Boh stvoril zem a potom človeka na svoj obraz a pozval ho, aby pokračoval v diele stvorenia. Povolanie človeka k „podmaneniu“ zeme sa uskutočnilo pred prvým hriechom, preto práca nie je trestom za dedičný hriech, ale cestou, ktorou sa uskutočňuje jeho vládnutie vo viditeľnom svete. Práca je dobrom, ktorým človek realizuje vlastnú osobnosť, uplatňuje svoje schopnosti a uvedomuje si svoju dôstojnosť. Človek prácou pretvára spoločnosť a zdokonaľuje seba samého. Práca je povinnosťou a ak ju vykonávame v spojení s Kristom, stáva sa vykupiteľská. Hodnota akejkoľvek ľudskej práce vyplýva v prvom rade zo skutočnosti, že ten, kto ju vykonáva, je osobou, ktorú nemožno považovať za nejakú anonymnú „silu“ potrebnú na výrobu. Prostredníctvom práce získavame prostriedky na zabezpečenie vlastného živobytia, svojej rodiny, ale aj na konanie milosrdenstva a podporu dobrých diel v prospech druhých ľudí. Veriaci môžu darovať Cirkvi hmotné dobrá a z výdobytkov svojej práce finančne podporovať Cirkev, jej apoštolské činnosti a služobníkov. Svojou podporou farnosti vyjadrujú svoju vieru a spolupatričnosť s cirkevným spoločenstvom. Milodarmi v prospech dobročinných diel na farskej, diecéznej i medzidiecéznej úrovni, sa prejavuje solidárnosť a jednota celej Cirkvi. Tým sa napĺňa aj univerzálny cieľ hmotných statkov, totiž, že sa majú dostať ku každému človeku. To, čo vlastníme, nie je výlučne len naše. Majetok tak nadobúda aj nadprirodzený účel, lebo napomáha spáse duší. Cirkev z vôle svojho zakladateľa má aj viditeľnú vonkajšiu štruktúru, preto okrem duchovných potrebuje aj primerané ekonomické prostriedky, aby mohla rozvíjať svoje poslanie a dosahovať vlastné ciele. Ciele, pre ktoré je Cirkev oprávnená vlastniť majetok, sú: zabezpečenie vykonávania Božieho kultu, primerané živobytie kléru a iných služobníkov, vykonávanie apoštolátu a charitatívnych diel, najmä v prospech chudobných. Časné majetky farnosti spravuje farár, ktorý má svoju úlohu plniť so starostlivosťou dobrého hospodára. Osobne začlenený do života celého spoločenstva je zaň zodpovedný, „preto musí majetok toho spoločenstva spravovať priezračne, nesmie s ním zaobchádzať ako so svojím vlastníctvom, ale ako s niečím, z čoho musí vydať počet pred Bohom a pred ľuďmi“. Laici musia byť stále viac presvedčení o apoštolskej angažovanosti vo farnosti. Rozličnými službami, aj v hospodárskej oblasti, podľa svojich schopností a chariziem a v jednote so svojím farárom spolupracujú na spoločnom diele, a tak napomáhajú budovaniu Cirkvi. Riadny chod farnosti je zabezpečený predovšetkým príspevkami od veriacich formou zvončeka. V mnohých farnostiach sa periodicky konajú zbierky pre potreby farnosti, mimoriadne zbierky pri opravách a pri investičnej výstavbe. Príjem z prenájmu cirkevnej pôdy a budov predstavuje pomerne malú, ale stálu časť v rozpočte farnosti. Pravidelné zbierky na charitu, seminár, misie, médiá a iné sa odosielajú na arcibiskupský úrad a používajú sa na ciele, pre ktoré boli vyzbierané. Otázky na zamyslenie: Jestvuje vo vašej farnosti ekonomická rada? Ako účinkuje? Nemal by som práve ja pomôcť pri údržbe a zveľaďovaní cirkevného majetku? Sú vo farnosti dobrovoľníci, ktorí by radi vykonávali organizovanú charitatívnu službu? Touto témou končí synodálna konzultácia na farskej úrovni a začína diecézna konzultácia na dekanátnej úrovni. Dekanátna konzultácia má pred sebou výsledky farskej konzultácie v podobe prvého náčrtu pracovného textu synody. Každá farnosť bude mať okrem svojho duchovného otca aj zástupcu veriacich, v našom prípade je to pán Martin Magda. V rámci
dekanátu sa vytvorí priestor pre spoznávanie názorov nad rámec farnosti, pre spoločné hľadanie priorít, odporúčaní a návrhov do programu synody. Skončením synodálnej konzultácie na farskej úrovni sa synodálne spoločenstvo pretransformovalo na farskú pastoračnú radu, ktorá má pomáhať duchovnému otcovi pri rozvíjaní farských aktivít.