Buďme opatrní!

Je to už pár mesiacov dozadu, čo sa mi do rúk dostala kniha Richarda Dawkinsa s názvom „Boží blud“. Nevyhľadala som túto knihu cielene, bolo to z mojej strany také „povinné čítanie“ vzhľadom na iné skutočnosti. Už po niekoľkých riadkoch som ostala pobúrená a úplne zaskočená. V konečnom dôsledku je však zábavné sledovať ako úspešný človek, biológ a spisovateľ, nositeľ viacerých významných ocenení, skúša preniesť svoju autoritu na oblasť náboženskú. Jeho kniha je toho typickou ukážkou.


Obsah je poňatý v štýle známeho výroku, že „náboženstvo je ópium ľudstva“. Najväčší problém je v tom, že väčšinu svojej knihy venuje akémusi fantómovému protivníkovi. Proste si tento vzdelaný človek vykonštruoval vlastnú verziu Boha ako nejakého „deduška na obláčiku“ a toho na pár sto stranách snaží znemožniť. Musím ale podotknúť, že on ako vedec a biológ je v tomto svojom povolaní značne deformovaný, pretože si predstavuje, že nadprirodzená sila a teda Božie pôsobenie je obmedzené na zákony fyziky, ktoré sa snaží odmerať. Potom mu samozrejme vyšlo, že nič také neexistuje, účelovo povyberal rôzne kontroverzné témy (napr.o pedofílii kňazov, o inkvizícii a i.), aby dokázal škodlivosť pôsobenia Boha v mysliach ľudí a nakoniec predstavil svoju verziu utópie. Utópie o interrupciách, eutanázii či iných témach, ktoré sa mňa ako matky hlboko dotkli. Napríklad podľa jeho tvrdenia dieťa pri interrupcii netrpí viac ako dospelá krava na bitúnku.

Nuž ale prečo to všetko spomínam? Preto, aby sme boli na obranu svojej viery v tomto našom civilizovanom svete dokonale pripravení. Aby nás takéto témy nikdy nezaskočili, aby sme nesklonili hlavu a nebodaj iba neprikyvovali, alebo nestrkali hlavu do piesku. Nevieme, kedy môže Boh vyskúšať a preveriť pevnosť našej viery. A potom ako obstojíme? Pán Ježiš povedal: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32-33).

Najlepšie je byť neustále v strehu, zdokonaľovať svoju vieru, a to čítaním Svätého písma, ktoré je jednoduché na pochopenie, ale zároveň aj teologicky veľmi cenné. Nemusíme vymýšľať ťažké filozoficko-teologické komentáre, stačí byť pohotový a vzdelaný v knihe kníh – v biblii. Ak sa budeme snažiť udržiavať svoju vieru zdravú a svoje náboženstvo budeme brať vážne, aj na nás sa budú vzťahovať Ježišove slová: „Nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (porov. Mt 10, 19-20).

Pred časom som aj ja bola takejto skúške viery vystavená. A čo ma veľmi prekvapilo, bolo to v situácii úplne svetskej a u človeka, ktorý je v našej spoločnosti vyššie postavený. Keď som zrazu čelila jeho otázkam o kňazoch, o Bohu, o viere. Následne som sa v svojom svedomí pýtala, či som argumentovala dostatočne, či to bolo jasné a zrozumiteľné, či som nemala povedať viac a inak.

Čo sa týka našej rodičovskej povinnosti, už od najútlejšieho detstva musíme svoje deti pripravovať na takéto skúšky. Totiž, ak žijeme v kresťanskej rodine, naše deti považujú za samozrejmosť, že sa modlíme, že chodíme do kostola na sväté omše, že žijeme prosto náboženským životom. No deti treba pripraviť aj na to, že nie každý je katolík a nie každý sa modlí. Deti potrebujú pochopiť, že nie celý svet verí a žije ako veríme a žijeme my. Je to začiatok mnohých dôležitých rozhovorov o viere, ktoré majú posilniť deti modliť sa za tých, ktorí nemajú vieru v Boha, alebo v Krista.

Dnes však mnohé mladé rodiny musia čeliť dokonca nepriateľským útokom vlastných príbuzných, keď chcú svoje deti vychovávať v katolíckej viere. Tak či onak, takéto situácie predstavujú pre každú rodinu výzvu prehĺbiť si svoju kresťanskú lásku. Možno vám Boh dal neznášanlivých príbuzných, lebo vie, že vaše modlitby za nich budú účinné. Zapojte aj svoje deti do tohto úkonu lásky a povzbuďte ich spoločne sa modliť za tých, ktorí nemajú rovnaký dar viery ako vy. Poučte svoje deti, že naša viera je darom od Boha, nie je to naša zásluha, že ju máme. Už len táto skutočnosť by nás mala naplniť pokorou a odhodlaním zintenzívniť naše prosby za tých, ktorým sa nedostalo takéhoto požehnania. Nakoniec nikdy nemôžete vedieť, ktorý z vašich neveriacich priateľov, alebo príbuzných pozorne sleduje váš príklad a dozvedá sa z neho oveľa viac než z vašich slov.

Nakoniec sa ešte vrátim ku knihe, ktorú som na začiatku spomínala. Uvažovala som nad tým, ako autorovo ateistické nesprávne uvažovanie a mylný názor na vieru dokázalo ovplyvniť uvažovanie mnohých ľudí, ktorí ju čítali. Ktovie, akým ďalším negatívnym vplyvom boli vystavení a ktovie koľkí po prečítaní takejto knihy úplne odpadli od viery. Keď som ja čítala túto knihu, istotne to nejakým závažným spôsobom nerozvrátilo môj vzťah k náboženstvu a k Bohu ako takému, pochopila som však jednu veľkú pravdu. Musíme si starostlivo vyberať, čomu dovolíme, aby ovplyvňovalo naše srdce a myseľ. Tým nemyslím, že by sme mali zostať doma, ukryť sa do komory a vyhýbať sa každému, kto má iný názor. Stojím si však za tým, že šťastná mama, šťastný otec, šťastné deti a mladí ľudia si majú starostlivo chrániť svoju citovú rovnováhu.

Nikto z nás predsa nie je imúnny voči pokušeniam. Preto je najdôležitejšie dobre si vyberať knihy, televízne programy, priateľov i budúcich partnerov do spoločného života. V dnešnom svete plnom negativizmu by sme sa každý mali usilovať o radostný postoj k životu a chrániť si svoj dar viery ako vzácny poklad.

Martina Gondová

ROZHOVOR


Otec arcibiskup, pri tejto vzácnej príležitosti sa človek vracia a obzerá sa späť. Ako sa u vás začalo kňazské povolanie?

Spomínam si, že som v detstve veľmi rád miništroval, priťahovalo ma posvätné prostredie v kostole, svätá omša pri oltári. Kňazské, čo si pamätám, prvýkrát som si uvedomil, že som rozmýšľal nad tým, či by som sa mohol stať kňazom na prelome, teda na konci základnej školy, keď som si volil strednú školu. Išiel som na gymnázium, lebo som mal v sebe takú túžbu, že by bolo krásne stať sa kňazom. Sprevádzalo ma to potom na strednej škole. A nakoniec po skončení strednej školy som sa rozhodol, že sa prihlásim na teologickú fakultu a do seminára.
Chcel som sa opýtať na vašich rodičov, súrodencov.

Momentálne mám už len mamičku a jedného súrodenca – sestru, ktorá je staršia o 2 roky. Boli sme málopočetná rodina. V rodine by som ešte toľko vyzdvihol, že to prostredie bolo prostredím veriacej rodiny, jednoduchej, ale úprimne veriacej, čo pre mňa vytváralo takú prirodzenú lásku k Bohu a k Cirkvi a k takým posvätným veciam.

Potom prišlo štúdium na Teologickej fakulte v Bratislave.

