9. rozhlasová púť do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove

„Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Jn 6, 5)


Pri pohľade na veľký zástup musela Ježišova otázka Filipa poriadne zaskočiť. Veď tam je vyše päťtisíc ľudí. A ani dvesto denárov by nestačilo, ak by mal každý dostať čo len omrvinku! Potom Ježiš apoštolom povie, aby medzi ľudí rozdelili päť bochníkov chleba a dve ryby, ktoré má pri sebe jeden chlapec. Filip to všetko v duchu delí na menšie a menšie kúsky. Ako to môže fungovať?

Filip ešte stále nepostrehol, že v Božej ekonomike menej a najmenej často znamená najviac.

Nebuďme však na Filipa príliš tvrdí. Zrejme aj my by sme zmýšľali rovnako. Ak práve teraz máme „viac“ – viac peňazí, viac času, viac možností, viac vplyvu – všetko sa dá vyriešiť. Ak je však to „viac“ pre nás v nedohľadne, Boh chce, aby sme v neho verili a dôverovali mu.

-re-

Don Bosco prišiel na Slovensko, vitaj medzi nami!


Vo štvrtok 11.4 o 16:15 hod. privítal na hraničnom priechode Vyšné Nemecké provinciál rehole saleziánov don Karol Maník relikvie zakladateľa dona Bosca. V prítomnosti provinciálky FMA, hlavného koordinátora spolupracovníkov na Slovensku, ako aj desiatky spolubratov z rehole a médií sa krátko prihovoril k prítomným a predniesol modlitbu k donovi Boscovi. Pri tejto príležitosti povedal: „Mám krásny pocit, že je don Bosco medzi nami. Relikvie, t.j. telesné ostatky sv. Jána Bosca, nám chcú pripomenúť život tohto talianskeho kňaza, jeho dielo a jeho veľký sen pomáhať a vychovávať mladých, hlavne tých chudobných a opustených. Chcú nám pripomenúť, že toto dielo neskončilo jeho smrťou a pokračuje v 130 krajinách sveta, a teraz aj u nás na Slovensku. S veľkým nadšením a napätím som dnes očakával príchod týchto relikvií na Slovensko a túžim, aby priniesli duchovnú obrodu celej saleziánskej rodine, aby priniesli mladým ponuku a cestu ako sa dá prežiť život! A všetkým veriacim prehĺbenie viery v Boha, ktorý vzbudzuje v ľuďoch dary, schopnosti a pozýva ich do služby iným. Don Bosco, vitaj na Slovensku!“

Následne boli v sprievode relikvie prevezené do kostola Panny Márie Pomocnice kresťanov v Michalovciach, kde sa celebrovala slávnostná svätá omša za prítomnosti mnohých mladých a celej saleziánskej rodiny. Po svätej omši budú nasledovať spoločné modlitby mladých, vešpery a večerné modlitbové bdenie pri donovi Boscovi. Program na ďalšie dni v mestách Slovenska si môžete pozrieť na www.saleziani.sk


Veriaci môžu získať úplné odpustky, keď sa v duchu pokánia a po splnení obvyklých podmienok (sviatosť zmierenia, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca) počas putovania urny svätého Jána Bosca pred slávnostne vystavenými relikviami nábožne zúčastnia nejakého liturgického slávenia, alebo aspoň zotrvajú nejaký čas v nábožnom uzobraní, ktoré ukončia modlitbou Pána, Vyznaním viery a vzývaním Panny Márie a svätého Jána Bosca. Toto bude platiť počas celého času putovania urny svätca.“

Peter Novák, Saleziáni dona Bosca

TAJNOSTNÝ KŇAZ

V tomto a v ďalších číslach nášho farského časopisu by sme vám na odľahčenie chceli ponúknuť niekoľko príbehov, ktoré spracoval Paľo Majerník z kníh, ktoré mu venoval osobný priateľ, dnes už nebohý kňaz Ladislav Franc.


Na ostrove Malta žil chlapec, ktorého najväčšou radosťou bolo, keď mohol pri oltári miništrovať a bolo mu jedno, či bude stáť na ľavej alebo pravej strane. Vždy bol pozorný a nábožný. Náš malý Karmelko, tak sa volal, už na prvé budenie svojej maty ochotne vstal, aby sa ponáhľal do kostola, ktorý stál v susednej ulici, kde bola omša už skoro ráno.

Príbuzní a susedia preto predpovedali, že z Karmelka bude isto kňaz a to bolo aj najväčšou túžbou jeho matky. Často prosila o túto milosť Boha, keď videla ako zbožne jej drahý Karmelko miništruje. Náš Karmelko nebol ešte ani na prvom svätom prijímaní, ale so svojimi spolužiakmi sa naň práve pripravoval. Preto on aj spolužiaci denne chodili do kostola, kde im katechéta rozprával o všetkom tom, čo s prvým svätým prijímaním súvisí.

