Veľmi nás v redakcii prekvapil záujem o históriu nášho kostola na Vyšnom konci, ktorú sme uverejnili v článku „Opravená historia nášho kostola sv. Ondreja, apoštola“. Vilo Širocký zo Širokého, ktorý sa zaoberá históriou a je autorom knihy Naša farnosť (2010) nám napísal:
Na strane č. 7 je článok o kostole sv. Ondreja od autora D. Sabola. Latinský nápis na červenom mramore (o ktorom je reč v článku a ktorý som použil vo svojej knihe) je preložený profesionálnym prekladateľom dr. Ďurčom a môže sa publikovať v znení, ktoré je v mojej knihe aj na študijné a bádateľské práce. Uvádzame ho v plnom znení:
„Tu vznešený a vážený pán Ján Berthoty, syn zosnulého vznešeného pána Imricha Berthotyho, pokojne v Kristu zaspal v roku Pána 1617 dňa 23. októbra v 66 rokoch svojho života a vznešená a vážená pani Alžbeta Kalnášiová, dcéra zosnulého vznešeného a urodzeného pána Mateja Kalnášiho, ako smutná pozostalá vdova po urodzenom pánovi Jánovi Berthotym, matka urodzených pánov Františka, Alexandra, Ondreja, ako aj Ľudovíta Berthotyovcov tu spoločne v Pánu Bohu odpočívajú.
Tento (pamätník) na večnú pamiatku seba a svojich najdrahších rodičov dal vyhotoviť z vďačnosti už spomenutý pán František Berthoty.“
Vzhľadom na záujem, uvádzame časť histórie osidľovania našej oblasti, ktorú sme prevzali z webovej stránky obce Široké.
Osídľovanie Slovenska ako aj kraja pod Braniskom prišlo spoza Karpát, keď sa pohli slovanské kmene na západ, východ a juh zo svojej pravlasti v 5. storočí. Zaujali krajinu po predchádzajúcich národoch, opravili zanechané hradiská, vytvorili občiny, aby spoločne obrábali a spravovali zaujatú zem. Mnohé z toho, čo pomenovali vôkol seba, zostalo zachované v písmach a dodnes sa tieto názvy používajú, čo svedčí o kontinuite osídlenia.
Po vpáde starých Maďarov do Karpatskej kotliny ľudia usadení na dolných tokoch riek ustupujú v priebehu 10. storočia do podhoria. Začiatkom 11. storočia územie Slovenska až po Dunaj mocensky ovládlo poľské knieža Boleslav Chrabrý (992-1025). Po poľsko-uhorskom vyrovnaní za vlády uhorského kráľa Štefana I (1000-1038) a po dohode o spoločnej hranici na hrebeňoch Karpát nastalo postupné pričleňovanie Slovenska k uhorskému štátu v priebehu 11. až 12. storočia. Za toto obdobie sa ľud pod Karpatmi stmelil v národ, zanechal používanie spoluhlásky G a nahradil ju spoluhláskou H v slovách Žegra – Žehra, Grgov – Hrhov, grable – hrable, po maďarsky gereble. V maďarsky písaných dokumentoch zostali pôvodne prevzaté názvy nezmenené Zsegra, Gargov, čím podávajú dôkaz, že na tých miestach boli Slováci prví. Pričleňovanie sa robilo po etapách tak, že cesty a priesmyky do obsadeného územia sa zasekali a bránili. Keďže východné Slovensko pre expanziu do Haliče bolo obsadené skôr ako Spiš, boli urobené záseky a bránilo sa aj v Branisku. Do roku 1193 sa ustálili hranice Uhorska na hrebeňoch Karpát a zostali bezo zmeny až do jeho zániku v roku 1918.
Kráľ Ondrej II. (1205-1235) pre svoje časté výboje potreboval veľa oddaných bojovníkov, začal preto za zásluhy rozdávať územie Horného Uhorska. Najprv to boli veľké územia, zväčša ohraničené vodnými tokmi, len časom, dedením alebo predajom sa majetky drobili. Aby nedochádzalo k sporom, spisovali sa darovacie či dedičské listiny, ktoré sa vyhotovovali a ukladali na hodnoverných miestach, čo bolo zvyčajne v kláštoroch a kapitulách. Tieto listiny sú dnes prameňom vzácnych informácií: času osídlenia, nesú meno darcu a obdarovaného, názov územia, vodných tokov, vrchov aj názov osady, keď už v tom čase jestvovala.
