Tanec medzi kvapkami dažďa

„To počasie sa asi zbláznilo!“ vyhlásila akási žena a zúrivo triasla svojím dáždnikom, aby z neho striasla celý zástup mokrých snehových vločiek. Ostatní ľudia na autobusovej zastávke jej zborovo pritakávali a tvárili sa otrávene. „Veď je 3. apríl, preboha! Kedy sa tá hrozná zima konečne skončí?!“ pokračovala a svojou náladou ovplyvňovala všetkých okolo seba. Na niektorých sa jej hnev nalepil a sami sa začali mračiť a hromžiť, no niekoľko z nich sa len usmievalo a myslelo si svoje.


Po chvíli sa ozval starší muž v čiernom kabáte: „S tým nič nenarobíme, pani. Tak to musí byť.“

O niekoľko metrov ďalej sa nejaký zamilovaný párik prechádzal pomedzi padajúce snehové vločky a vyzeral veľmi spokojne. Obaja mladí ľudia sa usmievali a na prvý pohľad sa zdalo, že ich vôbec netrápi, že nemajú dáždnik. Všetky negatívne vplyvy okolia statočne ignorovali a išli za svojím cieľom. Cieľom byť šťastní…

Určite ste sa aj vy ešte pred niekoľkými dňami pýtali, kedy sa konečne budú dať zimné bundy vymeniť za ľahké letné tričká. Je pravda, že nás počasie v posledných dňoch poriadne vytrápilo a aj vďaka nemu sme boli čoraz viac otrávenejší a unavenejší. Aktuálne dianie tam vonku bolo najhorúcejšou témou nielen v spravodajstve, ale aj v mnohých publicistických reláciách, v ktorých viacero meteorológov vysvetľovalo príčinu aprílového snehu.

Ale, dá sa povedať, že je zbytočné písať o počasí, keď si ho aj tak večer pozrieme v spravodajskom bloku. O počasí sa ľudia, predsa, bavia len vtedy, ak si nemajú čo povedať. Často to býva tá povestná „slamka“, ktorej sa chytáme pri rozhovore s neznámym človekom. Lenže na druhej strane to môže byť veľmi vďačná téma. Veď aj z obyčajnej otázky: „To je dnes ale počasie, však?“ sa dokáže vykľuť rozhovor, ktorý nám o danom človeku povie viac ako jeho vlastný životopis. Z takéhoto dialógu môžeme napríklad zistiť obľúbené ročné obdobie človeka, s ktorým máme dočinenia a zhodnotiť tak, či patrí medzi aktívne, letné typy alebo je zádumčivý a viac mu vyhovuje zamračené a studené decembrové počasie.

V každom prípade, aj keď žijeme všetci v tej istej krajine, na tom istom kontinente a na rovnakej planéte, počasie nikdy nie je pre každého úplne rovnaké. Sme rôzni. Niekoľko miliárd originálov z limitovanej edície, na ktorých svieti to isté slnko, padá ten istý dážď a s výnimkou niektorých krajín aj sneh. Počasie sa pre nás stalo niečím tak samozrejmým, že aj slabé zmeny chápeme veľmi intenzívne. A to nehovoriac o meteosenzitívnych ľuďoch, ktorým sa zmeny počasia spájajú s bolesťou, migrénou a depresiou.

Krátka alebo aj dlhodobá zmena či príliš dlhé trvanie zimy ovplyvní aj tých najimúnnejších ľudí. Zrazu sa cítime vyčerpaní, bolí nás už len slabé pohnutie z postele, nič sa nám nedarí, a to všetko sa prenáša aj na ľudí okolo nás. Ani sa nenazdáme a svojou zlou náladou zaútočíme na kolegov v práci, spolužiakov v škole alebo na príbuzných. Najviac nás však po chvíli môže bolieť to, že je to niekedy bezdôvodné, pretože oni za nič nemôžu. Oni totiž toto počasie neprivolali, ani doň nijako nezasiahli. A predsa ich viníme za svoje nešťastie. Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, prečo má človek tendenciu obviňovať všetkých okolo seba, práve vtedy, keď by sa mal zaoberať vlastným životom? Toto je už úvaha adresovaná psychológom, ktorí sa v ľudskej psychike vyznajú, a pre ktorých tvorí jej skúmanie aj náplň práce. Ale ak by sme sa na celú túto problematiku chceli pozrieť trošku laicky, uzavreli by sme svoje úvahy tým, že všetko závisí od povahy a charakteru človeka. Lenže toto nie je celkom pravda. Existuje veľmi veľa vedeckých výskumov, ktoré nám dookola opakujú, v akom strese žijeme, čo všetko nás stresuje a ako stres vplýva na našu psychiku. Možno je to tým, že toho máme veľa, že sme tlačení najrôznejšími termínmi, ktoré ak nestihneme, tak prepadneme na celej čiare nielen u nadriadených či učiteľov, ale aj u kolegov a spolužiakov. A negatívne emócie, spôsobené zamračeným, upršaným počasím, to všetko len znásobujú.

No možno je to len tým, že si čas nevieme správne rozvrhnúť a zabudli sme sa zo života tešiť. Zabudli sme si vychutnávať slnečné dni, zabudli sme vo všetkom zlom hľadať aspoň malé čiastočky dobra, (ktoré tam vždy sú!) a hlavne, zabudli sme sa smiať. Pritom, úsmev je to jediné, čoho máme naozaj na rozdávanie. Nie je ohraničený žiadnou sumou peňazí, nemusíme naň zarábať ani ho nemusíme kupovať. A predsa je tým najúčinnejším liekom, ktorý v nás dokáže vyvolať ten krásny pocit šťastia.

