Ohlášky:


sobáš 19. 6. – Miroslav Štofaník, syn Jána a + Viktórie rod. Čechovej, bývajúci vo Víťaze a Alena Baliová, dcéra Jána a Heleny rod. Kováčovej, bývajúca v Leviciach sa ohlasujú 30. 5., 6. 6., 13. 6.

sobáš 27. 6. – Marek Adamkovič, syn Pavla a Evy rod. Lovasovej, bývajúci vo Víťaze 374 a Jana Fedorová, dcéra Zdena a Ľudmily rod. Širokej, bývajúca v Levoči sa ohlasujú 6. 6., 13. 6., 20. 6.

sobáš 3. 7. – Ing. Milan Kochan, syn Milana a Ľudmily rod. Švarcovej, bývajúci vo Víťaze a Mgr. Veronika Valentíková, dcéra + Viktora a Evy rod. Grišekovej, byvajúca v Spišských Vlachoch sa ohlasujú 13. 6., 20. 6., 27. 6.

-re-

Stalo sa:

– 12. 5. – začali sme s opravou fasády kostola sv. Jozefa, robotníka

– 16. – 23. 5. – uskutočnila sa púť do Paríža, Nevers, Ars z príležitosti mimoriadneho Roku kňazov

– 30. 5. – nedeľa Najsvätejšej Trojice • 5 detí v Ovčí prvýkrát prijalo Pána Ježiša do svojho srdca

– 6. 6. – 21 detí z Víťaza prijalo prvýkrát Pána Ježiša do svojho čistého srdiečka

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Dnes už aj malé deti a najmä dospievajúca mládež vďaka nadmerným a voľno prístupným info – nielen z internetu – sa baví na tému „teplošov“ a „lesbičiek“. Obrovský rozmach homosexuality ako verejne akceptovaného alternatívneho životného štýlu je ďalším z vedľajších produktov kultúry, ktorá oddelila sex od jeho vnútorného spojenia s prokreáciou. A je to naozaj stav vážneho zamyslenia sa a hľadania východísk aj pre naše deti. Nestačí konštatovať: „My sme žili v inej dobe a morálke“. Niet sa prečo tomu diviť, že otázky o pohlavnej príťažlivosti rovnakých pohlaví, právach homosexuálov a lesbičiek, manželstvách rovnakých pohlaví a adopcii majú taký silne explozívny, emocionálny náboj.

Jedno dôležité si musíme v svojej sexualite uvedomiť: Ak som muž, Boh ma takého stvoril. Ak som žena, Boh ma takú stvoril. Moja sexualita, čiže moja pohlavnosť má svoj vnútorný význam!!! Treba múdro rozlišovať medzi homosexuálnou náklonnosťou a homosexuálnym správaním sa. Iba veľmi málo z ľudí, ktorí sa identifikujú ako homosexuáli, bude tvrdiť, že si to vybrali!! I keď možno pripustiť – keďže náklonnosť k rovnakému pohlaviu nie je niečo, čo si slobodne volíme, nie je sama o sebe hriechom. Avšak, neznamená to, že je dobré, ak sa podľa nej správame. Podobne alkoholici majú chorobnú túžbu po alkohole a ľudia, čo sa prejedajú, majú chorobnú túžbu po jedle. Samotné tieto túžby nie sú hriechom, ale neznamená to, že je dobré, ak sa im podriadime a budeme sa podľa nich správať.

Aj keď sa niekto označí za gaya či lesbičku ešte neznamená, že je automaticky homosexuál, čo znamená, že niekto nie je ontogeneticky (vo svojej najvlastnejšej podstate) orientovaný na rovnaké pohlavie. Keďže však žijeme v zlom a padnutom svete, náklonnosť k rovnakému pohlaviu je realita, s ktorou sa borí množstvo ľudí. Táto náklonnosť k rovnakému pohlaviu však nikdy nemôže definovať, kým je človek v jadre svojej identity. Je pravda, že identita osoby sa nedá oddeliť od jej sexuality. Sexuálna identita však hovorí o tom, že som stvorený buď ako muž, alebo ako žena.

Zmysel našej sexuálnej identity je neoddeliteľný od volania k životodárnej jednote na Boží obraz. Prvotný hriech toto volanie v každom z nás do väčšej či menšej miery zahmlil. Nezmenil však fakt a poznanie, že nás Boh tak stvoril.

Pre zopakovanie pravdy telo je zjavením osoby. Pretože telo má snubný význam, môžeme usudzovať, že každá ľudská bytosť je ontologicky orientovaná na opačné pohlavie! Pre veľmi jednoduché pochopenie to môžeme vidieť na spôsobe, akým Boh stvoril naše telá. A tu je treba jasne pripomenúť ak niekto pociťuje silnú náklonnosť k rovnakému pohlaviu, treba to správnejšie opisovať ako dezorientáciu, pretože sa odchyľuje od prirodzeného, Bohom ustanoveného doplňovania sa pohlaví.

A je vhodné zopakovať, že ak ľudia vo všeobecnosti zisťujú, že ich priťahuje rovnaké pohlavie a nerozhodujú sa takými byť, nie je táto dezorientácia morálne zlou. Ale aj tak si však treba uvedomiť, že náklonnosť k rovnakému pohlaviu je sama o sebe, tak ako to opisuje Cirkev „objektívnym neporiadkom“ v tom, že sa odkláňa od pôvodného poriadku, ktorý ustanovil Boh. Je na mieste pripomenúť, že takáto príťažlivosť nemôže byť neutrálna a ešte menej dobrá, pretože je nastavená na vnútorné morálne zlo – homosexuálne správanie.

