ROZHOVOR

Stretli sme sa iba tak pracovne na fare. Medzi inymi témami zaznela aj téma o mladých ľuďoch, „mladých kresťanoch“. Nedalo mi a tak som sa spýtal duchovného otca na birmovku u nich vo farnosti.


1. Čo pre kňaza znamená, keď sa povie, že bude vo farnosti birmovka?

V prvom rade zodpovednosť za tých, ktorí príjmu túto sviatosť, a taký záväzok, aby čo najlepšie ich pripravil na vstup do osobného kresťanského života.

2. Máte stanovené limity, kedy by sa birmovky mali konať?

Pre farnosti menšie je limit po piatich rokoch a pre väčšie farnosti je každý rok alebo obrok. Presne je to určené v synodálnych dokumentoch.

3. Je stanovený aj počet birmovancov?

Nie je stanovený. V našej farnosti aby sa tak trošku viac venovalo mladým, tak chcem robiť birmovku každý rok. Teraz síce s prípravou a rekonštrukciou kostola sa to trošku pretiahlo na dva a pol roka, začali sme v jeseni 2005 a až teraz bola birmovka, ale ináč by som chcel, aby v našej farnosti bola každý rok. Je lepšie, ak je menší počet birmovancov, lebo sa im dá viac osobnejšie venovať.

4. Kto všetko Vám s prípravou birmovancov pomáha?

Jeden rok nám pomáhali animátori – mladí boli rozdelení do skupiniek po desiatich alebo deviatich a posledné mesiace sme mali už len spoločné stretnutia.

5. Animátorov si vyberáte vy alebo už máte takých stabilných?

Sú to takí aktívni mladí, ktorí majú trošku záujem o náboženstvo, o vieru, o duchovný život, čiže takí aktívnejší mladí ľudia, ktorí sú angažovaní vo farnosti.

6. Ako prebieha príprava?

Každá skupinka sa dohodne na termíne stretnutia raz do týždňa. Stretnutia prebiehajú na fare alebo v domoch birmovancov, podľa toho, ako sa dohodli. V niektorých skupinkách to išlo lepšie, v niektorých skupinkách boli problémy, stretávanie bolo také komplikovanejšie. Ideálny stav jednoznačne nikdy nebude. Okrem týchto stretnutí sme mali pre nich každý piatok sv. omšu. Na sv. omši sme preberali nejakú tému – vierouka, mravouka, sviatostný život v božej milosti, čiže sú to tri časti katechizmu. Ja som to rozoberal na sv. omši aj kvôli tomu, aby aj ľudia starší, ktorí prídu na sv. omšu si zopakovali a tak trošku obnovili svoje poznanie. Jeden rok sme pre nich robili kurz Filip, ktorý viedla Kojnonia Jána Krstiteľa. Boli sme tiež na spoločnom zájazde v Košiciach na Furči, kde bolo svedectvo bývalého narkomana Gorana v rámci toho, že sme brali 5. božie prikázanie Nezabiješ. Trošku možno bolo treba viac sa venovať, urobiť nejaký výlet, zájazd, nejakú možno aj turistiku. Cítim, že tam malo byť viac, lenže sa robila rekonštrukcia kostola a dve veci naraz sa nedali robiť tak intenzívne. Pre dnešných mladých jednoducho nestačí to, že im dáme otázky katechizmu, ako to bolo niekedy. Dnes treba viac sa im venovať, je potrebný osobnejší kontakt, osobnejšie približovanie sa k sebe a viac vzťahu. Keď mám vzťah k niečomu, mám o to záujem, je mi to bližšie, vtedy skôr možno obstojím v dnešnej dobe.

7. Ako prijímali katechézu?

Katechéza bola viac menej metódou dialógu. Rozoberali sa témy jednak cez dialóg, cez možnosť otázok, niekedy aj veľmi zaujímavých a išlo to tak viac do hĺbky. Čiže nie iba čisto otázka – odpoveď a to sa naučíme, ale ideme na nejakú tému a ideme do hĺbky a môžu mať na danú tému aj svoje pripomienky, mať svoje otázky. Niekde to fungovalo lepšie, niekde horšie. Bol som na niektorých stretnutiach v skupinkách, kde som bol naozaj veľmi povzbudený a kde sme zašli naozaj do takých otázok, do hĺbky, najmä keď sme preberali prikázania, že skutočne bolo vidno, že mali o to záujem. Čo sa týka vierouky, kde je viac filozofia a teológia, tak tam možno to až také zaujímavé nie je v tom zmysle, že mnohé veci sú pre nich také transcendentné, také príliš nadprirodzené, príliš filozofické a teologické, tak to možno tak trošku haprovalo. Čo sa týkalo morálky, prikázania božie, cirkevné, tak tam bol ten dialóg oveľa živší.

8. Čo sa týka teológie, ako mladí vnímajú to tajomné? Majú mladí s tým problém?

Ja som tak cítil, že čo sa týka viery, tak tá tradičná viera je už za nami. Jednoducho tam je cítiť, že oni už napr. taký ruženec, týždňová omša, že toto už je kdesi inde, že to už neberú tak vážne. Pre starých ľudí je sv. omša vrcholom. U mladých cítim, že sa im niektoré veci zo života vymykajú, možno preto, že doba je iná, modernejšia, mnohé pohľady na dobu sú iné, nie také nevedecké. Teraz mnohé veci sa proste vnímajú úplne iným spôsobom. Vezmime si napr. požehnanie hromničiek. Ich toto už neoslovuje v zmysle, že by sa báli hromov bleskov, lebo to už je vyriešené vedecky hromozvodmi a podobne. Je pravdou, že treba hľadať hlbšie vysvetlenie hromničky ako symbolu prítomnosti Krista ako svetla pre náš život, čiže ísť do duchovnej hĺbky tohto symbolu hromničky. To len ako príklad. To vidím vo všetkom aj v otázkach náboženstva. Keď sme na konci mali písať motivačné listy, v ktorých mali napísať svoj pohľad, čo im dala tá príprava, tak mnohí napísali, že mnohé veci tak nechápali, lebo iste detské chápanie je iné ako keď má šestnásť, sedemnásť, osemnásť, devätnásť, dvadsať rokov. Ja som mal biromovancov, ktorý každý jeden najmladší budú mať teraz v lete cez prázdniny osemnásť rokov. Ale boli tam aj takí, čo už mali dvadsať resp. budú mať v jeseni dvadsiatku. Čiže už sú vo veku, kedy môžeme hovoriť o zrelosti. Ja som aj pri tejto súvislosti rád, že sa nám podarilo vďaka rekonštrukcii kostola posunúť ten ročník prípravy na tretí ročník strednej a učňovskej školy. Aj keď je tam taká konfrontácia, že už začínajú robiť vodičáky atď., ale už ináč rozmýšľajú. Je to iné, ako keď niekto tam ide pätnásťročný.

9. Motivačný list je súčasťou nejakej osnovy?

To je taká inšpirácia z internetu z jednej farnosti, neviem už, ktorá to bola. Oni od birmovancov žiadali motivačný list a ja som to využil a dal tomu troška aj niečo svoje. Do toho motivačného listu majú napísať po prvé prečo idú k birmovke, čo je hlavný dôvod, čiže podať vlastné svedectvo. Niektorí napísali povrchne, ale boli tam aj takí, čo písali fakt úprimne, že zo začiatku ani vôbec nevedeli, že načo je tá birmovka, proste ide sa tak ide sa. Ďalšia otázka, na ktorú majú odpovedať je, čo im príprava na sviatosť birmovania dala. Potom je tam okruh, akého patróna si vybrali, birmovné meno, mali o ňom niečo napísať z jeho životopisu a čo obdivujú alebo chcú nasledovať. Štvrtá otázka bola, koho si vybrali za birmovného rodiča a prečo. Tieto motivačné listy mám odložene a dokonca pred birmovkou biskup niektoré aj pozeral. Niektoré boli veľmi úprimné, niektoré boli ozaj urobené, len aby boli urobené. Akceptujem, ale to je asi vždy individuálne. Niekto to zoberie vážnejšie, niekto menej vážne. Ale je to svedectvo, lebo ja som povedal, že ja si to odložím na fare a je to svedectvo vaše, kedykoľvek sa to bude dať vybrať a ukázať.