Na jednej internetovej stránke som minule objavila veľmi dobrý recept na šťastie. Naozaj. Bolo tam presne napísané, čo človek musí, respektíve by mal robiť preto, aby sa stal úplne šťastným. S týmito parafrázovanými „pravidlami šťastia“ sa s vami rada podelím:

1. Neprestávaj snívať.
2. Nachádzaj inšpiráciu v obyčajných veciach okolo seba.
3. Pomáhaj druhým.
4. Rob veci, v ktorých si dobrý/á a ktoré ťa napĺňajú.
5. Čítaj knihy.
6. Obmedz čas pred telkou.
7. Miluj svoju prácu.
8. Cvič.
9. Pozri sa strachu do očí.
10. Ver vo vlastné schopnosti.
11. Tráv viac času s rodinou a priateľmi.
12. Nechaj srdce, aby sa stalo tvojím kompasom.

Nemôžeme dovoliť zlým vplyvom okolia, aby v nás minimalizovali radosť zo života. A takisto nemôžeme dovoliť počasiu, aby nám zabránilo tešiť sa z každého dňa či prežitého okamihu. To, že sem-tam zaprší, neznamená, že viac nevyjde slnko. A to, že sa nám niečo nepodarilo, neznamená, že sme teraz najhorší a nikdy viac už nič neurobíme perfektne.

Veď aj apoštoli boli určite sklamaní z toho, že Ježiša dostatočne neuchránili, že boli zbabelí a báli sa. A možno sa aj obviňovali z toho, že ich vinou ho ukrižovali. Lenže Ježiš vstal z mŕtvych a ukázal im a nám všetkým, že aj slabosť robí človeka silným. A z apoštolov sa stali neochvejní ohlasovatelia viery, ktorí ukázali veľkému počtu ľudí správny smer.

Želám vám preto, aby ste vo všetko zlom stále hľadali kúsok dobra, aby ste v každom hneve dokázali vyčariť aspoň malý úsmev a aby ste nezúfali, že sa občas neukáže slnko. Koniec koncov, aj medzi kvapkami dažďa sa, predsa, dá tancovať 🙂

Lenka Novotná

Duchovnosť a psychológia

Drahí farníci, ako sme vám sľúbili v predchádzajúcom čísle, budeme pokračovať v zozname techník konkrétnych spôsobov zvládnutia povýšenej úzkostlivosti. Všetky tieto techniky sú jednoduché a dostupne každému.


Diafragmálne dýchanie (bránicou)
Keď sa nachádzate v stave úzkosti, vaše dýchanie sa stáva rýchlym a nepravidelným a začínate dýchať hruďou. Užitočnejšie a lepšie pri prekonávaní úzkostlivých myšlienok je dýchanie bruchom, to znamená dýchať diafragmálne (bránicou).
Aby sme sa naučili dýchať diafragmálne (bránicou):
a) Ľahnite si na chrbát a položte si knihu na brucho. Dýchajte tak, aby sa kniha pri vašom dýchaní nadvihovala.
b) Sadnite si. Pravú ruku si položte na brucho a ľavú na hruď. Dýchajte tak, aby sa nadvihovala len pravá ruka.
c) Zoberte si hodiny a stopnite si čas: päť sekúnd na nádych a päť na výdych.
d) Opakujte súbežne s rytmom dýchania: „S každým nádychom sa uvoľním, s každým výdychom sa rozjasním.“

Zastavenie myšlienok
Je to jednoduché. Keď u vás vznikajú pochmúrne myšlienky, môžete ich jednoducho zastaviť. Aby ste sa naučili zastavovať myšlienky, musíte si osvojiť techniku uvoľnenia svalstva. A potom, hocikedy by u vás vznikali znepokojujúce myšlienky, ktoré vám prekážajú, povedzte si, že nedovolíte týmto myšlienkam sa ďalej rozvíjať a použite techniku relaxácie. Príjemný pocit uvoľnenia zabráni rozvoju takých myšlienok a taktiež predíde negatívnemu vplyvu týchto myšlienok na váš fyziologický stav. Tu je niekoľko krátkych a efektívnych spôsobov k dosiahnutiu relaxácie.

Reflex upokojenia
Časom sa reflex upokojenia môže dostaviť už za šesť sekúnd.
a) Porozmýšľajte o tom, čo vám naháňa strach, alebo vás znepokojuje.
b) Usmejte sa pre seba. Pomôže to uvoľniť svaly na tvári.
c) Povedzte si: „Moje telo môže ostať pokojným, pokiaľ som vedome v čulom a aktívnom stave“.
d) Zľahka a pokojne sa nadýchnite.
e) Vydýchnite a uvoľnite pritom čeľusť. Vaše horné a dolné zuby sa nesmú dotýkať.
f) Predstavte si, ako sa z vášho tela, od hlavy až po končeky prstov na nohách, vytráca ťarcha a prúdi teplo.
Nech sa to zdá akokoľvek náročné, no pravidelnou praxou môžete zvládnuť týchto šesť krokov za šesť sekúnd.

Okamžité uspokojenie
Pomáha vyvolať reakciu relaxácii za niekoľko sekúnd. Okamžité uspokojenie pozostáva z piatich krokov.
a) Prvý krok: Pravidelné dýchanie. Bez ohľadu na znepokojenie, neprestávajte dýchať pravidelne a zhlboka.
b) Druhý krok: Pozitívny výraz tváre. Zľahka sa usmejte, hneď ako zistíte, že situácia na vás začala vplývať.
c) Tretí krok: Rovnováha tela. Vypnite hruď, pozdvihnite hlavu, natiahnite krk, nasmerujte bradu dopredu. Predstavte si, že vás dvíhajú nitkou, pripevnenou za vaše záhlavie.
d) Štvrtý krok: Vlna uvoľnenia. Nechajte prejsť vlnu uvoľnenia tými časťami tela, ktoré sú napäté.
e) Piaty krok: Vedomá kontrola. Reálne zhodnoťte svoju situáciu.

Technika „au“
Natiahnite si na zápästie ruky gumku do vlasov a jednoducho sa ňou uštipnite zakaždým, keď u vás budú vznikať nepríjemné myšlienky.
Každý raz, keď sa oslobodíte z otroctva nepríjemných myšlienok, pri pomoci ľubovoľnej z týchto techník, pomodlite sa. Prineste Ježišovi tú situáciu, ktorá vás znepokojuje, tých ľudí, o ktorých máte strach, tie plány, ktoré ste rozvinuli.

