Dcéra Svetla


„Ó, sv. Filoména, panna a mučenica, oroduj za nás, aby sme na tvoj mocný príhovor dosiahli čistotu ducha a srdca, ktorá vedie k dokonalej Božej láske. Amen.“
Zasvätená Ježišovi

Jej rodičia, ktorí spravovali grécke panstvo, boli obdarovaní dieťaťom, za ktoré sa tak dlho bezvýsledne modlili. Podľa toho ju nazvali Filoména – „dcéra svetla“, čo v gréckom jazyku znamená „milovaná“. Je zvláštne, že práve v týchto časoch, vyše dve storočia po odkrytí jej tela v katakombách 25. mája 1802, sv. Filoména vyvolala veľkú úctu. Malá Filoména bola svojimi rodičmi vychovávaná veľmi pobožne. K prvému sv. prijímaniu pristúpila v piatich rokoch a v 11. roku sa zasvätila sľubom svätej čistoty Kráľovi svätých, ktorému zostalo jej srdce verné. Keď začal 13. rok jej života, jej otec musel cestovať do Ríma, pretože cisár Dioklecián sa mu vyhrážal vojnou. Dcérka i kráľovná cestovali spolu s nim. Sotva Dioklecián uvidel prekrásnu kňažnú, zatúžil ju urobiť svojou cisárovnou a sľuboval jej otcovi všetko, aby mohol získať jej ruku. Rodičia Filomény naliehali, aby prijala túto ponuku. Lenže ona z dôvodu svojej prísahy odmietla. Cisár ju strašil všelijakými nástrahami. Ona odpovedala, že sa ho nebojí.

Ochrana z neba

Cisár ju rozkázal spútať a uvrhnúť do väzenia. Tam ju denne navštevoval, snažiac sa získať jej súhlas. Počas 40-denného väzenia bola o chlebe a vode. V tridsiatom siedmom dni tohto väzenia sa jej zjavila Panna Mária a predpovedala jej nadchádzajúce mučeníctvo. Prisľúbila, že jej pošle sv. Gabriela, aby jej pomáhal a posilňoval ju. V štyridsiaty deň ju dal ukrutne zbičovať. Sv. Filoména bola ako jedna živá rana. No Boh jej zoslal dvoch anjelov, ktorí jej oblievali rany nebeský mbalzamom a prinavrátil jej zdravie a silu. Prekvapený cisár sa ju usiloval ešte raz získať, ale nadarmo. Rozkázal ju priviesť k rieke Tiber. Tam jej priviazali na krk železnú kotvu a hodili ju do rieky. Opäť však dvaja anjeli na príkaz Ježiša Krista pannu zachránili. Za údivu prizerajúceho sa davu ju bezpečne zaniesli na breh rieky.

Malá mučeníčka

Zatvrdnutý ako faraón zo Starého zákona tyran rozkázal, aby mladá svätica bola vlečená ako čarodejnica cez Rím a potom prebodnutá šípmi. Avšak nebeský lekár opäť uzdravil svoje dieťa. Rozzúrený cisár rozkázal do nej strieľať, ale strely odmietli poslušnosť a nevyšli z lukov. Po opakovanom rozkaze strely zmenili smer letu a vrátili sa do skupiny katov. Dioklecián nariadil skončiť všetko mučenie sťatím. A tak odletela do neba, aby prijala svoju korunu slávy. Stalo sa to 10. augusta o tretej hodine. Jej hrob v Priscilijských katakombách v Ríme nosí jej meno i symboly mučeníctva: palmu, ľaliu, bič a tri strely. Telesné pozostatky sv. Filomény 10. augusta 1805 preniesli do Mugnama, miesta položeného na vŕšku neďaleko Neaopola. Tam je jej kaplnka, ktorá sa stala miestom najdivotvornejších zázrakov.

Svätá orodovníčka

Kedykoľvek ju vzývame, obdržíme veľké milosti. K jej najviac oddaným ctiteľom patril sv. Ján Mária Vianney. Kostoly zasvätené sv. Filoméne sú v Číne i Kurdistane, v Afrike, Konstantinopole či v Indii. Všade okamžite a zázračne odpovedá na modlitby. Ja to cítim.

Pozdravujem ťa, sv. Filoména, moja vznešená ochrankyňa. Buď mojou orodovníčkou u Ježiša Krista, Tvojho ženícha. Pros za nás teraz i v hodine mojej smrti. Sv. Filoména, milovaná dcéra Ježiša a Márie, pros za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“

Filomena Balogová, Ovčie

EXERCÍCIE (XXIII. časť)

Aj keď si Pán už autora týchto exercícií povolal k sebe chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Veľmi trápne bolo pre väzňov, keď ich prestali oslovovať ich vlastným menom a vyvolávali ich len ako číslo. Číslo 345751. Za číslom ako by sa celkom stratil človek, živá osoba. Z človeka sa stala vec, položka v inventári, otrok bez mena, bezprávna bytosť. Pracovalo číslo, v cele bolo číslo, manipulovalo sa s číslom.
V modernom živote sa aj mimo väzenia ujalo isté odľudštenie. Na úrade nezaváži, že ste tam osobne, to úradníka skoro ani nezaujíma. Zaujímajú ho vaše papiere. Bez nich sa s vami nebude ani rozprávať. Vaša legitimácia je dôležitejšia ako vy. Neuveria vám, ani že ste sa narodili, ak nemáte o tom papier. Všetko zverujeme papieru. A v sociálnom a hospodárskom živote? Hovoríme o človekovi ako o sile. Podnik potrebuje pracovné sily, robia sa nábory pracovných síl, hovorí sa o trhu práce, o pracovnom trhu. Vo verejnom živote sa zas hovorí o mase. Na námestí neboli vlastne ani ľudia, jednotlivci – bola tam masa. Spracúvame masy, už sme si na to zvykli.

Človek živý sa stráca v anonymite ako číslo, ako pracovná sila, stráca sa v mase. Takmer nik ho už nepozná po mene. Meno sa stalo menej dôležitým, a predsa, meno človeka je čosi podstatné. Podľa prastarého chápania meno nie je len označenie, ktoré niekto nosí, podľa ktorého ho možno poznať a odlíšiť od iných. Meno patrí akosi podstatne k osobnosti človeka. To, čo nie je pomenované, akoby neexistovalo. Kto nemá meno, akoby nemal ani tvár. Muž bez mena je bezvýznamný muž.