Raz v nedeľu, keďže katechéta bol cez deň zaneprázdnený iným, poučenie pre prvoprijímajúce deti sa tak presunulo na neskorú večernú hodinu. V kostole aj inak tmavom, zavládla tma a preto niet divu, že náš Karmelko zaspal. Po poučení chlapci, ktorí boli už tiež dosť ospanliví, rýchlo odišli domov a ani kostolník nezbadal za stĺpom tvrdo spiaceho Karmelka. Tak ostal náš Karmelko v noci v kostole. Do jedenástej hodiny tvrdo spal, zobudil sa na odbíjanie hodín na kostolnej veži. V prvej chvíli nevedel, kde to vlastne je, myslel si, že sa zobudil doma vo svojej postielke. Okolo neho bola všade tma, tak že sa veru aj rozplakal. Neskoršie však, keďže bol na tmavý kostol zvyknutý z miništrovania, trochu sa upokojil a sadol si znova, zmieriac sa s tým, že si tam podrieme do rána. Naraz mu však prišla na myseľ jeho starostlivá mamička, ktorá od strachu iste nevie zaspať a trápi sa strachom. Táto hrozná myšlienka mu nedala pokoj a nemohol zaspať. Preto si chcel kľaknúť, aby sa pomodlil, ale zrazu od ľaknutia trhol telom, lebo do ornátu oblečený kňaz vyšiel so sákristie a kráčal k hlavnému oltáru. Tvár mu nemohol dobre rozoznať a Karmelko videl len to, že na oltár položil omšovú knihu. Roztvoril ju a zišiel dolu, aby sa pomodlil Introitus. Prežehnal sa a začal: „Introibo ad altare Dei…“, „pristúpim k oltáru Božiemu…“ (podľa vtedajších liturgických predpisov). Potom dlho čakal, aby mu miništrant odpovedal. Keďže však miništranta nebolo a Karmelko sa bál ísť k oltáru. Tajnostný kňaz znova vyšiel k oltáru bez toho, aby omšu odslúžil, vzal knihu i kalich a odišiel naspäť do sakristie. Karmelko bol od strachu celý bez seba a keďže už nemohol zaspať, zažmúril len oči a počítal ťažko sa míňajúce sekundy a minúty.

Konečne svitlo ráno a kostolník otvoril kostol. Karmelko ako keby ho boli vystrelili, tak letel z kostola domov k matke. Chudera matka, tá si prežila tiež strašnú noc, keďže Karmelka nebolo a ani sa o nič nemohla dozvedieť. Bála sa, že ho azda nejakí cudzinci vzali so sebou na loď, čo sa na tomto ostrove dosť často stávalo. Práve preto v tmavej noci vyšla aj na breh mora, ale márna bola každá jej námaha. Karmela nikde nemohla nájsť. S uboleným srdcom sa teda vrátila domov, padla na kolená pred obrazom Matky Božej a skrúšene sa modlila za svojho syna. Už svitalo a ona sa ešte modlila, keď Karmelko zaklopal na dvere a šťastný vletel do matkinho náručia.

Skoro na jeden dych vyrozprával všetko mamičke. Tá nechcela ani uveriť svojim ušiam. Znova a znova jej musel všetko zopakovať. Na to ho vzala za ruku a šla s ním na faru, kde vec najprv sama rozpovedala. Miestny pán farár, keď si to vypočul, myslel, že sa to Karmelkovi všetko len snívalo. A chlapec musel celú vec ešte raz podrobne rozpovedať. Teraz sa pán farár znova zamyslel a prišlo mu na um, že Boh miluje nevinné dietky a často si ich už vopred vyvolil, aby nimi zjavil svoju vôľu. Pobožného Karmelka chce tiež na niečo také upotrebiť. Pri tom všetkom bol však opatrný a len sa spýtal malého Karmela, či by mal smelosť ešte jednu noc stráviť v kostole. Karmelo, ktorý sa už nebál, odpovedal, že áno.

Nasledujúcu noc strávil malý Karmelko znova v kostole. Kňaz o polnoci znova prišiel, všetko sa opakovalo a znova začal: „Introbio ad altare Dei…“, keď mu nikto neodpovedal, znova sa vrátil do sakristie. Karmelo potom zadriemal a sladko spal do rána. Ráno sa hneď ponáhľal k pánovi farárovi a všetko mu opäť rozpovedal. Keď pán farár počul, že sa videnie opakuje, cítil, že tu ide o vážnu vec a rozhodol sa, že o všetkom podá správu svojmu biskupovi.
Vzal so sebou aj Karmela, ktorý musel pred biskupom všetko zopakovať. Biskup potom poslal Karmela domov a prikázal mu, aby bol popoludní doma, lebo isto pošle po neho. Zatiaľ sa biskup radil s farárom. Všetko dobre zvážili a boli presvedčení o pravdovravnosti chlapca a že nemožno pochybovať o jeho zážitku v kostole, len si nijako nevedeli vysvetliť význam jeho videnia. Je síce pravda, že zomrelí kňazi sa už viac ráz ukázali v chráme Božom svojim veriacim a prosili ich, aby sa za nich modlili, no takéto veci nepotrebovali ďalšie skúmanie.

Rozhodli sa zavolať Karmela a naložiť mu, aby ešte jednu noc strávil v kostole a aby išiel tajnostnému kňazovi miništrovať. Karmelo bol veľmi hrdý, že sám pán biskup mu zveril takúto úlohu a ani nečakal, kým tajnostný kňaz vyjde so sákristie, ale ešte pred dvanástou hodinou si kľakol pred hlavný oltár na schody. Sotva tam kľačal niekoľko minút, keď sa kňaz v omšovom rúchu blížil k oltáru. Roztvoril knihu a zostal kľačať dolu schodmi. Karmelo videl, že v tvári vyzerá celkom ako umrlčia hlava. Veľmi sa zľakol, skríkol a chcel zutekať, ale prišiel mu na myseľ rozkaz pána biskupa, tak sa opanoval. Odpovedal kňazovi a celú omšu pekne odminištroval.

Kňaz celú omšu odslúžil a keď po omši požehnal chlapca, poprosil ho, aby mu ešte na niekoľko nocí prišiel miništrovať, čo Karmelo ochotne prisľúbil. Keď Karmelo na druhý deň vyrozprával pánovi biskupovi všetko, čo sa stalo, tento ho pochválil a povzbudil, aby teda išiel a svoj daný sľub dodržal, lebo je to iste Božia vôľa.

Karmelko potom jednu noc za druhou miništroval tajnostnému kňazovi. V jednu noc, keď kňaz odbavil svätú omšu a Karmelo podľa zvyku čakal na požehnanie, tajnostný kňaz položil svoje ruky na jeho hlavu a povedal: „Ďakujem ti, dieťa moje, za tvoju veľkú službu, ktorú si mi v tieto noci preukázal.“

Ja ako kňaz, kým som žil na svete, zabudol som niekoľko svätých omší odslúžiť. Nebeský sudca ma za toto odsúdil na dlhotrvajúci očistec. Pritom mi dovolil, aby som viditeľne mohol chodiť do tohto kostola a ak sa nájde taká dobrá duša, čo sa zmiluje nado mnou a bude mi miništrovať pri tých neodslúžených omšiach, zbaví ma očistcových múk. Ty si sa nado mnou zmiloval, s tvojou pomocou som teraz odslúžil zameškané omše a budem oslávený. Dobrotivý Boh ti cezo mňa odkazuje, že ak naďalej budeš viesť taký zbožný život, ako doposiaľ, nenechá ťa na zemi, ale už o rok povolá si ťa k sebe do nebeskej slávy.“

Takto prehovoril tajnostný kňaz a potom ho obkľúčil oslepujúci nebeský jas a naraz zmizol. A tak sa stalo, ako tajnostný kňaz povedal. Karmelko o rok ochorel, vyspovedal sa, prijal Sviatosť Oltárnu, vydýchol svoju šľachetnú dušičku, ktorá letela do neba k trónu Kráľa kráľov.

spracoval Pavol Majerník ml.

História Pohlodov


Jednou z povinností zemepána pri zakladaní osady bolo nájsť miesto pre stavbu kostola a byť jeho svetským patrónom. Keď osadu zakladal šoltýs, stavba kostola bola súčasťou zmluvy so zemepánom a šoltýs vymeral druhý najlepší pozemok pre kostol z pridelenej zeme. Prvý kostol v Širokom postavili v gotickom slohu a bola to možno aj prvá kamenná stavba, z ktorej sa zachovala krypta pod podlahou dnešného kostola. Údajne sa zachoval aj zvon, teraz umiestnený vo vežičke náhrobnej kaplnky na cintoríne z roku 1824. Čas postavenia kostola môže byť ukrytý v patrocíniu sv. Mikuláša, ktorého meno v rokoch 1301-1325 dosiahlo najväčšiu početnost a popularitu v dobových listinách (371-387). Šarišská župa cirkevne patrila k Egerskej diecéze. V čase vyberania prvého pápežského desiatku v rokoch 1332-1337 pôsobil pri kostole v Širokom farár Henrik (Imrich) ktorý zaplatil pápežským decimátorom 8 grošov a ďalšie 2 groše sa vyzbierali medzi ľuďmi. Išlo teda o stredne veľkú farnosť s 12-16 usadlosťami, lebo 6 grošov platila malá a 12 grošov veľká farnosť. Niekedy sa uvádza, že jednému odvedenému grošu by malo zodpovedať 20-22 obyvateľov. Desiatok sa vyberal vo všetkých kresťanských krajinách a bol určený na financovanie križiackych výprav v 13.-14. storočí.

V roku 1301 vymiera uhorský kráľovský rod Ondrejom III. po priamej línií a následne sa rozpútal boj o nástupníctvo. Magnátsky rod Amadea Abu-Omodejovcov na východe krajiny otvorene vystúpil proti kráľovskej kandidatúre Karola Róberta z Anjou (Anžu). Po víťaznej bitke 15. júna 1312 pri Rozhanovciach kráľ Karol I. (1301-1342) podporuje osídľovanie, rozvoj miest a rozdáva majetky porazených Abovcov. Jeho prívrženec a spolubojovník Filip Drugeth župan Spiša a Abova (1317-1327) po potlačení povstania na východnom Slovensku (1321) sa stáva majiteľom aj Dominikovho dedičstva. Jeho nástupca a dedič Viliam Drugeth v kráľovom mene pristrihuje krídla i ďalším príslušníkom rozvetveného rodu Aba. Roku 1330 prišiel rad aj na slanských šľachticov, ktorí museli vymeniť svoje hradné panstvo v Slanci za štyri šarišské dediny: Široké, Fričovce, Hendrichovce a Bertotovce.

Nový majiteľ Peter zo Slanca v novembri 1333 rozdelil majetky pod Braniskom medzi šiestich synov: Ovčie a Víťaz Ladislavovi, Široké Mikulášovi a Jurajovi, Fričovce Jánovi, Hendrichovce Petrovi a Bertotovce Michalovi. Ďalej Peter zo Slanca (1280-1335) spolu so synmi Jurajom a Ladislavom odkupujú širocké šoltýstvo a mlyn od šoltýsa Štefana, syna Bartolomeja. Kúpna zmluva bola dohodnutá a podpísaná 4. novembra 1335 v Spišskej Kapitule. V novembri roku 1338 si podelené majetky Petrovi synovia nechávajú prisúdiť a v Egerskej Kapitule prepoštom Demetrom aj písomne potvrdiť. Potom Petrovi synovia od roku 1339 prijímajú nové rodové mená podľa názvov prisúdených dedín: Vitézy, Širokay, Frichy, Hedry a Berthoty.

prevzaté z histórie obce Široké

20 rokov existencie Rádia LUMEN


V sobotu 6. apríla v predvečer nedele Božieho milosrdenstva si slovenská katolícka rozhlasová stanica Rádio LUMEN pripomenula významný míľnik svojho účinkovania v našom mediálnom priestore.

Presne pred 20 rokmi 7. apríla 1993 začalo svoje vysielanie Rádio Mária, ktoré sa postupom času etablovalo ako Rádio LUMEN. V historických priestoroch banskobystrickej radnice sa na slávnostnom programe v sobotu popoludní zúčastnili aj Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita, ktorý je zároveň predsedom Rady pre spoločenské komunikačné prostriedky KBS, Mons. Ján Sokol, emeritný trnavský arcibiskup a mnohí ďalší hostia z prostredia katolíckych médií, ale aj iných médií či rôzne osobnosti cirkevného a spoločenského života. Spomedzi nich napríklad vedúci slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu Jozef Šofranko, bývalí i súčasní pracovníci Rádia Lumen, zástupcovia českého Rádia Proglas a maďarského Rádia Sv. Štefana z Egru a mnohí priatelia myšlienky slovenského katolíckeho rádia.

Počas slávnostného popoludnia sa mohli zúčastnení hostia dozvedieť niečo viac o histórii rádia. Pripomenuté boli hlavne mená zosnulých biskupov Pavla Hnilicu a Rudolfa Baláža, ktorí stáli pri myšlienke zrodu tohto rádia. V priebehu popoludnia boli predstavení súčasní pracovníci Rádia LUMEN. Vystúpil i dlhoročný spolupracovník herec Juraj Sarvaš. Prednášku o vlastnostiach pracovníka katolíckeho média si pripravil riaditeľ Spišskej knižnice v Spišskej Novej Vsi Jozef Lapšanský a páter Jozef Šofranko odovzdal generálnemu riaditeľovi rádia doc. Jurajovi Spuchľákovi medailu od Svätého Otca, ešte z pontifikátu Benedikta XVI. za 20-ročnú činnosť tohto média.

Program pokračoval večernou ďakovnou svätou omšou, ktorej hlavným celebrantom bol Mons. Stanislav Zvolenský. Vo svojej homílii zdôraznil potrebu snaženia sa o pokoj. Tak ako sa v evanjeliu spomínal sv. apoštol Tomáš, ktorý uveril a nadobudol vnútorný pokoj, až keď sa dotkol Ježišových rán po klincoch, tak aj my sme pozvaní dotknúť sa Ježišových rán rukami viery. Podľa arcibiskupa Zvolenského tento pokoj pomáha veriacim čeliť rôznym skúškam a prináša i dobrú atmosféru do cirkevného spoločenstva, ktoré je často narúšané rôznymi útokmi.

Po svätej omši sa pozvaní hostia spolu s pracovníkmi Rádia LUMEN presunuli na slávnostné agapé. Počas tohto večera riaditeľ rádia poďakoval všetkým podporovateľom katolíckeho média za doterajšiu priazeň a poprial médiu aj ďalšie požehnané roky v hlásaní radostnej zvesti prostredníctvom rozhlasových vĺn. Okrem neho sa prítomným hosťom prihovoril aj stály poslucháč a amatérsky hudobník Ján Kurilla, ktorý zložil pre túto príležitosť Pieseň o Rádiu LUMEN. Po jej odznení všetci zúčastnení zotrvali vo vzájomnej diskusii až do večerných hodín.

Rádio LUMEN v súčasnosti prostredníctvom rozhlasových vĺn pokrýva približne 80 percent územia Slovenska. Okrem toho si môžu prostredníctvom satelitu a internetovej stránky www.lumen.sk naladiť toto rádio aj jeho poslucháči v zahraničí. Rádio v súčasnosti ponúka široké portfólio relácii, ktoré sú zamerané predovšetkým na náboženské témy, ale svoj priestor si nájdu aj programy občianskej publicistiky, relácie pre deti a mládež, hudobné relácie a mnohé iné. Samozrejmosťou je každodenný priamy prenos svätej omše. Poslaním rádia je prinášať svetlo Kristovho evanjelia svojim poslucháčom a byť spoločníkom pre všetkých, nevylučujúc tak marginálne skupiny chorých, osamelých či inak hľadajúcich zmysel života a svoj vzťah k Bohu.

Ivo Novák, Lumen

pripravil M. Magda

20 rokov od založenia Konferencie biskupov Slovenska


Vyhlásenie predsedu KBS k dvadsiatemu výročiu založenia Konferencie biskupov Slovenska

Pred dvadsiatimi rokmi 23. 3. 1993 erigoval prefekt Kongregácie pre biskupov kardinál Bernardinus Gantin Konferenciu biskupov Slovenska. Toto jubileum je príležitosťou poďakovať za Božie dobrodenia i Svätému Otcovi za dôveru, ktorá bola takto preukázaná slovenským biskupom.

Konferencia biskupov má pevné miesto v živote katolíckej Cirkvi. Uplynulých dvadsať rokov prinieslo rozvoj náboženského života v našich farnostiach a spoločenstvách, boli založené desiatky cirkevných škôl a charitatívnych zariadení. S vďakou a modlitbou spomíname na dvoch predsedov KBS – Mons. Rudolfa Baláža a Mons. Františka Tondru, ktorých si Pán nedávno povolal do večnosti. Za najvýznamnejšiu udalosť v novodobých cirkevných dejinách Slovenska považujeme historické návštevy blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. v rokoch 1990, 1995 a 2003. V roku 2000 bola prijatá Základná rámcová zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou a neskôr ďalšie dve čiastkové zmluvy. Chceme oceniť dlhodobú ústretovosť politickej reprezentácie, ktorá umožnila vybudovať vzájomne korektné vzťahy. Poslednou významnou udalosťou bola zmena organizácie slovenských gréckokatolíckych a rímskokatolíckych diecéz v roku 2008.

Hlavnou úlohou Konferencie biskupov Slovenska zostáva svedectvo o milosrdnom vzťahu živého Boha ku každému človeku a uskutočňovanie evanjeliových hodnôt v živote spoločnosti. Veľmi si želáme, aby sa podarilo uzavrieť čiastkové zmluvy so Svätou Stolicou o výhrade vo svedomí a financovaní cirkvi. Chceme posilňovať vnímavosť všetkých členov našej spoločnost pre ochranu života od počatia po prirodzenú smrť, pre ochranu manželstva a rodiny a pre pomoc chudobným a ľuďom na okraji spoločnosti. K tomu pozývame veriacich a všetkých ľudí dobrej vôle.

V Bratislave, 23. marca 2013
Mons. Stanislav Zvolenský, predseda Konferencie biskupov Slovenska

pripravil M. Magda

ROZHOVOR



Otec arcibiskup, prežili sme najväčší cirkevný sviatok s novým Svätým Otcom Františkom. Ako vy vnímate tento Pánom požehnaný čas?

Čas milosti a Božieho požehnania.

Svätý otec František už začiatku svojho pontifikátu naznačil slová svätého Jána Krstiteľa, že „On musí rásť a mňa musí ubúdať“. Ako to vy vnímate v našej cirkvi, resp. v našej arcidiecéze? Ako sa to prenesie do našej arcidiecézy?

Samozrejme, že záleží na nás, ale Ján Krstiteľ mal na mysli Pána Ježiša a preto si bol vedomý toho, že jeho poslanie je už menšie, alebo pomaličky dokonca končí. Takže teraz samozrejme pre každého kňaza, pre každého biskupa aj pre Svätého Otca je Ježiš a ja som za ním.

Túto otázku som nemal pripravenú, ale naviažem na vašu homíliu, keď ste tiež nepriamo spomenuli, že „kňaz je druhý Kristus v službe“. Takže tá služba by sa mala zosilňovať?

V teológii je to tak – „Sacerdotem secundum christe (Kňaz, druhý Kristus) non personaliter, set funkcionaliter“, to znamená nie osobne, áno sprítomňujem Ježiša Krista, ale službou, teda nie že by som bol druhým Kristom – osobou druhého Krista. Takto to treba chápať. Teda službou a nie osobou, lebo len jeden je Ježiš Kristus, ten nazaretský, Boží Syn a my sme druhý Kristus, ale službou a tou krstíme, kážeme Božie slovo, odpúšťame hriechy, slávime svätú omšu. Tu máte napísané (rozumej osobná pamiatka – bulletin), pri mojom 25-ročnom kňazskom jubileu, no prosím, to isté: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30).

A ešte ako tradične, otec arcibiskup, odkaz pre našich čitateľov.

Zachovajte dedičstvo otcov!

Ďakujem za rozhovor.


Na sv. omši s o. arcibiskupom Mons. Alojzom Tkáčom sa zúčastnili všetci žiaci z našej základnej školy spolu s ich triednymi učiteľkami.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

HOMÍLIE

V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovne obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.

Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Na úvod nedeľnej bohoslužby slova vám chcem položiť otázku na zamyslenie: „Hanbili ste sa niekedy za svoju vieru? Ak áno, tak prečo? Nie je to vina vlastnej nevedomosti a hriešneho života?

Milí priatelia,

všade sa nájdu dobrí ľudia. Dokonca aj v pekle koncentračného tábora v Osvienčime. Čo všetko vyšlo najavo pri súdnom pojednávaní: hladové bunkre, mučiarne, plynové komory, hromady vlasov zavraždených žien, protézy invalidov, topánočky a hračky usmrtených detí, lekárske pokusy na živých ľuďoch. Vrahovia z táborového personálu, odvolávajúci sa na súde na rozkazy nadriadených, ktorých vraj museli poslúchať, ak nechceli riskovať život. A predsa sa našiel medzi nimi jeden, ktorý riskoval život. Bol to lekár, príslušník smutne preslávených jednotiek SS, ktorému poľské úrady hneď po vojne vystavili ten najlepší kádrový posudok. Pomáhal totiž, kde len mohol. Pašoval listy a dokonca aj väzňov z lágru. Tajne dával ťažko chorým lieky a alkohol. Tam, kde by sme predpokladali krach lásky, našla sa predsa obetavá, nezištná láska. A či tiež nepreslávil tento hrôzostrašný tábor svätého Maximiliána Kolbeho, ktorý dobrovoľne ponúkol svoj život, aby zachránil otca rodiny?

Žiadnemu obdobiu surových mravov sa nepodarí spustošiť a zničiť lásku, pretože láska je z Boha. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú ochotní zomrieť, aby druhí žili. Pripadá nám to samozrejmé, že Kristus nás miloval až na smrť na kríži. Žiadna náboženská formulka, alebo veta nie je tak ošumelá, ako táto: „Kristus za nás zomrel!“ Ale On to isté žiada od svojich: „Milujte sa, ako som ja miloval vás.“ To znamená – buďte pripravení jeden za druhého aj umrieť. No takúto sebaobetavú lásku si neosvojíme cez jeden deň a jednu noc.

Veď aj Kristus sa po dlhé roky učil dopredu prežívať svoju smrť a v dnešnom evanjeliu pripravuje dokonca aj Petra na najťažšiu obeť. „Keď zostarneš, natiahneš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ Táto predpoveď zakončuje, ako sme si vypočuli nevšedný rozhovor medzi Pánom Ježišom a Petrom. „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Prečo sa takto Kristus pýta? Patrilo sa, aby túto otázku položil Majster učeníkovi, alebo muž mužovi, aby ju Pán Ježiš vyslovil nahlas a k tomu ešte pred svedkami? No Kristus neadresoval Petrovi túto otázku ako muž mužovi, alebo ako priateľ priateľovi. Ale ako Syn Boží svojmu tvorovi. A Boh má právo na lásku svojho tvora – človeka. Len Pán Boh mohol vydať príkaz, v ktorom vyžaduje lásku: „Milovať budeš Pána svojho Boha!“ Ak platí tento príkaz všetkým ľuďom, potom v prvom rade platí pre Ježišových učeníkov, ktorých si vyvolil pre najvyšší pastiersky úrad cirkvi. Čo by sa stalo s mladou ohrozenou cirkvou, keby Peter sklamal? Či už pred krátkou dobou žalostne nesklamal, keď v rozhodujúcom okamihu Krista zaprel? Z ľudského hľadiska bol Peter najmenej hodný a schopný zastávať taký vysoký úrad v cirkvi. Sám sa predsa diskvalifikoval.

V jeho kádrových materiáloch sa toho za tri roky od začiatku cez jeho zbabelý útek z Olivovej hory až po podlé zapretie Ježiša nahromadilo toľko, že bol najvyšší čas, aby jeho vyznamenanie „Ty si Peter – skala…“ bolo raz a navždy definitívne odvolané. Kristus však nepripomína staré veci, nemá vo zvyku „nalomenú trstinu dolomiť“, nehovorí vyčítavo: „Vlastne by si si ani nezaslúžil, aby som ťa ponechal v úrade pápeža.“

Ale predsa veľmi jemne a diskrétne sa dotkne trojitého Petrovho zaprenia na dvore Kajfášovom trojitým opýtaním sa: „Peter, miluješ ma?“ Peter už dávno zanechal silácke reči a sebavedomé vystupovanie. Jeho odpovede sú tichšie a tichšie, až vyznejú v úprimné doznanie: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem.“ Pre všetky ľudské generácie zostane apoštol Peter markantným dokumentom Božej zhovievavosti a lásky.