Všetky tieto techniky odstraňujú iba symptómy, ale neriešia príčiny. Preto nasledujúci krok bude pozostávať z oveľa hlbšej a systematickej prace v dvoch smeroch: psychologickom a duchovnom. V duchovnom smere ide o budovanie vzťahu dôvery s Bohom, cez osobný vzťah s Nim. Lebo iba Boh môže nám dať pokoj, o ktorom sníva každý z nás. Nie pokoj, ktorý ponuka tento svet, ale ktorý ponuka Ježiš. Nech vás v tom vedie a sprevádza Duch Svätý.

Miroslav a Lilia, Sankt Petersburg

9. rozhlasová púť do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove

„Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Jn 6, 5)


Pri pohľade na veľký zástup musela Ježišova otázka Filipa poriadne zaskočiť. Veď tam je vyše päťtisíc ľudí. A ani dvesto denárov by nestačilo, ak by mal každý dostať čo len omrvinku! Potom Ježiš apoštolom povie, aby medzi ľudí rozdelili päť bochníkov chleba a dve ryby, ktoré má pri sebe jeden chlapec. Filip to všetko v duchu delí na menšie a menšie kúsky. Ako to môže fungovať?

Filip ešte stále nepostrehol, že v Božej ekonomike menej a najmenej často znamená najviac.

Nebuďme však na Filipa príliš tvrdí. Zrejme aj my by sme zmýšľali rovnako. Ak práve teraz máme „viac“ – viac peňazí, viac času, viac možností, viac vplyvu – všetko sa dá vyriešiť. Ak je však to „viac“ pre nás v nedohľadne, Boh chce, aby sme v neho verili a dôverovali mu.

-re-

Don Bosco prišiel na Slovensko, vitaj medzi nami!


Vo štvrtok 11.4 o 16:15 hod. privítal na hraničnom priechode Vyšné Nemecké provinciál rehole saleziánov don Karol Maník relikvie zakladateľa dona Bosca. V prítomnosti provinciálky FMA, hlavného koordinátora spolupracovníkov na Slovensku, ako aj desiatky spolubratov z rehole a médií sa krátko prihovoril k prítomným a predniesol modlitbu k donovi Boscovi. Pri tejto príležitosti povedal: „Mám krásny pocit, že je don Bosco medzi nami. Relikvie, t.j. telesné ostatky sv. Jána Bosca, nám chcú pripomenúť život tohto talianskeho kňaza, jeho dielo a jeho veľký sen pomáhať a vychovávať mladých, hlavne tých chudobných a opustených. Chcú nám pripomenúť, že toto dielo neskončilo jeho smrťou a pokračuje v 130 krajinách sveta, a teraz aj u nás na Slovensku. S veľkým nadšením a napätím som dnes očakával príchod týchto relikvií na Slovensko a túžim, aby priniesli duchovnú obrodu celej saleziánskej rodine, aby priniesli mladým ponuku a cestu ako sa dá prežiť život! A všetkým veriacim prehĺbenie viery v Boha, ktorý vzbudzuje v ľuďoch dary, schopnosti a pozýva ich do služby iným. Don Bosco, vitaj na Slovensku!“

Následne boli v sprievode relikvie prevezené do kostola Panny Márie Pomocnice kresťanov v Michalovciach, kde sa celebrovala slávnostná svätá omša za prítomnosti mnohých mladých a celej saleziánskej rodiny. Po svätej omši budú nasledovať spoločné modlitby mladých, vešpery a večerné modlitbové bdenie pri donovi Boscovi. Program na ďalšie dni v mestách Slovenska si môžete pozrieť na www.saleziani.sk


Veriaci môžu získať úplné odpustky, keď sa v duchu pokánia a po splnení obvyklých podmienok (sviatosť zmierenia, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca) počas putovania urny svätého Jána Bosca pred slávnostne vystavenými relikviami nábožne zúčastnia nejakého liturgického slávenia, alebo aspoň zotrvajú nejaký čas v nábožnom uzobraní, ktoré ukončia modlitbou Pána, Vyznaním viery a vzývaním Panny Márie a svätého Jána Bosca. Toto bude platiť počas celého času putovania urny svätca.“

Peter Novák, Saleziáni dona Bosca

TAJNOSTNÝ KŇAZ

V tomto a v ďalších číslach nášho farského časopisu by sme vám na odľahčenie chceli ponúknuť niekoľko príbehov, ktoré spracoval Paľo Majerník z kníh, ktoré mu venoval osobný priateľ, dnes už nebohý kňaz Ladislav Franc.


Na ostrove Malta žil chlapec, ktorého najväčšou radosťou bolo, keď mohol pri oltári miništrovať a bolo mu jedno, či bude stáť na ľavej alebo pravej strane. Vždy bol pozorný a nábožný. Náš malý Karmelko, tak sa volal, už na prvé budenie svojej maty ochotne vstal, aby sa ponáhľal do kostola, ktorý stál v susednej ulici, kde bola omša už skoro ráno.

Príbuzní a susedia preto predpovedali, že z Karmelka bude isto kňaz a to bolo aj najväčšou túžbou jeho matky. Často prosila o túto milosť Boha, keď videla ako zbožne jej drahý Karmelko miništruje. Náš Karmelko nebol ešte ani na prvom svätom prijímaní, ale so svojimi spolužiakmi sa naň práve pripravoval. Preto on aj spolužiaci denne chodili do kostola, kde im katechéta rozprával o všetkom tom, čo s prvým svätým prijímaním súvisí.

