„To počasie sa asi zbláznilo!“ vyhlásila akási žena a zúrivo triasla svojím dáždnikom, aby z neho striasla celý zástup mokrých snehových vločiek. Ostatní ľudia na autobusovej zastávke jej zborovo pritakávali a tvárili sa otrávene. „Veď je 3. apríl, preboha! Kedy sa tá hrozná zima konečne skončí?!“ pokračovala a svojou náladou ovplyvňovala všetkých okolo seba. Na niektorých sa jej hnev nalepil a sami sa začali mračiť a hromžiť, no niekoľko z nich sa len usmievalo a myslelo si svoje.
Po chvíli sa ozval starší muž v čiernom kabáte: „S tým nič nenarobíme, pani. Tak to musí byť.“
O niekoľko metrov ďalej sa nejaký zamilovaný párik prechádzal pomedzi padajúce snehové vločky a vyzeral veľmi spokojne. Obaja mladí ľudia sa usmievali a na prvý pohľad sa zdalo, že ich vôbec netrápi, že nemajú dáždnik. Všetky negatívne vplyvy okolia statočne ignorovali a išli za svojím cieľom. Cieľom byť šťastní…
Určite ste sa aj vy ešte pred niekoľkými dňami pýtali, kedy sa konečne budú dať zimné bundy vymeniť za ľahké letné tričká. Je pravda, že nás počasie v posledných dňoch poriadne vytrápilo a aj vďaka nemu sme boli čoraz viac otrávenejší a unavenejší. Aktuálne dianie tam vonku bolo najhorúcejšou témou nielen v spravodajstve, ale aj v mnohých publicistických reláciách, v ktorých viacero meteorológov vysvetľovalo príčinu aprílového snehu.
Ale, dá sa povedať, že je zbytočné písať o počasí, keď si ho aj tak večer pozrieme v spravodajskom bloku. O počasí sa ľudia, predsa, bavia len vtedy, ak si nemajú čo povedať. Často to býva tá povestná „slamka“, ktorej sa chytáme pri rozhovore s neznámym človekom. Lenže na druhej strane to môže byť veľmi vďačná téma. Veď aj z obyčajnej otázky: „To je dnes ale počasie, však?“ sa dokáže vykľuť rozhovor, ktorý nám o danom človeku povie viac ako jeho vlastný životopis. Z takéhoto dialógu môžeme napríklad zistiť obľúbené ročné obdobie človeka, s ktorým máme dočinenia a zhodnotiť tak, či patrí medzi aktívne, letné typy alebo je zádumčivý a viac mu vyhovuje zamračené a studené decembrové počasie.
V každom prípade, aj keď žijeme všetci v tej istej krajine, na tom istom kontinente a na rovnakej planéte, počasie nikdy nie je pre každého úplne rovnaké. Sme rôzni. Niekoľko miliárd originálov z limitovanej edície, na ktorých svieti to isté slnko, padá ten istý dážď a s výnimkou niektorých krajín aj sneh. Počasie sa pre nás stalo niečím tak samozrejmým, že aj slabé zmeny chápeme veľmi intenzívne. A to nehovoriac o meteosenzitívnych ľuďoch, ktorým sa zmeny počasia spájajú s bolesťou, migrénou a depresiou.