Obyčajne je Peter zobrazovaný s kľúčom v rukách, teda so symbolom úradnej moci cirkvi. Málokedy je maľovaný s kohútom, ktorý pripomína najčiernejšiu hodinu jeho života. Na Kristovu predpoveď: „prv, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Odpovedal Peter sebavedome: „Keby som mal ísť s Tebou na smrť, nezapriem ťa!“ Ale boli to len silácke slová. Hneď pred židovsko slabou dievčinou a vojakmi sa dušoval, že Ježiša nikdy ani len nevidel.

Legenda hovorí, že kedykoľvek Peter počul spievať kohúta, zakaždým sa horko rozplakal. Petrov pád je nielen varovaním, ale aj poučením, že Božie milosrdenstvo žiari najjasnejšie na tmavom pozadí ľudských slabostí. Čo všetko sa nazhromaždilo behom dvetisícročnej existencie cirkvi. Koľko pohoršenia, zrady, sklamaní, odpadnutých kňazov, zlých pápežov a biskupov. S včelou usilovnosťou sa fanaticky radi zbierajú všetky možné škandály v cirkvi a so škodoradosťou sú naširoko pretriasané. Ale všetky oprávnené rozhorčenia, alebo lepšie povedané, všetka tá škodoradosť z pohoršenia sa rozpadne ako domček z karát pri porovnaní s Ježišovým chápaním a posúdením ľudskej slabosti.

Hoci Peter zjavne nehanebne sklamal, predsa mu Pán ponecháva kľúče a potvrdzuje ho za najvyššieho pastiera. Takúto smelosť si mohol dovoliť len Kristus, pretože je Boh. Chcel tým raz a navždy naznačiť, že cirkev je dielo Božie, ale tvoria ju ľudia hriešni, že cesta k Bohu podľa vôle Božej a či sa to niekomu páči, alebo nie, vedie cez slabých a hriešnych ľudí, a že je nerozumné rozhorčovať sa nad hriechmi, či už jednotlivých pápežov, biskupov alebo kňazov a za to, že ten, ktorý nešťastný kňaz, biskup sklamal a zradil, odsudzovať celú cirkev, alebo preto ju opustiť.

Nepozerajme sa na udalosť z dnešného evanjelia ako na výlučnú Petrovu záležitosť. Každému z nás patrí Kristova otázka: „Miluješ ma?“ Otázka, ktorá nás iste znepokojí, rozruší, pretože je príliš osobná. Odvážme sa s Petrom odpovedať: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem.“ Alebo vedomý si svojej ľudskej slabosti, pádov a sklamaní priznáme si úprimne: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, ako málo ťa milujem! Ako málo v teba verím, ako sa za teba niekedy hanbím.“

Pane Ježišu, ja ťa prosím za svojich veriacich. Daj nám všetkým silu rozumu a vôle, aby sme ťa poznali, potom milovali, tebe slúžili a potom sa iste nebudeme za teba hanbiť a nakoniec sa s Tebou iste raz vo večnosti stretneme. Pane Ježišu, vypočuj volanie našich sŕdc a pritiahni nás k sebe. Amen.

Mgr. Ján Biroš, výp. duch. farnosti Víťaz

Prvé slová kardinála Dominika Duku o Svätom Otcovi


Vatikán.
Na konkláve, ktoré za nového Svätého Otca vybralo argentínskeho kardinála Bergoglia, sa nezúčastnil žiaden kardinál volič zo Slovenska. Naši kardináli majú totiž už viac ako 80 rokov, čo znamená, že sa nemohli na voľbe zúčastniť. Prinášame preto hodnotenie voľby v podaní českého kardinála Dominika Duku, ktoré zverejnilo na svojej internetovej stránke Pražské arcibiskupstvo:

„Už po svojom návrate z Peru som bol presvedčený, že novým pápežom bude niekto z Nového sveta a že to bude najskôr Južná Amerika,“ hovorí deň po zvolení Dominik Duka. Objavenie Ameriky podľa neho nastolilo otázku nového chápania práva, náboženskej slobody, ľudskej dôstojnosti a slobody. A bola to práve južná polovica amerického kontinentu, kde sa zviedol boj o ľudskú dôstojnosť a ktorá novoveku nakoniec otvorila cestu k slobode. „Nový pápež má taliansky pôvod, ale je to Argentínčan, pochádza z Bolivarovskej Argentíny, ktorá sa najviac podieľala na pokresťančení tohto kontinentu,“ vysvetľuje kardinál Duka.

Skutočnosť, že štafetu preberá Nový svet, je podľa neho prirodzený vývoj. „Európski katolíci sú spojení s Amerikou a predovšetkým so španielskou Amerikou.“ Český volič pápeža zdôrazňuje, že pri zasadnutí generálnych kongregácií bolo jasné, že cirkev si je vedomá prevahy ostatného sveta nad Európou, čo sa týka počtu katolíkov, a tiež určitej disproporcie v zastúpení veriacich týchto oblastí s ohľadom vedenia Cirkvi. K úvahám nad pôvodom pápeža kardinál Duka hovorí: „Do budúcnosti bude čím ďalej tým menšiu úlohu hrať, odkiaľ pápež pochádza. Dôležité budú jeho dôrazy a zameranie jeho pôsobenia.“

I napriek prvotným odhadom, že konkláve bude trvať dlhšie než obvykle, a hoci sa zdalo, že medzi kardinálmi nie je výrazná postava, bol nový pápež zvolený už druhý deň pri piatej voľbe. Kardinál Duka to vidí tak, že „konkláve dalo najavo, že Cirkev vie, ako ďalej, že chce ísť v línii Jána XXIII. a v duchu II. vatikánskeho koncilu“.