Raz v nedeľu, keďže katechéta bol cez deň zaneprázdnený iným, poučenie pre prvoprijímajúce deti sa tak presunulo na neskorú večernú hodinu. V kostole aj inak tmavom, zavládla tma a preto niet divu, že náš Karmelko zaspal. Po poučení chlapci, ktorí boli už tiež dosť ospanliví, rýchlo odišli domov a ani kostolník nezbadal za stĺpom tvrdo spiaceho Karmelka. Tak ostal náš Karmelko v noci v kostole. Do jedenástej hodiny tvrdo spal, zobudil sa na odbíjanie hodín na kostolnej veži. V prvej chvíli nevedel, kde to vlastne je, myslel si, že sa zobudil doma vo svojej postielke. Okolo neho bola všade tma, tak že sa veru aj rozplakal. Neskoršie však, keďže bol na tmavý kostol zvyknutý z miništrovania, trochu sa upokojil a sadol si znova, zmieriac sa s tým, že si tam podrieme do rána. Naraz mu však prišla na myseľ jeho starostlivá mamička, ktorá od strachu iste nevie zaspať a trápi sa strachom. Táto hrozná myšlienka mu nedala pokoj a nemohol zaspať. Preto si chcel kľaknúť, aby sa pomodlil, ale zrazu od ľaknutia trhol telom, lebo do ornátu oblečený kňaz vyšiel so sákristie a kráčal k hlavnému oltáru. Tvár mu nemohol dobre rozoznať a Karmelko videl len to, že na oltár položil omšovú knihu. Roztvoril ju a zišiel dolu, aby sa pomodlil Introitus. Prežehnal sa a začal: „Introibo ad altare Dei…“, „pristúpim k oltáru Božiemu…“ (podľa vtedajších liturgických predpisov). Potom dlho čakal, aby mu miništrant odpovedal. Keďže však miništranta nebolo a Karmelko sa bál ísť k oltáru. Tajnostný kňaz znova vyšiel k oltáru bez toho, aby omšu odslúžil, vzal knihu i kalich a odišiel naspäť do sakristie. Karmelko bol od strachu celý bez seba a keďže už nemohol zaspať, zažmúril len oči a počítal ťažko sa míňajúce sekundy a minúty.

Konečne svitlo ráno a kostolník otvoril kostol. Karmelko ako keby ho boli vystrelili, tak letel z kostola domov k matke. Chudera matka, tá si prežila tiež strašnú noc, keďže Karmelka nebolo a ani sa o nič nemohla dozvedieť. Bála sa, že ho azda nejakí cudzinci vzali so sebou na loď, čo sa na tomto ostrove dosť často stávalo. Práve preto v tmavej noci vyšla aj na breh mora, ale márna bola každá jej námaha. Karmela nikde nemohla nájsť. S uboleným srdcom sa teda vrátila domov, padla na kolená pred obrazom Matky Božej a skrúšene sa modlila za svojho syna. Už svitalo a ona sa ešte modlila, keď Karmelko zaklopal na dvere a šťastný vletel do matkinho náručia.

Skoro na jeden dych vyrozprával všetko mamičke. Tá nechcela ani uveriť svojim ušiam. Znova a znova jej musel všetko zopakovať. Na to ho vzala za ruku a šla s ním na faru, kde vec najprv sama rozpovedala. Miestny pán farár, keď si to vypočul, myslel, že sa to Karmelkovi všetko len snívalo. A chlapec musel celú vec ešte raz podrobne rozpovedať. Teraz sa pán farár znova zamyslel a prišlo mu na um, že Boh miluje nevinné dietky a často si ich už vopred vyvolil, aby nimi zjavil svoju vôľu. Pobožného Karmelka chce tiež na niečo také upotrebiť. Pri tom všetkom bol však opatrný a len sa spýtal malého Karmela, či by mal smelosť ešte jednu noc stráviť v kostole. Karmelo, ktorý sa už nebál, odpovedal, že áno.

Nasledujúcu noc strávil malý Karmelko znova v kostole. Kňaz o polnoci znova prišiel, všetko sa opakovalo a znova začal: „Introbio ad altare Dei…“, keď mu nikto neodpovedal, znova sa vrátil do sakristie. Karmelo potom zadriemal a sladko spal do rána. Ráno sa hneď ponáhľal k pánovi farárovi a všetko mu opäť rozpovedal. Keď pán farár počul, že sa videnie opakuje, cítil, že tu ide o vážnu vec a rozhodol sa, že o všetkom podá správu svojmu biskupovi.
Vzal so sebou aj Karmela, ktorý musel pred biskupom všetko zopakovať. Biskup potom poslal Karmela domov a prikázal mu, aby bol popoludní doma, lebo isto pošle po neho. Zatiaľ sa biskup radil s farárom. Všetko dobre zvážili a boli presvedčení o pravdovravnosti chlapca a že nemožno pochybovať o jeho zážitku v kostole, len si nijako nevedeli vysvetliť význam jeho videnia. Je síce pravda, že zomrelí kňazi sa už viac ráz ukázali v chráme Božom svojim veriacim a prosili ich, aby sa za nich modlili, no takéto veci nepotrebovali ďalšie skúmanie.

Rozhodli sa zavolať Karmela a naložiť mu, aby ešte jednu noc strávil v kostole a aby išiel tajnostnému kňazovi miništrovať. Karmelo bol veľmi hrdý, že sám pán biskup mu zveril takúto úlohu a ani nečakal, kým tajnostný kňaz vyjde so sákristie, ale ešte pred dvanástou hodinou si kľakol pred hlavný oltár na schody. Sotva tam kľačal niekoľko minút, keď sa kňaz v omšovom rúchu blížil k oltáru. Roztvoril knihu a zostal kľačať dolu schodmi. Karmelo videl, že v tvári vyzerá celkom ako umrlčia hlava. Veľmi sa zľakol, skríkol a chcel zutekať, ale prišiel mu na myseľ rozkaz pána biskupa, tak sa opanoval. Odpovedal kňazovi a celú omšu pekne odminištroval.

