EXERCÍCIE (XV. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


„Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás… Prijmite Ducha Svätého…, ktorým odpustíte hriechy…“ Toto je zmysel Kristovho príchodu – zjaviť milosrdnú a vykupujúcu Božiu lásku, ktorá odpúšťa hriechy. Ako? Tým, že nám umožní znova sa stretnúť s Bohom, prijať ho a naplniť sa ním, žiť s Ním. Teda odpustenie nie je vyúčtovanie. Odpustenie je pozitívne stretnutie sa s Bohom a život s Ním. Odpustenie je nadviazanie živého kontaktu s Bohom, je rozohriatie studeného, rozžeravenie ľadového, rozožatie svetla tam, kde bola tma, zničenie tmy, zničenie hriechu.

Ste v hriechu? Ste tmou. Ste žiarovkou, ktorá nesvieti, ste miestnosťou, kde sa nedá žiť pre tmu – nič sa tam nedá rozoznať, nič poznať. Ste v hriechu? Ste žiarovkou, čo nesvieti, ste varičom, čo nehreje, ste motorom bez pohybu, ste autom bez motora, súcim na cintorín. Ste duchom mŕtvi. Odpustením Vás Boh živí, rozohreje, rozsvieti, dá do pohybu, duchovne vás vzkriesi. Cez Ježiša Krista Vás v spovedi vzkriesi z duchovnej smrti k životu.

Opakovaným hriechom strácame cit a vedomie hriechu. Stáva sa pre nás čímsi bežným. Vyhovárame si ho. Hriech vniká do nášho vedomia a zaplavuje nás. Nemáte pocit viny? Ihneď sa skúmajte, vyhláste vnútorný poplach, prezrite si svoje spôsoby… Ako sa správate voči rodičom, voči deťom, voči manželovi, manželke, voči spolupracovníkom? Navykáme si na hriech, až ho prestaneme vnímať ako hriech. Pokušenie hovorí: „Budete ako Boh, až budete poznať dobro a zlo.“ To je strašná lož. Od začiatku nešlo o „poznanie dobra a zla“. Išlo o čosi iné. Zlo netreba skúsiť. Boh pozná zlo tak, ako pozná lekár rakovinu – ako zlo, ktoré neprekonal a neskúsil. Poznať zlo experimentálne to znamená prejsť cez hriech, dopustiť sa hriechu a to je čosi iné. Prežitý hriech vstupuje do nás, formuje nás, zanecháva stopy. Je to zrada, ktorá na nás vplýva. Zahmlieva poznanie i silu vôle a robí nás náklonnými na ďalší hriešny experiment.

Každý hriech kliesni cestu do ďalšieho bahna – či je to už pýcha, alebo lenivosť, alebo zmyselnosť. Každý hriech udúša výčitky svedomia a budí nechuť k dobru. Nebadáte to? Nemýlite sa! Aj rakovinu mnohí zbadajú, až keď je už celé vnútro rozhlodané.

Ježiš povedal Šavlovi pred Damaskom: „Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Je prenasledovanie verejné, a je i skryté. Čo by povedal Pán nám, keby sa nám teraz ukázal? Možno by sme sa zadivili. Možno by nám povedal: „Prečo ma prenasleduješ? Prečo sa mi staviaš na odpor? Prečo si vymýšľaš dôvody, aby si mohol byť vždy proti? Nebolí Ťa, že mnou pohŕdaš? Ako sa so mnou raz stretneš?

Počuli sme o transplantácii srdca… Sledovali sme to so zatajeným dychom… Pripomína mi to čosi iné, ale skutočné… Ak srdce, i duchovné srdce človeka zlyhalo, a už nepracuje a hrozí koniec, Kristus nám pripravil možnosť duchovnej transplantácie – … nové srdce a obnovenú dušu. Ponúka nám možnosť nahradiť slabé, chabé, zlyhané, naskrz poškodené srdce novým – v Kristovi!

A cesta k tejto obnove a výmene srdca? Dostojevského starec Zosima o tom hovorí: „Každý starajme sa o svoje srdce, každý sám sebe spovedaj sa ustavične. Hriechu svojho sa nebojte, ani keď ho poznáte, len aby bolo pokánie. Ale s Bohom sa nejednajte!

V hymne breviára sa modlíte:


Presvätý Kriste, prosíme,
odpusť nám, odpusť urážky!
Chceme Ti vernosť obnoviť,
tmu zhodiť sťa klát priťažký.

Ty vidíš, čo sme spáchali,
kto neklesne a nechybí?
Ľútosť nás k tebe privádza,
očisť nám srdca záhyby!

Odmenou pokánia nám bude zmierenie, ako nám o ňom hovorí prekrásny žalm:


Blažený, komu neprávosť
odpustená je,
ktorého zakrytý je hriech.
Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta
a v ktorého ducha nieto lesti.

Pokiaľ som mlčal,
sciveli mi kosti
vo vzdychoch mojich
ustavičných,
bo noc a deň
ma ruka tvoja ťažila
a stravovala sa sila moja
akoby v letných páľavách.

Vyznal som ti hriech svoj
a nezatajil vinu svoju.
Riekol som: „Vyznávam
previnenie svoje Pánovi
a ty si mi vinu hriechu odpustil.

Preto sa modliť k tebe bude každý pobožný v čase potreby:
keď privalia sa veľké vody,
nedostanú sa k nemu.
Ty si mi útočišťom,
ochrániš ma pred úzkosťami,
ty obklopíš ma
spásy mojej radosťou.

Vyučím ťa a ukážem ti cestu,
po ktorej kráčať máš
a poradím ti,
upierajúc zrak svoj na teba.
Nebuďte bez rozumu
ako kôň a mulica,
ktorých cval treba krotiť
ohlávkou a zubadlom,
ináč sa priblížia k tebe.

Mnohé sú bolesti hriešnika,
ale kto dúfa v Pána,
toho obklopuje milosrdenstvo.
Radujte sa spravodliví v Pánovi a tešte sa
a všetci priami srdcom,
plesajte!

(Ž 31)

Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre sabinovský dekanát

Pane, daj nám nádej



Pane Ježišu Kriste, ty si kráčal cestou smrti,

aby si mal podiel na ľudskom osude.

Kráčal si cestou smrti, aby si zlomil jej moc.

Kráčal si cestou smrti,

aby si všetkých zomrelých priviedol do života.

My však pochybujeme.

Pýtame sa: Nie je smrť predsa len koniec?

Skutočne pôjdeme ďalej? Čo príde po smrti?

Prekonaj naše pochybnosti!

Daj, nech veríme tvojmu prísľubu

nového neba a novej zeme,

kde budeme žiť, kde budeme šťastní,

kde budeme mať spoločenstvo s tebou

a so všetkými ľuďmi na veky.

autor neznámy

Anjel s kľúčom do raja



Karol Boromejský, milánsky arcibiskup, dal umelcovi namaľovať obraz smrti. Po nejakom čase mu maliar odovzdal skicu. Zobrazil smrť ako kostlivca s kosou v ruke. S tým však biskup nesúhlasil: „Takto sa smrť nemaľuje. Znázorni smrť ako anjela so zlatými kľúčmi v ruke.“

Bratia a sestry, sme v období, kedy viac myslíme na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami, často prichádzame k hrobom a veľakrát myslíme aj na koniec nášho života. Chcem vám povedať, že smrť nie je len biologický pochod, len koniec životných prejavov, začiatok rozpadu ľudského tela. Smrť je „niečo viac“. Skrýva v sebe tajomstvo – je to prechod, premena. Smrť v sebe nosí „zárodok večnosti“.

Každý kresťan má vedieť, že všetko, čo teraz je, čo ho trápi a sužuje, je pomíňajúce a že po pomíňajúcich skutočnostiach príde večná blaženosť. Kresťan je preto človekom nádeje, alebo inak povedané, očakáva večný život, večnú radosť.

„Večný“ neznamená mieru času alebo „nekonečný“. „Večný“ skôr znamená ne-predstaviteľné, ne-konečné, ne-výslovné šťastie. Večný život je život plný intenzity. Nebo je najvyššia činnosť a zároveň najvyšší pokoj, lebo je to najvyššia láska. Nebo je definitívne utvrdenie v láske. Blažený človek vie, že už nemôže odpadnúť od Boha. Nebo je konečné bezpečie.

My kresťania veríme, že náš Boh nie je „Bohom mŕtvych“, ale „Bohom živých“, že nás očakáva prijatie nad naše očakávanie, pretože vstúpime do „lona Abrahámovho“, že v stretnutí sa s Bohom zakúsime lásku, ktorú potrebujeme, aby sme sa stali celým, plným človekom a že sme konečne oslobodení od povinnosti stále podávať nejaký výkon. Takáto nádej môže byť len darom.

Ak dokážete tomu uveriť, budete uchvátení tak, že budete chcieť tancovať a skákať od radosti. Vaše dni budú zaliate slnkom. Budete chcieť smiať sa a veseliť. Lebo ste zistili: to je Veľká noc. To je neuveriteľné posolstvo. To je fantastická radosť. To sú tie kľúče v rukách anjela, ktorý v smrti vám prišiel otvoriť bránu strateného raja.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec