Mesiac: jún 2005

Po dlhom spoločnom živote, strávenom štúdiom a rozjímaním, opustili traja žiaci starého učiteľa a vydali sa do sveta za svojím poslaním. Po niekoľkých rokoch sa vrátili a navštívili ho. Staručký mních ich usadil okolo seba. Staroba a choroba mu už nedovolili vstať. Po jednom začali rozprávať, čo zažili.
„Ja“, začal prvý s ostrou pýchou, „som napísal mnoho kníh a predal som milióny výtlačkov.“ „Zaplnil si svet papierom,“ povedal učiteľ. „Ja“, začal hrdo druhý, „som kázal na tisícich miestach.“ „Ty si zaplnil svet slovami,“ povedal učiteľ. Potom sa ujal slova tretí: „Priniesol som ti tento vankúšik, aby si si mal kam položiť svoje boľavé nohy.“ „Ty,“ usmial sa učiteľ, „ty si našiel Boha.“

prevzala Helena Terpaková

Rozhovor sme nahrali počas duchovnej obnovy Ružencového bratstva v dňoch 8. až 10. apríla 2005.
Páter Šimon, predstavte sa nám.
Volám sa brat Šimon – Ján Tyrol, pochádzam z Oravy. V roku 1992 som vstúpil do dominikánskej rehole v Košiciach, kde som dodnes. Medzitým som v Košiciach absolvoval noviciát a štúdia teológie. Bol som vysvätený za kňaza a v júli roku 2004 som sa stal promótorom pre ružencové bratstvá. „Promótor“ to je hýbateľ, povzbudzovateľ ružencového bratstva, modlitby sv. ruženca, ktorá bola nám dominikánom zverená v 16. storočí pápežom Piom V.

Aké sú povinnosti promótora?
Jednou z mojich povinností v úrade promótora je spravovať, registrovať nových členov ružencových bratstiev, ktorú nám zverili pápeži, Cirkev a rehole dominikánov. Rehoľa každé štyri roky poveruje jedného alebo viacerých bratov touto činnosťou. Jednou z mojich aktivít je navštevovanie ružencových bratstiev, povzbudzovanie k modlitbe sv. ruženca; najdôležitejším cieľom je pre mňa byť s nimi na modlitbách, modliť sa s nimi. Je to organizovaná forma modlitby ruženca, vychádza z prvokresťanských spoločenstiev, kedy veriaci zotrvávali na modlitbách spolu s Ježišovou Matkou Máriou a očakávali prisľúbeného Ducha Svätého. Tento duch očakávania príchodu Krista a stretnutia sa s Ježišom je cieľom duchovných obnov i členstva v ružencovom bratstve; tu sa organizovaným spôsobom modlíme, akoby zotrvávame na modlitbách v očakávaní príchodu Ježiša.

Čo vás priviedlo do našej farnosti?
Raz v roku sa stretávam s dekanátnými horliteľmi. V každom dekanáte na celom Slovensku, vo všetkých diecézach mám svojich spolupracovníkov – laikov, ktorí majú prehľad o svojom dekanáte i o živote ružencových bratstiev vo farnostiach, ktorým dávam dekrét. Ponúkam im tam aj možnosť duchovnej obnovy, stretnutia sa s členmi vo farnosti. Aj mňa priviedlo do Víťaza stretnutie s p. Hatalom a p. Uličnou v Prešove.

Prečo ste prišli konať duchovnú obnovu sám?
Niekedy chodím so spolubratmi, študentmi aj s laikmi, ktorí mi pomáhajú a niekedy prídem sám. Nechcem z toho robiť nejaké ohurujúce akcie so zážitkom („koncerty“). Je to takisto moje hľadanie a ako som povedal, chcem sa stretnúť s ľuďmi v tých podmienkach, v ktorých oni žijú a hlavne modliť sa s nimi – to je to najdôležitejšie – byť s nimi na modlitbách. Cieľom nie je ľudí príliš ohúriť, ale hlavne stretnúť sa na modlitbách.

