Ako účastník slávnosti som si uvedomil veľkosť a silu patróna sv. Martina. V tej chvíli som bol veľmi hrdý, že nosím toto meno, že tomuto patrónovi je zasvätených veľa kostolov. Zároveň som ďakoval Bohu za milosť, že práve v jednom z nich sa nachádzam. Uvedomil som si, že pri dnešnom trende všelijakých zahraničných mien takú milosť nemôžu ich nositelia obsiahnuť.
Najdôstojnejší otec biskup, milí bratia v duchovnej službe, milí bratia a sestry v Kristovi, našom Pánovi!
V svätcoch sa Božia prítomnosť stáva viditeľnou v Božom ľude. Svätci od nás totiž neodišli preč, ale nás len predišli. A keď ich Cirkev vyzdvihla k úcte oltára, teda keď ich vyhlásila za blahoslavených, tak v tom nám je ich prítomnosť v Božom ľude zaručená. Preto svet nikdy nemôže byť celkom zlý, lebo svätí, v ktorých sa Kristus, spása sveta, stal viditeľný, žijú uprostred nás. K Cirkvi patria nielen tí kresťania, ktorí sú zaznačení v našich štatistikách, ale aj, a osobitne tí všetci, ktorí sú v litániách ku všetkým svätým. Jestvuje celý rad kresťanov, ktorí si myslia, žeby mohli byť spokojní, keby boli normálnymi kresťanmi, a teda žeby nemuseli byť svätí. Ale nesmieme zabúdať: v očiach Božích sú práve svätci normálnymi kresťanmi!
Dnes stojí pred nami svätý Martin. On patrí k stĺpom kresťanskej Európy. Preto je pre nás, Európanov, ale aj pre ďalších kresťanov, normatívnou postavou evanjelia.
1. Svätý Martin nosí ako katolícky biskup v ruke pastiersku palicu. Nikto nemôže sebe samému vyslúžiť niektorú sviatosť. Biskup nemôže na seba položiť ruky, aby si vyslúžil biskupské svätenie. Nie, to robia podľa cirkevných regúl iní traja biskupi, ktorých zas vysvätili iní biskupi. A tak pokračuje reťaz počas stáročí až k niektorému z apoštolov a cez neho až k Ježišovi Kristovi. Biskup je teda naviazaný na apoštolský pôvod a tým je v jeho pastoračnej službe všetko pôvodné, svieže, kreatívne, sympatické a energické. Preto nosí biskup v ruke pastiersku palicu. To nie je palica na prechádzku, ale je to nástroj, ktorý ukazuje ľudu, ktorým smerom má kráčať kresťan ako nasledovník Krista.
Svätý Martin žil v čase začínajúceho takzvaného sťahovania národov, uprostred ktorého všetko v Európe prechádzalo hore-dolu, do Európy vtiahli cudzie národy, usadené národy boli vyhnané a celá kultúra zničená. Martin s biskupskou palicou v ruke zhromažďoval rozohnaných ľudí a bránil ich proti zničujúcim silám. Božím slovom posilňoval skleslých a bezmocných a ukazoval im cestu a v svätej Eucharistii im poskytoval pokrm. Tak svojou apoštolskou príčinlivosťou kládol – či je to už vhodné alebo nie – základy pre kresťanskú civilizáciu lásky, ktorá Európu počas stáročí formovala.
2. K svätému Martinovi patrí ale aj jeho plášť, o ktorý sa podelil s uzimeným žobrákom. Pritom sa svätému Martinovi otvorili oči pre tú skutočnosť, že on si svoj hrejivý plášť podelil nielen s bezmocným človekom, ale so samým Kristom, ktorý je spásou sveta, a to podľa jeho slova: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40). Plášť svätého biskupa Martina sa stal – podobne ako zástera svätej Alžbety Durínskej-Uhorskej – symbolom prítomnosti Krista v jeho Cirkvi prostredníctvom služby utrápeným a sužovaným. Svätý Martin iste poznal Jánovo evanjelium, v ktorom sa napodiv nevyskytuje správa o ustanovení Najsvätejšej Eucharistie. Ale zato detailne opisuje umývanie nôh pred ustanovením Sviatosti Oltárnej. On tým chcel ľuďom ukázať: keď nemáte možnosť sláviť Eucharistiu, tak vždy nájdete pár nečistých nôh, ku ktorým sa budete môcť skloniť, aby ste ich umyli a aby ste pomohli chudobným. Tak bude Pán prítomný v službe lásky kresťanov: „ Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov.“
Poznám mnohé malé katolícke cirkevné spoločenstvá v Kazachstane, v ktorých museli žiť početní veriaci, ktorí boli vyhnaní z oblasti Volgy. Nemali žiadne kostoly, žiadnych kňazov, a teda ani žiadnu Eucharistiu. Zostali im iba nečisté nohy ich súčasníkov. A keď sa k nim skláňali a slúžili im, vtedy tam bol prítomný Kristus: ako svätému Martinovi pri delení plášťa, ako svätej Alžbete, keď otvárala svoju zásteru a rozdávala chlieb chudobným.
Pohanská antika pohŕdala starými a chorými ľuďmi, utrápenými a sužovanými. Až kresťanstvo im prinieslo dôstojnosť, rešpekt a uznanie, v ktorých sa Kristus cez slovo a čin s nimi stotožnil. Preto hneď od začiatku stál vždy vedľa domu Božieho aj dom pre chorých-nemocnica, vedľa kostola starobinec a škôlka a vedľa farskej budovy škola. Svätý Martin s napoly rozdeleným plášťom je svedkom evanjelia. A on svojím prorockým činom podstatne prispel k budovaniu Európy.
Kolínsky spisovateľ Heinrich BôlI kedysi povedal, že uprednostňuje ten najhorší kresťanský svet pred najlepším humanistickým svetom, pretože v kresťanskom svete je ešte vždy priestor pre chorých, pre bezmocných, pre zostarnutých, pre utrápených a pre sužovaných. Kvôli tomu stojí dnes svätý Martin pred nami.
3. Svätý Martin, ako nakoniec všetci biskupi, nosí aj mitru. Táto je biskupovi daná nielen ako ozdoba, ale je to ako isté znamenie pre ostatných. Biskup má preto aj v časoch prenasledovania, odporu a nepriateľstva hlavu nie sťahovať, ale naopak: má držať svoju hlavu, aby vydal svedectvo pravde, či už je to vhodné alebo nevhodné. V Európe je to dnes dôležitá a tiež aj ťažká služba. Keď nejaký biskup v západnej Európe káže o svätosti manželstva a o jeho nerozlučiteľnosti; o tom, že muž a žena boli na to stvorení a na to sa jeden druhému darujú v manželstve, aby spolu vytvorili rodinu; ďalej že nenarodené dieťa v živote svojej matky je nedotknuteľné a že aj zostarnutý a bezmocný život má najvyššiu hodnotu a nesmie byť umelo ukončený, potom na takéhoto biskupa naráža veľký nápor nenávisti, nepriateľstva a odporu spoločnosti. Chceli by vylúčiť Krista zo spoločnosti ako to už urobili komunisti. Chceli by Cirkev zavrieť do sakristií a kresťanskú vieru vyhlásiť za čisto privátnu vec. Potom, čo si jednotlivý kresťan sám v sebe verí, to spoločnosť nezaujíma. Ale ak my prežívame kresťanskú vieru ako spoločenstvo v Cirkvi a Boží nárok na záchranu sveta robíme počuteľným, potom sa nám ujde odpor. Práve vtedy biskup nesťahuje svoju hlavu, ale ju drží – ako svätý Martin. A práve preto on bol pre svojich kňazov tak veľmi nepostrádateľný, lebo on sa statočne postavil proti klamstvu a vydal svedectvo pravde.
Od Božieho vtelenia je zaznamenané: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Toto sa v Európe, žiaľ, stalo normálne. Ale práve Cirkev je tu na to, aby prijímala Pána a poskytovala mu priestor v našom živote. „Radosťou Pána je byť medzi ľuďmi.“ A malo by byť aj radosťou nás, kresťanov, že Boh je pri nás, po všetky dni až do skončenia sveta. Prevedenie evanjelia len do súkromia, vytesnenie Krista z verejnosti, odňatie ohlasovateľského hlasu Cirkvi, to sme tu už vlastne zažili v časoch národného socializmu a komunizmu. A je pritom nepochopiteľné, že na to všetko sa dá rýchlo zabudnúť a dnes dokonca pokračovať v tých istých činoch. Tie však vedú z blahobytu do chaosu, nešťastia a do záhuby našej európskej kultúry. Práve tu stojí Martin ako vyznavač a ako svedok. A pozerá sa na nás, kresťanov. Tichých stúpencov a náboženských úradníkov sa nikto nič nepýta. Ale biskup nosí mitru na hlave. Kresťan však bol pri birmovaní pomazaný nie na chrbte, aby potom žil podľa hesla: „Skloň sa a mlč!“, ale pomazanie sa mu dáva na čelo: to znamená, že má potom druhým ukázať práve čelo, a nemá stiahnuť či skloniť hlavu. Tak aj každý kresťan pomocou Božej milosti zo sviatosti birmovania musí držať svoju hlavu za Krista, aby tak biskupovi držal chrbát.
Katedrála v Spišskej Kapitule má za patróna svätého Martina. Tak, ako ste v minulosti mohli dejiny svojej viery zveriť jemu, tak to je aj v prítomnosti a bude aj v budúcnosti. A k tomu Vám na sviatok svätého Martina ako vášho patróna možno iba gratulovať. Amen.
+ Joachim kardinál Meisner, arcibiskup Kolín nad Rýnom