Vo Svätom písme sa predpokladá, že meno nejakej veci vyjadruje jej vnútro, jej podstatu, že to nie je čosi náhodné. Meno človeka má zodpovedať jeho vlastnostiam, jeho podstate, vyjadruje ho vnútro. Človek je to, čo vyjadruje jeho meno, V Písme sa na jednom mieste hovorí: „Nech sa môj pán netrápi pre toho naničhodného človeka, pre Nábala – veď je taký, ako jeho meno!“ (1 Sam 25,25) (pozn. Nábal – blázon).

Meno človeka je ako dvojník osoby. Kde je meno, tam je aj osoba, písmeno môže zastupovať osobu, „…počítajte všetkých mužov podľa počtu mien“ (Num 1,2). Meno je osoba. Tak sa v zjavení svätého Jána hovorí: „Jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám ho pred svojím Otcom“ (Zjv 3,5).

Ak si v tomto svetle všímame Ježišovu osobnosť, mnohé jeho slová a činy pochopíme oveľa hlbšie. V rozprave o dobrom pastierovi hovorí Ježiš o tom, aký je jeho vzťah k učeníkom a k ostatným ľuďom. Je to vzťah osoby k osobe. Dobrý pastier volá svoje ovce po mene. „Poznám svoje ovce a moje poznajú mňa“ (Jn 10, 14). Tento zdanlivý detail odkrýva celé Ježišove vnútro!

„Pane, ty poznáš svojich po mene! V tomto je celá tvoja mentalita, v tom je vyjadrená celá atmosféra života s tebou!“ Pre náhodného chodca alebo turistu, pre cudzieho človeka je stádo stádom, anonymná masa, všetky tváre sa zlievajú, všetky ovce sú rovnaké, ovca ako ovca. Pre pastiera? Každé je iné, každá sa odlišuje od všetkých, každá má vlastnú podobu a každá ma svoje vlastné meno. Dobrý pastier pozná presne každú svoju ovcu, pretože ich má všetky rád a ku každej má svoj osobitný a osobný vzťah. Ani jedna sa nestráca bezvýznamne v mase ako číslo, ako položka.

Pane, takýto osobný je tvoj postoj k učeníkom, k poslucháčom, ku každému, kto sa k tebe priblížil a uveril v teba! Každého poznáš po mene! Nielen ako živú bytosť, ani nielen ako človeka, nielen ako belocha alebo černocha, Európana alebo Ázijca, nielen ako Francúza, Rusa alebo Slováka, Ty poznáš každého ešte konkrétnejšie. Poznáš ho po mene a akú lásku vkladáš od samého začiatku do mena, ktorým oslovuješ človeka! Prvý raz stretáš Petra a hovoríš mu: „Ty si Šimon, syn Jánov!“ (Jn 1,42). Poznáš ho teda dôverne, aj s jeho otcovským menom! Hneď prvým oslovením si získaval; človeka, meno Šimon, vyslovené tebou, bude mať toľko odtienkov dôvernosti, bude vyjadrovať toľko jemných odtienkov priateľstva a láskavých vzťahov! Čo sa ti zdá, Šimon? Od koho berú poplatok alebo dary pozemskí králi – od svojich synov, a či od cudzích? Ale aby sme ich nepohoršili, choď k moru a hoď udicu!“ (Mt 17, 25). A to srdečné blahoželanie: „Blažený si, Šimon, syn Jonáša, lebo telo a krv ti to nezjavili…!“ (Mt 16,17)
Pane, ako dôverne a pritom slávnostne pred všetkými uisťuješ Petra, že budeš pri ňom aj v tvrdých skúškach! „Šimon, Šimon, hľa vyžiadal si vás Satan, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba…!“ (Lk 22,31). Ako z týchto slov, z toho dvojnásobného oslovenia cítiť, že chceš Petra natrvalo pripútať k sebe a povzbudiť ho, aby sa nedal znechutiť ani svojou slabosťou, ani svojim zaprením!


A akú lásku, i keď trocha zarmútenú, vkladáš do oslovenia v Getsemanskej záhrade: „Šimon, spíš? Ani jednu hodinu si nemohol bedliť?“ A tá nepochopiteľná výzva, ktorou ho chceš prebudiť, pripútať k sebe natrvalo, čakať od neho viac, než od iných, zveriť mu väčšiu zodpovednosť: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“
Pane, v tomto oslovení Petra, v tomto mene Šimon, si ako dobrý pastier prezradil svoje vnútro, kus svojho srdca! Istotne nie náhodou si tak často vyslovil meno svojho najväčšieho učeníka! A taký istý vzťah si mal aj k ostatným a máš ho k nám všetkým. Aj iných si oslovoval po mene. V predvečer svojej smrti si dal cítiť Filipovi, aká hlboká je tvoja jednota s Otcom! V tvojom oslovení bolo toľko blízkosti: „Taký dlhý čas som s vami a nepoznali ste ma, Filip?“ (Jn 14,9). Ako by si bol chcel vložiť do týchto slov celú svoju ustarostenú lásku! A posledná výzva, posledné zaprisahanie zradcu, mocné a dôrazné, je zároveň aj výrazným blízkosti, cez ktorú sa má spamätať: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ (Lk 12,32).

A čo tie ostatné dôverné oslovenia ľudí ich vlastnými menami! Čo to muselo byť za zážitok, keď si ich ty sám oslovil ich vlastným menom? „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci“ (Lk 10,41). Opakuješ jej meno tak dobrotivo, ako by si jej položil ruku na plece a ako by si ju chcel priviesť k tomu, aby uvažovala spolu s tebou. Ešte aj mŕtvych oslovuješ po mene a počujú ťa!: „Lazár, poď von!“ (Jn 11,4). Obraciaš so na svojho starého priateľa, akoby bol v druhej izbe, tak ako si ho volal za života, keď si bol v jeho dome! A táto tvoja výzva mu vracia Život, tvoje slovo ho prebúdza k životu! Slovo dobrého pastiera preniká až za hrob!

Na samom konci sa deje zas čosi opačné. Hoci ty sám si už na druhej strane smrti, hoci si už dodýchal na kríži a plný slávy žiješ novým životom vzkriesenia, zachováš si zvyk oslovovať svojich priateľov ich menom. Začal si najprv neosobne. „Žena, prečo plačeš?“ Potom sa hneď obraciaš na ňu priamo a oslovuješ ju po mene: „Mária“ (Jn 20,15). To je čosi iné. Toto slovo je čosi strašne živé, oživuje a prebúdza, toto slovo obnovuje v Márii Magdaléne vrúcnosť vzťahu, tragicky pretrhnutú na kríži. Mária nebude môcť nikdy zabudnúť na prízvuk, s akým si vyslovil naposledy na tejto zemi jej meno! V tomto prízvuku spoznala nielen teba, Pane, lež celú tvoju dobrotivosť!

A potom neskôr? Ten istý hlas zaznie v Šavlových ušiach na ceste do Damasku – tvoj hlas, oslovujúci po mene: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (9,4). Aj jeho, hoci je nepriateľ, oslovuješ starostlivo po mene. Keď si ho ožiaril svetlom, keď si ho nechal spadnúť prekvapeného z koňa na zem, priťahuješ svojho nepriateľa dôverným oslovením po mene „Šavol“! Toto zdvojené Šavol, Šavol prenikne veľmi hlboko do jeho vedomia, vryje sa mu do pamäti i do duše a zostane v ňom navždy ako najpresvedčivejší dôkaz pre apoštola Pavla, ktorý bude stokrát pokorne opakovať veriacim v Efeze či Korinte živým slovom i vo svojich listoch: „Zamiloval si ma!“

Pane, zo všetkých týchto príkladov cítim, akú silu lásky dobrého pastiera si vkladal do slova, ktorým si po mene oslovoval svojich priateľov a nepriateľov! Teraz chápem, prečo si to vôbec zdôraznil, keď si vykresľoval pred apoštolmi obraz dobrého pastiera: „Pozná svoje ovce, volá ich po mene…“

To nebola maličkosť. Ty si to chcel zdôrazniť, to, že poznáš a oslovuješ svojich po mene, to je nielen znak priateľstva, to je aj znak sily, ktorú vlievaš do každého, koho takto dôverne oslovuješ. Akú premenu to spôsobilo, keď si ty niekoho oslovil po mene! U Lazára premenu zo smrti do života, u Márie Magdalény premenu srdca a duchovné znovuzrodenie u Pavla apoštola. Ty si si to všetko uvedomoval! Ty, Pane, si vedel, čo značí meno Človeka a čo značí osloviť Človeka menom! V tvojich očiach nebol človek číslo, ani pracovná sila, ani zrnko v mase. Pre teba bol človek živá osoba, živý Boží obraz, potenciálny boží syn, tvoj brat a sestra, tvoj možný spolupracovník, Člen tvojej veľkej rodiny, tvorca a budovateľ sveta a Čakateľ večnosti! Pre toto všetko si oslovoval ľudí po mene.

A aby si vyjadril, ako veľmi si vážiš naše mená, čo všetko majú vyjadrovať naše mená, ktorými nás oslovuješ, niekedy si slávnostne dal svojim priateľom ty sám nové meno, ktoré im zostalo potom natrvalo a ktoré s nimi prechádza až do tvojej večnosti. Svojim najmilším učeníkom si dal takéto nové mená, ktoré mali vyjadrovať ich premenu v novú osobnosť po stretnutí s tebou, ich nové poslanie: „Ty si Šimon, syn Jánov, budeš sa však volať Kéfas, čo znamená Peter“ (Jn 1,42).

Aj mne si dal takéto meno, nové meno, meno nového človeka, Človeka s novou vzkriesenou dušou. Dal si mi ho pri krste! Odvtedy ma ním oslovuješ. Pane, ty aj mňa voláš po mene! „Moje meno, to som ja sám, moje meno, to, ktoré som dostal pri krste, zostáva so mnou navždy, preto si nám aj povedal: „Radujte sa, že vaše mená sú zapísané v nebesiach“ (Lk 10,20), Pane, ty ma oslovuješ po mene každý deň. Ustavične ma voláš, aby si ma premenil zo smútku do radosti, obrátil, oživil a kriesil.

Oslovíš ma po mene aj na samom konci, keď budeš hovoriť: „Dobre, sluha verný…, vojdi do radosti! Oslovíš ma po mene, keď budeš hovoriť: „Poďte, požehnaní od môjho Otca?“ Pane, dodrž aj nad každým z nás uistenie, ktoré si dal každému svojmu priateľovi, keď si povedal: „Jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám ho pred svojím Otcom“ (Zjv 3,5). A nech ani to nebude posledný raz, čo nás oslovíš ako dobrý pastier po mene!

† Ladislav Franc, Víťaz

Stalo sa:

– 21. 11. – nedeľa Krista Kráľa – končí sa liturgické obdobie „cez rok“ a začína čas prípravy na Vianoce – advent

– 27. 11. – celodiecézne rekolekcie košickej arcidiecézy; arcibiskup Bernard Bober otvoril Rok svätého Ondreja, apoštola, ktorému je zasvätená naša arcidiecéza

– 30. 11. – odpust sv. Ondreja, apoštola na Vyšnom konci; sv. omšu slúžil emeritný arcibiskup Mons. Alojz Tkáč, ktorý spravoval našu arcidiecézu dvadsať rokov

– 5. 12. – sv. omšu k úcte sv. Barbory, panny a mučenice slúžil JCDr. Michal Jenča, rodák z Ovčia

– 8. 12. – prikázaný sviatok – Nepoškvrnené počatie Panny Márie

-re-

Tajomstvo Božej prítomnosti


Čas, veličina, ktorá ohraničuje fyzično, matériu či priestor a život ľudského ega. Prečo ega a nie tela? Pretože tak ako duša, ktorá pochádza z večnosti a putuje skrz darovaný ,,fyzický život,, do večnosti, je tak nesmrteľná ako telo, ktoré je smrťou len ,,porušené“, no tiež nesmrteľné skrze Boha Syna, ktorý k nám prišiel ako človek a je tu s nami, aby naše telo a život v ňom posvätil pre život vo večnosti. Tento nesmierny a nepochopiteľný dar nám prišiel osobne odovzdať ako krehký ľudský tvor v betlehemských jasliach, v Nazarete, v službe a láske k všetkému stvorenému a v bolesti na Golgote, aby nás vyslobodil z obmedzenosti a dedičstva hriechu. V osobnej misii života Bohočloveka, princa z kráľovského rodu Dávida, bez pozemského kráľovstva, sluhov a armád a najposlednejšieho z nás, ktorého kríž a klince vyzdvihli do Jeho Nebies, aby posvätil náš život a všetko v ňom.

Náš život je zotročený časom, ktorý máme tu na zemi obmedzený a v ktorom žijeme svoje Ja, večne nespokojné, večne sa náhliace za snom o pohodlí, prosperite, kariére, bohatstve, šťastí a bezproblémovom a bezbolestnom pokoji. A zatiaľ je celé toto snenie nášho života atakované nedostatkom, nepokojom, nesplnenými prianiami, bolesťami a trápením. Toto všetko vytvára tehly v múre, ktorý nám bráni vidieť ďalej a jasne do neustálej všadeprítomnej Božej prítomnosti. On – Otec večnosti a múdrosti Svojho Ducha, ktorý všetko pozná a všetko riadi, sa kvôli nám narodil ako ľudské dieťa, aby nám bol bližší, viditeľný a hmatateľný, ako kedykoľvek predtým. Chce nám povedať: „Som tu s tebou stále a bol som s tebou skôr, než si sa počal v ľudskej podobe, Golgotou som od teba nikdy neodišiel a nikam neodchádzam, veď práve ona bola bránou k tebe moje milované dieťa!“ Vždy si to máme a musíme uvedomovať nielen na Vianoce, či Veľkú noc a to len preto, lebo ideme na spoveď a sme častejšie v kostole. Ak Boha obmedzujeme len na obrady minulosti, ako Ho vôbec dokážeme vnímať, počúvať a vdychovať každou sekundou jeho Božské, všetko obsiahnuteľné Ja.

Ak On nie je zmyslom všetkého, prečo existujeme v tomto všetkom. Často si Boha komplikujeme, obmedzujeme jeho Božskosť na svoj obraz a predstavu – koľká drzosť a hlúposť našej trúfalosti. Boh je ľudsky nepochopiteľná milujúca láska a všetko riadiaca tvorivá múdrosť. Boh je zamilovaný do všetkého, čo stvoril a stále tvorí, lebo je to z Neho samého a múdro to riadi a napráva to, čo človek vo svojej slabosti pokazí. Občas mu udelí príučku, ale nie preto aby ho trestal, ale aby Liečil a Naprával, preto je kríž darom a nie trestom. A toto píšem s vedomím, že vedomie bolesti či bezmocnosti niečo meniť dokáže byť naozaj ťažkým krížom. Ale ak pochopíme jeho zmysel vo svojom živote, pochopíme, prečo k nám Boh a Človek Ježiš vôbec prišiel. Ak to aspoň prijmeme, hoci aj s frflaním, pochopíme, kde je radosť a pokoj, dostatok a prosperita – jedine v našom najhlbšom Ja v Bohu – jeho srdci. Požehnané Vianoce všetkým!

Lucia Galdunová, Víťaz

Anjel Lásky, anjel Sily (vianočná legenda)


Vo svätú noc v Betleheme ležalo v chudobných jasličkách Božské Dieťa a okolo neho stáli udivení pastieri. Videli iba malé dieťatko, ale anjeli im oznamovali: „To je prisľúbený Spasiteľ sveta.“ Anjeli však svojimi nebeskými očami videli v tomto Dieťati nekonečne viac a nekonečne väčšie veci ako pastieri svojimi ľudskými očami. Videli okolo hlavy Božského Dieťaťa nebeskú slávu, počuli vychádzať slová z jeho úst, hoci sa ústa neotvárali, a z jeho očí vyčítali tichý rozkaz, aby sa všetci okrem dvoch vrátili k Otcovi do nebeskej slávy. A tak aj urobili.

Božské Dieťa tichučko ležalo v jasličkách, jeho pery sa nehýbali a so zavretými perami vydalo týmto dvom anjelom nový rozkaz: „Otec vás poslal, aby ste mi slúžili, aby som svetu pri niesol, čo vaše mená znamenajú.“ Jeden anjel bol totiž anjelom Lásky a druhý anjelom Sily. A Božské Dieťa pokračovalo: „Ale ja nechcem, aby ste mi slúžili, ja chcem slúžiť všetkým, preto choďte a putujte svetom, kým nenájdete najväčšiu lásku a najväčšiu silu na zemi.“

A išli. Anjel Lásky putoval po zemi, aby našiel najväčšiu lásku, aká len môže jestvovať na svete. Neviditeľne putoval ulicami miest. Vošiel do domov. Nikto ho nevidel, no všade našiel hádky a zvady, všade závisť a nenávisť, všade hnev a nepriateľstvo. Ale našiel aj lásku, ktorá sa síce nádherne oblieka, predsa je však bezcenná, lebo sa tacká po zemi. Našiel tiež šľachetnú lásku, ktorá v srdciach otca a matky snuje tajomné nitky do duše dieťaťa. Našiel lásku, ktorá spája srdcia a ruky mladoženícha a nevesty, ktorá robí manželov vernými spoločníkmi na ceste v šťastí i v nešťastí.

Ale anjel bol poslaný, aby hľadal najväčšiu lásku a hľadal ju celé roky. Až raz prišiel na kopec pri istom meste. Videl veľké zástupy ľudí, ktorí sa zhromaždili okolo kríža, na ktorom visel umierajúci. Keď počul výkriky, ktorými sa posmievali a hanili umierajúceho, zhrozil sa a chcel opustiť toto miesto nenávisti a podlosti. Ale vtedy sa ozval silný hlas z kríža: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Dojatý pozeral na umierajúceho, padol pred ním na kolená, videl okolo jeho hlavy nebeskú žiaru, nazrel hlboko do Spasiteľovho srdca a videl v ňom nevysloviteľnú lásku. Lásku takú veľkú, že niet takej podlosti, ktorú by neodpustila, niet takej šľachetnosti, ktorú by nepredstihla, niet takého života, ktorý by si nepodmanila. To je najväčšia Láska, ktorú nebo a zem kedy videli.

Potom sa zastavil v Kapitole v Ríme. Videl mohutné strategické cesty, po ktorých pochodovali rímske légie. Videl však aj sily, ktoré zvíťazili nad násilím. Išiel ďalej a vstúpil do škôl filozofov a iných veľduchov, ktorí síce hovorili veľké slová, ale koľko bolo hláv, toľko mienok. Ani to nemohla byť najväčšia sila na svete, lebo tá musí zjednocovať a nie rozbíjať.

A tak aj anjel Sily jedného dňa prišiel až na Golgotu, skoro v tú istú chvíľu ako anjel Lásky. Aj on videl okolo kríža zástupy, počul posmech, ktorý padal na hlavu umierajúceho a obrátil svoj zrak na kríž. Už videl umierať mnohých, ale takto ešte nikoho. A vtedy počul slová z kríža: „Dokonané je. Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Padol na kolená, videl slávožiaru okolo hlavy umierajúceho, ale videl i ďaleko do budúcnosti, ako budú pokolenia a národy prichádzať, aby objali kríž na Golgote a vzali si z neho silu nosiť svoje kríže. Videl, že pred silou kríža bude sa musieť skloniť každé koleno na nebi, na zemi i v podsvetí. V kríži videl najväčšiu silu, akú len pozná nebo i zem. Silu, ktorá nerozbíja, ale zjednocuje ľudstvo v Božom kráľovstve.

V tejto chvíli Spasiteľ na kríži sklonil hlavu a vypustil ducha. Obidvaja anjeli stáli pred dušou Spasiteľa, ktorá sa odlúčila od tela, padli pred ňou na kolená a prosili ho: „Pane, nepošli nás ešte k Otcovi. Ty si nechcel, aby sme ti slúžili počas života na zemi, dovoľ, aby sme ti slúžili teraz po tvojej slávnej smrti. Dovoľ, aby sme išli do sveta a hovorili ľuďom o najväčšej Láske a najväčšej Sile, o láske a sile tvojho srdca, ktorá ta pritiahla do jasličiek a privolala na kríž. Chceme učiť ľudí poznať lásku, ktorá zušľachťuje života silu, ktorá premôže smrť.“ A duša Spasiteľova im odpovedala: „Choďte, putujte svetom a ohlasujte najväčšiu Lásku a najväčšiu Silu, ktorú kedy zem videla…“

A tak títo dvaja anjeli putujú svetom všade, kde sa ohlasuje Kristova radostná zvesť. A keď zaznejú vianočné zvony, aj pred tebou sa zastavia títo dvaja anjeli nebies. Anjel Sily ti požehná čelo, aby ťa posilnil k boju proti hriechu, ale anjel Lásky ti otvorí srdce a dušu, aby si miloval svojho Spasiteľa, ktorý z lásky k tebe prišiel na svet a narodil sa v Betleheme, aby ťa vykúpil.

neznámy autor

Duchovnosť a psychológia (Časť XV.)

Minule sme si povedali, že vo vzájomných vzťahoch vzniká štrukturálny konflikt mimo zamestnania z dvoch príčin:
1. nesprávne ohodnotenie možností človeka
2. orientácia na stereotypy
Prvú z nich sme už rozobrali v minulom príspevku. Teraz sa pozrime na druhú príčinu – orientácia na stereotypy.


Veľmi často pri návštevách rodinného psychológa počuť tieto slová: „Všetko sa zmenilo, keď sme začali spolu žiť.“ Jedna mladá žena, ktorej rodine hrozí momentálne rozpad, spomína: „Keď sme sa zoznámili, hneď sme sa jeden do druhého zaľúbili. Veľa času sme strávili spolu – v podstate všetok voľný čas, ktorý sme mali po práci. Chodili sme do divadla, do kina, na rôzne stretnutia, do klubov na večierky s hercami a režisérmi, rozprávali sme sa o filmoch a divadelných hrách. Zdalo sa mi, že ho zaujíma aj moje budúce zamestnanie (chcela by som byť režisérka). Ale po svadbe sa všetko zmenilo. V ten istý deň si manžel povedal: „Teraz si moja žena a odteraz bude všetko inak.“ A skutočne, všetko sa rýchlo zmenilo. Spoločné vychádzky a podujatia boli veľmi zriedkavé. Ak som išla do divadla sama či s priateľkou, tak sa nadurdil. A ak som chcela ísť do klubu na večierok, ktorý robil niektorý z režisérov alebo hercov, môj muž vyvádzal ako „tajfún“, pretože žiarlil.

V procese práce s touto rodinou sa zistilo, že u muža bola jasná predstava akou by mal byť jeho žena, čím by sa mala zaoberať, čo by mala robiť, aké by mali byť jej záujmy ako vydatej ženy. Divadlo, kino, spoločenské večierky, kluby nepatrili do zoznamu, čím by sa mala zaoberať jeho manželka. On úprimné veril v to, že toto všetko zostane iba „v romantických spomienkach“, len čo sa zoberú. On vytváral rodinu nie s reálnym človekom, u ktorého bola jasná predstava o svojej budúcej profesii a sféry samorealizácie. Oženil sa však so svojím osobným stereotypom, so svojou predstavou, aká by mala byť jeho žena.“

Každá manželka veľmi ochotne odpovie na otázku: „Aká má byť hlava rodiny?“ Každá veľmi ľahko popíše obraz manžela, aký by mal byť. Avšak tento obraz (stereotyp) sa sformoval pod vplyvom mnohých faktorov ako: životný štýl v rodičovskom dome, prečítané knihy, sledované televízne seriály, občianske a osobné hodnoty.

Nuž a príčinou štrukturálneho konfliktu je rozdiel medzi stereotypom a reálnym človekom, s ktorým si iný človek buduje svoj vzťah. Čím je tento rozdiel väčší, tým hlbší a rýchlejšie vzniká štrukturálny konflikt. Teda rozdiel medzi našimi stereotypmi, predstavami a reálnymi ľuďmi, s ktorými sa stretávame a komunikujeme, privádza k štrukturálnym konfliktom v rodičovsko-detských vzťahoch i v priateľstve.

V dnešnom svete sa mnohí ľudia zoznamujú a komunikujú pomocou internetu. Nik nepochybuje, že informačné technológie priniesli veľa pozitívneho aj v tejto oblasti. Ťažko si vieme dnešný svet predstaviť bez technických prostriedkov, vďaka ktorým zemepisná vzdialenosť jedného človeka od druhého už nič neznamená. Avšak je dôležité uvedomiť si, že komunikácia vo virtuálnom svete nemôže nikdy nahradiť reálnu komunikáciu, skutočné vzťahy. Technické prostriedky totiž nedokážu a ani nemôžu prekonať emocionálnu vzdialenosť, nemôžu vybudovať úprimné priateľské vzťahy a pevné väzby.

S jedným naším známym (nech sa volá Andrej) zažívame každoročne neustále sa opakujúci kolotoč. O čo ide? Veľmi rád namiesto reálnej komunikácie komunikuje cez internet. Pomocou neho sa zoznamuje s ľuďmi. Zdieľa s nimi svoje záujmy, píše si s nimi a dlho do noci chatuje. Po istom čase sa však „virtuálne“ priateľstvo ukazuje ako nedostatočné, vzniká túžba stretnúť sa v reále. A tak si spolu s „internetovým“ priateľom začnú plánovať reálne stretnutie. Andrej začne sporiť na cestu, vyberie si dovolenku, kúpi lístok, vybaví si vízum. Predstavuje si, ako sa s priateľom konečne uvidia „tvárou v tvár“, aké to bude super, ako sa pozhovárajú, kam pôjdú, atď. A vždy hlboko v sebe živí nádej, že tentoraz už konečne našiel ozajstného priateľa.

Avšak z reálneho stretnutia sa Andrej vždy vracia rozčarovaný. Raz sa dokonca vrátil o 2 týždne skôr – „virtuálni“ priatelia sa pohádali na 3. deň skutočného stretnutia. Vždy sa totiž ukázalo, že skutočný človek bol iný ako Andrejova predstava o ňom z internetu – predstava z vymysleného obrazu priateľa. Jednoducho skutočný človek nezodpovedal predstave, ktorú si o ňom urobil Andrej z virtuálnej komunikácie.

Andrej po takomto sklamaní chodí istý čas rozladený a sklesnutý, ale potom…, zasa si sadne za počítač a zoznamuje sa. Začína si dopisovať, „priateliť sa“, plánovať si reálne stretnutie. Opäť s nádejou, že tento raz jeho nový priateľ bude zodpovedať jeho predstave (stereotypu) priateľa.

Dovtedy, kým sa Andrej nezriekne svojho stereotypu a nezačne sa učiť budovať si skutočné, reálne vzťahy, dovtedy nenájde skutočného priateľa. Pravdepodobnosť, že sa cez internet zoznámi s človekom, ktorý bude úplne zodpovedať jeho predstavám, je mizivá. A tak je Andrej „odsúdený“ na stále a nekonečne vyberanie, vyberanie, vyberanie…

Podobne manželia, ktorí očakávajú jeden od druhého i od seba samých súlad – zhodu so stereotypmi „ideálna žena“ a „ideálny muž“, sú „odsúdení“ na stálu nespokojnosť jeden s druhým i sebou samými. Nesplnené nároky prejdú do konfliktov a tie ústia do rozvodu a vedú k hľadaniu si “lepšieho“ partnera.

Taktiež rodičia, ktorí hodnotia deti na základe svojich stereotypov „dobrého syna“ a „poslušnej dcéry“ zažívajú časté sklamania. Zaiste, nemôžu sa s nimi rozviesť či „ do krvi“ pohádať. Naďalej zostávajú rodičmi a pokračujú v starostlivosti o deti, v ich výchove. Avšak ak zotrvajú v spomínanej predstave (stereotype) o svojom synovi či dcére, zbavujú svoje dieťa veľmi dôležitej súčasti rodičovského vzťahu, ktorými sú bezpodmienečné prijatie a bezpodmienečná láska.

Iba spolu s ľuďmi si budujeme priateľstvo, lásku, vzájomnú väzbu či pripútanosť. Počiatočná fascinácia súladom záujmov, zaľúbenosť, zainteresovanosť prichádzajú preto, aby sme na ich podklade postupne v realite spolu budovali hlboké a skutočné vzťahy.

Ako teda riešiť štrukturálny konflikt, ktorý vzniká z orientácie sa na stereotypy?

1. Uvedomme si svoje stereotypy ako pravidlo. (Stereotypy, ako je známe, sú zakorenené hlboko v našom podvedomí, preto uvedomiť si ich svojimi silami je veľmi ťažké. Pomôcť nám však môže špecialista, kňaz či „prorocký“, skutočný (predvídavý) priateľ. Veľmi dôležitá je ale aj naša pripravenosť, otvorenosť, ochota a želanie pozrieť sa na seba z iného uhla pohľadu.)

2. Prestaňme sa orientovať na stereotypy, t.j. rozanalyzujme svoj systém hodnotovej orientácie, ktorá určovala naše správanie sa počas komunikácie, nášho stretnutia vedúceho ku konfliktu.

3. Učme sa vidieť, počuť, poznávať, stretávať, priateliť sa, milovať skutočného človeka so všetkými jeho kladmi i zápormi a spolu s ním skutočne budovať vzťahy, vynakladať úsilie, aby sa vytúžené a želané premeny uskutočňovali v každodennej realite.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Také (ne)obyčajné Vianoce



„Kde je ten prášok do pečiva, ktorý som včera kúpila?… Zabehni do obchodu a kúp ešte kakao! A nezabudni povysávať!…“

…Tak takto to pred Vianocami vyzerá asi v každej domácnosti. Prípravy na Vianoce vrcholia a človek má niekedy pocit, že nevie kam skôr skočiť. Filé rozmrazené, z pár salóniek zostali už len obaly – veď predsa, sladké je dobré na nervy a všade naokolo znejú vianočné pesničky z CD-čka . Ocko, hlava rodiny, zručne montuje stojan na vianočný stromček, ktorý o chvíľu aj u vás v obývačke vytvorí čarovnú atmosféru. Celý dom je prevoňaný sladkou vôňou medovníkov, škorice a vanilky…

…A tú krásnu pohodu zrazu začne rušiť zvuk šikovného vysávača, ktorý neľútostne hltá posledné opadané ihličie umelej jedličky. A začína sa to opäť: „Kde sú ozdoby na stromček?“

Žiarovky, ktoré ešte vlani svietili, dnes, ako naschvál od hrôzy, že zas musia vykuknúť zo škatule, prestanú svietiť. Aj keď sa tatino všemožne snaží zahrať na opravára, nedarí sa mu ich opäť rozsvietiť. A teda ostáva už len naštartovať vyumývané auto a pobrať sa najbližšou trasou kúpiť nové.

A ešte treba poutierať prach, pripraviť slávnostný stôl na Štedrú večeru, urobiť šalát a kapustnicu a nesmiem zabudnúť ani na pripaľujúce sa koláče v rúre, darček pre babičku a …STOP!

Áno, treba už vypnúť. Už len z toho vymenúvania človeku naskakujú zimomriavky. Má to byť takto?!

Vianoce už, žiaľ, nie sú tým, čím bývali niekedy, za čias našich starých rodičov. Tuční Santovia, bieli bucľatí anjelici a trblietavé salónky sa na nás z regálov obchodov usmievajú už od začiatku novembra. To je, samozrejme, ešte ten lepší prípad, lebo takýto pohľad sa mi naskytol už aj v polovici októbra. Ale popravde, netreba si to až tak brať k srdcu, veď všetci vieme, že už na začiatku februára sa pred našimi zrakmi budú pretŕčať maľované kraslice a kuriatka…

Všetci sa niekam ponáhľajú a snažia sa popohnať dopredu čas, ktorý už aj tak uteká tak rýchlo, že sa ani nenazdáme a už tu budú ďalšie Vianoce. A často sa týmto „posúvaním“ udalostí dopredu, oberáme o tie najkrajšie chvíle v živote.

Kam sa stratila pravá vianočná atmosféra? Blčiaci oheň v kozube, horúci čaj, padajúci sneh, vôňa čerstvo napečených koláčov a vychutnávanie si pohody a harmónie v kruhu rodiny?!

V súčasnosti, ešte 24.decembra doobeda, stretávate ľudí hystericky vyberajúcich posledné vianočné darčeky pre príbuzných alebo chýbajúce vianočné ozdoby. A len sa opovážte zahatať im uličku medzi regálmi nákupným vozíkom! Uvidíte vianočnú hystériu v priamom prenose 🙂

V čase, keď majú byť už všetci doma a svorne pozerať už aspoň stýkrát Tri oriešky pre Popolušku, si mnoho ľudí spomenie na úžasnú akciu v hypermarkete : „Pri nákupe nad 30 eur získate vianočné poukážky na nákup v našej obchodnej sieti!“ ohlási reproduktor a vzápätí sa ozve hymna moderných Vianoc od Mariah Carey. Ale táto hymna (inak jedna z mojich obľúbených „neslovenských“ vianočných piesní) nesie v sebe veľmi peknú myšlienku. All I want for Christmas is you … jediné, čo si dotyčná speváčka na Vianoce želá, je byť so svojím priateľom a tráviť s ním najkrajšie sviatky roka.

Neželáme si to všetci? Byť na Vianoce s tými, ktorí pre nás znamenajú tak veľa. Nájsť si konečne čas na dlho odkladané rozhovory kvôli nedostatku voľného času. Celý rok sme pohltení pracovnými a školskými povinnosťami, tak prečo si dni voľna neužiť naplno?

Čo ak na chvíľu odložíte vysávač a pôjdete sa prejsť, pozerajúc do okien ostatných ľudí, ktorí tiež prepadli vianočnému upratovaniu? Cestou si možno na niečo spomeniete a skočíte aj do obchodu, veď to máte po ceste. A zabijete dve muchy jednou ranou. Oddýchnete si a zároveň aj doplníte potrebné zásoby vašej chladničky.
Tak, dalo by sa povedať, že všetko už máme. Jedlo, darčeky, ozdoby, uprataný dom a môžeme spokojne oddychovať.

Ale…, nezabudli sme predsa na niečo? To, na čo nemajú akciu a ani zľavu v žiadnom obchodnom reťazci.

Skúsme preto vo svojom vnútri nájsť poukážku na objatie, vľúdne slovo či len malý úsmev. A hneď sa nám Vianoce budú zdať krajšie. Pokúsme sa trochu vypnúť, aspoň na chvíľu, veď Vianoce majú byť sviatkami pokoja, ktorý nám ako darček donesie Ježiško v jasličkách. No, je pravdou, že sa po nich často cítime unavenejší ako pred nimi. A preto, urobme všetko preto, aby sa tieto Vianoce stali opäť tými najkrajšími sviatkami roka a vychutnajme si ich plnými dúškami…

Želám Vám tie najkrajšie a hlavne bezstarostné Vianoce, plné lásky, radosti, pokoja a vianočných darčekov.

Lenka Novotná, Víťaz

Ahoj deti!


Tak a máme tu tak dlho očakávaný mesiac – december. Vianoce klopú na dvere, Mikuláš cestuje z ďalekých krajín so sladkými prekvapeniami a konečne sme oprášili sane a korčule.

Prázdniny sa blížia závratnou rýchlosťou a vám už ostáva len „strúhať“ dobrotu a ceruzky, aby ste mali čím napísať list Ježiškovi 🙂

Ozaj, napísali ste už Ježiškovi svoje priania? Ak nie, tak sa poponáhľajte, aby na nič nezabudol a potešil vás pod vianočným stromčekom tak, ako každý rok 🙂

Na spríjemnenie týchto dlhých zimných večerov som si pre vás v tomto čísle pripravila špeciálne dve omaľovánky a trochu zábavy na úvod:

Malý Miško píše Ježiškovi, čo by chcel na Vianoce pod stromček:

Chcel by som: sánky, nové značkové lyže a lyžiarky, bicykel, kolobežku, kolieskové korčule, korčule na ľad, nový LCD televízor, rádio, snowboard s výbavou, počítač, psíka, playstation, nové hodinky, autíčko na diaľkové ovládanie, štyri 3D hry do počítača… a veľa iných vecí, ale keďže som veľmi skromný, tak tie ďalšie už nemusia byť. 🙂

Želám Vám krásne Vianoce plné darčekov, sánkovačiek a radosti 🙂

stránku pripravila: Lenka Novotná, Víťaz

Vianočná pohoda


Ešte čas adventný
pred sebou máme,
na adventnom venci
sviece zažíname.

Tichučko
v duchu počítame,
koľko to dní do Vianoc
ešte máme?
Týždeň za týždňom
rýchlo plynie,
čas vianočný
sa k nám hrnie.
Je to pre nás všetkých
radosť veľká,
pre Ježiška už je
prichystaná postieľka.

Narodilo sa nám
Jezuliatko malé,
v studenej noci
bolo nám dané.
Ježiško malý,
veľkú radosť
z Teba máme,
pri jasličkách
pred Tebou
na kolená kľakáme.

V kresťanskej rodine
o Tebe sa hovorí jedine,
Teba všetci oslavujú,
pesničku Ti vyspevujú.

Ty naše Božie dieťa malé,
tešíme sa z Teba neustále.
Čas vianočný prežime
teda v radosti,
v pokoji a hojnosti.

Marta Pacovská, Široké

Boľačky pribúdajú


Len čo sa moje deti naučili chodiť, spoznali prvé skutočné odreniny, z ktorých má strach každý čerstvý, ale aj skúsený rodič. Keď sa napríklad môj synček batolil po dvore a spadol na ostré kamene, tak som hneď k nemu utekala, zodvihla ho, ale on sa zvíjal od bolesti a ešte niekoľko minút srdcervúco plakal. Najhorší bol dlhý červený škrabanec na nohe, ktorý sa vzápätí ukázal. Nešlo, pravdaže, o poranenie, s ktorým hneď treba utekať k lekárovi, to som samozrejme vedela. To miesto však bolo začervenané a mierne opuchnuté a na jeho porcelánovej pokožke vyzeralo ako žeravá trhlina. Pohľad naň ma znepokojoval.

No časom som si tak ako ostatné mamy aj ja nakoniec zvykla na všetky tie hrče, škrabance a modriny, ktoré k detstvu patria. S mojimi pribúdajúcimi rokmi som sa aj ja zdokonaľovala a stále zdokonaľujem v umení pofúkať „bobo“ a drobné poranenia si nevšímať.

Naučila som sa tiež múdrej zdržanlivosti neponáhľať sa hneď chlácholiť dieťa, ak som videla, že nešlo o nič vážne. Veľakrát sa mi potvrdilo, že moje pohybovo nadané deti sa z nejakého pádu spamätali rýchlejšie, ak dospelí okolo nich prehnane nereagovali. No aj tak som cítila určitý smútok pri prvých ozajstných poraneniach mojich drobčekov. Po dlhých mesiacoch nosenia jemných plienok a láskavých objatí sa dieťatko začína stavať na vlastné nohy a odrazu sa ocitne uprostred tvrdej reality oškretých nôh, poudieraných hláv a rozbitých kolien. Pripadalo mi to, akoby som im zrazu bola dovolila vojsť do sveta dospelých, pred ktorým sme ich od narodenia úspešne chránili. Ich nové skúsenosti akoby im vraveli: „Vitajte vo svete! Život občas bolí!“

Takýto smútok obzvlášť silno pocítim, keď vidím nejakým spôsobom trpieť dieťa. Či už je to následkom vrodenej choroby, úrazu, či rôzneho postihnutia. Vtedy určitá časť môjho tela a myslím, že je to srdce, trpí. Občas si spolu s manželom pozrieme v televízii jednu reláciu, ktorú nemôžem zo známych dôvodov pomenovať. Táto relácia je doslova presiaknutá príbehmi detí a ich rodičov, ktorí trpia rôznymi postihnutiami a chorobami. Vtedy sa neubránime slzám, keď vidíme ako musia niektoré deti až neuveriteľne veľa trpieť. A v duchu sa vtedy pýtam: Bože, prečo to tak musí byť! Prečo tieto deti musia toľko trpieť? Prečo vôbec dopúšťaš na deti bolesť a choroby…? Mohla by sme takto ďalej pokračovať v obviňovaní Boha, ale odpoveď musíme hľadať vo svojom vnútri každý sám.

Jedna sa nám hneď núka od apoštola Pavla v liste Kolosanom: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24). A ďalšia sa nám núka od samého Krista, ktorý mlčky, ako batoľa trpel na kríži za nás a ako mu kajúci lotor povedal, keď zahriakol toho, čo sa mu rúhal: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame to, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé“ (Lk 23,40-41).

Boh nám chce na týchto deťoch ukázať podobnosť s utrpením svojho Syna. Ale na druhej strane, vždy je to tak, že keď je niekde ubraté, Boh to vynahradí takýmto deťom na ich talente a sile žiť. Práve sa dívam na kalendár, ktorý mám na stole a je na ňom nádherná kresba dievčaťa s čerešňami. Namaľovala to, dnes už 32-ročná mladá slečna, ktoré maľuje nohami, pretože od narodenia nevie používať ruky a nerozpráva. Kreslí nádherné obrazy a má taký talent, že je už v združení umelcov, ktorí maľujú ústami a nohami.

Okrem takýchto detí, ktoré trpia nie vlastnou vinou, sú tú ešte deti, ktoré trpia vinou svojich rodičov. Tých, ktorí by ich mali chrániť a zahŕňať láskou, no oni ich týrajú a nehanebne si na nich vybíjajú svoju zlosť, vinia ich aj z toho, že sa narodili, že existujú.

Čo prežívajú takéto deti, aké sú to rany, nielen pre ich telo, ale najmä pre ich dušu. A možno tie modriny a podliatiny sa im zahoja, ale rany na duši im ostanú do konca života. Takýchto detí sú plné detské domovy a iné sociálne zariadenia. Čo asi prežívalo len niekoľkomesačné dieťatko, ktoré matka v istom americkom štáte vložila do pračky a vyprala? Ako špinavú bielizeň, bez štipky citu, údajne iba preto, že plakalo. Takáto správa bola pred časom prezentovaná v médiách.

Myslím tu tiež na tie deti, ktorým ich vlastné matky nedovolia narodiť sa a ešte v svojom lone zabíjajú počatý život. Aj na toto nám Kristus dáva odpoveď: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi skrze ktorého pohoršenie prichádza“ (Mt 18, 6-7).

Nedokážeme ochrániť naše deti od každej bolesti, straty či sklamania, a ani by to pravdaže, nebolo správne. Keby sme tak robili, ochudobnili by sme ich o dôležitú súčasť ľudskej skúsenosti. Nebolo by rozumné tváriť sa, že život je perfektný, keď nie je. Niekedy zabolí. Inokedy vás sklame. Býva aj nespravodlivý. Úlohou rodičov je naučiť deti vysporiadať sa s bolesťami a prehrami, s ktorými sa v živote určite stretnú. Musia sa naučiť dôverovať v Božiu dobrotu. Lebo len Boh nám dáva potrebnú silu a je nám oporou v čase neúspechov, ktoré zažívame v tomto nedokonalom svete. Ak dovolíme deťom, aby sa v živote stretli s nevyhnutnými bolesťami a stratami, pripravíme ich na ešte väčšie úlohy, ktoré ich môžu v živote čakať. Vďaka tomu naše deti získavajú odolnosť, súcit a silu. Takto im umožňujeme rásť.

A preto aj ja chcem, aby moje deti neutekali pred nepríjemnosťami a nevyhýbali sa ťažkostiam, ale aby zdolávali všetky prekážky a protivenstvá. Chcem, aby poznali, že potrebujú Boha. A to sa nedá dosiahnuť bez bolesti.

Utrpením sa približujeme k Bohu. Vďaka bolesti a stratám dokážeme oceniť hodnotu radostnejších okamihov nášho života.

Martina Gondová, Víťaz