Kresťanský mravný ideál

Dnešný veriaci človek si zväčša myslí, že stačí veriť a prísť raz za týždeň do kostola a tým to končí – spasenie má ako-tak zabezpečené.

V skutočnosti sa mýli a istotne to vie alebo tuší on sám. Veď kresťanstvo nespočíva len v dvoch či troch viditeľných či vnútorných úkonoch alebo v dodržiavaní akéhosi protokolu či požiadaviek vypísaných v prikázaniach. Veď čo nám to osoží, ak sa raz v roku vyspovedáme či pôjdeme na svätú omšu prijať sviatosti, ak pôjde len o vonkajší jednorazový, čisto fyzický úkon. To sme si radšej mohli tú námahu ušetriť a ísť inam.
Podstata mravného života veriaceho človeka tkvie v jeho duši, mysli a viere, ktorá tieto tri hlavné aspekty zjednocuje do jednej úplnej ľudskej bytosti, ktoré prenikajú jej fyzickým a krehkým telom.
Ak chceme spoznať rozdiel medzi životom ľudí bez viery a s vierou, musíme si uvedomiť základný aspekt katolíckeho náboženstva, ktorým je láska, a to láska ku všetkému živému a stvorenému na tomto svete, pričom máme mať radi samých seba až po všetkých ostatných, s ktorými žijeme či prichádzame do kontaktu kdekoľvek a kedykoľvek.
A tu je kameň úrazu. Tu je to, čo z nás veriacich robí neveriacich či kresťanských ateistov. Ak sa totiž rozprávam s ľuďmi okolo seba práve na túto tému, mnoho z nich si ani poriadne neuvedomuje, čo to viera a veriť vlastne znamená. Začínajú a končia väčšinou vetou: ,,Veď do kostola chodím a v obchode nekradnem“, či podobne bagatelizujú túto tému. No ani oni sami nevedia, ako sa mýlia; za túto nevedomosť v istej miere sami ani nemôžu. Viera sa totiž získava ako dedičný dar po našich rodičoch alebo ju človek získa behom života cez nejakú zvláštnu či silne emocionálnu udalosť, ktorá zasiahla jeho vnútro v jednom okamihu alebo úseku života a takto motivovaný sa snaží dozvedieť a pochopiť viac ako dovtedy. A tu dochádza k pozoruhodnému javu v živote kresťana, ktorý je pokrstený pri narodení a toho, ktorý vieru priam stretne alebo spozná cez utrpenie svoje či cez svedectvo iného človeka.
V prvom prípade sa viera, vo väčšine prípadov, mení na istú rutinu obmedzenú na dodržiavanie písaných či nepísaných pravidiel, ktoré však len veľmi málo alebo vôbec nezasahujú do života človeka a tak neovplyvňujú jeho vnímanie ľudí a nedávajú mu pravý zmysel hodnôt, ktoré v kostole vyznáva. Ide o určité vedomé či nevedomé pokrytectvo, s ktorým sa takýto človek uspokojí alebo ho niečo zmení, no môže ho to po určitom čase aj omrzieť, keďže ho motivujú len vonkajšie zaužívané úkony či zvyklosti, od ktorých po osamostatnení sa alebo po zmene životných ideí rýchle odpadá. Vtedy takýto človek – a je ich veľmi veľa – rýchle odpadá od viery, pričom často robí pravý opak toho, k čomu bol vedený a tým pohoršuje a znechucuje všetkých ľudí okolo seba.
Takýmto spôsobom narastá v celej spoločnosti tendencia znechutenia a pohoršenia neveriacich alebo veriacich iných náboženstiev a tým aj celkové postupné či masové odpadávanie od viery, hlavne v duchovnom zmysle. Potom často počúvame poznámky typu: ,,A ty si hovoríš kresťan a takto žiješ, veď ja ani nemusím veriť, no nikdy by som nerobil to, čo ty!“ Takto sami svojou ľahkovážnosťou odsudzujeme Cirkev na jej bagatelizovanie, zneucťovanie a znevažovanie.
Ťažko presvedčíte neveriaceho človeka o kresťanskom mravnom ideále a jeho praktickom žití, keď sa často ohradí svojimi všeobecnými poznatkami a presvedčí vás o tom, že hoci nie je kresťan katolík, predsa aj on verí v existenciu Vyššej nadprirodzenej bytosti, ktorá všetko riadi a všetko preniká ako neviditeľná energia a mnoho iných téz; priklincuje to mnohými príkladmi zo života neveriacich ľudí, ktorí urobili pre okolie či pre svet oveľa viac a ich život bol pri tom morálnejší ako životy mnohých veriacich hriešnikov.
V takomto prípade nám ostáva len súhlasiť a musíme mať po ruke naozaj silné a presvedčivejšie argumenty, aby sme dotyčného presvedčili o vysokom morálnom a náboženskom základe kresťanstva. Pri tom práve on bol základom práv, slobôd a prikázaní pre všetky krajiny sveta; jeho morálne a právne aspekty sú zakorenené v ústavách a zákonoch, z čoho sa čerpá až do dnešných čias.

spracovala Lucia Galdunová, Víťaz

KATECHÉZA

„Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás … Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi.“
(Lk 22,19-20)

Táto podstatná premena, uskutočnená vo večeradle, bola určená na to, aby podnietila proces premien, na ktorých konci je premena sveta, až kým Boh nebude všetko vo všetkom. Ľudia vždy nejakým spôsobom očakávali vo svojom srdci zmenu, premenu sveta. Táto premena je jediná v stave skutočne obnoviť svet: násilie na lásku a tým smrť na život. Pretože tento akt mení smrť na lásku, smrť ako taká je už prekonaná, už je v nej prítomné zmŕtvychvstanie. Smrť je vnútorné ranená, takže už nemôže viac mať posledné slovo. Jedine táto vnútorná explózia dobra víťaziaceho nad zlom, môže následne vyvolať reťazovú rekciu premien postupne meniacich svet.
Chlieb a víno sa stávajú Ježišovým telom a krvou. Premena sa nemôže zastaviť v tomto bode, naopak, tu musí naplno začať. Kristus nám dáva svoje telo a svoju krv, aby sme sa raz aj my premenili. My sami sa musíme stať Kristovým telom, jeho pokrvnými. Jeho dynamika nás preniká a z nás sa chce rozširovať na druhých a do celého sveta, aby sa jeho láska stala hlavnou mierou sveta.
Ježiš nám nedal úlohu opakovať veľkonočnú večeru. Dal nám úlohu vstúpiť do jeho „hodiny“. Ježišova hodina je hodina, v ktorej víťazí láska. Inými slovami: je to Boh, kto víťazí, pretože on je láska. Ježišova hodina sa chce stať našou hodinou a stane sa ňou, ak sa my cez Eucharistiu necháme vtiahnuť do procesu premien, ktoré pripravil Pán. Eucharistia sa musí stať centrom nášho života, našej nedele.
Nenechajte sa odradiť od účasti na nedeľnej Eucharistii a pomôžte ju objaviť aj druhým. Iste, na to, aby sa z nej uvoľnila radosť, ktorú potrebujeme, musíme sa naučiť čoraz viac chápať jej hĺbku a naučiť sa ju milovať. Dajte si na tom záležať – oplatí sa to!
Ak prijímame toho istého Pána a on prijíma nás a vťahuje nás do seba, sme jedno aj medzi sebou. To sa musí prejaviť v živote. Musí sa to ukázať v schopnosti odpúšťať. Musí sa to prejaviť v citlivosti voči potrebám druhého. Musí sa prejaviť v ochote deliť sa. Musí sa to prejaviť v nasadení sa v prospech blížneho. Nesmieme napríklad ponechať starších opustených, nesmieme prejsť bez povšimnutia okolo trpiacich. Ak zmýšľame a žijeme zo spoločenstva s Kristom, potom sa nám otvoria oči. Neuspokojíme sa s tým, že budeme živoriť, starajúc sa len o seba, ale uvidíme, kde a ako sme potrební.
Ukážte to ľuďom, ukážte to svetu, ktorý očakáva svedectvo práve od učeníkov Ježiša Krista a predovšetkým prostredníctvom vašej lásky bude môcť objaviť hviezdu, ktorú nasledujeme. Poďme vpred s Kristom a žime náš život ako tí, ktorí sa skutočne klaňajú Bohu.

spracoval duchovný otec

Akí sme?

Prázdniny sú za nami aj so všetkým, čo sme prežili a čím sme jednotlivo naplnili každý jeden deň. Niekto môže povedať, že neboli pekné, že veľa pršalo; každý deň bol iný, v počasí premenlivý. Ale prázdninové a aj ostatné dni predsa nie sú závislé od počasia, ale od nášho vnútra, od vnútorného sveta v našej duši. Niekto môže tráviť voľné dni na upršanej Domaši a je prešťastný a niekto prejde celý svet a je nespokojný.
Počas prázdnin sme si oddýchli aj od chodenia do kostola. Všimol som si to. Deti boli doma, hrali sa, nemali starosti s učením, a predsa, keď bola večerná sv. omša, nikto z rodičov a príbuzných im nepošepol, aby navštívili Ježiša v kostole. Azda na pár výnimiek. Neviem, prečo to tak bolo?! Veď času bolo až-až a pár minút v kostole s najlepším priateľom predsa nie je strateným časom!?
Preto dnes ďakujem, že škola začala a mal by začať aj poriadok a pravidelnosť v našich každodenných veciach, či je to škola, práca alebo kostol. Čakajú nás povinnosti v škole, okolo domu i pri kostole, aj v našej duši. V škole učenie, získavanie poznatkov o svete, o človekovi. Okolo domu zbieranie plodov, semien, čo sme zasiali. Pri kostole, lepšie povedané na kostole sme už začali a dúfame, že aj dokončíme dobré dielo – pokrytie kostola medeným plechom.
Pri tých starostiach nezabudnite aj na svoju dušu. Na poriadok v nej. My, kňazi, sme si už zvykli stále na tých istých prvopiatkových ľudí počas celého roka, okrem veľkých sviatkov. Stále tí istí, nové tváre sú doslova zázrakom. Je namieste otázka: Čo by sa stalo, keby ste na spoveď prišli aj mimo veľkých sviatkov? Skúste si vybrať jeden mesiac a príďte sa spokojne vyspovedať – nie v rýchlosti, ale pokojne sa aj s kňazom podeliť o ťažkosti a radosti vo viere. Či milujem a túžim prijať Krista len vo veľké sviatky? Azda ho nepotrebujem vždy, po celý rok? Nie sme minimalisti vo sviatostnom živote – raz v roku a máme pokoj? Mám ja vôbec vieru, keď pristupujem k spovedi iba preto, lebo mi to cirkevné prikázanie nariaďuje: Raz v roku sa vyspovedať a prijať Sviatosť Oltárnu. Máme byť maximalisti! Máme mať v srdci Ježiša stále! A keď je sv. omša, ísť a prijať ho! Nestávame sa tak vlažnými a pohodlnými kresťanmi!? Aj takto sa pomaly vytráca zápal byť Kristov.
Bratia, sestry, sme skutočne takí malí vo viere? Pýtajme si: Pane, daj nám väčšiu vieru!

duchovný otec