Desatoro Božích prikázaní

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie ôsme: Nepreriekneš krivé svedectvo proti blížnemu svojmu!

Ôsme prikázanie vyzerá na prvý pohľad ako málo aktuálne. Veď kedy sa nám stane, aby sme išli napríklad svedčiť na súd? No chápeme toto prikázanie naozaj správne? Každý deň totiž vystupujeme ako svedkovia, ako žalobcovia, alebo ako sudcovia chovania iných ľudí, našich bratov a sestier.

Všetky Božie prikázania, ktoré sme si doteraz vysvetľovali, chránia veľké hodnoty, ktoré sme dostali od nášho Pána ako nezaslúžené dary. Sú to hlavne život, zdravie, majetok, čistota a. i. Aj ôsmy Boží príkaz nám chráni ďalší takýto veľký dar, a tým je česť človeka a jeho dobré meno. Tým pádom chráni aj celé ľudské spolužitie a spoločenstvo. A čo nám podsúva dnešná doba? Zapnete televízor a v čase, keď sa naň díva ešte aj veľa detí, pomaly na každom kanáli bežia reality show, v ktorých je badateľný veľký útok práve na toto prikázanie. Reč sa tam používa ako prostriedok na zamlčovanie pravdy a oklamanie druhého, človek človeku nedôveruje, právo silnejšieho a právo morálne horšieho človeka víťazí, máte z toho pocit, akoby sa tam uplatňovali zákony džungle.

Známy spisovateľ Victor Hugo mal v hosťovskej izbe kreslo, na ktoré si nesmel nik sadnúť. Na jeho širokom operadle bolo napísané: „Neprítomní sú tu!“ Kreslo slúžilo na to, aby o neprítomných nik nehovoril to, čo by nepovedal, keby boli v miestnosti. Prezieravé a múdre rozhodnutie. Ježiš nás učí, že pravdivosť chráni v človeku dôstojnosť a sebavedomie. Česť človeka a jeho dobré meno sa dokážu zničiť jediným údom v našom tele, ktorý voláme jazyk.

Ľudská reč je tiež veľký Boží dar a jazyk je jej nástrojom, ktorý, ak nevieme dostatočne ovládať, môžeme narobiť veľké škody. Svätý Jakub nás učí: „Kto sa neprehrešuje v reči, je dokonalý muž, schopný držať na uzde celé telo. Jazyk: to je síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami“ (Jak 3, 2-5).

Ôsme Božie prikázanie od nás žiada lásku k pravde. Aj Ježiš o sebe povedal, že on je Pravda sama. Lásku dosvedčujeme predovšetkým pravdovravnosťou a klamstvo je vždy previnenie. Ale pozor aj na pretvárku, teda inak zmýšľať a inak konať, aj toto je urážkou pravdy.

Mať dobré meno u ľudí znamená, že ľudia o nás dobre zmýšľajú, hovoria a vážia si nás. Dobré meno to je aj dobrá povesť, alebo česť. Spravodlivosť a láska nás zaväzujú, aby sme u každého človeka rešpektovali jeho dôstojnosť a vyhýbali sa všetkému, čím by sme ho mohli znevážiť a poškodiť jeho dobrú povesť.

To je to sudcovstvo, o ktorom som hovorila na začiatku. Nezabúdajme na Ježišove slová, keď povedal: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata“ (Mt 7,1-5). Nikdy, za žiadnych okolností sa nedajme vtiahnuť do ohovárania, alebo znevažovania iných a pohotovo máme vystúpiť na ich obranu. Hovoriť o chybách ľudí so zlým úmyslom je ohováranie. Vymýšľať chyby blížneho a rozširovať ich je osočovanie. Sú tiež ľudia, ktorí hovoria druhým do očí rôzne hrubosti a sprevádzajú to tvrdením: „Ja som už taký, neznášam faloš a všetko radšej hovorím na rovinu!“ Koľko nelásky sa môže skrývať v takýchto slovách. Veď predsa nesebecká láska k pravde bude vždy starostlivo zvažovať chápavosť toho druhého a jeho momentálnu situáciu. Vycíti, kedy je čas na mlčanie a kedy čas na prehovorenie. Počká ochotne na vhodnú chvíľu, ako to robil aj náš Pán: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli“ (Jn 16,12).

Mlčať sme povinní o veciach a poznatkoch, ktoré sme získali od ľudí ako tajomstvo, napríklad ak sa nám zdôverí priateľ. K tomuto sa viaže aj zachovávanie spovedného tajomstva, ktoré je záväzkom pre spovedníka, aby neprezradil, z čoho sa niekto spovedal, aj keby mal za to trpieť.

Ale pozor, človek môže klamať aj seba samého a to tým, že zatvára oči pred pravdou, ktorá mu je nepríjemná. Tento stav sa volá aj životná lož a je to veľmi nebezpečný stav pre dušu, lebo človek si nahovára to, čo by chcel vo svojom živote žiť a pri tom sa tvári, že je to reálna pravda. Nahováraš si o sebe niečo, čo nie je pravdivé? Máš záľubu v preháňaní, keď niečo rozprávaš, alebo keď o niekom hovoríš? Pravdivosť alebo pravdovravnosť je čnosťou duše a preto by sme sa mali vystríhať dvojtvárnosti a pretvárky.

Zhrňme si teda nakoniec, k čomu nás oslobodzuje ôsme Božie prikázanie: Nikdy sa nemusíš zapliesť do lží, aby si zakryl svoje slabosti, alebo aby si pošpinil česť svojho blížneho. Klamstvo je namáhavé, plodí nedôveru a nakoniec ti už nebude nikto veriť. Ži radšej v úprimnosti, lebo Tvoj Boh je Pravda. Drž sa ho a budeš tiež dôveryhodný.

Martina Gondová, Víťaz

MÁGIA, HOROSKOPY, VEŠTENIE, POVERY. ČO NA TO BOH?

Nie tak dávno sme v našom farskom časopise uviedli časť z knihy Jozefa Marettu „Odpoveď Cirkvi na fenomén Zlého vo svete“. Čoraz častejšie sa stretávam s ľuďmi, ktorí praktizujú „mágiu“ vo svojom živote. Vychýrené časopisy ponúkajú napr. červené šnúrky, ktoré ich majú „ochrániť“ pre akýmikoľvek problémami – zdravotnými, finančnými, problémami v láske, atď. A naši „kresťania“ to nosia na zápästiach rúk, alebo rafinovanejšie, na nohách okolo členku, aby sa nemuseli hanbiť. Ďalšia „kultúra“ varenia uhlíkov sa v našej farnosti praktizuje ako keby nič! Je to hriech! A veľký! Nehovoriac o nebezpečenstve sebaprekliatia!
V edícii Viera do vrecka nedávno vyšla o tom praktická príručka pre každého kresťana s názvom:
Mágia, horoskopy, veštenie, povery, čo na to Boh? – Pokračovanie z minulého čísla.



Český psychiater a diakon Max Kašparu vo svojej knihe Základy pastorálnej psychiatrie pre spovedníkov vystihol celý tento fenomén veľmi výstižne: „Domnievať sa, že žijeme v ateistickej dobe, je omyl. Žijeme v dobe silne religióznej, ale čím ďalej, tým menej kresťanskej. Pojmy ako reinkarnácia, karma, čakry, aura, fluidum sú dnešnému, predovšetkým mladému človeku bližšie než slová ako prikázania, exercície alebo Eucharistia.“

Mnoho ľudí pritom nevidí nebezpečenstvo, ktoré takéto zamorenie kresťanskej viery prináša. Chodia v nedeľu do kostola (prípadne aj vo všedné dni), no úplne bežne si prečítajú každý deň horoskop, zatelefonujú do televíznej či rozhlasovej veštiarne, vyhľadávajú senzibilov či liečiteľov, nechajú si prečítať z dlane čiaru života. Pristupujú k sviatostiam, a napríklad vo sviatosti zmierenia zdôvodňujú, prečo sa pohádali: „Viete, obaja sme škorpióni, a tak ani jeden z nás nechce prvý ustúpiť…“ Ešte podarenejšie to znie, keď niekto povie, že je baran – slovenské prirovnania vedia byť niekedy veľmi trefné. Úsmevné však už nie je to, keď tí ľudia nevedia alebo nechcú pochopiť, že tu nejde o nijaké psychologické poznanie, ani vysvetlenie ich povahových vlastností, ale o omyl, podvod a odklon od viery.

