Len čo sa moje deti naučili chodiť, spoznali prvé skutočné odreniny, z ktorých má strach každý čerstvý, ale aj skúsený rodič. Keď sa napríklad môj synček batolil po dvore a spadol na ostré kamene, tak som hneď k nemu utekala, zodvihla ho, ale on sa zvíjal od bolesti a ešte niekoľko minút srdcervúco plakal. Najhorší bol dlhý červený škrabanec na nohe, ktorý sa vzápätí ukázal. Nešlo, pravdaže, o poranenie, s ktorým hneď treba utekať k lekárovi, to som samozrejme vedela. To miesto však bolo začervenané a mierne opuchnuté a na jeho porcelánovej pokožke vyzeralo ako žeravá trhlina. Pohľad naň ma znepokojoval.
No časom som si tak ako ostatné mamy aj ja nakoniec zvykla na všetky tie hrče, škrabance a modriny, ktoré k detstvu patria. S mojimi pribúdajúcimi rokmi som sa aj ja zdokonaľovala a stále zdokonaľujem v umení pofúkať „bobo“ a drobné poranenia si nevšímať.
Naučila som sa tiež múdrej zdržanlivosti neponáhľať sa hneď chlácholiť dieťa, ak som videla, že nešlo o nič vážne. Veľakrát sa mi potvrdilo, že moje pohybovo nadané deti sa z nejakého pádu spamätali rýchlejšie, ak dospelí okolo nich prehnane nereagovali. No aj tak som cítila určitý smútok pri prvých ozajstných poraneniach mojich drobčekov. Po dlhých mesiacoch nosenia jemných plienok a láskavých objatí sa dieťatko začína stavať na vlastné nohy a odrazu sa ocitne uprostred tvrdej reality oškretých nôh, poudieraných hláv a rozbitých kolien. Pripadalo mi to, akoby som im zrazu bola dovolila vojsť do sveta dospelých, pred ktorým sme ich od narodenia úspešne chránili. Ich nové skúsenosti akoby im vraveli: „Vitajte vo svete! Život občas bolí!“
Takýto smútok obzvlášť silno pocítim, keď vidím nejakým spôsobom trpieť dieťa. Či už je to následkom vrodenej choroby, úrazu, či rôzneho postihnutia. Vtedy určitá časť môjho tela a myslím, že je to srdce, trpí. Občas si spolu s manželom pozrieme v televízii jednu reláciu, ktorú nemôžem zo známych dôvodov pomenovať. Táto relácia je doslova presiaknutá príbehmi detí a ich rodičov, ktorí trpia rôznymi postihnutiami a chorobami. Vtedy sa neubránime slzám, keď vidíme ako musia niektoré deti až neuveriteľne veľa trpieť. A v duchu sa vtedy pýtam: Bože, prečo to tak musí byť! Prečo tieto deti musia toľko trpieť? Prečo vôbec dopúšťaš na deti bolesť a choroby…? Mohla by sme takto ďalej pokračovať v obviňovaní Boha, ale odpoveď musíme hľadať vo svojom vnútri každý sám.
Jedna sa nám hneď núka od apoštola Pavla v liste Kolosanom: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24). A ďalšia sa nám núka od samého Krista, ktorý mlčky, ako batoľa trpel na kríži za nás a ako mu kajúci lotor povedal, keď zahriakol toho, čo sa mu rúhal: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame to, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé“ (Lk 23,40-41).
Boh nám chce na týchto deťoch ukázať podobnosť s utrpením svojho Syna. Ale na druhej strane, vždy je to tak, že keď je niekde ubraté, Boh to vynahradí takýmto deťom na ich talente a sile žiť. Práve sa dívam na kalendár, ktorý mám na stole a je na ňom nádherná kresba dievčaťa s čerešňami. Namaľovala to, dnes už 32-ročná mladá slečna, ktoré maľuje nohami, pretože od narodenia nevie používať ruky a nerozpráva. Kreslí nádherné obrazy a má taký talent, že je už v združení umelcov, ktorí maľujú ústami a nohami.
Okrem takýchto detí, ktoré trpia nie vlastnou vinou, sú tú ešte deti, ktoré trpia vinou svojich rodičov. Tých, ktorí by ich mali chrániť a zahŕňať láskou, no oni ich týrajú a nehanebne si na nich vybíjajú svoju zlosť, vinia ich aj z toho, že sa narodili, že existujú.
Čo prežívajú takéto deti, aké sú to rany, nielen pre ich telo, ale najmä pre ich dušu. A možno tie modriny a podliatiny sa im zahoja, ale rany na duši im ostanú do konca života. Takýchto detí sú plné detské domovy a iné sociálne zariadenia. Čo asi prežívalo len niekoľkomesačné dieťatko, ktoré matka v istom americkom štáte vložila do pračky a vyprala? Ako špinavú bielizeň, bez štipky citu, údajne iba preto, že plakalo. Takáto správa bola pred časom prezentovaná v médiách.
Myslím tu tiež na tie deti, ktorým ich vlastné matky nedovolia narodiť sa a ešte v svojom lone zabíjajú počatý život. Aj na toto nám Kristus dáva odpoveď: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi skrze ktorého pohoršenie prichádza“ (Mt 18, 6-7).
Nedokážeme ochrániť naše deti od každej bolesti, straty či sklamania, a ani by to pravdaže, nebolo správne. Keby sme tak robili, ochudobnili by sme ich o dôležitú súčasť ľudskej skúsenosti. Nebolo by rozumné tváriť sa, že život je perfektný, keď nie je. Niekedy zabolí. Inokedy vás sklame. Býva aj nespravodlivý. Úlohou rodičov je naučiť deti vysporiadať sa s bolesťami a prehrami, s ktorými sa v živote určite stretnú. Musia sa naučiť dôverovať v Božiu dobrotu. Lebo len Boh nám dáva potrebnú silu a je nám oporou v čase neúspechov, ktoré zažívame v tomto nedokonalom svete. Ak dovolíme deťom, aby sa v živote stretli s nevyhnutnými bolesťami a stratami, pripravíme ich na ešte väčšie úlohy, ktoré ich môžu v živote čakať. Vďaka tomu naše deti získavajú odolnosť, súcit a silu. Takto im umožňujeme rásť.
A preto aj ja chcem, aby moje deti neutekali pred nepríjemnosťami a nevyhýbali sa ťažkostiam, ale aby zdolávali všetky prekážky a protivenstvá. Chcem, aby poznali, že potrebujú Boha. A to sa nedá dosiahnuť bez bolesti.
Utrpením sa približujeme k Bohu. Vďaka bolesti a stratám dokážeme oceniť hodnotu radostnejších okamihov nášho života.
Martina Gondová, Víťaz