Krátka alebo aj dlhodobá zmena či príliš dlhé trvanie zimy ovplyvní aj tých najimúnnejších ľudí. Zrazu sa cítime vyčerpaní, bolí nás už len slabé pohnutie z postele, nič sa nám nedarí, a to všetko sa prenáša aj na ľudí okolo nás. Ani sa nenazdáme a svojou zlou náladou zaútočíme na kolegov v práci, spolužiakov v škole alebo na príbuzných. Najviac nás však po chvíli môže bolieť to, že je to niekedy bezdôvodné, pretože oni za nič nemôžu. Oni totiž toto počasie neprivolali, ani doň nijako nezasiahli. A predsa ich viníme za svoje nešťastie. Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, prečo má človek tendenciu obviňovať všetkých okolo seba, práve vtedy, keď by sa mal zaoberať vlastným životom? Toto je už úvaha adresovaná psychológom, ktorí sa v ľudskej psychike vyznajú, a pre ktorých tvorí jej skúmanie aj náplň práce. Ale ak by sme sa na celú túto problematiku chceli pozrieť trošku laicky, uzavreli by sme svoje úvahy tým, že všetko závisí od povahy a charakteru človeka. Lenže toto nie je celkom pravda. Existuje veľmi veľa vedeckých výskumov, ktoré nám dookola opakujú, v akom strese žijeme, čo všetko nás stresuje a ako stres vplýva na našu psychiku. Možno je to tým, že toho máme veľa, že sme tlačení najrôznejšími termínmi, ktoré ak nestihneme, tak prepadneme na celej čiare nielen u nadriadených či učiteľov, ale aj u kolegov a spolužiakov. A negatívne emócie, spôsobené zamračeným, upršaným počasím, to všetko len znásobujú.
No možno je to len tým, že si čas nevieme správne rozvrhnúť a zabudli sme sa zo života tešiť. Zabudli sme si vychutnávať slnečné dni, zabudli sme vo všetkom zlom hľadať aspoň malé čiastočky dobra, (ktoré tam vždy sú!) a hlavne, zabudli sme sa smiať. Pritom, úsmev je to jediné, čoho máme naozaj na rozdávanie. Nie je ohraničený žiadnou sumou peňazí, nemusíme naň zarábať ani ho nemusíme kupovať. A predsa je tým najúčinnejším liekom, ktorý v nás dokáže vyvolať ten krásny pocit šťastia.
Na jednej internetovej stránke som minule objavila veľmi dobrý recept na šťastie. Naozaj. Bolo tam presne napísané, čo človek musí, respektíve by mal robiť preto, aby sa stal úplne šťastným. S týmito parafrázovanými „pravidlami šťastia“ sa s vami rada podelím:
1. Neprestávaj snívať.
2. Nachádzaj inšpiráciu v obyčajných veciach okolo seba.
3. Pomáhaj druhým.
4. Rob veci, v ktorých si dobrý/á a ktoré ťa napĺňajú.
5. Čítaj knihy.
6. Obmedz čas pred telkou.
7. Miluj svoju prácu.
8. Cvič.
9. Pozri sa strachu do očí.
10. Ver vo vlastné schopnosti.
11. Tráv viac času s rodinou a priateľmi.
12. Nechaj srdce, aby sa stalo tvojím kompasom.
Nemôžeme dovoliť zlým vplyvom okolia, aby v nás minimalizovali radosť zo života. A takisto nemôžeme dovoliť počasiu, aby nám zabránilo tešiť sa z každého dňa či prežitého okamihu. To, že sem-tam zaprší, neznamená, že viac nevyjde slnko. A to, že sa nám niečo nepodarilo, neznamená, že sme teraz najhorší a nikdy viac už nič neurobíme perfektne.
Veď aj apoštoli boli určite sklamaní z toho, že Ježiša dostatočne neuchránili, že boli zbabelí a báli sa. A možno sa aj obviňovali z toho, že ich vinou ho ukrižovali. Lenže Ježiš vstal z mŕtvych a ukázal im a nám všetkým, že aj slabosť robí človeka silným. A z apoštolov sa stali neochvejní ohlasovatelia viery, ktorí ukázali veľkému počtu ľudí správny smer.
Želám vám preto, aby ste vo všetko zlom stále hľadali kúsok dobra, aby ste v každom hneve dokázali vyčariť aspoň malý úsmev a aby ste nezúfali, že sa občas neukáže slnko. Koniec koncov, aj medzi kvapkami dažďa sa, predsa, dá tancovať 🙂
Lenka Novotná