto je to, tu sú hodnoty a tu sa ničia hodnoty. Snažíme sa ísť nie konfrontačne, ale ponúkať mladým ľuďom hodnoty.

Takže toto je aj takým duchovným zámerom?

Naše heslo je prevzaté z Malého princa od Antoina de Saint-Exupéryho: „každá púšť v sebe ukrýva studňu“. Teda na prvý pohľad aj taká púšť vysokoškolského internátneho života, kde je všetko možné od drog, alkoholu a všetkého ostatného, tak aj tam sa nachádza studňa a neuveriteľne čistá voda, neuveriteľne pekní ľudia a možnosti, ktoré by v tomto prostredí nikto nečakal.

Čo máte konkrétne na starosti? Máte to nejako podelené?

Áno, máme to podelené. Každý rok robíme výročnú správu a vydávame Mozaiku, kde je zhodnotený celý rok. Robíme to cez leto a vydávame ho na odpustovú slávnosť, ktorá je 7. septembra na sviatok svätých košických mučeníkov. V tej správe sa hovorí o každom internáte, ako ľudia hodnotia ten internát, ako sa podarilo dosiahnuť ciele, ktoré sme tam mali.

V tejto oblasti by som zvýraznil úlohu otca Mareka. Tak ako otec Pavol ako prvý správca UPC bol takým priebojníkom. UPC nebolo organizované dobre v tom zmysle, že nebol dôraz na systém a organizáciu, ale dostať sa na misiu. Teraz sa tá misia dostala do určite formy a je dôležité udržať to a rozvíjať, a to už je taká systémová úloha. Otec Marek má na to dar od Pána Boha, že vie veci organizačne podchytiť skutočne na veľmi vysokej úrovni. Môžem to porovnať, keďže som bol s otcom Pavlom Hudákom dva roky a teraz už tretí rok som s otcom Marekom, takže vidím rozdiel v organizácii, aj keď je to náročnejšie. Vtedy to bolo jednoduchšie, pretože nebolo treba podchytiť toľko aktivít, keďže sa to ešte len rozbiehalo. Teraz je dôležité, aby to rozbehnuté aj vydržalo, preto treba dať aj určité koridory a teraz ich pravidelne udržiavať, kontrolovať, čistiť.

Čo to prináša?

Veľa radosti. Povedal by som, že je to jedna z najľahších pastoráciiípre kňaza, pretože má rýchlu spätnú väzbu. Nevidí veľa, ale veľmi silné svedectvá. Vo farnosti sa kňaz venuje deťom, oni potom vyrastú a odídu preč z farnosti. Až po čase vidí všetko to ostatné. Zas po inej stránke má v iných oblastiach spätnú väzbu hneď. Doprial by som každému, hlavne mladému kňazovi, ktorý pôsobí ako kaplán v nejakej malej dedinke, kde nie je veľa mladých, vidieť tých mladých pokope, vidieť, ako Pán Boh cez tých ľudí koná, ako žije, ako tá atmosféra elektrizuje, keď sú spolu napr. na sv. omši alebo na nejakom programe. Naša forma pastorácie stavia na farskej pastorácii. Nie sme ani náhrada a ani nemôžeme byť. Dopĺňame to, na čo už správcovia farnosti – kňazi a vôbec aj rodičia už nemajú dosah. Snažíme sa o to, aby mladý človek to, čo dostal doma, to vedel jednak nestratiť a jednak rozvinúť, keďže nie sme trochári, aby z neho rástla osobnosť. Je veľa ľudí, ktorí v sebe neobjavia dary, ktoré majú. My práve ponúkame mladým možnosť prostredníctvom rôznych foriem, aby oslavovali Pána Boha darmi, ktoré majú.

Stalo sa Vám už, že niekto zo študentov nechal doterajšie štúdium a odišiel študovať teológiu?

Samozrejme. Každý rok ide minimálne jeden chlapec, väčšinou aj dvaja do seminára.

Kladiete dôraz aj na osobnosti a teda aj vodcovstvo?