Ľavé povodie Veľkej Svinky až po sútok s Malou Svinkou, čiže panstvo Svinia, si v roku 1210 vyslúžil ban Bank z rodu Bór, ale už v roku 1213 sa zaplietol do sprisahania, ktoré vyvrcholilo zavraždením kráľovej manželky Gertrúdy a tak majetok znovu pripadol kráľovi.
Krajinu však čoskoro postihla pohroma, keď v marci roku 1241 aj cez zarúbané priesmyky vtrhli Tatári, ktorých ľudia neskôr nazvali pekelníkmi. Na obranu sa zišla celá uhorská šľachta, ale utrpela zdrvujúcu porážku. Po ich odchode v lete 1242 dal kráľ Belo IV. (1235-1270) budovať osvedčené kamenné hrady, doplnil obyvateľstvo kolonistami a opustené panstvá obsadil novými šľachticmi a vernými vojakmi. Maďari zo strachu pred ďalším vpádom Tatárov hľadali ochranu pod horami Slovenska, zatláčali slovenské obyvateľstvo vyššie, čím sa osídľovanie na horných tokoch zahusťovalo.
Panstvo Svinia má od roku 1262 nového majiteľa rytiera Merše, ktorého kráľ takto odmenil za vojenské zásluhy. Bol nešľachtického pôvodu a jeho rod sa udržal až do 20. storočia.
Povodie na pravom brehu Veľkej Svinky od Obišoviec až po potoky Rakovec a Pohlodov pod Braniskom získava rod Aba a v roku 1272 zakladá osadu Vitézmezó (Víťaz). Darovacia listina zo spišskej strany Braniska však už v roku 1245 spomína potok Vicecs, čo je aj názov osady pri ňom. Hornú časť tohto územia od potoka Križovianky získava v roku 1288 rodina Merše ako dedičstvo po vdove z rodu Aba. Na tomto spojenom území okolo Veľkej Svinky vznikajú alebo už jestvujú osady: Široké, Fričovce, Hendrichovce a Bertotovce.
V tom istom čase obdarovania udeľované kráľom na Spiši prekračujú pohorie Branisko a končia na potokoch z jeho východnej strany. Najviac do Šariša zasahovala donácia udelená kráľom Ondrejom III. (1290-1301) v roku 1297, ktorý dáva spišskému kanonikovi Markovi, svojmu kaplánovi a jeho bratovi Michalovi, „zem a les Korytné“ .Toto územie prekračovalo Branisko a na terajšom chotári Širokého ho ohraničovali toky Dúbravy, Svinky a Kanného. Podľa tejto darovacej listiny dosídľovanie do horného toku Veľkej Svinky mohlo prichádzať nielen z panstva Svinia, ale aj zo Spiša.
Názvy okolitých sídlisk Víťaz, Fričovce, Hendrichovce nesú mená ich majiteľov – zakladateľov, ale názov Široké (Široká) nepochádza ani od zemepána, ani od šoltýsa, ako je to v prípade Šindliara (Nicolaus Schindler), z čoho sa dá vytušiť, že osada vznikla skôr, ako jej mohli dať svoje meno zemepán alebo šoltýs. Je evidentné, že názov zachytil zemepisný ráz doliny a až následne sa stal aj názvom jestvujúceho sídliska. Jazyková príslušnosť názvu dosvedčuje, že osada vznikla v slovenskom jazykovom prostredí, o čom môžu svedčiť aj sídliská v blízkom okolí Maliník, Budzin, Okol, Vtáčia hora, ktoré však zanikajú v čase, keď je Široké už uznávanou dedinou v priebehu 14. storočia.
Široké sa do prvého písomného záznamu dostalo 21. februára 1320, keď sa pred konventom v Spišskej Kapitule konalo dedičské delenie panstva Svinia s 22 dedinami aj samotami a hradom. Majetok zemepána Meršeho sa priamo prepisoval na vnukov Mikuláša, Petra, Merše mladšieho a Dominika. Štyria bratia, synovia Benedikta, si delia medzi sebou celé dedičstvo tak, že každý dostal štvrtinu dediny Svinia a niekoľko okolitých dedín. V dokumente sa hovorí: „…ďalej Dominik prijíma štvrtú časť dediny Svinia, ktorá leží oproti súhvezdiu Veľkého voza a štvrtú časť pevnosti Šariš (Lipovce). Z vonkajších dedín dedinu Pank, dedinu Syroka, dedinu Laz (Šarišské Lužianky) a dediny Víťaz, Starý aj Nový“. Názov dediny sa bez podstatnej zmeny používa aj v neskorších listinách: Syroka 1320, Siroke 1773, Siroka 1785, Schiroka 1786 a Široké od roku 1920.
pripravil: M. Magda
