Pôstne obdobie je aj časom pripomenutia si Ježišovho umučenia a smrti. Jednou z možností ako si Jeho utrpenie priblížiť je pobožnosť krížovej cesty.
Krížová cesta má pôvod na miestach, kde Pán Ježiš dobrovoľne trpel, počnúc od Kajfášovho a Pilátovho domu až po Kalváriu a hrob, kde Ježiša pochovali. Už od začiatku prichádzali na tieto miesta Ježišovi nasledovníci, aby si pripomenuli dejiny našej spásy. Neskoršie tu vznikali kaplnky i chrámy, ktoré pripomínali tieto tajomstvá. Dnes nenájdeme katolícky kostol a väčšiu kaplnku bez krížovej cesty. Aj na pútnických miestach i vo voľnej prírode stoja samostatné zastavenia, ktoré znázorňujú pôvodnú bolestnú cestu Ježišovu.
Pobožnosť krížovej cesty neprináša len pohľad do minulosti, ale dotýka sa prítomnosti a dáva perspektívu do budúcnosti. V jednom modernom kostole postavili veľký oltárny kríž. Nie však klasicky. Tento kríž zhotovili zo všetkých nástrojov, ktorými sa ubližuje, raní a zabíja človek, pod ktorými človek plače a zomiera. Tento kríž je pozváraný a pozbíjaní z pušiek, granátov, nábojov, heliem, z bičov a revolverov, z pancierových pästí a kanónových rúr. Tento symbol utrpenia vyjadruje bez veľkých slov realitu každodenného života, ktorá nie je vzdialená od našich ľudských životov.
Cez jednotlivé tajomstvá prvej krížovej cesty môžeme cez postavy Piláta, plačúcich žien, Šimona, Veroniky, vojakov, davu, bolestnej Márie i ustráchaného Jozefa z Arimatey vidieť život okolo seba, jednotlivých ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu v dennom kolotoči, ba môžeme tam vidieť i seba. V akej úlohe – to by sme si samozrejme mali najlepšie odpovedať sami.
Nezabúdajme, že tá prvá jeruzalemská, originálna krížová cesta viedla k jasu Veľkonočnej nedele. Táto skutočnosť nás nemôže nikdy viesť k rezignácií a pesimizmu. Aj naša životná cestá, plná problémov a ťažkostí, musí byť prežiarená nádejou, ktorú nám ponúka On sám: „A ja, až budem vyzdvihnutý zo zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32).
duchovný otec