10. Je tá príprava pre nich náročná?

Hlavný princíp birmovky a ja som im to aj vysvetľoval, že oni sa slobodne pre ňu rozhodujú. A farár farnosti on im má pomôcť pri tejto príprave dostať sa bližšie i cez poznanie a najmä cez vytvorenie vzťahu k Bohu a k cirkvi. To je základný princíp. Ja som im to tak stále hovoril, že ja musím vidieť, že ty máš o to záujem, obrazne povedané musíš ma presvedčiť. Keď neukážeš niečo, to ja nevidím. Ako ja môžem vidieť do tvojho srdca, že ty to myslíš úprimne napr. keď prídeš na tú birmovaneckú omšu, keď prídeš na ruženec pred omšou, účasť na stretnutiach, no a trošku aj vedomosti. Pričom nie je hlavné gro tej prípravy vedieť celú teológiu, lebo všetko len Pán Boh vie, ale čo najviac sa snažiť spoznať, lebo nemôžem milovať, čo nepoznám.

11. V rámci dekanátu je problém nasadiť latku tej náročnosti vyššie?

Ľudia hneď zbadajú, že niekde tá birmovka je ľahšia. My máme vzor v dekanovi. Náš dekan v Sabinove to berie ozaj veľmi poctivo a stále s birmovancami robí dvojročnú prípravu. Keď počúvame, čo všetko on robí, aké aktivity pre nich okrem tých sv. omší, ktoré majú pre birmovancov a mládež, okrem toho, že majú stretká v skupinkách. Pomáhajú mu saleziánski animátori. Spoločenstvo Dom Júdov v Sabinove mu pomáha, majú svoje skupinky. Okrem toho on ich bral napr. na víkendové pobyty na Drienicu do saleziánskeho domu, ktorí tam je. Oni vlastne víkend sobota, nedeľa strávili v takom spoločenstve, kde sa dalo trošku viac aj kamarátsky, aj ľudsky, aj duchovne prežívať. čo je veľmi náročné a treba obdivovať dekana. Samozrejme nemohol by to robiť, keby nemal pomocníkov kaplánov a pomocníkov animátorov. Problém birmovnej prípravy vo farnostiach je nájsť pomocníkov, ktorí sa chcú obetovať, lebo to je obrovská drina pre nich pri všetkých svojich aj rodinných aj pracovných aj duchovných povinnostiach. Keď sa dá nájsť, je to veľká výhoda.

12. Tá cesta k mladým, resp. k duši toho mladého človeka je skôr cez taký individuálny prístup, nie cez teóriu, ale skôr cez praktický život?

To musí byť prepojené. Hovoríme aj teoreticky, aj o poznaní, o pravdách, ktoré veríme a ktoré prežívame v srdci a potom, že sa snažíme tieto pravdy žiť, ale najmä individuálny prístup. Jednoducho to cítim, že ako náhle nie sme kamaráti, neprijmú odo mňa nič. Samozrejme kamaráti v zmysle, že niečo chcem dosiahnuť, v zmysle nejakých pravidiel, nejakých mantinelov chcem to dosiahnuť.

13. Boli ste spokojný s prípravou a vôbec tak všeobecne?

Môžem povedať jedno: čo som vládal dať do tejto birmovky ja osobne som sa snažil dať. Vo svojom svedomí cítim, že som urobil, čo sa dalo urobiť. Už ďalej to zostáva na milosť božiu a na nich. Takisto som bol rád, že sme mali aj animátorov, lebo počas tej rekonštrukcie som ich potreboval, lebo ja som fakt nestíhal aj tu aj tu. Takže som rád, že aj tí animátori pomohli a už aj pri tej ďalšej birmovke plánujeme využiť práve skupinkový model, kde aj ja medzi nich chodím. Je to jednoznačne silnejšie, keď je individuálny prístup, je to osobnejšie, viac je tam dialógu, je tam otvorenosť. V mase sa ťažko otvára. Keď sa vytvorí dobrá skupinka, tak tam môže byť potom veľká komunikácia a práve v komunikácii sa objavujú nové veci.

14. Dá sa dosiahnuť v príprave birmovancov nejaká jednotnosť v rámci dekanátu?

Musíme rešpektovať špecifiká danej farnosti. Jednoducho nedá sa naprogramovať, napr. musia byť skupinky, keď niet pomocníkov. Kňaz musí objaviť, aký spôsob u tých jeho mladých môže fungovať.

15. Čo by ste povedali na záver.

Čo môžem zo svojej strany urobiť pre mladých, pre birmovancov? Snažiť sa urobiť a dôverovať v to, že Pán Boh je nad všetkým a že milosť Božia je mocnejšia ako všetky naše snahy. A bez nej asi by naše konanie ani nemalo zmysel. Takže dôverovať v Božiu pomoc a pritom sa sám snažiť niečo dobré pre nich urobiť.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.