Čo by ste odkázali čitateľom Spektra?
Tu vo Víťaze som zažil veľmi príjemné prostredie: prijatie a vytvorenie výborných podmienok na fare aj v kostole, množstvo ruží, ktoré tu sú, aj tá tradícia, história, ktorá tu je už od roku 1890–92, vydávanie časopisu Spektrum, nádherný kostolík sv. Ondreja – opravený; svedčí o tom, že je tu živá viera, Boh dôležitý – dokumentujú to aj ostatné veci. Ten dynamický život vo farnosti bol pre mňa povzbudením. Veľkým osviežením a povzbudením bola pre mňa piatková adorácia mladých; toľko mladých hralo a spievalo Ježišovi.
Chcel by som vám všetkým popriať veľa radosti v živote s Ježišom a Máriou, aby ste všetky tie prostriedky, ktoré nám Cirkev dala, či modlitbu, či ružencové spolky alebo akékoľvek iné duchovné aktivity, aby ste ich vnímali ako osvieženie, ako privilégium – pozvanie, do ktorého vás Boh pozýva, nie ako ďalšie bremeno.
Chcel by som vás poprosiť o modlitby za nás dominikánov, aby sme boli takí, akými nás Boh chce mať, aby sme pre ružencové bratstva vytvárali akcie a príležitosti na vzájomné obohacovanie sa aj stretnutiami vo farnostiach.
Ďakujem za rozhovor.

pripravil MM

„Fiat!“ – slovo, ktoré znamenalo v dejinách ľudstva všetko. Takmer pred dvetisíc rokmi začalo biť Srdce živého Boha a Svetla. Srdce sily nádherného sveta a života na zemi – Božské Srdce Ježišovo. Srdce nádeje nášho zmŕtvychvstania. Božské Srdce vstúpilo do srdca najkrajšej židovskej dievčiny, panny a matky Márie. Boh – Kráľ neba a zeme sa vyvíjal pod srdcom svojej pozemskej Matky tak ako každé ľudské dieťa.

Chorý človek potrebuje liek, aby sa liečil a uzdravil. Platilo a platí to už celé stáročia. Horšie je, ak liek chorému nemá kto priniesť, podať ho a pripraviť mu telesnú potravu potrebnú pre silu, rast a život. Niečo podobné sa deje s dušou človeka. Aj ona potrebuje potravu pre rast, aby prinášala ovocie v trpezlivosti, v láske, čistote a v plnení si povinností. Získava sa modlitbou, účasťou na sv. omši a Eucharistiou. Je to potrava Božej milosti. V Božej lekárni je dosť liekov na posilnenie a na úplné vyliečenie: živé a osobné spoločenstvo s Bohom, častá modlitba. Ak je toho lieku málo, upadá človek do choroby lenivosti k dobrému. Preto nám Boh poslal duchovnú potravu pre večný život v podobe svojho jednorodeného syna, Pána neba a zeme, Ježiša Krista.
Pán Ježiš sa často modlil. Aj svätci vyjadrovali Bohu svoju vernosť častou modlitbou a pritom sa pred Bohom pokladali za veľkých hriešnikov. Dnes sa človek pokladá za malého hriešnika a preto sa málo modlí. V modlitbe sa duša otvára Bohu, no človek má srdce stále zatvorené. „Srdce Ježišovo až na smrť poslušné“ – prosba z litánií k Božskému Srdcu vyzýva k rozjímaniu o poslušnosti Kristovho srdca. Celý Ježišov život sa vyznačoval dokonalou poslušnosťou vôli Otca, ktorý bol najvyšším, ale aj spoločným zdrojom jeho bytia: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Hebr.10,7). Evanjeliá nám predstavujú Ježiša pripraveného vždy plniť Otcovu vôľu. Dvanásťročný Ježiš odpovedá Matke a Jozefovi, ktorí ho s bolesťou hľadali: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49).
Prvé svedectvá o úcte vzdávanej Ježišovmu Srdcu siahajú do 2. storočia. Svätý Justín (+165) hlásal: „My kresťania sme pravým Izraelom pochádzajúcim od Krista, pretože sme boli z jeho Srdca vyvedení ako zo skaly.“ Je to odvolávka na Starý zákon, v ktorom Mojžiš na Boží príkaz vyvádza vodu zo skaly, oživujúci zdroj. Bol to prísľub a predobraz, že v dobe, keď príde sľúbený Mesiáš, zrodí sa z Ježišovho srdca nový Izrael, ľud Nového zákona, Božia láska, ktorú nám zjavuje Boh v dramatickom okamihu, kedy je Ježišovo Srdce otvorené prebodnutím jeho boku. Je to chvíľa, keď sme boli vyvedení z jeho srdca ako zo skaly.
Pre každého človeka je dôležité miesto jeho zrodenia. Nemenej dôležití sú aj jeho rodičia a atmosféra, ktorá sprevádza jeho príchod na svet. Tak je tomu aj v duchovnom živote. Nové ľudstvo bolo povolané k životu a zrodené v atmosfére utrpenia, umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Ježiš prelial svoju krv pre nás ľudí a pre našu spásu.
Svätý Apolinár (+177) hovorí: „Kristus dovolil, aby jeho srdce bolo prebodnuté a z boku jeho rany vytiekli dva pramene, krv a voda. To znamená slovo a duch. Vykupiteľským účinkom tejto krvi a vody je zrodenie nového ľudstva. Tu Boh dáva ľuďom novú príležitosť a tou je zjavené nevyčerpateľné milosrdenstvo v Ježišovom Srdci.“ Vedomie prítomnosti Ježišovej moci vždy sprevádzalo mučeníkov za vieru. Eusébius vo svojich Dejinách cirkvi rozpráva o mučeníctve diakona Sanctusa: „Bol neústupný. Trval neustále na svojom vyznaní, pretože ako nežná rosa prinášajúca silu z neba, tiekli na neho kvapky živej vody, vytryskujúce bezprostredne z Kristovho Srdca.“

sprac. Ján Jenča

Všetko dobré prijímať vďačne ako osobný dar od Boha a často mu za to ďakovať.
• Všetko, čo konáme, robiť pre Boha ako náš dar pre neho a našu radostnú službu.
• Vo všetkom, čo nás stretne, usilovať sa poznať Božiu vôľu, pokladať ju za úlohu, ktorú nám dáva Boh, usilovať sa ju splniť podľa jeho úmyslov. Mať hlbokú túžbu stále viac poznávať a plniť Božiu vôľu.
• Bezvýhradne a plne sa oddať Božej vôli.
• Jednoducho a samozrejme si vždy voliť to, čo sa Bohu viac páči a čo nás s ním vnútornejšie spája.
• Mať otvorené oči pre iných, pomáhať, deliť sa, robiť radosť, modliť sa za druhých, dobre využívať príležitosť na konanie dobra, vnášať do sveta Božiu lásku.
• Nepríjemné veci, ktoré niekto musí vykonať, prevziať na seba, aby sme iných ušetrili.
• Všetky protivenstvá znášať ako príležitosť na sebaovládanie a prijať ochotne, trpezlivo a s láskou ako Božie riadenie.
• Úplne sa zveriť Božiemu riadeniu.
• Z celého srdca veriť, že Boh vždy pôsobí s nekonečnou láskou a že nás vonkajšími udalosťami života a vnútorným vedením svojej milosti stále viac priťahuje k sebe.
• Vytrvalo prosiť Boha, aby náš život viedol tak, aby Ho čo najviac oslávil.

K. Tilmann

Srdce Ježišovo,
potupením nasýtené,
tu je Tvoja hodina,
Tvoja tvár, Tvoja láska,
Tvoj dotyk, Tvoje slovo,
Tvoj hlas, Tvoja blízkosť,
Tvoja prítomnosť,
Tvoj pohľad.

Pomôž mi neplakať,
pomôž mi usmiať sa,
pomôž mi poznať ťa,
pomôž mi ísť ďalej,
pomôž mi milovať,
pomôž mi slúžiť,
pomôž mi obetovať sa,
pomôž mi meniť smer,
pomôž mi byť dobrým,
pomôž mi byť trpezlivým,
pomôž mi byť tichým.
Neopustím Ťa,
kým ma nepožehnáš.

Keď Ježiš vyslovil vo večeradle slová premenenia nad chlebom a vínom a keď dodal: „Toto robte na moju pamiatku!“, sotvakto z apoštolov tušil, čím sa stane Eucharistia pre život budúcej Cirkvi.
Cirkev sa vždy znova a znova vracala v hlbokej úcte k evanjeliu, k Božím myšlienkam zachyteným ľudským slovom. Vracala sa znova a znova k najživšej prítomnosti Kristovej – k Eucharistii, ku svätej omši ako obete i hostine Kristovej. Ak chceme objaviť ústredný bod a srdce svojho kresťanstva, musíme ho hľadať tam, kde je živý Kristus. Týmto srdcom nášho kresťanského života je Ježiš, žijúci a obetovaný vo sv. omši, ktorá je najhlbším a najútešnejším Kristovým darom. K tomuto prameňu, k živému Kristovi vo sv. omši chce Cirkev priviesť každého veriaceho.
Svätá omša je stred, okolo ktorého sa od samého počiatku rozvíjal kresťanský život. Prví kresťania „po domoch lámali chlieb a s radosťou a s úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2,46). Vo všetkých nasledujúcich storočiach sa Cirkev zhromažďovala okolo eucharistického stola. Kresťanstvo si udržiavalo so všetkou láskou tento živý dotyk s Kristom. Inak by sa bolo stalo len náukou, hnutím, filozofiou, organizáciou alebo spolkom. Kresťania hlboko uverili pamätným Kristovým slovám o Eucharistii: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom …, bude žiť zo mňa …, bude žiť naveky“ (Jn 6,51-58). Toto ústredné postavenie sv. omše musíme znova oživiť, pochopiť, premodliť a s láskou prijať do nášho osobného života i do života vo farnosti, v diecéze a vo svetovej Cirkvi.
Sv. omša, zavŕšená sviatostným prijímaním, je týmto žriedlom a srdcom kresťanského života. Sv. omša je vrcholom kresťanského života. Je to osobitné a tajomné stretnutie so živým a dobrotivým Ježišom, Pánom a Spasiteľom ľudstva.
Sv. omša ako obeta a rodinný stôl zahŕňa a sprítomňuje pre nás celý Ježišov život. Je v nej zahrnuté tajomstvo Vtelenia – veď Eucharistia je sviatosť skutočnej prítomnosti človeka Ježiša v spôsobe chleba a vína. Cez človeka Ježiša Krista, cez jeho telo a krv objímame Ježiša, Božieho Syna. V bohoslužbe slova počúvame jeho náuku, sledujeme jeho myšlienky a jeho božský program, pozorujeme jeho dobrotivosť a lásku, zavŕšenú obetou smrti za nás a víťazstvom nad smrťou. Cez túto neprevýšiteľnú obetu sa nám vo sv. omši otvára prístup k Otcovi v Duchu Svätom, otvára sa nám účasť na živote milosti.
Bolo by trápnym nepochopením zúčastniť sa na eucharistickej obete a neodchádzať z nej s prehĺbenou láskou k Bohu i k ľuďom. Sv. omša je žriedlo našej katolíckosti, našej jednoty v Cirkvi, žriedlo kresťanského sociálneho života zjednoteného v láske.
Všetky teologické práce a školy, všetok výskum Svätého písma, všetky knihy a knižnice a celá naša veda, všetky kázne, konferencie a katechézy, všetky sviatky a celá liturgia – všetko smeruje k jedinému cieľu: priviesť človeka k osobnému stretnutiu s Kristom, pomôcť mu, aby nadviazal styk so živým Ježišom, ktorý žije medzi nami v Eucharistii. Všetky inštitúcie Cirkvi a celá činnosť veriacich je požehnaním len vtedy, ak sa pohybuje po špirále, ktorá vrcholí v živej Kristovej prítomnosti v Eucharistii a v našom spojení s ním.
Cirkev si želá, aby všetky pobožnosti a sviatosti mali svoje zavŕšenie v Eucharistii. Krst je začiatok, Eucharistia vrchol, ponad ktorý nemožno ísť v tomto živote vyššie. Krst nám dáva schopnosť i právo zasadať za rodinný stôl Eucharistie. Eucharistické spoločenstvo nám potom umožňuje ustavičnú obnovu krstných sľubov a ustavičnú premenu života. Eucharistiou sa oživuje sviatosť kňazstva i manželstva, ňou sa prehlbuje sviatosť birmovania, ona je oddávna zavŕšením sviatosti pomazania chorých.
Len z osobného styku s Kristom a v spojení s ním môžeme o ňom vydávať účinné svedectvo. Zo sv. omše odchádzame do denného života ako „poslaní“, ako apoštoli. Mnohí putujú na rozličné miesta, aby videli pozostatky svätých a žasnú, keď počujú rozprávať o ich skutkoch; obdivujú veľké stavby chrámov a bozkávajú sväté kosti ovinuté hodvábom a zlatom. A hľa, tu predo mnou na oltári si prítomný ty, môj priateľ, človek Ježiš Kristus, Ježiš Kristus, môj Boh!

spracoval OS