Prienik mágie do viery a myslenia

V rozhlasovom vysielaní zaznie ráno meno, ktoré sa v ten deň nachádza v kalendári, a k tomu hneď nasleduje vysvetlenie, akými charakteristikami sa vyznačujú nositelia toho mena – ako keby už samotné meno vplývalo na povahové vlastnosti či charakter človeka. Alebo televízna relácia Anjeli strážni, kde moderátorka na konci relácie prečíta svojmu hosťovi, kto je jeho anjel strážny – z encyklopedickej knihy, ktorá je zmiešaninou rozličného pohľadu na anjelov v judaizme, kresťanstve a islame, v mimobiblických tradíciách a ezoterických prúdoch. Anjeli takto nie sú chápaní ako Boží poslovia a mocní vykonávatelia jeho príkazov, ale ako bytosti, ktoré sú osobne nezávislé, disponujú vlastnou mocou a na zavolanie môžu byť k dispozícii.

Úplne bežne sa stretávame s tým, ako ľudia hovoria o prítomnosti pozitívnej či negatívnej energie na nejakom stretnutí, cítia sa nabití pozitívnou energiou, chodia sa ňou nabíjať pod pyramídu, odporúčajú pozitívne myslenie. Výrazy ako „stí veci medzi nebom a zemou“, „musí byť aj niečo mimo našich zmyslov“, „nadprirodzené zážitky“ už nie sú vyjadrením viery, ale skôr zmätenosti a neistoty. A tak nečudo, že sa okamžite vyroja odborníci na magický svet, astrológovia, záhadológovia, futurológovia, šamani a iní „zasvätenci“.

Ezoterické predajne (či už kamenné, alebo internetové) ponúkajú široký sortiment literatúry, relaxačnej hudby, kurzov meditácií a terapií, predávajú vonné tyčinky, kadidlo, sviečky, oleje. Osobitnej popularite sa tešia kamene – ako ozdoba, kľúčenky, na ochranu, pre šťastie, pre úspech, proti intrigám a hádkam, na podporu trávenia, proti žalúdočným ťažkostiam a ktovie na čo všetko a proti čomu všetkému. Akointernetovej stránky: „S niektorými kamienkami môžete spávať, iné nosiť ako talizman. Osobitnou kapitolou je nosenie kamienkov podľa znamení. Veľmi významný je spôsob, ako pomocou kameňov a kryštálov dospieť k meditáciám, duchovnému spojeniu s anjelmi a napomôcť svojmu duchovnému rastu. Možností je neúrekom a možno aj komunikácia s Vami prinesie inšpiráciu a nápad, odkiaľ začať, alebo Vy sami sprostredkujete svoje skúsenosti.“ Spomenutá komunikácia s klientom prinesie najskôr peniaze, lebo biznis je to dobrý – ceny v takýchto predajniach sa pohybujú od malých kamienkov za 50 centov cez fontány za niekoľko sto eur až po exkluzívne kamene za vyše tisíc eur.

Žiaľ, nie je ničím nezvyčajným stretnúť takýchto predajcov aj na pútnických miestach, ktorí „liečivé“ kamene a „energetické“ náramky predávajú v dobrej viere, že to úplne normálne patrí k nábožnosti tak, ako napríklad ružence, krížiky, sošky a podobne. To už je prejav pokrivenej viery a magického chápania modlitby a sviatostí. Kedysi si poverčiví ľudia vešali spolu kríž i podkovu, tí dnešní majú svoj dom „zamorený“ omamnou vôňou z tyčiniek a sviečok, kamienkami na ochranu domu, znameniami zverokruhu a rôznymi ďalšími predmetmi, ktoré majú navodiť harmóniu tela a mysle, priniesť pozitívnu energiu, ochrániť pred negatívnymi vplyvmi.

Táto zmena myslenia sa prejavuje aj vo veľmi rozšírenom „krste“ nových kníh a cédečiek. Krstí sa šampanským, slivovicou, žinčicou, pieskom, kvetovými lupienkami, pingpongovými loptičkami, nábojmi, motorovou pílou – podľa toho, o čo ide, alebo skôr, ako priniesť čosi mediálne nové. Ako sme spomenuli, pre mentalitu new age je typické aj miešanie náboženských a svetských prvkov. V tomto prípade nejde hneď o mágiu, okultizmus ani ezoteriku, ale je to ukážkový príklad pomýleného vnímania a konania. Takýto „krst“ nie je nijakou analógiou sviatostného krstu, hoci by sa mohlo zdať, že knižka či platňa ako „dieťa“ nejakého autora nastupuje na „cestu“ úspešného predaja. Krst, aj ten nesviatostný (od Jána Krstiteľa), sa vždy vzťahoval na osoby a bol spojený s rozhodnutím človeka radikálne zmeniť svoj život. „Krsty“ literárnych či hudobných diel sú len potvrdením toho, že potrebujeme obrady, ktoré nám pripomínajú duchovný svet. Je to však aj príklad toho, že ak nerozumieme sviatostiam, tak ich buď profanujeme, alebo im dávame magický obsah.

Rozdiel medzi mágiou a kresťanstvom

Kresťanská viera vidí medzi Bohom a človekom osobný vzťah. Ide o vzťah priateľstva a poslušnosti jeho vôli, ktorá sa však vždy nezhoduje s našou vôľou, a preto môže byť niekedy ťažké ju prijať. Najmä vtedy, keď prevracia naruby naše očakávania. Veriaci človek sa však chce podriadiť Božej vôli, aj keď si uvedomuje, že sa jej neraz vzpiera. Takýto osobný vzťah nedovoľuje návrat k okultným praktikám.

V mágii je rozhodujúcou súčasťou rituál, ktorý nemá iný cieľ ako manipulovať „silou“ s určitým cieľom, ktorý chce dosiahnuť. Veriaci človek sa modlí, človek mágie nie. Nie je možné modliť sa k nejakej energii alebo neosobnej sile. Pre kresťana je nezlučiteľná viera v Boha, ktorý človeka nekonečne miluje a vychádza mu v ústrety, s vierou v akési tajomné, neosobné sily, ktoré nikto presne nevie pomenovať, ale niekoľko „zasvätených“ im rozumie. Hoci mágia sama osebe nemá nijakú vyššiu moc, je vo všetkých formách nebezpečná a predstavuje vážnu urážku Boha.

Skutočné náboženstvo má stred v Bohu a vyznačuje sa odovzdaním sa Bohu, dôverou v jeho prozreteľnosť. Z Boha si nemožno urobiť nástroj na plnenie svojich prianí. O to skôr je nemožné Bohom manipulovať prostredníctvom rituálov a magických obradov. Odpoveď kresťana na Božie volanie k viere v jediného Boha je „áno“ Bohu skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom. Toto „áno“ je však stále vystavované situáciám, v ktorých sa ponúkajú alebo dokonca vnucujú cudzí bohovia (zbožštenie moci, majetku, kariéry, pôžitku, rozkoše a podobne) alebo pochybné duchovné praktiky, ktorými chce človek dosiahnuť blaženosť – spásu bez námahy a bez zmeny svojho života (napríklad transcendentálna meditácia, joga ako duchovná cesta, Silvova metóda, reiki a podobne).

Prvé prikázanie vyzýva človeka, aby popri Bohu nemal nijakých iných bohov. Pretože Boh sa preukázal ako jediný záchranca, môže svojmu ľudu povedať: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Dŕ 5, 7; Ex 20, 3). Ostatní bohovia sú ničoty a od ničoho sa nedá nič očakávať, preto prvé prikázanie vyzýva k odmietnutiu domnelých bohov a vyžaduje rozhodnutie pre jediného Boha neba a zeme. Prvé prikázanie je však požiadavkou, ktorá vychádza z Božej lásky. Boh ju svojmu ľudu preukázal a kto o tejto láske vie, kto v ňu verí a jej dôveruje, neviaže sa už na nijakých iných bohov. Ako hovorí svätá Terézia z Avily: „Boh sám stačí.“ Táto Božia láska sa naplno ukázala v Ježišovi Kristovi.

Pápež Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger v jednom rozhovore pripomenul, že všade tam, kam prišlo kresťanstvo, oslobodzovalo ľudí od strachu z démonov a tajomných síl, prinavracalo im dôveru v Boha a pokoj duše a dodávalo im odvahu i silu vzoprieť sa zlu. A všade tam, kde človek prestáva veriť v Boha alebo stráca s ním vzťah, vracia sa k viere v tajomné sily, energie, a do jeho života opäť vstupuje strach.

Jedným z dôsledkov biblickej viery v stvorenie je vytriezvenie sveta, demytologizácia kozmu. Stvorenie nie je bohom a nie je ani božské. Jedine Boh je svätý, absolútne transcendentný a úplne iný ako svet. Nekonečne prevyšuje všetko svoje stvorenie. Ono však má schopnosť ukazovať na Boha, odhaľovať jeho múdrosť, uchvacovať svojou krásou. Vedci, ktorí skúmajú živú i neživú prírodu a často sú konfrontovaní s paranormálnymi javmi, hovoria, že realita je oveľa fascinujúcejšia než všetky psychedelické predstavy na základe mágie a podvodných rituálov. Čím viac o svete vieme, tým je fascinujúcejší. Úprimní vedci vedia, že čím viac prenikajú do tajomstiev prírody, tým viac zisťujú, koľko toho ešte nevedia. A to ich nevedie k iracionálnej viere v tajomné sily, ale k úžasu nad poriadkom a zákonitosťami, prípadne aj k pokore a viere v niekoho nekonečne geniálnejšieho, než sú oni.

(pokračovanie v budúcom čísle)

ThLic. Ján Viglaš

Mons. Alojz Tkáč, emeritný biskup


* 2. 3. 1934 Ohradzany
o. 25. 6. 1961 Bratislava, Ambróz Lazík
m. 14. 2. 1990 Ján Pavol II.
k. 17. 3. 1990 Košice, Všešportový areál, Jozef kardinál Tomko
m. 31. 3. 1995 arcibiskup-metropolita košický, Ján Pavol II.
2. 7. 1995 dostal pálium od Jána Pavla II., Košice


Alojz Tkáč. 1961 kaplán Zborov, 1963 vojenská služba, 1964 archivár biskupského úradu Košice, 1976 mimo pastorácie (vodič električky a skladník), 1983 farár Červenica, 18.2.1990 apoštolský administrátor, 1990 košický biskup, 4. 4. 1994 podpredseda Konferencie biskupov Slovenska, 1995 prvý košický arcibiskup Alojz Tkáč.

Spolupracoval na otvorení a udržiavaní Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka a Teologického inštitútu v Spišskom Podhradí – Spišskej Kapitule; pokračoval v opravovaní košickej katedrály; 8. 9. 1990 uviedol pavlínov do Vranova nad Topľou; dal vybudovať diecézny kňazský domov vo Veľkom Šariši; dal opraviť biskupský úrad; 4. 10. 1994 znovu otvoril Kňazský seminár sv. Karola Boromejského v Košiciach, pričom sa začala jeho generálna oprava; zriadil karmelitánsky kláštor v Košiciach – KVP (posvätený 24. 6. 1995); založil nové farnosti; postavilo sa 80 nových kostolov (za 5 rokov!); Košice boli ako metropola novej cirkevnej provincie 31. 3. 1995 o 12:00 hod. povýšené na sídlo arcibiskupa; 2. 7. 1995 Svätý Otec Ján Pavol II. v Košiciach-Barci kanonizoval troch košických mučeníkov; 24. 8. 1995 ustanovený metropolitný súd.
Nositeľ Zlatej Jánskeho plakety za dobrovoľné darcovstvo krvi (75 krát).

Popis erbu. Biskupský erb (1990 – 1995, nezobrazený): V pravej časti štítu zlaté zvislé brvno rozdeľujúce štít na pravú 1/3 a ľavé 2/3, prekrížené s vodorovným zlatým brvnom v hornej časti štítu, deliacim štít na hornú 1/3 a dolné 2/3.erb tkac. Prvé pole je červené, v druhom modrom poli tri anjouovské ľalie, v treťom červenom poli strieborný dvojkríž vyrastajúci z prostredného vŕšku modrého dvojvršia, štvrté pole je modré. Nad štítom je kríž s rukoväťou, vpravo mitra, vľavo berla s točením von. Všetko prevýšené biskupským klobúkom. Heslo: Praedicare, regere, sanctificare = Ohlasovať, spravovať, posväcovať.

Arcibiskupský erb (1995 – ): V pravej časti štítu zlaté zvislé brvno rozdeľujúce štít na pravú 1/3 a ľavé 2/3, prekrížené s vodorovným zlatým brvnom v hornej časti štítu, deliacim štít na hornú 1/3 a dolné 2/3. Prvé pole je červené, v druhom modrom poli tri anjouovské ľalie, v treťom červenom poli strieborný dvojkríž, vyrastajúci z prostredného vŕšku modrého dvojvršia, štvrté pole je modré. Nad štítom patriarchálny dvojkríž s rukoväťou. Všetko prevýšené arcibiskupským klobúkom. Heslo: Praedicare, regere, sanctificare = Ohlasovať, spravovať, posväcovať.

-re-

ROZHOVOR

Stretávame sa, otec arcibiskup, deň po dni pri slávení výročí konsekrácií nášho farského chrámu Jozefa, robotníka vo Víťaze, ako aj chrámu svätej Barbory, mučenice v Ovčí.



Vysvetlite nám, čo vlastne konsekrácia chrámu je a čo tým chrám dostáva.

Konsekrácia, po slovensky posvätenie chrámu, je liturgický úkon po ktorom, ako hovorí posväcujúca modlitba, chrám sa stáva Božím posväteným miestom. To znamená, že nesmie slúžiť na nijaké iné účely, než na Boží kult. Odsvätiť sa chrám nemôže, len ak by prestal niektorý chrám slúžiť svojmu účelu; vtedy sa urobia určité liturgické úkony, ktoré ho vyberajú zo služby Božieho kultu.

Keď ste dostali pozvanie od nášho duchovného otca, určite ste si hneď predstavili náš kostol a spomenuli ste si na jeho vysviacku. Tešili ste sa k nám?

Určite. Dá sa povedať, na každú slávnosť, ktorá je pre duchovné dobro veriacich, sa teším. Výročia, predovšetkým okrúhle výročia, kde je na konci päťka, alebo nula treba vždy osláviť tak, že keď ide o cirkevné inštitúcie, respektíve o cirkevné slávnosti, napr. posviacka kostola, alebo keď je výročie prvej písomnej zmienky, vtedy obce či mestá majú zavolať biskupa na takúto slávnosť, pretože je potrebné poďakovať za všetky milosti, ktoré za toto dlhé obdobie veriaci alebo občania dostali. A potom treba prosiť o milosti do ďalšieho obdobia, do budúcnosti.

Robíte si otec arcibiskup štatistiku. Spomínali ste 130 konsekrovaných kostolov.

Áno, každá posviacka a nielen posviacka, ale dokonca v mojom kalendári, teda v mojej kronike je to všetko spracované. Je to urobené od začiatku mojej biskupskej služby, teda od roku 1990 až do roku 2005. Je to presne zistené i zaregistrované, pretože jeden z našich teraz už kňazov, robil ako seminarista diplomovú prácu práve z týchto posvätení a požehnaní, je to jednoducho zmapované. Od roku 2005 to už oficiálne nie je, ale ja mám zapísané v kalendároch, ktoré mám, všetky návštevy farností a všetky požehnania i posvätenia.

Keď sa konkrétne zahľadíte na nejaký dátum, respektíve na nejaké miesto, kostol, viete si ho predstaviť?

Áno, viem si ho predstaviť. Vtedy bol vždy kostol plný. Aj váš kostolík vo Víťaze som si vedel predstaviť, aj tento váš v Ovčí, lebo viem, aký bol problém, keď ste si chceli postaviť nový kostol. Omurovali ste staré múry, ale potom ste to museli zbúrať. Viem, spomínam si na to.

Spomínali ste plný kostol. Ako vo všeobecnosti vnímate „odliv“ veriacich z kostolov?

Lavice sú vždy plné, to je pravda, ľudia stoja na chóroch, je tam plno chlapov. Keď si ale predstavím veľkosť obce, „mrknem“, koľko je v jednej lavici ľudí, vynásobím to, tak si viem predstaviť, asi koľkí nie sú. Čo ma zvlášť mrzí a z čoho som smutný je to, keď v nedeľu, alebo v prikázaný sviatok, keď som v niektorej farnosti, vidím, že v kostole nie sú deti a toľko, koľko by malo byť. V našich obciach máme školy s desiatkami a stovkami detí, máme cirkevné školy. Keď prídem na svätú omšu, tak naozaj je ten počet maličký. Chýbajú deti všetkých vekových kategórií, do toho zahrňujem tie najmenšie, ale tie sú najviac ospravedlnené a matky s nimi, alebo starý rodičia. Tie deti, ktoré môžu prísť samé, teenageri, dospievajúci, by mali prísť sami. Z toho je mi smutno.