Kňaz celú omšu odslúžil a keď po omši požehnal chlapca, poprosil ho, aby mu ešte na niekoľko nocí prišiel miništrovať, čo Karmelo ochotne prisľúbil. Keď Karmelo na druhý deň vyrozprával pánovi biskupovi všetko, čo sa stalo, tento ho pochválil a povzbudil, aby teda išiel a svoj daný sľub dodržal, lebo je to iste Božia vôľa.

Karmelko potom jednu noc za druhou miništroval tajnostnému kňazovi. V jednu noc, keď kňaz odbavil svätú omšu a Karmelo podľa zvyku čakal na požehnanie, tajnostný kňaz položil svoje ruky na jeho hlavu a povedal: „Ďakujem ti, dieťa moje, za tvoju veľkú službu, ktorú si mi v tieto noci preukázal.“

Ja ako kňaz, kým som žil na svete, zabudol som niekoľko svätých omší odslúžiť. Nebeský sudca ma za toto odsúdil na dlhotrvajúci očistec. Pritom mi dovolil, aby som viditeľne mohol chodiť do tohto kostola a ak sa nájde taká dobrá duša, čo sa zmiluje nado mnou a bude mi miništrovať pri tých neodslúžených omšiach, zbaví ma očistcových múk. Ty si sa nado mnou zmiloval, s tvojou pomocou som teraz odslúžil zameškané omše a budem oslávený. Dobrotivý Boh ti cezo mňa odkazuje, že ak naďalej budeš viesť taký zbožný život, ako doposiaľ, nenechá ťa na zemi, ale už o rok povolá si ťa k sebe do nebeskej slávy.“

Takto prehovoril tajnostný kňaz a potom ho obkľúčil oslepujúci nebeský jas a naraz zmizol. A tak sa stalo, ako tajnostný kňaz povedal. Karmelko o rok ochorel, vyspovedal sa, prijal Sviatosť Oltárnu, vydýchol svoju šľachetnú dušičku, ktorá letela do neba k trónu Kráľa kráľov.

spracoval Pavol Majerník ml.

História Pohlodov


Jednou z povinností zemepána pri zakladaní osady bolo nájsť miesto pre stavbu kostola a byť jeho svetským patrónom. Keď osadu zakladal šoltýs, stavba kostola bola súčasťou zmluvy so zemepánom a šoltýs vymeral druhý najlepší pozemok pre kostol z pridelenej zeme. Prvý kostol v Širokom postavili v gotickom slohu a bola to možno aj prvá kamenná stavba, z ktorej sa zachovala krypta pod podlahou dnešného kostola. Údajne sa zachoval aj zvon, teraz umiestnený vo vežičke náhrobnej kaplnky na cintoríne z roku 1824. Čas postavenia kostola môže byť ukrytý v patrocíniu sv. Mikuláša, ktorého meno v rokoch 1301-1325 dosiahlo najväčšiu početnost a popularitu v dobových listinách (371-387). Šarišská župa cirkevne patrila k Egerskej diecéze. V čase vyberania prvého pápežského desiatku v rokoch 1332-1337 pôsobil pri kostole v Širokom farár Henrik (Imrich) ktorý zaplatil pápežským decimátorom 8 grošov a ďalšie 2 groše sa vyzbierali medzi ľuďmi. Išlo teda o stredne veľkú farnosť s 12-16 usadlosťami, lebo 6 grošov platila malá a 12 grošov veľká farnosť. Niekedy sa uvádza, že jednému odvedenému grošu by malo zodpovedať 20-22 obyvateľov. Desiatok sa vyberal vo všetkých kresťanských krajinách a bol určený na financovanie križiackych výprav v 13.-14. storočí.

V roku 1301 vymiera uhorský kráľovský rod Ondrejom III. po priamej línií a následne sa rozpútal boj o nástupníctvo. Magnátsky rod Amadea Abu-Omodejovcov na východe krajiny otvorene vystúpil proti kráľovskej kandidatúre Karola Róberta z Anjou (Anžu). Po víťaznej bitke 15. júna 1312 pri Rozhanovciach kráľ Karol I. (1301-1342) podporuje osídľovanie, rozvoj miest a rozdáva majetky porazených Abovcov. Jeho prívrženec a spolubojovník Filip Drugeth župan Spiša a Abova (1317-1327) po potlačení povstania na východnom Slovensku (1321) sa stáva majiteľom aj Dominikovho dedičstva. Jeho nástupca a dedič Viliam Drugeth v kráľovom mene pristrihuje krídla i ďalším príslušníkom rozvetveného rodu Aba. Roku 1330 prišiel rad aj na slanských šľachticov, ktorí museli vymeniť svoje hradné panstvo v Slanci za štyri šarišské dediny: Široké, Fričovce, Hendrichovce a Bertotovce.

Nový majiteľ Peter zo Slanca v novembri 1333 rozdelil majetky pod Braniskom medzi šiestich synov: Ovčie a Víťaz Ladislavovi, Široké Mikulášovi a Jurajovi, Fričovce Jánovi, Hendrichovce Petrovi a Bertotovce Michalovi. Ďalej Peter zo Slanca (1280-1335) spolu so synmi Jurajom a Ladislavom odkupujú širocké šoltýstvo a mlyn od šoltýsa Štefana, syna Bartolomeja. Kúpna zmluva bola dohodnutá a podpísaná 4. novembra 1335 v Spišskej Kapitule. V novembri roku 1338 si podelené majetky Petrovi synovia nechávajú prisúdiť a v Egerskej Kapitule prepoštom Demetrom aj písomne potvrdiť. Potom Petrovi synovia od roku 1339 prijímajú nové rodové mená podľa názvov prisúdených dedín: Vitézy, Širokay, Frichy, Hedry a Berthoty.

prevzaté z histórie obce Široké

História Pohlodov

Veľmi nás v redakcii prekvapil záujem o históriu nášho kostola na Vyšnom konci, ktorú sme uverejnili v článku „Opravená historia nášho kostola sv. Ondreja, apoštola“. Vilo Širocký zo Širokého, ktorý sa zaoberá históriou a je autorom knihy Naša farnosť (2010) nám napísal:

Na strane č. 7 je článok o kostole sv. Ondreja od autora D. Sabola. Latinský nápis na červenom mramore (o ktorom je reč v článku a ktorý som použil vo svojej knihe) je preložený profesionálnym prekladateľom dr. Ďurčom a môže sa publikovať v znení, ktoré je v mojej knihe aj na študijné a bádateľské práce. Uvádzame ho v plnom znení:

„Tu vznešený a vážený pán Ján Berthoty, syn zosnulého vznešeného pána Imricha Berthotyho, pokojne v Kristu zaspal v roku Pána 1617 dňa 23. októbra v 66 rokoch svojho života a vznešená a vážená pani Alžbeta Kalnášiová, dcéra zosnulého vznešeného a urodzeného pána Mateja Kalnášiho, ako smutná pozostalá vdova po urodzenom pánovi Jánovi Berthotym, matka urodzených pánov Františka, Alexandra, Ondreja, ako aj Ľudovíta Berthotyovcov tu spoločne v Pánu Bohu odpočívajú.

Tento (pamätník) na večnú pamiatku seba a svojich najdrahších rodičov dal vyhotoviť z vďačnosti už spomenutý pán František Berthoty.“

Vzhľadom na záujem, uvádzame časť histórie osidľovania našej oblasti, ktorú sme prevzali z webovej stránky obce Široké.


Osídľovanie Slovenska ako aj kraja pod Braniskom prišlo spoza Karpát, keď sa pohli slovanské kmene na západ, východ a juh zo svojej pravlasti v 5. storočí. Zaujali krajinu po predchádzajúcich národoch, opravili zanechané hradiská, vytvorili občiny, aby spoločne obrábali a spravovali zaujatú zem. Mnohé z toho, čo pomenovali vôkol seba, zostalo zachované v písmach a dodnes sa tieto názvy používajú, čo svedčí o kontinuite osídlenia.

Po vpáde starých Maďarov do Karpatskej kotliny ľudia usadení na dolných tokoch riek ustupujú v priebehu 10. storočia do podhoria. Začiatkom 11. storočia územie Slovenska až po Dunaj mocensky ovládlo poľské knieža Boleslav Chrabrý (992-1025). Po poľsko-uhorskom vyrovnaní za vlády uhorského kráľa Štefana I (1000-1038) a po dohode o spoločnej hranici na hrebeňoch Karpát nastalo postupné pričleňovanie Slovenska k uhorskému štátu v priebehu 11. až 12. storočia. Za toto obdobie sa ľud pod Karpatmi stmelil v národ, zanechal používanie spoluhlásky G a nahradil ju spoluhláskou H v slovách Žegra – Žehra, Grgov – Hrhov, grable – hrable, po maďarsky gereble. V maďarsky písaných dokumentoch zostali pôvodne prevzaté názvy nezmenené Zsegra, Gargov, čím podávajú dôkaz, že na tých miestach boli Slováci prví. Pričleňovanie sa robilo po etapách tak, že cesty a priesmyky do obsadeného územia sa zasekali a bránili. Keďže východné Slovensko pre expanziu do Haliče bolo obsadené skôr ako Spiš, boli urobené záseky a bránilo sa aj v Branisku. Do roku 1193 sa ustálili hranice Uhorska na hrebeňoch Karpát a zostali bezo zmeny až do jeho zániku v roku 1918.

Kráľ Ondrej II. (1205-1235) pre svoje časté výboje potreboval veľa oddaných bojovníkov, začal preto za zásluhy rozdávať územie Horného Uhorska. Najprv to boli veľké územia, zväčša ohraničené vodnými tokmi, len časom, dedením alebo predajom sa majetky drobili. Aby nedochádzalo k sporom, spisovali sa darovacie či dedičské listiny, ktoré sa vyhotovovali a ukladali na hodnoverných miestach, čo bolo zvyčajne v kláštoroch a kapitulách. Tieto listiny sú dnes prameňom vzácnych informácií: času osídlenia, nesú meno darcu a obdarovaného, názov územia, vodných tokov, vrchov aj názov osady, keď už v tom čase jestvovala.

Ľavé povodie Veľkej Svinky až po sútok s Malou Svinkou, čiže panstvo Svinia, si v roku 1210 vyslúžil ban Bank z rodu Bór, ale už v roku 1213 sa zaplietol do sprisahania, ktoré vyvrcholilo zavraždením kráľovej manželky Gertrúdy a tak majetok znovu pripadol kráľovi.
Krajinu však čoskoro postihla pohroma, keď v marci roku 1241 aj cez zarúbané priesmyky vtrhli Tatári, ktorých ľudia neskôr nazvali pekelníkmi. Na obranu sa zišla celá uhorská šľachta, ale utrpela zdrvujúcu porážku. Po ich odchode v lete 1242 dal kráľ Belo IV. (1235-1270) budovať osvedčené kamenné hrady, doplnil obyvateľstvo kolonistami a opustené panstvá obsadil novými šľachticmi a vernými vojakmi. Maďari zo strachu pred ďalším vpádom Tatárov hľadali ochranu pod horami Slovenska, zatláčali slovenské obyvateľstvo vyššie, čím sa osídľovanie na horných tokoch zahusťovalo.

Panstvo Svinia má od roku 1262 nového majiteľa rytiera Merše, ktorého kráľ takto odmenil za vojenské zásluhy. Bol nešľachtického pôvodu a jeho rod sa udržal až do 20. storočia.

Povodie na pravom brehu Veľkej Svinky od Obišoviec až po potoky Rakovec a Pohlodov pod Braniskom získava rod Aba a v roku 1272 zakladá osadu Vitézmezó (Víťaz). Darovacia listina zo spišskej strany Braniska však už v roku 1245 spomína potok Vicecs, čo je aj názov osady pri ňom. Hornú časť tohto územia od potoka Križovianky získava v roku 1288 rodina Merše ako dedičstvo po vdove z rodu Aba. Na tomto spojenom území okolo Veľkej Svinky vznikajú alebo už jestvujú osady: Široké, Fričovce, Hendrichovce a Bertotovce.

V tom istom čase obdarovania udeľované kráľom na Spiši prekračujú pohorie Branisko a končia na potokoch z jeho východnej strany. Najviac do Šariša zasahovala donácia udelená kráľom Ondrejom III. (1290-1301) v roku 1297, ktorý dáva spišskému kanonikovi Markovi, svojmu kaplánovi a jeho bratovi Michalovi, „zem a les Korytné“ .Toto územie prekračovalo Branisko a na terajšom chotári Širokého ho ohraničovali toky Dúbravy, Svinky a Kanného. Podľa tejto darovacej listiny dosídľovanie do horného toku Veľkej Svinky mohlo prichádzať nielen z panstva Svinia, ale aj zo Spiša.

Názvy okolitých sídlisk Víťaz, Fričovce, Hendrichovce nesú mená ich majiteľov – zakladateľov, ale názov Široké (Široká) nepochádza ani od zemepána, ani od šoltýsa, ako je to v prípade Šindliara (Nicolaus Schindler), z čoho sa dá vytušiť, že osada vznikla skôr, ako jej mohli dať svoje meno zemepán alebo šoltýs. Je evidentné, že názov zachytil zemepisný ráz doliny a až následne sa stal aj názvom jestvujúceho sídliska. Jazyková príslušnosť názvu dosvedčuje, že osada vznikla v slovenskom jazykovom prostredí, o čom môžu svedčiť aj sídliská v blízkom okolí Maliník, Budzin, Okol, Vtáčia hora, ktoré však zanikajú v čase, keď je Široké už uznávanou dedinou v priebehu 14. storočia.

Široké sa do prvého písomného záznamu dostalo 21. februára 1320, keď sa pred konventom v Spišskej Kapitule konalo dedičské delenie panstva Svinia s 22 dedinami aj samotami a hradom. Majetok zemepána Meršeho sa priamo prepisoval na vnukov Mikuláša, Petra, Merše mladšieho a Dominika. Štyria bratia, synovia Benedikta, si delia medzi sebou celé dedičstvo tak, že každý dostal štvrtinu dediny Svinia a niekoľko okolitých dedín. V dokumente sa hovorí: „…ďalej Dominik prijíma štvrtú časť dediny Svinia, ktorá leží oproti súhvezdiu Veľkého voza a štvrtú časť pevnosti Šariš (Lipovce). Z vonkajších dedín dedinu Pank, dedinu Syroka, dedinu Laz (Šarišské Lužianky) a dediny Víťaz, Starý aj Nový“. Názov dediny sa bez podstatnej zmeny používa aj v neskorších listinách: Syroka 1320, Siroke 1773, Siroka 1785, Schiroka 1786 a Široké od roku 1920.

pripravil: M. Magda

20 rokov existencie Rádia LUMEN


V sobotu 6. apríla v predvečer nedele Božieho milosrdenstva si slovenská katolícka rozhlasová stanica Rádio LUMEN pripomenula významný míľnik svojho účinkovania v našom mediálnom priestore.

Presne pred 20 rokmi 7. apríla 1993 začalo svoje vysielanie Rádio Mária, ktoré sa postupom času etablovalo ako Rádio LUMEN. V historických priestoroch banskobystrickej radnice sa na slávnostnom programe v sobotu popoludní zúčastnili aj Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita, ktorý je zároveň predsedom Rady pre spoločenské komunikačné prostriedky KBS, Mons. Ján Sokol, emeritný trnavský arcibiskup a mnohí ďalší hostia z prostredia katolíckych médií, ale aj iných médií či rôzne osobnosti cirkevného a spoločenského života. Spomedzi nich napríklad vedúci slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu Jozef Šofranko, bývalí i súčasní pracovníci Rádia Lumen, zástupcovia českého Rádia Proglas a maďarského Rádia Sv. Štefana z Egru a mnohí priatelia myšlienky slovenského katolíckeho rádia.

Počas slávnostného popoludnia sa mohli zúčastnení hostia dozvedieť niečo viac o histórii rádia. Pripomenuté boli hlavne mená zosnulých biskupov Pavla Hnilicu a Rudolfa Baláža, ktorí stáli pri myšlienke zrodu tohto rádia. V priebehu popoludnia boli predstavení súčasní pracovníci Rádia LUMEN. Vystúpil i dlhoročný spolupracovník herec Juraj Sarvaš. Prednášku o vlastnostiach pracovníka katolíckeho média si pripravil riaditeľ Spišskej knižnice v Spišskej Novej Vsi Jozef Lapšanský a páter Jozef Šofranko odovzdal generálnemu riaditeľovi rádia doc. Jurajovi Spuchľákovi medailu od Svätého Otca, ešte z pontifikátu Benedikta XVI. za 20-ročnú činnosť tohto média.

Program pokračoval večernou ďakovnou svätou omšou, ktorej hlavným celebrantom bol Mons. Stanislav Zvolenský. Vo svojej homílii zdôraznil potrebu snaženia sa o pokoj. Tak ako sa v evanjeliu spomínal sv. apoštol Tomáš, ktorý uveril a nadobudol vnútorný pokoj, až keď sa dotkol Ježišových rán po klincoch, tak aj my sme pozvaní dotknúť sa Ježišových rán rukami viery. Podľa arcibiskupa Zvolenského tento pokoj pomáha veriacim čeliť rôznym skúškam a prináša i dobrú atmosféru do cirkevného spoločenstva, ktoré je často narúšané rôznymi útokmi.

