Žijú medzi nami


Už iba pár dní nás delí od najkrajších sviatkov, na ktoré sa nesmierne tešíme. Prečo naj, pretože sú to sviatky narodenia Pána nášho Vykupiteľa, čiže, ľudovo povedané, sú to vianočné sviatky. Máme nesmiernu radosť, že sa môžeme spoločne zísť k štedrovečernému stolu, zaspomínať si, čo sme prežili od minulých sviatkov či v radosti alebo v smútku.

Pri tejto príležitosti by som vám všetkým chcel predstaviť nášho rodáka, ktorý ma vždy na mysli čas jeho zármutku a veru si aj utrie nejednu slzičku. Je to náš rodák Valent Sabol. Spolu s manželkou Helenou vychovali štyri deti – troch synov a jednu dcéru. Veď ako sám hovorí: „Dievča v dome je ako kvet v záhrade.“ Všetci sa spoločne tešili zo života. Deti rástli, dobre sa učili, ba čo je potešujúce, syn a dcéra vyštudovali na právnickej fakulte, ďalší syn ukončil prírodovedeckú fakultu. Iba najmladší sa akosi od nich odlúčil, viac ho zaujímala manuálna práca.

Iba v kocke sme načreli do života nášho rodáka Valenta. Ako sám hovoril, odpracoval plných štyridsať rokov v Zlievárni v Krompachoch, kde je práca ťažká a veľmi prašná. Kto tam pracoval, dá mi za pravdu, že vŕtať alebo brúsiť odliatok, aby vyhovoval norme, nie je ľahké. Ale preto, že chcel, aby sa jeho deti mali lepšie a aby v rodine bolo dobre, pracoval.

Svoj voľný čas si našiel aj pre ľudí, veď v tesárskych prácach bol hotový majster a pomáhal ľuďom stavať strechy, robiť rôzne šalovacie práce. Keď sa pozrieme o pár rokov dozadu, neboli to roky ľahké. Už za mlada pracoval na poli. Zem živila celú rodinu, ale bolo treba ju dobre a s láskou obrábať. Rodinka bola šťastná, veď aj manželka Helena pomáhala. Keď mala voľný čas, odchádzala za prácou na družstvo.

Takto plynuli dni, mesiace a roky až do doby, keď nastal v jeho živote veľký zlom. Samozrejme, že očakával lepšiu pohodu, keď bude na zaslúženom odpočinku (dôchodku).

Prišli roky 2003, 2004. Došla nečakaná správa, že zomrel najstarší syn. Bol to šok, veď sa tešili na oslavy jeho polstoročnice. Nedožil sa. Ešte sa nepozviechal z tejto tragédie, keď mu zomrela manželka. Odprevadiť na poslednej ceste syna a zakrátko manželku bolo na neho priveľa. Obával sa, ako hovoril, len aby sa nezrútila jeho nervová sústava. Aj keď to bolo ťažké, ani nie za celý rok vyprevádzal najmladšieho syna. Do jedného roka prežíval a na poslednej ceste vyprevadil troch svojich blízkych. Na Valentovi to zanechalo smútok na tvári. Je potešujúce a dáte mi za pravdu, že Valent má vždy krok rezký, telo vzpriamené, ale jeho srdce je ranené.

Dcéra Marienka, ktorá býva v neďalekom Hrabkove a každú nedeľu je doma, neodpustí si, aby si otca na tento deň nezobrala k sebe. A tak sa snaží odpútať ho od myšlienok, ktoré ho sprevádzajú. Denne si spomína na svojich najbližších. Aj syn Janko sa príde pozrieť a porozprávať sa s otcom, a aj keď býva ďaleko, chce svojho otca vidieť, veď rozprávať sa cez telefón je celkom iné ako naživo.

Preto na záver prajem spomínanej rodinke len to najlepšie. Aby sa Valent v živote tešil zo svojich vnúčat a bol dobrým dedom. A vám, Marienka a Janko, prajeme, aby ste nezabudli na svojho otca, ktorý svoj život zasvätil len a len vám. K tomuto želaniu sa pridávame všetci, ktorí Valenta poznáme. Tvoj život, Valent, bol neľahký, ale keď veríme v Najvyššieho, zakrátko budeme oslavovať. On nám pomôže.

Jenča Imrich, Víťaz

Homília na slávnosť svätého Martina

Ako účastník slávnosti som si uvedomil veľkosť a silu patróna sv. Martina. V tej chvíli som bol veľmi hrdý, že nosím toto meno, že tomuto patrónovi je zasvätených veľa kostolov. Zároveň som ďakoval Bohu za milosť, že práve v jednom z nich sa nachádzam. Uvedomil som si, že pri dnešnom trende všelijakých zahraničných mien takú milosť nemôžu ich nositelia obsiahnuť.



Najdôstojnejší otec biskup, milí bratia v duchovnej službe, milí bratia a sestry v Kristovi, našom Pánovi!

V svätcoch sa Božia prítomnosť stáva viditeľnou v Božom ľude. Svätci od nás totiž neodišli preč, ale nás len predišli. A keď ich Cirkev vyzdvihla k úcte oltára, teda keď ich vyhlásila za blahoslavených, tak v tom nám je ich prítomnosť v Božom ľude zaručená. Preto svet nikdy nemôže byť celkom zlý, lebo svätí, v ktorých sa Kristus, spása sveta, stal viditeľný, žijú uprostred nás. K Cirkvi patria nielen tí kresťania, ktorí sú zaznačení v našich štatistikách, ale aj, a osobitne tí všetci, ktorí sú v litániách ku všetkým svätým. Jestvuje celý rad kresťanov, ktorí si myslia, žeby mohli byť spokojní, keby boli normálnymi kresťanmi, a teda žeby nemuseli byť svätí. Ale nesmieme zabúdať: v očiach Božích sú práve svätci normálnymi kresťanmi!

Dnes stojí pred nami svätý Martin. On patrí k stĺpom kresťanskej Európy. Preto je pre nás, Európanov, ale aj pre ďalších kresťanov, normatívnou postavou evanjelia.
1. Svätý Martin nosí ako katolícky biskup v ruke pastiersku palicu. Nikto nemôže sebe samému vyslúžiť niektorú sviatosť. Biskup nemôže na seba položiť ruky, aby si vyslúžil biskupské svätenie. Nie, to robia podľa cirkevných regúl iní traja biskupi, ktorých zas vysvätili iní biskupi. A tak pokračuje reťaz počas stáročí až k niektorému z apoštolov a cez neho až k Ježišovi Kristovi. Biskup je teda naviazaný na apoštolský pôvod a tým je v jeho pastoračnej službe všetko pôvodné, svieže, kreatívne, sympatické a energické. Preto nosí biskup v ruke pastiersku palicu. To nie je palica na prechádzku, ale je to nástroj, ktorý ukazuje ľudu, ktorým smerom má kráčať kresťan ako nasledovník Krista.

Svätý Martin žil v čase začínajúceho takzvaného sťahovania národov, uprostred ktorého všetko v Európe prechádzalo hore-dolu, do Európy vtiahli cudzie národy, usadené národy boli vyhnané a celá kultúra zničená. Martin s biskupskou palicou v ruke zhromažďoval rozohnaných ľudí a bránil ich proti zničujúcim silám. Božím slovom posilňoval skleslých a bezmocných a ukazoval im cestu a v svätej Eucharistii im poskytoval pokrm. Tak svojou apoštolskou príčinlivosťou kládol – či je to už vhodné alebo nie – základy pre kresťanskú civilizáciu lásky, ktorá Európu počas stáročí formovala.

2. K svätému Martinovi patrí ale aj jeho plášť, o ktorý sa podelil s uzimeným žobrákom. Pritom sa svätému Martinovi otvorili oči pre tú skutočnosť, že on si svoj hrejivý plášť podelil nielen s bezmocným človekom, ale so samým Kristom, ktorý je spásou sveta, a to podľa jeho slova: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40). Plášť svätého biskupa Martina sa stal – podobne ako zástera svätej Alžbety Durínskej-Uhorskej – symbolom prítomnosti Krista v jeho Cirkvi prostredníctvom služby utrápeným a sužovaným. Svätý Martin iste poznal Jánovo evanjelium, v ktorom sa napodiv nevyskytuje správa o ustanovení Najsvätejšej Eucharistie. Ale zato detailne opisuje umývanie nôh pred ustanovením Sviatosti Oltárnej. On tým chcel ľuďom ukázať: keď nemáte možnosť sláviť Eucharistiu, tak vždy nájdete pár nečistých nôh, ku ktorým sa budete môcť skloniť, aby ste ich umyli a aby ste pomohli chudobným. Tak bude Pán prítomný v službe lásky kresťanov: „ Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov.“

Poznám mnohé malé katolícke cirkevné spoločenstvá v Kazachstane, v ktorých museli žiť početní veriaci, ktorí boli vyhnaní z oblasti Volgy. Nemali žiadne kostoly, žiadnych kňazov, a teda ani žiadnu Eucharistiu. Zostali im iba nečisté nohy ich súčasníkov. A keď sa k nim skláňali a slúžili im, vtedy tam bol prítomný Kristus: ako svätému Martinovi pri delení plášťa, ako svätej Alžbete, keď otvárala svoju zásteru a rozdávala chlieb chudobným.

Pohanská antika pohŕdala starými a chorými ľuďmi, utrápenými a sužovanými. Až kresťanstvo im prinieslo dôstojnosť, rešpekt a uznanie, v ktorých sa Kristus cez slovo a čin s nimi stotožnil. Preto hneď od začiatku stál vždy vedľa domu Božieho aj dom pre chorých-nemocnica, vedľa kostola starobinec a škôlka a vedľa farskej budovy škola. Svätý Martin s napoly rozdeleným plášťom je svedkom evanjelia. A on svojím prorockým činom podstatne prispel k budovaniu Európy.

Kolínsky spisovateľ Heinrich BôlI kedysi povedal, že uprednostňuje ten najhorší kresťanský svet pred najlepším humanistickým svetom, pretože v kresťanskom svete je ešte vždy priestor pre chorých, pre bezmocných, pre zostarnutých, pre utrápených a pre sužovaných. Kvôli tomu stojí dnes svätý Martin pred nami.

3. Svätý Martin, ako nakoniec všetci biskupi, nosí aj mitru. Táto je biskupovi daná nielen ako ozdoba, ale je to ako isté znamenie pre ostatných. Biskup má preto aj v časoch prenasledovania, odporu a nepriateľstva hlavu nie sťahovať, ale naopak: má držať svoju hlavu, aby vydal svedectvo pravde, či už je to vhodné alebo nevhodné. V Európe je to dnes dôležitá a tiež aj ťažká služba. Keď nejaký biskup v západnej Európe káže o svätosti manželstva a o jeho nerozlučiteľnosti; o tom, že muž a žena boli na to stvorení a na to sa jeden druhému darujú v manželstve, aby spolu vytvorili rodinu; ďalej že nenarodené dieťa v živote svojej matky je nedotknuteľné a že aj zostarnutý a bezmocný život má najvyššiu hodnotu a nesmie byť umelo ukončený, potom na takéhoto biskupa naráža veľký nápor nenávisti, nepriateľstva a odporu spoločnosti. Chceli by vylúčiť Krista zo spoločnosti ako to už urobili komunisti. Chceli by Cirkev zavrieť do sakristií a kresťanskú vieru vyhlásiť za čisto privátnu vec. Potom, čo si jednotlivý kresťan sám v sebe verí, to spoločnosť nezaujíma. Ale ak my prežívame kresťanskú vieru ako spoločenstvo v Cirkvi a Boží nárok na záchranu sveta robíme počuteľným, potom sa nám ujde odpor. Práve vtedy biskup nesťahuje svoju hlavu, ale ju drží – ako svätý Martin. A práve preto on bol pre svojich kňazov tak veľmi nepostrádateľný, lebo on sa statočne postavil proti klamstvu a vydal svedectvo pravde.

Od Božieho vtelenia je zaznamenané: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Toto sa v Európe, žiaľ, stalo normálne. Ale práve Cirkev je tu na to, aby prijímala Pána a poskytovala mu priestor v našom živote. „Radosťou Pána je byť medzi ľuďmi.“ A malo by byť aj radosťou nás, kresťanov, že Boh je pri nás, po všetky dni až do skončenia sveta. Prevedenie evanjelia len do súkromia, vytesnenie Krista z verejnosti, odňatie ohlasovateľského hlasu Cirkvi, to sme tu už vlastne zažili v časoch národného socializmu a komunizmu. A je pritom nepochopiteľné, že na to všetko sa dá rýchlo zabudnúť a dnes dokonca pokračovať v tých istých činoch. Tie však vedú z blahobytu do chaosu, nešťastia a do záhuby našej európskej kultúry. Práve tu stojí Martin ako vyznavač a ako svedok. A pozerá sa na nás, kresťanov. Tichých stúpencov a náboženských úradníkov sa nikto nič nepýta. Ale biskup nosí mitru na hlave. Kresťan však bol pri birmovaní pomazaný nie na chrbte, aby potom žil podľa hesla: „Skloň sa a mlč!“, ale pomazanie sa mu dáva na čelo: to znamená, že má potom druhým ukázať práve čelo, a nemá stiahnuť či skloniť hlavu. Tak aj každý kresťan pomocou Božej milosti zo sviatosti birmovania musí držať svoju hlavu za Krista, aby tak biskupovi držal chrbát.

Katedrála v Spišskej Kapitule má za patróna svätého Martina. Tak, ako ste v minulosti mohli dejiny svojej viery zveriť jemu, tak to je aj v prítomnosti a bude aj v budúcnosti. A k tomu Vám na sviatok svätého Martina ako vášho patróna možno iba gratulovať.
Amen.

+ Joachim kardinál Meisner, arcibiskup Kolín nad Rýnom

ROZHOVOR

Katolícky kňaz, pôsobiaci vo farnosti Pensylvánia v USA. Pôvod a korene však siahajú na Slovensko až do farnosti Víťaz!


Streli sme sa na fare u nášho duchovného otca Olivera, ktorý ma telefonicky informoval o vzácnej návšteve z USA. Až po osobnom kontakte som zistil, že pôvod duchovného otca Františka má korene v aj v našej dedinke Víťaz. Duchovný otec, mohli by ste sa nám predstaviť?

Moje meno je František Straka, tohto času duchovný otec osady (farnosti, pozn. redakcie) Nanebovzatia Panny Márie Nordhanten v Pensylvánii. Narodil som sa v Redingu v Pensylvánii v roku 1956, mamka bola Mária Uhrinová-Straková a otec bol Frank Straka. Boli sme osadníci v kostole Cyrila a Metoda v Redingu, ktorý je ešte otvorený. Chodil som do osadnej školy a potom do Redingskej centrálnej katolíckej vyššej školy. Po skončení školy som išiel do roboty, robil som ako účtovník. Keď som mal 25 rokov, išiel som do seminára. Tri roky som bol v Kolégiu sv. Františka Saleského a potom päť rokov v seminári sv. Karola Boromejského vo Philadelphii. Tam som bol vysvätený biskupom Thomasom Wallshom vo Hallertown v roku 1990.

A ako vznikalo vaše povolanie? Ako a kedy ste pocítili volanie, že chcete ísť za kňaza?

Je to zásluhou mojej babky, ktorá sa vždy modlila za to, aby som bol kňazom.

Ako sa volala vaša babka?

Apolónia Birošová, rodená Straková.

A teraz ešte povedzte, prečo ste vo Víťaze?

To je druhýkrát, čo som vo Víťaze, lebo babka pochádzala z Víťaza. Mám tu ešte príbuzných bratrancov a sesternice. Moja rodina je Mária Pacovská a Jozef Biroš z Víťaza, Emka a Mária Bialončíkové, Jozef Bialončík v Prešove, Štefan Bialončík vo Zvolene, Martin Bialončík v Bratislave a Janko Bialončík v Kežmarku.

Takže babka orodovala a modlila sa za to, aby ste boli kňazom?

Áno, veľmi sa modlila. Po ôsmych rokoch školy som mal primície. Odvtedy som mal už zopár pôsobísk. Dva roky som bol ako kaplán v osade Panny Márie Uhorskej, potom som išiel do osady svätej Terezky v Hallertown v Pensylvánii, tam som bol 8 rokov. Bol som preložený do osady Božského Srdca na západnú stranu Redingu, tam som bol 9 mesiacov, potom som išiel do osady Svätej Anny v Imalsku a tam som bol 16 mesiacov. Potom som bol ustanovený za farára v osade svätého Ducha v meste Betlehem, tam som bol 6 rokov. A posledné tri roky, až doposiaľ, som farárom v osade Nanebovzatia Panny Márie v Redingu.

Takže rodinnú väzbu poznáme. Ako, alebo čím teraz žije Cirkev v Amerike?

Myslím si, že tlak na Cirkev je v celom svete. Viete, ja mám dosť práce ako farár, ale s ľuďmi je to tak, že už nechcú byť v kostole. Niekedy bol kostol centrom každého života, dnes to tak nie je, ľudia sú radšej na futbale, alebo na baseballe! Máme problémy s kňazmi, nie je ich dostatok, preto kostoly musia byť zatvorené. Modlím sa, aby sa to vrátilo, aby to bolo tak ako predtým, ale neviem či to tak bude!


Ako je to u vás s mládežou a deťmi?

Teraz mám v mojej osade veľký počet mladých, prídu do kostola v nedeľu a to je všetko. Starších ľudí mám veľa zo Slovenska, tí pomáhajú všetci. V lete máme veľký farský výlet v lete, všelijaké pikniky, obedy a večere. Bez pomoci slovenských farníkov by to nešlo, každý by chcel prísť sa len zabávať, ale pomôcť nemá kto. Je zvykom robiť v týchto farnostiach, kde sú americkí Slováci, festivaly, niečo ako farský deň, kde ľudia dobrovoľne predtým varia, pečú slovenské jedlá a počas festivalu to predávajú, ľudia sa zabávajú a výťažok ide na chod farnosti. Ale stále sa zapájajú len tí starší, mladí sa prídu len zabaviť. A keď tí starí poumierajú, nebude festival.

Musím povedať, že mám veľký počet ľudí, ktorí sa o kostol starajú – máme štyri ženy, ktoré robia len kvetinovú výzdobu, kostolníka, ktorý sa stará o kňazské rúcha a upravuje oltáre pred svätou omšou, máme asi 15 – 16 ľudí, ktorí upratujú a ešte ďalší dvaja kostolníci, ktorí sa starajú o farskú budovu.

Koľko kostolov spravujete?

Teraz len jeden. V Amerike je akási nepísaná zásada, že jeden kostol tvorí jednu farnosť. Mám vo farnosti 815 rodín, asi 2 400 ľudí. Pol osady sú Slováci a pol Američania. Čisto slovenská farnosť teraz už nie je. Nemodlím sa po slovensky, iba keď na nejakom pohrebe staršieho Slováka, tak si zaspievame po slovensky.

Ktorú pieseň ešte poznajú títo americkí Slováci?

„Odpočívajte v pokoji“, alebo majú ešte radi „Slávne meno Márie…“

Myslíte si, že by sa ešte dalo niečo robiť okolo tej vašej slovenskej tradície, či už nemá nikto chuť sa tomu venovať?

Myslím, že sa budem držať ľudí, ktorí nám pomáhajú. Možno budem žiť ešte 15 rokov a potom neviem. Mladí ľudia sa už nezapájajú do tradícií ich predkov, už iba konzumujú čo im starší pripravia!

Aj k nám na Slovensko sa prenieslo to, že mládež preferuje konzumný a svetský život, je im bližší, myslia si, že sa dá žiť iba z toho. Myslím si, že kto sa duchovne neobčerstvuje, neoživuje, neočisťuje, tak ho ten svet pohltí.
Je to presne tak.

Máte aj veselšie zážitky z farnosti? Spomínate si na niečo?

(Smiech.) Mal som dobrý kňazský život! Vďaka Bohu som kňazom 20 rokov, o päť rokov budem mať strieborné jubileum.

Mohli by ste niečo odkázať pre našich čitateľov Spektra a pre Víťazancov zvlášť.
Buďte zdraví a buďte verní synovia a dcéry nášho Ježiša Krista Spasiteľa a večného Otca.

Ďakujem pekne za rozhovor.

pripravili: M. Gondová, M. Magda snímky: M. Magda st.

Ján Mária Vianney

Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


«Je naozaj ťažké obsluhovať svätého!» priznala sa s mnohými vzdychmi svojej dcére, keď sa vrátila domov z fary. Medzitým farár pracoval bez prestania. Niekto by bol mohol pokladať malú obec, ktorá mala iba sedemdesiat domov, za miesto odpočinku a bol by si mohol myslieť, že jej farár má celkom príjemný úrad. A skutočne, biskupský úrad často posielal na toto chudobné miesto chorľavých kňazov, alebo takých, čo potrebovali zotavenie. Ale Ján Vianney si nedožičil pokoja. Húževnato pracoval na svojich kázňach. Už vypracovať a napísať kázeň bolo pre neho dosť ťažké. No ešte ťažšie mu bolo naučiť sa text naspamäť. Na malom priestranstve za kostolom často celé hodiny chodil a polohlasne sa učil text naspamäť. Aj napriek tomu v nedeľu na kazateľnici mu to išlo dosť ťažko a namrzení poslucháči často skláňali hlavy, keď Božie slovo celkom nekvalitne viazlo na jeho perách. Iba keď ho pochytilo sväté nadšenie a oslobodil sa od svojho rukopisu, šlo to ľahšie.

Potom sa to spustilo na veriacich často s hromami a bleskami, najmä keď zvýšeným hlasom pranieroval ich neresti a hovoril o hrozných trestoch, ktoré zastihnú nekajúcich. Ľudia dobrej vôle vycítili, samozrejme aj z jeho hnevu, hlbokú a vznešenú pastiersku lásku.

«Prečo vlastne tak kričíte pri kázňach?» pýtala sa ho raz slečna zo zámku. «Veď pri modlitbe hovoríte tak ticho.»

«Ach, to je tak,» odvetil s úsmevom Vianney. «Dobrý Boh počuje aj náš najslabší dych, ale hriešnici sú často veľmi nedoslýchaví.»

«Ale, ale,» chlácholila ho Anna des Garets, «neberte si to tak príliš k srdcu. Už viacerí dostali suchotiny, keď si tak málo šetrili svoj hlas ako vy. Mimochodom, viacerí v dedine nie sú práve veľmi nadšení tým, že ich tak prísne karháte. Pán farár, ja to s vami myslím dobre, preto vám hovorím tak otvorene. Arskí sedliaci majú tvrdé hlavy a nemajú radi donucovanie.»

«Aj ja mám sedliacku lebku, tá je takisto tvrdá!» odpovedal kňaz. «Neprišiel som sem na to, aby som šetril seba alebo iných, a silno zakročím, ak to bude treba.»
«Nuž, uvidíme,» vzdychla si urodzená slečna a ustarostená odišla z fary.

A veru šlo to dosť zle. Kostol v Arse bol stále prázdnejší a chlapi v krčmách vždy hlasnejšie nadávali na svojho farára. Predovšetkým krčmár od Rozhnevaného mravca dúchal na oheň, ako len mohol, keď chlapi namiesto toho, aby išli na nedeľnú omšu, sedeli za svojimi pohármi a hrali sa v karty.

«Celý týždeň lopotíte a driete,» štval vo svojej krčme, «a teraz príde ten černokňažník, ktorého biskup nemôže inde použiť, a chce vám pokaziť vašu nedeľnú zábavu! Nedopraje vám ani len pohár vína a nevinnú hru v karty. Susedko, smiem ti naliať ešte pohárik?»

Všetci hostia krčmy svorne súhlasili, že farár ešte spozná arských sedliakov.
«A Arsania svojho farára!» zahrmel od dvier akýsi hlas. Blýskavými očami kráčal malý kňaz medzi stolmi v krčme. Kde-tu sa niektorý chlap prikrčil a skryl svoje karty. Iní sa však stavali na odpor svojmu farárovi s otvoreným posmechom a zlosťou. No Vianney sa nedal zastrašiť.

«Takto teda!!! Vy trčíte tu, zatiaľ čo Pán Boh v kostole na vás darmo čaká!» kričal silným hlasom. «Pijatikou si privolávate peklo a svojimi kartami zabíjate dušu!»

spracoval: M. Magda

Mojej mamke



Čas rýchlo plynie, plynie neúprosne,
tak uplynulo šesťdesiatpäť liet
a zdá sa to byť ako chvíľka vo sne,
keď poslal Ťa Boh žiť na tento svet.

Jubileum je čas na spomínanie,
na bilanciu – čo roky priniesli.
S tebou sa nemaznali, nebol čas na hranie,
Ty obstála si, mamka moja, v nich.

Boh pripravil Ti skúšok neúrekom,
úloh a výziev… prečo, vie len On.
Prijala si ich bez zbytočných priekov
a ja sa, mamka, korím obdivom.

Ty každé ráno neúnavne vstávaš,
nevšímajúc si tela bolesti,
príklad nám svojou bojovnosťou dávaš,
ja si ťa mamka, preto veľmi ctím.

Tak málokedy sú deti matke vďačné
za život, lásku, mnohé obety…
a srdce matky po ich láske lačné,
tíško sa modlí, mysliac na deti.

Ja teraz, mami, prichádzam k Tebe s vďakou,
ďakujem Bohu, že mi ťa, mamko, dal
a modlím sa, aby ťa mnoho rokov
na tomto svete pre nás ponechal.

Danka Skačanová

Rok sv. Ondreja


Bratia a sestry, na celodiecéznych rekolekciách v Dóme sv. Alžbety v Košiciach, nový diecézny biskup košickej arcidiecézy, Mons. Bernard Bober na začiatku svojej služby vyhlásil Rok svätého Ondreja, ktorý bude trvať do 30. novembra 2011.

Rok sv. Ondreja je pre celú arcidiecézu príležitosťou podľa vzoru tohto apoštola ísť za Kristom, byť s ním, a potom nanovo a lepšie priblížiť evanjeliovo posolstvo dnešnému svetu. Je to výzva k duchovnej obnove zameranej na posilnenie viery a na povzbudenie k svätosti.

Sv. Ondrej bol človekom viery, ktorý hľadal, poznal a prežíval nádej Izraela. Patril k tým, ktorí očakávali Mesiáša. Bol jedným z učeníkov Jána Krstiteľa, takže dôverne poznal jeho výzvu: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“. Takto vnútorne pripravený bol pri tom, keď jedného dňa Ján Krstiteľ označil Ježiša za Božieho Baránka. V Ondrejovi sa okamžite prebudila túžba po osobnom stretnutí s Ježišom vyslovená otázkou: „Učiteľ, kde bývaš?“ Od Ježiša dostal odpoveď a pozvanie pre seba a pre svojho kamaráta: „Poďte a uvidíte“. Vtedy sa začalo Ondrejovo dobrodružstvo, priame spoznávanie Majstra. Evanjelista Ján píše: „Videli, kde býva, a v ten deň zostali u neho“.

Nemáme zaznamenaný rozhovor ani obsah stretnutia Ježiša s Ondrejom a ďalším učeníkom, iba jednoduché konštatovanie evanjelistu: „Zostali u neho“. Sú pri ňom a sú s ním. Vidia, kde Ježiš býva, začínajú ho spoznávať a vytvárať si k nemu osobný vzťah. Nemajú byť ohlasovateľmi nejakej myšlienky, ale svedkami osoby. Skôr ako budú poslaní evanjelizovať, musia „byť“ s Ježišom“, byť „znalcom“ Ježiša“ a to ešte prv než budú jeho vyslancami. V tejto línii by sa mala uberať duchovná obnova, pre ktorú Rok sv. Ondreja vytvára priestor: byť znalcami Ježiša, zostať u neho, byť s ním.

Mnohokrát sme v našom živote uponáhľaní
– buďme s ním.

Veľakrát sme unavení, smutní, nepochopení
– buďme s ním.

V dňoch radosti a úsmevu,

vo všedných i slávnostných
– buďme s ním.

Vo chvíľach ťažkostí, pokušení, neúspechu
– buďme s ním.

Keď sme sami a nastúpi pocit samoty
– buďme s ním.

Bratia a sestry, pre nás je vyhlásenie Roka sv. Ondreja veľkou radosťou, lebo na Vyšnom konci máme sv. Ondrejovi zasvätený krásny, starobylý kostol, ktorého desiate výročie generálnej rekonštrukcie si pripomíname tohto roku. Prechovávajme k tomuto svätcovi hlbokú úctu. Buďme s ním. Nech nás privedie k Ježišovi.

Mgr.Oliver Székely, duchovný otec