Svedectvo o Ferovi

Keďže náš časopis Spektrum v prázdninovom čase nevychádza a 1. augusta uplynú tri roky, čo nás predišiel do večnosti náš dlhoročný obetavý kostolník František Štofaník, uverejňujeme „svedectvo o Ferovi“ vdp. Jána Biroša, kňaza, nášho rodáka, ktorý ho so súhlasom na uverejnenie poskytol našej redakcii.


Je to svedectvo o Božích zámeroch, ktoré má s nami náš Pán.
V roku 1969 boli novokňazi po prvýkrát prijatí na audiencii u pápeža Pavla VI. Boli na audienciu pozvaní. Medzi týmito novokňazmi z ročníka 1969 sme boli aj traja bohoslovci po 3 ročníku. Medzi nimi som bol aj ja.

Svoju púť k hrobu sv. Petra a Pavla a ku hlave katolíckej cirkvi som obetoval za uzdravenie svojho švagra Františka Štofanika, 35-ročného víťazského kostolníka a otca troch malých detí.

V tom čase s Ferom bolo už naozaj zle. Lekári zavolali sestru Regínu a povedali jej to, čo lekári neradi hovoria: „Vášmu manželovi už ani my nevieme viac pomôcť. Pripravte sa na najhoršie.“ Vieme si domyslieť, čo cítila manželka troch nezaopatrených detí s minimálnym zárobkom dojičky kráv, ktorej akýmsi nedopatrením nevyplácali cca 10 000 Sk na prídavky na deti. Ani Dr. Martin Bialončík, sudca na Najvyššom súde v Bratislave nemohol Regíne pomôcť, pretože to bolo v premlčanej dobe. Regína sa mala o vyplácanie skôr domáhať. S plačom volala telefonicky manžela Fera do liečebne Štôla vo Vysokých Tatrách, že nemá a jej deti čo jesť a zúfalý Fero s plačom odpovedal: „Ja zomieram na silikózu pľúc a Ty mi toto hovoríš!!!“ Veru, nebolo to závideniahodné…

Ja som išiel Fera navštíviť a posilniť, že idem k pápežovi, že mu o jeho súžení porozprávam a poprosím za neho o jeho modlitby. (Sám som tomu neveril, že sa mi to podarí, ale sľúbené som chcel i splniť). Svoju prosbu som potichu povedal terajšiemu otcovi biskupovi Štefanovi Vrablecovi, ktorý bol vtedy rektorom Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, a vďaka nemu sa to všetko nad moje očakávania podarilo.

9. júla 1969 sme boli na audiencii, po ktorej nás prijal štátny sekretár Sv. Otca Ján kardinál Villot. 10. júla som mal 30 rokov. Sv. Otec Pavol VI. na druhý deň ihneď dal príkaz doručiť mi odpoveď na moju prosbu, ako si to môžete v originále prečítať.

10. júla som blažene oddychoval po nádhernom dni v Ústave Cyrila a Metoda, keď prišlo nádherná limuzína, vyšiel z neho biskup a volá: „Dominus Biroš?“ A odovzdal mi tento pápežov list. Ťažko opísať moje prekvapenie a radosť. Ferovi sa v tom čase obrátilo všetko iným smerom. Pri vizite mu lekár hovorí: “Pán Štofaník, vy ale musíte mať veľkého „ujka“ tam hore. Nevieme si vysvetliť Vaše obrátenie sa k lepšiemu.“ A z 35 rokov to Fero dotiahol až do 74. roku, kedy ho Pán všehomíra povolal k sebe.

Bola to radosť a presvedčenie, že Boh a nikto iný riadi naše životné osudy. Fero na kolenách z vďačnosti obišiel v noci od svojho domu celý víťazský kostol a späť, ako si v ťažkosti svojej choroby sľúbil Bohu, ak vyzdravie.

Na štúdium bohosloveckej fakulty som sa nemohol dostať počas tvrdej ateistickej poroby vtedajších čias. Okrem gymnázia som absolvoval aj nadstavbovú Priemyselnú školu stavebnú v Prešove, odbor Inžinierske stavby. Po absolvovaní vojenskej základnej služby som nastúpil v Košiciach do Inžinierskych stavieb v Košiciach. A hneď som bol ustanovený do funkcie stavbyvedúceho. Pracoval som na stavbe mosta vo Vojanoch cez rieku Laborec, ktorého náklady stáli deväť miliónov korún. Bola to odvaha!! Keď som videl, ako sa kradne, aké škody sa robia rozkrádaním a potom sa všetko „odpíše“ po búrkach, že to vzala voda, nebol som v duši spokojný a to ma priviedlo na myšlienku obrátiť svoj život iným smerom – priamejšie, po rovných cestách k Bohu…

Ale pri prijímacích skúškach (4x neúspešne) som došiel k presvedčeniu, že asi to nie je Božia vôľa, aby som sa stal Kristovým kňazom. Hlavný člen prijímajúcej komisie, ateista, profesor na Vysokej škole politickej Vladimír Pelda, mi hovorí: „Nenamáhajte sa, nebudete prijatý na CMBF. Štát do Vás investoval dve maturity, odbornú prípravu pre stavebníctvo, tak čo ešte chcete!?“ Aj napriek tomu som išiel hlavou proti múru.