Áno, študoval som teológiu na Teologickej fakulte svätých Cyrila a Metoda v Bratislave. Skončil som v roku 1982, bol som vysvätený. Mal som ťažkosti so svetskou vrchnosťou, pol roka som nemal štátny súhlas. Začal som svoje kňazské pôsobenie o pol roka neskoršie. Prvé kaplánske miesto bolo v Galante, druhé v Hlohovci. Následne som bol menovaný za farára vo Vajnoroch pri Bratislave. Tam som prežil iba niekoľko mesiacov: Boli to veľmi intenzívne mesiace v roku 1990, lebo bolo to obdobie, kedy sme prežili nádhernú prvú návštevu Svätého Otca bl. Jána Pavla II. Bolo to vo Vajnoroch na letisku. Neskôr som dostal príležitosť študovať v zahraničí od pána arcibiskupa Sokola, takže som potom rok bol v Innsbrucku a šesť rokov v Ríme. Takže dostal som možnosť doplniť si štúdiá. Špecializoval som sa na cirkevné právo, odporučili mi to s tým, že by to bolo prospešné pre diecézu. Po návrate v roku 1998 som začal vyučovať kanonické právo na teologickej fakulte. Pracoval som aj ako súdny vikár, to znamená, že na cirkevnom súde som pracoval až do obdobia, kým som sa nestal pomocným biskupom v trnavskej diecéze v roku 2004.

A potom to prišlo.

Áno, v roku 2004 som sa stal pomocným biskupom v bratislavsko-trnavskej arcidiecéze a tak som vykonával službu aj pomocného biskupa. V roku 2008, keď Svätý Otec Benedikt XVI. uskutočnil reorganizáciu cirkevných území, vznikla bratislavsko-trnavská arcidiecéza. Bol som menovaný za arcibiskupa do Bratislavy.

Tušili ste, že sa stanete biskupom?

To som netušil. Prežívali sme obdobie, keď som bol menovaný za pomocného biskupa, vedeli sme, že v diecéze prebieha tzv. príprava menovania pomocných biskupov, ktorú robil z poverenia Svätého Otca vždy apoštolský nuncius. To je taká metóda, že sa vyberú kňazi, ktorí dostávajú otázky ohľadom vhodných kandidátov. Ja som do toho až tak zapojený nebol, nevedel som, kto sú kandidáti, ani ako to prebieha. Čiže bolo to pre mňa prekvapujúce, keď ma pozval pán nuncius na nunciatúru a povedal mi rozhodnutie Svätého Otca, že ma vybral za pomocného biskupa pre bratislavsko-trnavskú arcidiecézu. Takže je to vždy prekvapenie a aj vedomie takej nedostatočnosti ľudského. Pretože už len byť kňazom prevyšuje človeka a nie to ešte byť biskupom. Tak ako aj pri kňazstve človek musí dôverovať v Božiu pomoc, lebo samotnými ľudskými silami sme na to slabí. A to isté platí aj pri biskupskej službe, tam treba vždy len s takou pokorou si povedať: „Áno, Bože, keď ma k tomu pozývaš, iste mi aj pomôžeš. A tak krok za krokom pôjdem dopredu aj v tejto službe.“

V homílii ste kládli dôraz na dobrých kňazov.

Samozrejme, že Boh vo svojom pôsobení má mnoho možností, ako ľuďom pomáhať, ale je to aj Božia vôľa, že chce pôsobiť aj cez kňazov. Aby boli naozaj dobrými, takými môžem povedať prostredníkmi, je potrebné, aby sami boli dobrými kňazmi. Preto si myslím, že je nevyhnutné modliť sa za dobrých kňazov, aby boli noví kňazi dobrými kňazmi. A za tých, ktorí jestvujú, aby sa zdokonaľovali, lebo nakoniec každý z nás si musíme priznať, žeby sme mohli byť ešte lepšími svedkami Pána Ježiša. Takže je svojím spôsobom povinná určitá skromnosť a byť si vedomý toho, že by som mohol aj dokonalejšie spĺňať svoje poslanie.

Na záver by som vás chcel poprosiť o odkaz pre našich čitateľov.

Teším sa. A keď som sa dozvedel, že máte časopis, o ktorom som počul svedectvo, že je veľmi kvalitný, že je to farský časopis. Tak sa veľmi teším z toho, že farnosť Víťaz má aj svoj časopis. A môj odkaz pre všetkých farníkov vo Víťaze je v duchu jubilea, ktoré prežívame, že mám aj spolužiakov z farnosti Víťaz a potom aj z filiálky z Ovčieho. Veľmi želám farnosti dobré rodiny, z ktorých vzídu dobrí chlapci a dievčatá a potom iste budú môcť vytvoriť dobré rodiny aj oni sami, alebo z tých dobrých rodín vzídu iste aj duchovné povolania. Nech Pán Boh požehnáva všetky rodiny vo Víťaze aj v Ovčom a nech by mali potom radosť z dobrých manželstiev, ale aj z dobrých duchovných povolaní.

Ďakujem za rozhovor.


Jubilant Jozef Palušák, farár v Krompachoch:

„Človek vo svojom živote prežíva dni pracovné, sviatočné a pamätne. Pre nás je 13. jún pamätný. V tento deň sme z rúk našich o. biskupov prijali sviatosť kňazstva. Dnes sa tu schádzame v našom farskom chráme, aby sme sa spoločnou sv. omšou poďakovali Pánu Bohu za prežitých 30 rokov v kňazskej službe a zároveň aby sme prosili o ďalšiu pomoc a milosti, veď sám Pán Ježiš nám hovorí: „…bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Dnes môžeme povedať, že je tu sústredené celé Slovensko. Všetkých vás srdečne vítam a dobre sa cíťte s nami a medzi nami!“
Svoje jubileum kňazstva pri sv. omši prežíval aj Mons. Stanislav Zvolenský. Vo svojom príhovore vyzdvihol blízkosť Boha, keď povedal:
„Milí bratia v kňazskej službe, milí bratia a sestry prítomní tu v Božom chráme. Aký je najkrajší spôsob oslavy, aby sme mali okolo seba svojich blízkych ľudí, ktorých máme radi. A pre veriacich okrem toho, že máme okolo seba svojich blízkych, čo ešte také nevyhnutné pre správnu oslavu, aby sme si uvedomovali Božiu blízkosť. Blízkosť nášho Otca.“

Ďalej o. arcibiskup zdôraznil dôležitosť povolania ku sviatosti kňazstva, keď povedal:

„Ale vy viete, bratia a sestry, že nie sú dôležité ľudské vlastnosti kňaza, ale posvätné posolstvo, ktoré hovorí. Nie je rozhodujúce, iste je vynikajúce, ak má vznešené, dobré ľudské vlastnosti, ale rozhodujúce je to, čo pripomína v mene Božom. Aké krásne je, keď hovorí každý kňaz pravdu o viere a mravnosti. Keď túto pravdu nezastiera svojimi mienkami, keď sa nesnaží byť on sám nejakým brilantným, akoby rečníkom, ale keď hovorí Božiu pravdu, tú ktorá vyplýva zo Svätého písma – z jeho posolstva o viere a pravde. A potom mohli by sme povedať, aké je to krásne, keď je dobrý kňaz. Dobrý kňaz svojou láskavosťou sprítomňuje niečo z Božej nádhernej lásky. Svojou múdrosťou sprítomňuje niečo z Božej múdrosti. Svojou obetavosťou Božiu obetavosť, ktorá sa úplne prejavila v Ježišovi Kristovi. Nakoniec dobrý kňaz môže byť ukazovateľom na Boha, vznešeným sprítomnením Božích vlastností a mnohokrát, keď sú ľudia nadšení, že majú medzi sebou dobrého kňaza, tak môžu povedať – keď náš kňaz je dobrý. Aký nesmierne dobrý musí byť Boh, ktorého on reprezentuje, keď náš kňaz je láskavý, akú veľkú lásku má k nám Boh. Dobrý kňaz môže byť vynikajúcim reprezentantom úplnej Božej dobroty a lásky.“

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Aj naši kňazi ďakovali za 30 rokov kňazstva

Keďže minulé číslo Spektra bolo venované rozlúčke a poďakovaniu nášmu bývalému duchovnému otcovi Oliverovi, odložili sme do „zásobníka“ jedno vzácne jubileum – tridsaťročné jubileum od prijatia sviatosti kňazstva.

12. júna v tomto roku, v kostole sv. Jána, apoštola vo farnosti Krompachy ďakovalo 17 prítomných kňazov, ktorí 13. júna 1982 z rúk o. biskupa prijali toto svätenie. Medzi jubilantmi boli aj naši dvaja kňazi, dp. Vladimír Čech, rodák z Víťaza a čestný kanonik Michal Jenča, rodák z Ovčia. Medzi jubilujúcimi kňazmi bol aj J. E. Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup-metropolita, ktorý bol na teologickej fakulte spolužiakom našich kňazov.

Už dávnejšie som túžil urobiť rozhovor s o. arcibiskupom a na príhovor nášho d. o. Vlada, jeho spolužiaka sa splnila moja túžba (je uverejnený v rubrike rozhovor). Na druhý deň po oslavách som sa spýtal aj d. o. Vlada na jeho prežívanie a ďakovanie za toto jubileum.


Otec Vladimír, zaujímajú ma vaše pocity teraz v tejto chvíli, keď si uvedomíte, že je to už 30 rokov od chvíle, keď ste sa stali kňazom. Pri tej príležitosti by sme sa mohli vrátiť na začiatok, keď sa blížilo ukončenie štúdií a kňazská vysviacka.

Môžem ti o tom pocite povedať, len neviem, či sa správne vyjadrím. Teraz sme tesne po oslave tridsiatky tu v Krompachoch. Ja som sa psychicky na to aj trošku pripravoval, pretože ma hrialo pri srdiečku najmä to, že sa opäť po 5 rokoch, resp. po tých 30 rokoch stretneme, akí budeme a ako to všetko dopadne. Ale môj najzaujímavejší pocit bol v tom, a tak som to aj prežíval, že moje vnútro prežívalo šťastie, doslova šťastie. To prijatie a očakávanie chlapcov – spolužiakov, ktorí postupne prichádzali do Krompách. Keď som cestoval sám v aute z mojej farnosti, tak som si pomyslel, že je to dosť dlhá cesta. Modlil som sa za chlapcov, aby šťastne docestovali, aby sa nič vážne nikomu na ceste nestalo.

Každý, kto prišiel, či už prišli dvaja jedným autom alebo individuálne, každý mal úsmev na tvári, objatie, kňazský bozk. S Peťom Krenickým, ktorý je gréckokatolíckym kňazom, sme si dali pax trikrát, lebo hovoril, že je „Rusnák“, lebo pôsobí na misii na Ukrajine v Tačove.

Vrátil som sa v spomienkach k obrazu Bratislava, alebo Banská Bystrica, kde sme boli vysvätení, kde sme boli mladučkí a hlúpučkí. O pastorácii sme ešte nevedeli tak, ako to už vieme po skúsenostiach dnes, ale v duchu mladí, usmievaví. Keď sme vychádzali po vysviacke vonku z kostola a na tých schodíkoch, kde už nás čakali naši príbuzní, známi a rodiny, tak som mal pred očami tú radosť a úsmev začínajúcich mladučkých kňazov.

Toto sa mi vrátilo aj v Krompachoch, kde sme prežívali radosť a šťastie, a možno by som povedal, že ten skok vtedy a tých 30 rokov. Duch nepozná čas a mladosť, alebo starobu, akokeby bol stále rovnaký. A tá sila a radosť! Aj počas svätej omše som to skutočne prežíval. Spomenul som si na vysviacku, na rodičov, na otca, ktorý už tu nie je. Spomenul som si na súrodencov, na Víťazanov, na farnosti, v ktorých som pôsobil, na živých i na mŕtvych, ktorí ma prosia o modlitby a obety.

Tak som si to všetko dával dokopy, aj do obety svätej omše, pretože už tých 30 rokov skúseností, čo človek nazberá, je to to, čo sme vtedy nepoznali. Vtedy, keď v tom úsmeve, v radosti a šťastí sme ešte len začínali. Ale myslím si, že každý, kto prišiel s týmito skúsenosťami po 30 rokoch pastorácie, a to by sme sa určite zhodli, má to kňazstvo rád. Každý už niečo prežil vo svojom osobnom živote, alebo vo vzťahu k jednotlivým farnostiam, pričom by sa určite dala popísať veľká kniha. Ale to, čo nás opäť spája, ako to bolo aj povedané, že sme sa tam stretli z celého Slovenska a že vždy máme šancu. Vždy je príležitosť kdekoľvek, či na bicykli, na aute, na lietadle, na vlaku po celom Slovensku pôjdeš, zastavíš sa a vieš, že tam pôsobí dobrý kňaz, dobrý kamarát, spolužiak a môžeš zakotviť kdekoľvek, prijme ťa.

Toto sa znova zopakovalo. Tie pozvania platia a budú určite platiť ďalších 30 rokov, aby sme sa stretli, pretože sme boli nabití zdravou energiou, ktorú bolo cítiť pri stretnutí a pri rozhovoroch, pri úsmevoch. Úprimnosť a stretnutie, spoločenstvo s veriacimi v Krompachoch bolo úžasné, akoby nám dávalo novú energiu a nový elán do kňazstva. Inými slovami, to požehnanie, ktoré opäť potrebujeme.

Môžem sa opýtať, prečo práve v Krompachoch?

V Krompachoch preto, lebo Jožko Palušák ako domáci pán farár je dobrým organizátorom. Keď bol v Polomke, tak vlastne zopakoval, čo bolo tam, keď sme sa tiež stretli, tuším to bolo po dvadsiatom výročí nášho kňazstva.

Vtedy bol medzi nami vzácnym hosťom už nebohý otec biskup Kojnok. Bola to nádherné aj v tom, že je to farnosť hlboko veriaca, veľká. Ľudia tam prišli vo svojich tradičných krojoch a vďačne nás prijali a pohostili.

V Krompachoch aj preto, lebo on sa v podstate pred krátkym časom stretol aj so Stanom (rozumej Mons. Zvolenský) na pohrebe Mons. Tondru, spišského diecézneho biskupa a definitívne sa zhodli v tom, že to bude tu v Krompachoch. I keď mu to dalo veľkú námahu sa telefonicky pospájať s každým podľa pôsobiska, podarilo sa to a sme veľmi radi. Všetci spolužiaci sme boli prekvapení a ohromení veľkým privítaním mesta na čele s pani primátorkou, nehovoriac o nádhernom programe, ktorý trval celú hodinu na mestskom úrade. Každý dostal na pamiatku nejaký darček a potom sme sa všetci podpisovali do pamätnej knihy. Ako dodatok som za seba povedal, že keď boli spomenuté SEZ Krompachy, tak som v Krompachoch ako doma, lebo 3 roky som študoval na učňovke, dostal som výučný list ako nástrojár. Potom ešte 4 roky na gymnáziu, no a koncertoval som tu s gitarou. Tešili sa, že Krompachy sú mi také blízke.

Vrátim sa ešte ku škole, zase na začiatok. Akí ste boli spolužiaci?

Boli sme veľmi dobrý ročník a veľmi dobre sme spolu vychádzali, to sa dalo vycítiť aj teraz pri tej svätej omši. Myslím si, že aj z tvárí aj z toho ducha musel každý vycítiť, že takto sa stretnúť po tridsiatke, že sa to nedá hrať. Stretávame sa vždy po 5 rokoch, vždy na inom mieste a že sme z rôznych kútov Slovenska. Neviem to vyjadriť inak, iba tak, že sme ako bratia, ktorí si v každej chvíľke, či už to boli skúšky, či osobné problémy rodinné, pretože niekomu zomreli otec, mama alebo príbuzní, tak sme si navzájom vždy vedeli pomôcť. A to nás drží do tejto chvíle.

Vnímal som atmosféru, videl som vaše úsmevy na tvárach, pokoru, ale aj pohodu, ktoré akoby zastrešuje otec arcibiskup Stanislav s jeho typickou charizmou.

Ako som ti to pred chvíľkou povedal, som veľmi rád, že aj ja patrím do tohto spoločenstva. Už aj preto, lebo z nášho ročníka „vyrástol“ jeden skvelý otec biskup, ktorý má obrovský potenciál múdrosti. Dokazoval ho od 1. po 5. ročník na fakulte, aj keď sme netušili čo z nás bude, čo z nás Duch Svätý vykreše.

Oslava sa skončila a určite sa ako kňaz zamýšľate, ako ďalej. Z úst otca arcibiskupa zaznelo, adresoval to aj sám sebe, aby ste boli dobrými kňazmi: „Buďme dobrými kňazmi“. Ako to teda myslel podľa vás?

Nuž, pastorácia je taká, tam sa nedá hovoriť o tom, že byť skvelým a byť „in“ ako v bežnom živote. Kňaz musí byť v každej chvíli pripravený pre obetu a obetovať sa. Je to v podstate jedno, či si na tom mieste, alebo inom, ale byť dobrým kňazom znamená hlbokú spoluprácu s Duchom Svätým. A ak tá spolupráca s ním je, tak potom to môže byť dobrý kňaz. Prenáša sa to aj na veriacich a na všetko.
Na záver ešte poprosím o odkaz pre našich čitateľov, pre vašich rodákov.

Úplne jednoduchý, to, čo aj pán biskup povedal a aj ja si to myslím, že v tom rýchlom tempe v súčasnom živote je asi najviac potrebná modlitba. Modliť sa navzájom jeden za druhého. Keď som povedal, že som sa modlil za ich šťastný príchod do Krompách, tak som zase, pri spoločných raňajkách s breviárom v ruke, myslel na nich. Teda modliť sa za všetkých v Cirkvi, to je potrebné.

Ďakujem za rozhovor.

M. Magda a M. Gondová

A ešte poďakovanie za filiálku Ovčie


Drahý a milý duchovný otec Oliver,

nadišiel čas, keď ste museli odísť tam, kde vás potrebujú. To je vaše poslanie. Boh to tak zariadil prostredníctvom otca arcibiskupa. Je nám za vami ľúto, lebo ste nám prirástli k srdciam, mali sme vás veľmi radi. Boli ste pre nás vzorom v našej farnosti. Viedli ste nás a ukazovali nám, akí máme byť kresťania. Vaše slová na svätej omši nám dodávali silu, pokoj a radosť do každodenného života. Vaše kázne boli pre nás povzbudením. Boli ste nám dobrým pastierom, ktorý sa staral o svoje ovečky a dobrým lekárom našich duší. Počúvali sme vás, keď ste kázali Božie slovo ako učeníci Pána Ježiša. To, čo ste na detských svätých omšiach vysvetľovali deťom, bolo aj pre nás dospelých veriacich obohatením. Zachovávali sme si vaše slová v hĺbke našich sŕdc. Ste kňazom na správnom mieste. Nebeský Otec má z vás veľkú radosť.

Spomíname si na odpusty s vami a s duchovným otcom Petrom Čorbom. Lurdy, Fatima, kde ste celebrovali sväté omše, pri ktorých sme sa obohacovali Eucharistiou a Božím slovom.

Ďakujeme vám veľmi pekne za deväť rokov pôsobenia u nás. Nikdy na vás nezabudneme, budeme sa za vás modliť, aby ste vytrvali vo vinici Pánovej do konca svojho života. V duchu sme stále s vami. Je ťažké rozlúčiť sa s duchovným otcom, ktorý má veľké srdce. Nech vás odmení Panna Mária a zoberie si vás pod svoj ochranný plášť. Nech vás ochraňuje na každom kroku, lebo kráčate tou cestou, ktorou chce, aby ste kráčali. Nech vám vyprosuje dary Ducha Svätého, ktoré budete potrebovať.
Svätá Barbora a blahoslavená Zdenka Schelingová, patrónky nášho kostola, orodujte za vás!

Mária Tobiášová, Ovčie

Na titulke:


Radostné a skákajúce deti na gumovej nafukovačke v našom slovenskom vodnom raji Tatralandia pri Liptovskej Mare.

-re-

Nepotrebujem knihy.



Nepotrebujem knihy.
Ja mám jednu veľkú knihu,
ktorá leží predo mnou
stále otvorená.
Prvá strana je zem s kvetmi,
rastlinami a zvieratami,
druhá je nesmierne more,
treťou je vzduch
so všetkými živými bytosťami,
štvrtá je nebo s hviezdami.
V tejto knihe listujem veľmi často
a objavujem Boha v jeho dielach.

(sv. Anton Pustovník)

Prázdniny ako test mojej viery


„Jeden mladý Ind sa vybral k rieke na divé kačky. Vyzbrojil sa prakom a na brehu nazbieral niekoľko kameňov. Začal ich hádzať celou silou. Mieril najmä na kačky, ktoré si nerozvážne voľkali na brehu rieky. Vyhodené kamene žblnkli a skončili v hlbokej vode. Iba dvoma kameňmi smrteľne zasiahol dve kačky, ale aj tieto kamene skončili v rieke. Mladík sa vrátil do mesta s dvoma kačkami v batohu a s jedným kameňom v ruke. Neďaleko bazáru ho zastavil klenotník a prekvapene zvolal: „Chlapče, veď ty máš v ruke diamant, ktorý má hodnotu najmenej tisíc rupií!“ Mladý poľovník zbledol a zúfalo zvolal: „Som ja ale hlupák! Diamanty som použil na to, aby som zabil dve kačky… Keby som bol na ne dobre pozrel, bol by som teraz boháčom a takto mi ich všetky odniesla voda!“ (Bruno Ferrero: Niekedy stačí jeden slnečný lúč)

Každý deň je ako vzácny diamant, aj ten cez prázdniny, ktoré sa pomaly končia. Možno nás prepadne nostalgia, smútok, zvlášť deti za množstvom voľného času či slnečnými lúčmi. V v škole budú spomínať na to, čo prežili a možno chváliť sa v slohových úlohách. Myslím však, že je potrebné sa pozrieť na prázdninový čas hlbšie, na tie skrytejšie veci, ktoré sú v našom vnútri a ktoré videl iba Boh.

Mať množstvo zážitkov je príjemné, len aby v ňom nechýbal Boh. Prázdniny môžeme vnímať ako dobrý test našej viery. Myslieť na Boha aj vtedy, keď mi je dobre, keď som plný zážitkov, oddychu a mám menej povinností. Tak prejaviť svoju vieru v modlitbe ako aj v pomoci rodičom či starým rodičom. Je pravdou, že viacej sa obraciame k Bohu, keď je nám ťažko, ale obracať sa k Bohu, keď mi je fajn, je tiež prejavom viery a vďačnosti, a to nemyslím len jedným odbitým slovom „ďakujem“.

Pomaly a isto je čas pre deti na zhodnotenie svojho testu počas dvoch mesiacov. Čo som zvládol a v čom som zlyhal. Každý deň mi bol ponúknutý ako ozajstný diamant. A Boh mi ich ponúka aj naďalej. Je to prejav jeho lásky a milosrdenstva. Čas, ktorý nám On dáva na to, aby sme ho správne využili. A správne využitý čas je časom priblíženia sa k Bohu. On nebol nikdy ďaleko ani cez prázdniny A čo ja?

Mgr. Marek Hnat, duchovný otec