Je to už pár mesiacov dozadu, čo sa mi do rúk dostala kniha Richarda Dawkinsa s názvom „Boží blud“. Nevyhľadala som túto knihu cielene, bolo to z mojej strany také „povinné čítanie“ vzhľadom na iné skutočnosti. Už po niekoľkých riadkoch som ostala pobúrená a úplne zaskočená. V konečnom dôsledku je však zábavné sledovať ako úspešný človek, biológ a spisovateľ, nositeľ viacerých významných ocenení, skúša preniesť svoju autoritu na oblasť náboženskú. Jeho kniha je toho typickou ukážkou.
Obsah je poňatý v štýle známeho výroku, že „náboženstvo je ópium ľudstva“. Najväčší problém je v tom, že väčšinu svojej knihy venuje akémusi fantómovému protivníkovi. Proste si tento vzdelaný človek vykonštruoval vlastnú verziu Boha ako nejakého „deduška na obláčiku“ a toho na pár sto stranách snaží znemožniť. Musím ale podotknúť, že on ako vedec a biológ je v tomto svojom povolaní značne deformovaný, pretože si predstavuje, že nadprirodzená sila a teda Božie pôsobenie je obmedzené na zákony fyziky, ktoré sa snaží odmerať. Potom mu samozrejme vyšlo, že nič také neexistuje, účelovo povyberal rôzne kontroverzné témy (napr.o pedofílii kňazov, o inkvizícii a i.), aby dokázal škodlivosť pôsobenia Boha v mysliach ľudí a nakoniec predstavil svoju verziu utópie. Utópie o interrupciách, eutanázii či iných témach, ktoré sa mňa ako matky hlboko dotkli. Napríklad podľa jeho tvrdenia dieťa pri interrupcii netrpí viac ako dospelá krava na bitúnku.
Nuž ale prečo to všetko spomínam? Preto, aby sme boli na obranu svojej viery v tomto našom civilizovanom svete dokonale pripravení. Aby nás takéto témy nikdy nezaskočili, aby sme nesklonili hlavu a nebodaj iba neprikyvovali, alebo nestrkali hlavu do piesku. Nevieme, kedy môže Boh vyskúšať a preveriť pevnosť našej viery. A potom ako obstojíme? Pán Ježiš povedal: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32-33).
Najlepšie je byť neustále v strehu, zdokonaľovať svoju vieru, a to čítaním Svätého písma, ktoré je jednoduché na pochopenie, ale zároveň aj teologicky veľmi cenné. Nemusíme vymýšľať ťažké filozoficko-teologické komentáre, stačí byť pohotový a vzdelaný v knihe kníh – v biblii. Ak sa budeme snažiť udržiavať svoju vieru zdravú a svoje náboženstvo budeme brať vážne, aj na nás sa budú vzťahovať Ježišove slová: „Nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (porov. Mt 10, 19-20).
Pred časom som aj ja bola takejto skúške viery vystavená. A čo ma veľmi prekvapilo, bolo to v situácii úplne svetskej a u človeka, ktorý je v našej spoločnosti vyššie postavený. Keď som zrazu čelila jeho otázkam o kňazoch, o Bohu, o viere. Následne som sa v svojom svedomí pýtala, či som argumentovala dostatočne, či to bolo jasné a zrozumiteľné, či som nemala povedať viac a inak.
Čo sa týka našej rodičovskej povinnosti, už od najútlejšieho detstva musíme svoje deti pripravovať na takéto skúšky. Totiž, ak žijeme v kresťanskej rodine, naše deti považujú za samozrejmosť, že sa modlíme, že chodíme do kostola na sväté omše, že žijeme prosto náboženským životom. No deti treba pripraviť aj na to, že nie každý je katolík a nie každý sa modlí. Deti potrebujú pochopiť, že nie celý svet verí a žije ako veríme a žijeme my. Je to začiatok mnohých dôležitých rozhovorov o viere, ktoré majú posilniť deti modliť sa za tých, ktorí nemajú vieru v Boha, alebo v Krista.
Dnes však mnohé mladé rodiny musia čeliť dokonca nepriateľským útokom vlastných príbuzných, keď chcú svoje deti vychovávať v katolíckej viere. Tak či onak, takéto situácie predstavujú pre každú rodinu výzvu prehĺbiť si svoju kresťanskú lásku. Možno vám Boh dal neznášanlivých príbuzných, lebo vie, že vaše modlitby za nich budú účinné. Zapojte aj svoje deti do tohto úkonu lásky a povzbuďte ich spoločne sa modliť za tých, ktorí nemajú rovnaký dar viery ako vy. Poučte svoje deti, že naša viera je darom od Boha, nie je to naša zásluha, že ju máme. Už len táto skutočnosť by nás mala naplniť pokorou a odhodlaním zintenzívniť naše prosby za tých, ktorým sa nedostalo takéhoto požehnania. Nakoniec nikdy nemôžete vedieť, ktorý z vašich neveriacich priateľov, alebo príbuzných pozorne sleduje váš príklad a dozvedá sa z neho oveľa viac než z vašich slov.
Nakoniec sa ešte vrátim ku knihe, ktorú som na začiatku spomínala. Uvažovala som nad tým, ako autorovo ateistické nesprávne uvažovanie a mylný názor na vieru dokázalo ovplyvniť uvažovanie mnohých ľudí, ktorí ju čítali. Ktovie, akým ďalším negatívnym vplyvom boli vystavení a ktovie koľkí po prečítaní takejto knihy úplne odpadli od viery. Keď som ja čítala túto knihu, istotne to nejakým závažným spôsobom nerozvrátilo môj vzťah k náboženstvu a k Bohu ako takému, pochopila som však jednu veľkú pravdu. Musíme si starostlivo vyberať, čomu dovolíme, aby ovplyvňovalo naše srdce a myseľ. Tým nemyslím, že by sme mali zostať doma, ukryť sa do komory a vyhýbať sa každému, kto má iný názor. Stojím si však za tým, že šťastná mama, šťastný otec, šťastné deti a mladí ľudia si majú starostlivo chrániť svoju citovú rovnováhu.
Nikto z nás predsa nie je imúnny voči pokušeniam. Preto je najdôležitejšie dobre si vyberať knihy, televízne programy, priateľov i budúcich partnerov do spoločného života. V dnešnom svete plnom negativizmu by sme sa každý mali usilovať o radostný postoj k životu a chrániť si svoj dar viery ako vzácny poklad.
Martina Gondová