Uvediem taký príklad. Služby v internátnych spoločenstvách, to koordinátorstvo a všetko to ostatné robia chlapci, resp. dievčatá, ktorých vybrali ostatní na základe toho, že si na nich niečo všimnú. A mnohí z nich nechcú do toho ísť, ale sú dotlačení. Môžem povedať konkrétne svedectvo jednej dievčiny, ktorá bola veriaca, ale nie praktizujúca. Bola kamarátka s veriacimi a chodila s nimi na sv. omše. Získala si ich dôveru a tak ju potom zvolili za koordinátorku. To koordinátorstvo jej pomohlo k tomu, že sa z nej stala veľmi hlboká osoba a ukázali sa všetky tie dary, ktoré má. Stala sa líderkou a teraz ma na starosti misiu do Rumunska a ďalšie iné veci. Ide skôr o taký prirodzený výber. Nesnažíme sa povedať, že ty si líder alebo ty, ale spoločenstvo ťa vyplaví hore. Napr. na Jedlíkovej vzniklo spoločenstvo Maják, v ktorom sú väčšinou už absolventi, ale stále prichádzajú na internát, aby svedčili o Ježišovi Kristovi. A toto spoločenstvo vzniklo práve z ich vlastnej iniciatívy. Večer mávajú modlitby chvál a potom robia tiež live omšu. Pracujú už skôr po tej organizačnej stránke, ale stále vedú spoločenstvo a striedajú sa v tom, že každý z nich musí mať aj účasť na jednom vyučovaní, na nejakom bdení modlitebného spoločenstva a tak. Kto chce v tomto spoločenstve fungovať v užšom kruhu, tak má na starosti pripraviť nejakú akciu a pod. a tak sa učia. Nie každý to rovnako vie, ale vždy sa nájde, kto s tým pomôže.

Je dnešná mládež „zlá“?

Žiadna mládež nie je zlá, len je takým lakmusovým papierikom v spoločnosti, v ktorej sa nachádza v danej situácii, v danom priestore a čase. Ak v spoločnosti sú hodnoty, ktoré sú reálne ovplyvňujúce, tak mladí tieto hodnoty budú žiť, budú takto robiť. My, ktorí sme už zabehnutí v živote, sa niekedy tvárime, že tie hodnoty nie sú tieto a snažíme sa o čosi iné, mentálne aj slovne to prezentujeme, ale reálne prezentujeme tieto hodnoty. Mladý človek, keď vyrastá, kriticky pozoruje svojich rodičov a svet okolo seba a tiež aj médiá, ktoré sú dnes veľkým trójskym koňom v živote rodiny, tak tú kultúru na ňom vidno. Dieťa sa vyhádže vyrážkami podľa toho, čo zje, alebo aký bacil príde do ovzdušia. Keď vidíme u mladých niektoré konkrétne veci, tak treba hľadať problém nie v nich, ale v rodinách.

Mladí nie sú zlí. Žiaden človek nie je zlý. To, že koná zlo, to je druhá vec. Máme v sebe možnosť, kapacitu, byť neuveriteľne božími. O tom svedčia obrátenia mnohých ľudí. Možno poznáte svedectvo Petra Liptáka, motokára. Pred desiatimi rokmi drogoval, bol závislý a chcel spáchať samovraždu. Bol na tom veľmi zle a Pán Boh ho z toho dostal, uzdravil ho a teraz je z neho veľký apoštol. Už desať rokov je z toho von. Urobil si veľkú harleyku a na tej harleyeke ma popísané citáty z listu Rimanom. Na tom pekne vidno, že žiaden človek nie je taký zlý, že by sme ho museli celkom odsúdiť. Mladý človek ako taký nie je zlý, len je veľmi tovarom a preto je to tak, lebo sa útočí na deti a na mladých. Všetky tie mediálne útoky sú vlastne premyslené veci. Mladý človek bude kupovať toto, čo my mu predpíšeme počnúc od liekov – antikoncepcia, ktorú nepotrebuje, drogy, ktoré nepotrebuje a pod. Je nenormálny rozmach hororových filmov.
Odkaz pre mladých.

Neostať na povrchu a hľadať radosť, ktorá trvá. Stretnúť sa sám so sebou, neutekať pred sebou a človek objaví to, že je Boží dar, že je obdarovaný a že má neuveriteľné možnosti. Nijaká kaša nie je taká horúca, ako sa navarí.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili: M. Magda a G. Magdová