„Pápež František je zameraný na pastoráciu. Vystupuje veľmi prosto a úvahy o tom, že bude citlivý k sociálnym otázkam, sú úplne namieste. To ostatne dosvedčuje i voľba jeho mena. Je úplne jasné, že sa svojím menom prihlásil k Františkovi z Assisi,“ vyvracia kardinál Duka pochybnosti, o ktorého Františka vlastne má ísť. „To všetko bezpochyby vystúpi pri pontifikátu nového pápeža do popredia.“

„Výrazný je tiež jeho záujem o mladú generáciu a to predovšetkým s ohľadom na problémy, s ktorými sa vo svete stretáva. Je to nezamestnanosť a nedostatočná podpora vzdelania,“ upozorňuje kardinál Duka. Pápež František je sám vzdelaný človek. Študoval na významných školách Latinskej Ameriky a v Nemecku. Vie tiež perfektne po nemecky. „Keď som odovzdával pozvanie na Moravu pri príležitosti 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda, hovorili sme spolu po nemecky,“ dosvedčuje jeho jazykovú vybavenosť pražský arcibiskup. Či pápež pozvanie prijme, ale podľa kardinála Duku nie je možné povedať.

Zvolenie jezuitu za pápeža ukazuje tiež na význam reholí a ich prínos pre Cirkev súčasnej doby, domnieva sa kardinál Duka. „Dôraz jezuitov na vzdelanie a racionálne uvažovanie nad aktuálnymi otázkami, dáva tiež tušiť, že František bude pápež, ktorý bude rozvíjať ekumenizmus, medzináboženský dialóg, ale tiež dialóg s hľadajúcimi ľuďmi.“ Nie je pravda, že nový pápež nemá zmysel pre humor. „Keď som po prvýkrát pozdravil Svätého Otca Františka a gratuloval mu, povedal som, že sa stal zázrak: z jezuitu sa stal dominikán. (pápeži totiž nosia biely habit po pápežovi sv. Piovi V., ktorý bol dominikán, zatiaľ čo jezuiti nosia tradične čierny habit). Obaja sme sa smiali,“ dodáva kardinál Duka.

TK KBS

Profil nového Svätého Otca Františka


Vatikán/Argentína.
Odriekavý a prostý život – pod týmto titulkom zverejnil stĺpček o novom Svätom Otcovi jeden z hlavných argentínskych denníkov La Naciòn. Kardinál Bergoglio býval sám v jednoduchom byte, na druhom poschodí arcidiecéznej kúrie v Buenos Aires, ktorá stojí vedľa katedrály. Z okien svojho bytu mohol – so zrejmým znepokojením – v decembri 2001 sledovať vypuknutie hospodárskej krízy na Plaza de Majo, ktoré vyvrcholilo demisiou prezidenta Fernanda De La Rua. A mohol vidieť tiež násilné represie, ktoré ho prinútili k tomu, aby rozhodne protestoval u špičiek bezpečnostných zložiek.

Bergoglio nerád ohromuje publikum svojimi vystúpeniami a uniká pred akoukoľvek publicitou v médiách. Má však vo zvyku pri každých Vianociach natočiť televízne vianočné posolstvo a poskytovať novinárom texty svojich homílií a správ napísaných pri príležitosti hlavných cirkevných sviatkov. Drží sa nízko a vďaka tomu sa môže voľne pohybovať medzi ľuďmi a používať k tomu verejné dopravné prostriedky. Často v katedrále spovedá ako bežný kňaz.

Po tragickom nešťastí na diskotéke Cromagnon (v roku 1994 tam pri požiaru zomrelo 194 ľudí, 700 ich bolo zranených – pozn. red.), neúnavne prechádzal mestskými nemocnicami, aby bol nablízku zraneným a rodinám obetí. Preslávil sa tým, že sa jeho život vždy a dôsledne vyznačoval prostotou.

Potom, čo prevzal vedenie arcidiecézy, bol jeho prvým činom založenie biskupského vikariátu pre výchovu – úradu, ktorý spravuje polovicu mestských škôl a žiakov. Vo svojich homíliách kardinál Bergoglio opakovane vyzdvihoval zmysel pre vlasť, ktorý požadoval zvlášť po inštitúciách. Hoci je vzdelaním chemický inžinier, je vášnivým čitateľom argentínskych klasikov i súčasných autorov.

Prikladal veľký význam udalostiam ekumenickej a medzináboženskej povahy a vždy sa na nich zúčastňoval, píše La Naciòn.

TK KBS