Karol Boromejský, milánsky arcibiskup, dal umelcovi namaľovať obraz smrti. Po nejakom čase mu maliar odovzdal skicu. Zobrazil smrť ako kostlivca s kosou v ruke. S tým však biskup nesúhlasil: „Takto sa smrť nemaľuje. Znázorni smrť ako anjela so zlatými kľúčmi v ruke.“
Bratia a sestry, sme v období, kedy viac myslíme na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami, často prichádzame k hrobom a veľakrát myslíme aj na koniec nášho života. Chcem vám povedať, že smrť nie je len biologický pochod, len koniec životných prejavov, začiatok rozpadu ľudského tela. Smrť je „niečo viac“. Skrýva v sebe tajomstvo – je to prechod, premena. Smrť v sebe nosí „zárodok večnosti“.
Každý kresťan má vedieť, že všetko, čo teraz je, čo ho trápi a sužuje, je pomíňajúce a že po pomíňajúcich skutočnostiach príde večná blaženosť. Kresťan je preto človekom nádeje, alebo inak povedané, očakáva večný život, večnú radosť.
„Večný“ neznamená mieru času alebo „nekonečný“. „Večný“ skôr znamená ne-predstaviteľné, ne-konečné, ne-výslovné šťastie. Večný život je život plný intenzity. Nebo je najvyššia činnosť a zároveň najvyšší pokoj, lebo je to najvyššia láska. Nebo je definitívne utvrdenie v láske. Blažený človek vie, že už nemôže odpadnúť od Boha. Nebo je konečné bezpečie.
My kresťania veríme, že náš Boh nie je „Bohom mŕtvych“, ale „Bohom živých“, že nás očakáva prijatie nad naše očakávanie, pretože vstúpime do „lona Abrahámovho“, že v stretnutí sa s Bohom zakúsime lásku, ktorú potrebujeme, aby sme sa stali celým, plným človekom a že sme konečne oslobodení od povinnosti stále podávať nejaký výkon. Takáto nádej môže byť len darom.
Ak dokážete tomu uveriť, budete uchvátení tak, že budete chcieť tancovať a skákať od radosti. Vaše dni budú zaliate slnkom. Budete chcieť smiať sa a veseliť. Lebo ste zistili: to je Veľká noc. To je neuveriteľné posolstvo. To je fantastická radosť. To sú tie kľúče v rukách anjela, ktorý v smrti vám prišiel otvoriť bránu strateného raja.
Mgr. Oliver Székely, duchovný otec