V súvislosti s posvätnosťou chrámov sa hovorí o tom, či moderná technika, teda ozvučenie, osvetlenie a iné technické vybavenie nenarúšajú vo všeobecnosti posvätnosť chrámov.

Sú liturgické normy, ktoré sa prekročiť nesmú a nemali by sa prekročiť. Keď prídem do farnosti, napríklad zvlášť na birmovku, tak sa tam mladí chcú „producírovať“ a mnohokrát si vyspevujú, prepáčte poviem, že až kikiríkajú, predovšetkým sú to dievčatá, a to sa nemá. Potom ďalšia vec je, že ide o to, aby boli spevy primerané svätej omši. Napríklad na sväté prijímanie sa nesmú spievať mariánske piesne, samozrejme majú sa spievať piesne liturgické z jednotného katolíckeho spevníka. Pred časom som určil, bolo to v obežníku našej košickej arcidiecézy, kedy sa musí spievať z jednotného katolíckeho spevníka a kedy sa môže doplniť spev tzv. mládežnícky. Povedzme, nech si zaspievajú na začiatku, ale aj vstup musí byť taký, aby sa veriaci nabudili spoločne. Potom na obetovanie podobne, môžu tam zaspievať po verši z jednotného katolíckeho spevníka a tak isto aj pri svätom prijímaní. Na konci omše klasické piesne, ktoré spievame. Mladí si môžu zaspievať, keď už ľudia vychádzajú z kostola. Lebo veriaci musia odchádzať z kostola s vedomím, že sme silní.

V bulletine pri príležitosti vášho výročia – 75 rokov života – ste si vybrali citát svätého Martina z Tours. Máte k tomu svätcovi špeciálny vzťah.

Tento citát nám hovorí veľa, pretože v 75. roku života som požiadal Svätého Otca a podal som podľa kódexu kánonického práva abdikáciu. Svätému Otcovi som predložil odovzdanie úradu a napísal som, že ak ma Pán Boh ešte potrebuje, budem ochotne slúžiť. Ukázalo sa, že sú viac ako dva roky od vtedy, čo nie som diecéznym biskupom a Pán Boh mi dožičil, že môžem slúžiť ďalej, chvála Bohu.

Obrátil by som pozornosť k nášmu časopisu Spektrum. Poznáte ho, pravidelne vám ho zasielame. Ako ste spokojný s jeho úrovňou a obsahom.

Z môjho pohľadu sú to dve veci. Možno tá druhá vec súvisí s tou prvou. Je písaný príliš malými písmenami, ale to asi kvôli tomu, aby ste azda tam dostali viac materiálu. Je to nevýhoda, najmä pre starších veriacich. Druhá vec je, že by tam toho materiálu nemuselo toľko byť. Inak sú tam dobré články a príspevky, rubriky. Máte svojich stálych prispievateľov a homílie. Viete, niekedy aj v Katolíckych novinách, alebo v Katolíckom týdenníku máme skrátený príhovor, alebo skrátenú katechézu Svätého Otca. I toto by niekedy mohlo byť, ale keď si to ľudia tak žiadajú, nemajú vážne výhrady, tak robte to tak, ako robíte. Som len pozorovateľ, ktorý to pozoruje z diaľky. Aby to teraz nebolo, že ja to tak chcem, že majú byť veľké písmená a menej materiálov.

Na záver vás poprosím o povzbudenie pre našich čitateľov, pre našich veriacich z farnosti, aj z filiálky.

Teraz máme dve veľké výročia. Je tu Rok viery, ktorý vyhlásil Svätý Otec Benedikt XVI. A druhé je výročie príchodu našich vierozvestov svätých Cyrila a Metoda. Tak prosím konkrétne – pozorne počúvať kázne, podľa možnosti čítať Katechizmus katolíckej cirkvi. Poznávať pravdy viery, poznávať Božie prikázania a prehlbovať vieru a odovzdávať ju v rodinách, na tom najviac záleží.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová