EXERCÍCIE (VI. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie
ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto
vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej
viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého.
Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Aký bohatý svet si stvoril, Pane! Akú si len mal, Pane, obrazotvornosť pri stvorení! Moria, rieky, horstvá, hviezdy a Zem! Čo zelene a kvetov a stromov a plodov! Čo vtákov a zvierat! Čo farieb, pohybov a zvukov! Tisíce a milióny. Čo tvarov! Aké rozmanité je tvoje stvorenie.

Ktosi si vzdychol a zauvažoval… Keby sme my ľudia mohli navrhnúť rastliny a živočíchy, to by bolo asi dopadlo! Boli by sme asi škatuľkovali: skupina A do vody, skupina B pre suchú zem, C pre vzduch… K tomu nejaký ten osobitný model a dosť. Ako by sme asi boli navrhli zvieratá? Niečo na ťahanie voza, niečo na dojenie, na výrobu vajec – a hádam dosť. Možno ešte čosi pre akvárium. Z rastlín možno trocha zeleniny, pod zub nejaké ovocie a azda ešte niečo na stavebné drevo. Ďalej možno by nám fantázia nestačila. A keby sa boli pustili do roboty umelci, možno všetky tvary by boli navrhli barokové alebo surrealistické alebo picassovské …

Pane, dobre, že si stvoril svet Ty! Tvoja obrazotvornosť je nevyčerpateľná. Tvoríš stále nanovo, udivuješ a privádzaš do úžasu všetkých! Pane, ďakujem Ti, že si svet stvoril tak bohato, pestro a živo, s toľkými tvarmi kvetov, zvierat! Akoby si bol mal sám prvý radosť pri vyzdobovaní svojej Zeme! Pane, daj, aby v nás vzbĺkol znova a znova údiv nad tvojím svetom! Aký krásny je Tvoj svet! A aký krásny musíš byť ty sám a bohatý! Ako prekrásne bude asi raz u Teba. V tvojom najvlastnejšom svete. Právom ťa oslavuje v modlitbe Cirkev, keď ústami kňazov po celom svete hovorí:

Pravý Boh správca, vznešený!
Nebesá rozprávajú o sláve Boha
a obloha hlása dielo jeho rúk.
Deň dňu o tom podáva správu
a noc noci to dáva na známosť.
Nie su to slová nie je to reč,
ktorá, by sa nedala počuť.
Po celej zemi rozlieha sa ich hlas
a ich slová až po končiny sveta.

Carlo Caretto opisuje svoj údiv: „Dnes ráno som prišiel na duny v púšti pred východom slnka. Včerajší vietor dôkladne vyčerpal a vyhladil piesok a povrch presypov sa zaskvel v celej nádhere a tajuplnej novosti. More piesku sa rozlieva predo mnou až k obzoru, kde záblesk zorničky zvestuje príchod nového dňa! Aký krásny je Boží svet! Málo prírodných javov je takých priezračných ako more dún pod modrou saharskou oblohou! Pripadá mi to ako prvé obdobie stvorenia. Duchovný zážitok je taký mocný, že vnímam viditeľno i neviditeľno v jedinom jave – piesok a obloha, oddelené čiarou obzoru, nič viac. A predsa je to pre mňa podobenstvo a obraz začínajúceho stvorenia s plným tajomným významom. Nijaké čisté oko nemôže tu pochybovať. Boh je tu prítomný ako ty, a ako piesok a obloha. Môžem s ním hovoriť ihneď. Jeho prítomnosť je zrejmá. Jeho slová – to sú prvky, čo tvoria obzor. Jeho reč je obsiahnutá vo veciach, jeho myšlienky vyjadrujú skutočnosť, ktorá ťa obklopuje.,. Cítim, že Boh je tu, že ma hľadá a čaká. Vedel, že prídem… Preto sa mi ľahko hovorí: „Dobroreč, duša moja, Pánovi!“ Veľmi veľký si Pane, Bože môj. Halíš sa v svetle ako v plášti, vystrel si nebo ako koberec, ustanovuješ mraky za svoj voz, na krídlach vetra chodievaš“ (Žalm 104,1-4).

Naozaj, Božia múdrosť, moc, láska kypia v celom svete ako vlna za vlnou. Božia láska preniká priestory a časy, tvorí a rozvíja svety, stálice a obežnice a tvorí Zem, aby sa na nej uchytil duch v podobe človeka a prejavil sa vo svojich dejinách. V nedohľadnej diaľke sa potom vynorí človek Ježiš, v ktorom sa táto Božia láska osobne stane viditeľnou ako láska Jednorodeného Syna, ktorý bol od počiatku v náručí Otcovom.

Ak chcete byť naozaj veriaci, nemusíte a nesmiete pohŕdať zemou a stvoreniami. „I videl Boh – a bolo to dobré!“ – hovorí písmo hneď na samom začiatku. A evanjelium hovorí so všetkou úctou o Božom svete a stvorení. Ježiš bol živo a sviežo pozorný okolo seba, voči všetkému. Miloval svet a veci a miloval ich dobre. Všetko si všímal, zo všetkého sa tešil. Vo všetkých veciach mu žiarili duchovné skutočnosti. Svet mu bol plný znamení a významu. Veci sveta mu pripomínali hlboké tajomstvá. Videl vodu, rieky, studne a hovoril: „Voda je dobrá! Je znamením očisty, odstraňuje smäd, pripomína vodu života, ktorá zahasí smäd naveky. A vinice! Aké sú krásne! Aký ušľachtilý je vinohradník! Boh je takýto vinohradník – vy ste vinica! A chlieb! Aký je len dobrý! Ale jestvuje aj chlieb večného života! Ja som ten živý chlieb!“
Čítame Evanjelium nielen medzi riadkami, ale aj riadky samé. Zbadáme, že Ježiš predkladá zmysel pre život a pre jeho dobrá. Rozvíja náš zmysel pre šťastie v plnosti. Ľudia, s ktorými sa stretá, sú z mäsa a kostí. Väčšina vecí im je samozrejmá, netreba im ich dokazovať. Ani v dobrom ani v zlom. Ježiš pozná slabosti i sily človeka. Dotýka sa ich ako známych vecí. Vie, že pohľad na ženu môže zvádzať. Kto pozrie na ženu žiadostivo, je neverný Bohu“ (Mt 5,28). Vie, že na hostine sa dáva najprv dobré víno (Jn 2,10), pozná túžbu ľudí po diamante a vzácnom poklade, nech je to už zlato, ruda, urán alebo nafta. Pozná uspokojujúci pocit z plnej sýpky, pozná horúčkovitú činnosť ľudí, aby ich peniaze neležali zašité (Mt 25,27). Pozná radosť matky nad nájdeným dieťaťom (Lk 11,27), starosť matky, aby syn v živote niečo dosiahol. Pozná radosť z dokončenej stavby (Lk 14,30). Toto všetko pozná Ježiš, mnoho z toho schvaľuje, v niečom zas upozorňuje na nebezpečenstvo. Skutočné ľudské radosti – svadbu, žatvu, hostinu – berie ako symbol radosti v kráľovstve Božom. Nerozoberá naše radosti, ani ich neodôvodňuje, ani nás do nich zvlášť nepovzbudzuje. Berie ich ako skutočnosť, ako prirovnania. Niekedy ako výstrahu, že nás odvádzajú od Boha a viažu príliš na zem. Ježiš vidí celý svet a celý náš život. Len vidí hlbšie.

Podľa evanjelia veci tohto života a sveta treba zapojiť do Božieho programu. Tým, že ich navzájom do svojho programu zapájam. Lebo môj život patrí výslovne do Božieho programu. Tým každá vec dostáva svoj zmysel, nie je zbytočná. Niektorú vec používam, inú odmietam. Tým sa formujem. Každú vec kladiem na správne miesto, do správneho vzťahu k Bohu.

Sú zapojené do jednotného poriadku. To je Ordo. Poriadok. Nahádzané kamene sú chaos. Usporiadané kamene sú cesta a stavba. Nahádzané koľajnice sú chaos. Usporiadané koľajnice sú trať a slúžia ľuďom. Nahádzané súčiastky sú chaos a šrot. Usporiadané súčiastky sú auto a slúžia človekovi. Poriadok robí vec vecou. Poriadok, ktorý plynie z vnútornej záležitosti vecí. Vybadať tento vnútorný poriadok, vybadať, kam ktorá vec patrí a načo slúži – to je úloha môjho denného života, mojej meditácie a môjho spytovania svedomia. Nemôžem rozumne napojiť karburátor na volant, ani do pneumatiky, ani chodiť s kabátom na nohách. Každá vec musí byť na svojom mieste. Rozpoznávať správne miesto vecí a ich cieľ je úloha človeka.

Vesmír a dejiny, celý vesmír môjho života i samotný život s jeho radosťou i skúškami – to všetko je tu len preto, aby mi pomáhalo udržiavať otvorené oči a mať stále na mysli, že som Boží a že Boh ma nielen stvoril, ale ma aj prijal za celkom svojho… Ako veľmi mi preto pomôže, keď si z času na čas urobím pozorne a nábožne prehliadku Božích dobrodení, ktorými som zahrnutý… Pokorný a dôverný obdiv nad Božími dielami „proper nos homines“ závisí iste od osobnej kultúry aj jasnozrivosti srdca. Ale nik sa bez neho nezaobíde. Kto by otriasol našou pevnou vierou, keby sme už pevne stáli na zemi a videli i jasne chápali, čo treba vidieť a pochopiť – že všetko je od Boha a všetko je pre nás?

Na celé stvorenie by som mal hľadieť očami osobných vzťahov. Mal by to byť spásnodejinný pohľad – propter nos et propter nostram salutem – všetko je pre nás a pre našu spásu. Stvorenie je základ dejín spásy. Až potom mohlo nasledovať všetko ďalšie. V pohľade viery je všetko pospájané. Stvorenie a zavŕšenie. Protológia a eschatológia. Nám je dané sledovať smer Božej činnosti. Cez evanjelium usudzujeme na počiatky. Až v Ježišovi Kristovi nám Nový zákon umožňuje pochopiť, čo značí stvorenie, až Ježišovo posolstvo odhalí pravdu o stvorení.


Moderný človek sa chce zrieknuť evanjelia, ktoré hovorí o duchu. Chce sa držať vied, ktoré hovoria prevažne o hmote. V tomto vystupovaní si počína zle. Hmota sama je iste pre nás cestou. Môžeme však po nej ísť práve tak dole, ako aj hore. Pod vplyvom dedičnej viny nás naša vlastná hmota cez celé dejiny sťahuje nadol. Len od vykúpenia nesie hmota v sebe znova význam k plnšiemu bytiu – a všetky pády Božieho pôsobenia ju dvíhajú do výšky – až do chvíle plnej oslavy a premeny v zmŕtvychvstaní. O tom nám však nehovoria vedy. O tom nám hovorí evanjelium. Sme ako horolezci. Každý začíname na úpätí, kde sme sa narodili, podľa súčasného stavu sveta, podľa osobitných dispozícií a podľa povolania. A sme strhávaní dolu. No pomocou milosti vystupujeme dohora, musíme prejsť cez stvorené veci ako po schodoch až k Bohu.
Celý Boží svet je tu pre človeka, aby mu pomáhal žiť, rásť, tvoriť, kráčať do večnosti. Cirkev denne ďakuje za všetky dobrodenia sveta, ktoré Boh daroval človekovi: „Ty si všetko stvoril a svojou prozreteľnosťou všetko udržuješ. Dopraj nám vidieť v tvorstve stopy tvojej dobroty!“

pripravil Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný pre sab. dek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.