Keď mali primície naši dvaja rodáci, dôstojní páni Lacko Franc a Paľko Čech, vtedy sa to stalo. Pri ich primičnej sv. omši som spieval sólo od Mozarta „Ave Verum, corpus natum“ a od Schuberta „Ave Maria“. Po sv. omši sa pán kanonik Jančári (ktorý kedysi bol širockým farárom po biskupovi Čárskom) pýtal kurátorov Ungvarského a Novotného: „Kto to pri sv. omši spieval sólo?“ A ujo Ungvarský mu hovorí: „To spieval ten, ktorého neviete prijať na štúdium bohoslovia!“ A vtom k nim prišiel kapitulný vikár Štefan Onderko. Pozrel sa na mňa a vtedy pred nimi mi povedal: “Už si prijatý!!!“ Ja som sa na tom len pousmial, lebo v tom roku 1966 v júni to už bolo štvrté odmietnutie môjho prijatia na štúdium. O dva dni na to po sv. omši ráno priniesol pán farár Adamčák zo Širokého z pošty telegram: „Biroš nech príde na dodatočné prijímacie pohovory do Bratislavy“. A vtedy som bol prijatý. Pán vikár Onderko potom mi len povedal: „A vieš, čo to stálo???“ VIEM!

Keď som nastúpil na štúdium 1. októbra 1966 do Bratislavy, do očí mi udrelo čosi, čo ma „vyzdvihlo do sedla“ – či jestvuje Boh a večnosť, či jestvuje spravodlivosť po tomto našom biednom živote. Počúvajte, moji milí mladí priatelia, milí rodáci Víťazania:

Svätý Otče!
Podpísaný seminarista Ján Biroš zo štvrtého ročníka Teologickej fakulty v Bratislave obraciam sa na Vašu Svätosť s nasledujúcou prosbou: svoju púť k hrobu sv. Petra a sv. Cyrila som obetoval Pánu Bohu za môjho švagra, tridsaťpäťročného Františka Štofaníka, otca troch detí, zasiahnutého silikózou vyššieho stupňa, veľmi trpí a domáci sa boja o jeho život.

Chcem poprosiť Vašu Svätosť, aby ste zahrnuli do svojich modlitieb a spomenuli ste si pri sv. omši na môjho švagra, za dosiahnutie – ak je taká Božia vôľa – jeho uzdravenia; okrem toho prosím pre neho aj zvláštne požehnanie na posilu.
Pripájam skromnú prosbu aj pre mňa samého. Desiateho júla doplním 30 rokov. Bol by som šťastný, keby si Vaša Svätosť na mňa v ten deň spomenula vo sv. omši. Chcem sa stať kňazom úplne oddaný záujmom Cirkvi, verný Vašej Svätosti a poslušný svojmu biskupovi.

Prosím o apoštolské požehnanie pre seba, pre matku, pre sestru rehoľníčku, pre dvoch príbuzných, čo sa rozhodli pre duchovné povolanie.
Zostávam Vašej Svätosti veľmi oddaný a najvernejší kandidát na kňazstvo.

Ján Biroš
Rím 9. júla 1969


Vatikánsky štát, dňa 10. júla 1969


Dôstojný pane,
Svätý Otec Pavol VI., ktorému ste poslali pokornú prosbu, prekypujúcu vierou a synovskou oddanosťou, bol Vaším listom zvláštne potešený, a poveril ma, aby som Vám naň odpovedať, uistiac Vás o jeho otcovskej dobroprajnosti.

Uisťujem Vás teda, že Svätý Otec pri celebrovaní svätej omše myslel na Vášho švagra Františka Štofaníka i na Vás, prednášajúc (Bohu) prosbu za švagrovo uzdravenie a za Vaše posvätenie.

Nič tak neleží Kristovmu Námestníkovi na srdci, ako aby povolaní Pánovi rástli a prekvitali v čnostiach, aby sa oddali a zasvätili skrz-naskrz záujmom Cirkvi v úzkom spojení s Petrovým nástupcom a v úplnej poslušnosti biskupom. Túto nádej a toto prianie Kristovho Námestníka vyjadri aj ostatným Tvojim priateľom, čo sa pripravujú na kňazstvo.

Apoštolské požehnanie, ktoré si prosil pre seba, pre matku a sestru rehoľníčku, (pre príbuzných pripravujúcich sa na kňazstvo) Svätý Otec Vám udeľuje s najväčšou ochotou.
Aj ja osobne v nádeji, že sa staneš veľmi dobrým sluhom Cirkvi, tebe a všetkým Tvojim drahým vyprosujem od Pána všetko najlepšie a požehnávam Ťa

J. Kardinál Villot
D. P. Jánovi Birošovi

Vdp. Ján Biroš, farár v Dubovici

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.