Po svätej omši sa pozvaní hostia spolu s pracovníkmi Rádia LUMEN presunuli na slávnostné agapé. Počas tohto večera riaditeľ rádia poďakoval všetkým podporovateľom katolíckeho média za doterajšiu priazeň a poprial médiu aj ďalšie požehnané roky v hlásaní radostnej zvesti prostredníctvom rozhlasových vĺn. Okrem neho sa prítomným hosťom prihovoril aj stály poslucháč a amatérsky hudobník Ján Kurilla, ktorý zložil pre túto príležitosť Pieseň o Rádiu LUMEN. Po jej odznení všetci zúčastnení zotrvali vo vzájomnej diskusii až do večerných hodín.

Rádio LUMEN v súčasnosti prostredníctvom rozhlasových vĺn pokrýva približne 80 percent územia Slovenska. Okrem toho si môžu prostredníctvom satelitu a internetovej stránky www.lumen.sk naladiť toto rádio aj jeho poslucháči v zahraničí. Rádio v súčasnosti ponúka široké portfólio relácii, ktoré sú zamerané predovšetkým na náboženské témy, ale svoj priestor si nájdu aj programy občianskej publicistiky, relácie pre deti a mládež, hudobné relácie a mnohé iné. Samozrejmosťou je každodenný priamy prenos svätej omše. Poslaním rádia je prinášať svetlo Kristovho evanjelia svojim poslucháčom a byť spoločníkom pre všetkých, nevylučujúc tak marginálne skupiny chorých, osamelých či inak hľadajúcich zmysel života a svoj vzťah k Bohu.

Ivo Novák, Lumen

pripravil M. Magda

20 rokov od založenia Konferencie biskupov Slovenska


Vyhlásenie predsedu KBS k dvadsiatemu výročiu založenia Konferencie biskupov Slovenska

Pred dvadsiatimi rokmi 23. 3. 1993 erigoval prefekt Kongregácie pre biskupov kardinál Bernardinus Gantin Konferenciu biskupov Slovenska. Toto jubileum je príležitosťou poďakovať za Božie dobrodenia i Svätému Otcovi za dôveru, ktorá bola takto preukázaná slovenským biskupom.

Konferencia biskupov má pevné miesto v živote katolíckej Cirkvi. Uplynulých dvadsať rokov prinieslo rozvoj náboženského života v našich farnostiach a spoločenstvách, boli založené desiatky cirkevných škôl a charitatívnych zariadení. S vďakou a modlitbou spomíname na dvoch predsedov KBS – Mons. Rudolfa Baláža a Mons. Františka Tondru, ktorých si Pán nedávno povolal do večnosti. Za najvýznamnejšiu udalosť v novodobých cirkevných dejinách Slovenska považujeme historické návštevy blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. v rokoch 1990, 1995 a 2003. V roku 2000 bola prijatá Základná rámcová zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou a neskôr ďalšie dve čiastkové zmluvy. Chceme oceniť dlhodobú ústretovosť politickej reprezentácie, ktorá umožnila vybudovať vzájomne korektné vzťahy. Poslednou významnou udalosťou bola zmena organizácie slovenských gréckokatolíckych a rímskokatolíckych diecéz v roku 2008.

Hlavnou úlohou Konferencie biskupov Slovenska zostáva svedectvo o milosrdnom vzťahu živého Boha ku každému človeku a uskutočňovanie evanjeliových hodnôt v živote spoločnosti. Veľmi si želáme, aby sa podarilo uzavrieť čiastkové zmluvy so Svätou Stolicou o výhrade vo svedomí a financovaní cirkvi. Chceme posilňovať vnímavosť všetkých členov našej spoločnost pre ochranu života od počatia po prirodzenú smrť, pre ochranu manželstva a rodiny a pre pomoc chudobným a ľuďom na okraji spoločnosti. K tomu pozývame veriacich a všetkých ľudí dobrej vôle.

V Bratislave, 23. marca 2013
Mons. Stanislav Zvolenský, predseda Konferencie biskupov Slovenska

pripravil M. Magda

ROZHOVOR



Otec arcibiskup, prežili sme najväčší cirkevný sviatok s novým Svätým Otcom Františkom. Ako vy vnímate tento Pánom požehnaný čas?

Čas milosti a Božieho požehnania.

Svätý otec František už začiatku svojho pontifikátu naznačil slová svätého Jána Krstiteľa, že „On musí rásť a mňa musí ubúdať“. Ako to vy vnímate v našej cirkvi, resp. v našej arcidiecéze? Ako sa to prenesie do našej arcidiecézy?

Samozrejme, že záleží na nás, ale Ján Krstiteľ mal na mysli Pána Ježiša a preto si bol vedomý toho, že jeho poslanie je už menšie, alebo pomaličky dokonca končí. Takže teraz samozrejme pre každého kňaza, pre každého biskupa aj pre Svätého Otca je Ježiš a ja som za ním.

Túto otázku som nemal pripravenú, ale naviažem na vašu homíliu, keď ste tiež nepriamo spomenuli, že „kňaz je druhý Kristus v službe“. Takže tá služba by sa mala zosilňovať?

V teológii je to tak – „Sacerdotem secundum christe (Kňaz, druhý Kristus) non personaliter, set funkcionaliter“, to znamená nie osobne, áno sprítomňujem Ježiša Krista, ale službou, teda nie že by som bol druhým Kristom – osobou druhého Krista. Takto to treba chápať. Teda službou a nie osobou, lebo len jeden je Ježiš Kristus, ten nazaretský, Boží Syn a my sme druhý Kristus, ale službou a tou krstíme, kážeme Božie slovo, odpúšťame hriechy, slávime svätú omšu. Tu máte napísané (rozumej osobná pamiatka – bulletin), pri mojom 25-ročnom kňazskom jubileu, no prosím, to isté: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30).

A ešte ako tradične, otec arcibiskup, odkaz pre našich čitateľov.

Zachovajte dedičstvo otcov!

Ďakujem za rozhovor.


Na sv. omši s o. arcibiskupom Mons. Alojzom Tkáčom sa zúčastnili všetci žiaci z našej základnej školy spolu s ich triednymi učiteľkami.

pripravili: M. Magda a M. Gondová