Padnuté ľudské bytosti sú priťahované k mnohým veciam, ktoré sú morálne zlé. Homosexuálne správanie je len jednou z položiek na ich dlhom zozname. Ako už bolo povedané, táto príťažlivosť sa označuje ako žiadostivosť! Pochádza z hriechu a dáva príležitosť na hriech, samotná však nie je hriechom. Je to iba danosť stavu padnutého ľudstva. Presne preto, že žiadostivosť pochádza z hriechu a na hriech dáva príležitosť, nie je „v poriadku“. Sme volaní, aby sme ju prekonali bez ohľadu na to, či sa prejavuje ako náklonnosť k rovnakému pohlaviu, alebo ako neprirodzená príťažlivosť k jedlu, či pitiu.

Tak, ako ktokoľvek iný, aj tí, čo prežívajú homosexuálne sklony, sú volaní žiť v čistote. To znamená, že sú volaní prežiť vykúpenie svojej sexuality cez neustále sa prehlbujúce prijatie Kristovho diela vo svojom živote. Isto, náklonnosť k rovnakému pohlaviu môže byť zvlášť ťažkým krížom. Ale Božia oslobodzujúca milosť je trvalo prítomná, aby nám pomohla žiť podľa pôvodného Božieho plánu lásky. Toto je dôvod, prečo je učenie Cirkvi o sexe vrátane jej učenia o homosexualite tiež radostnou zvesťou.

Mať rád nie je nikdy zlo

„Boh je láska“ (Jn 4,16). Ak máme druhých skutočne milovať bez ohľadu na pohlavie, potom musí byť naša láska v súlade s Bohom. Musí byť na „Jeho obraz“. V opačnom prípade to jednoducho nie je láska. Sexuálna láska zobrazuje Boha zvláštnym spôsobom – a to iba cez vyjadrenie – „áno“ manželských sľubov: slobodného záväzku nerozlučiteľnosti, vernosti a otvorenosti pre deti. A preto pre dvoch ľudí toho istého pohlavia je jednoducho nemožné navzájom si vyjadriť tento záväzok. Inak totiž povedané – dvaja ľudia toho istého pohlavia jednoducho nemôžu mať pohlavný styk. Čokoľvek tvorí homosexuálne správanie – nie je to a ani nemôže byť pohlavné spojenie. Pohlavné spojenie je určené oplodňujúcim spojením sa genitálií (pohlavných orgánov). Sme tiež konfrontovaní s problémom svojho tela. Akýkoľvek pokus o oddelenie našej duše od fundamentálnej orientácie nášho tela (áno, našich genitálií). Naše telo nám ukazuje, kto sme a definuje naše volanie k sexuálnej láske. Nie je nič zlé na tom, ak sa majú radi dve osoby rovnakého pohlavia.

Láska si vždy volí dobro milovanej osoby a preto nikdy nerobí zlo a ani nenahovára na zlo druhých. Ľudia rovnakého pohlavia, ktorí sa skutočne majú radi, sa nebudú nikdy snažiť o erotické zblíženie sa, predovšetkým preto, že sa majú radi.

Myslím, že k tomu všetkému, čo bolo vyššie povedané, nie je čo dodať. Je už len na každom z nás ako to dokážeme pochopiť a správne sa zorientovať.

MUDr. Vaščák Blažej

Sója, voda, kola


Jeden piatok na nemenovanej televízií bol rozhovor s jednym profesorom o účinkoch sóje. Už viac ako pred rokom si v Anglicku všimli, že nielen pri dospelých športovcoch, ale aj medzi deťmi okolo 13 – 14 rokov sa vyskytli 3 – 4 úmrtia na športoviskách v dôsledku nepravidelnosti srdcového systému. Keďže príčinu zlyhania srdca pri pitvách neobjavili, začali hľadať spoločné znaky pri obetiach. Jediným spoločným znakom bolo: v jedálničku sa vyskytovala sója.

Pomerné množstvo sóje – nielen mimochodom – obsahuje 4 – 5 krát viac ženských pohlavných hormónov (alebo s nimi rovnako pôsobiacich alkaloidov) ako jedna tabletka antikoncepčnej tabletky. Táto skutočnosť je pre mužov ešte nebezpečnejšia ako pre ženy.

Po týchto zisteniach americkí vedci vykonali testovanie na 30 myšiach (30 vzoriek, 30 kontrolných zvierat). Všetkých 30 testovaných myší, ktoré boli kŕmené sójou, zahynulo na zlyhanie srdca. Myši kŕmené normálnou stravou nevykazovali žiadne nezrovnalosti. Profesor po preskúmaní výsledkov navrhol skúmať pri obetiach ako i športovcoch aj ich stravovacie návyky. Mimochodom, nakoniec iba jedna zaujímavosť, začiatok obrovského nárastu alergických ochorení sa signifikantne zhoduje so všeobecným užívaním sóje ako potraviny.

V nedávnej minulosti obehol svet článok o margaríne, ako o umelej potravine – ropný produkt. Tu sója vystupuje tiež ako produkt vynájdený potravinárskym priemyslom. Z čoho sa dá lacno vyrobiť veľké množstvo potravín – no z ropy, z rýchlo sa rozmnožujúcich sójových bôbov hlavne, keď sa ešte aj geneticky upravia. Hotová katastrófa. Teda nejedzte sóju a miesto margarínu používajte maslo!
Snáď sa oplatí o tom porozmýšľať.


Dal by si si radšej pohár vody alebo pohár coly?

O vode: 55 – 65 % ľudí je chronicky dehydrovaných – má deficit vody. Pri 35 % ľudí je pocit smädu taký slabý, že ho často premenia s pocitom hladu a jedia aj vtedy, keď by im stačilo vypiť pohár vody – mnohí preto priberajú. Podľa výskumov Washingtonskej univerzity pohár vody nastálo znižoval pocit hladu u 100 % ľudí držiacich diétu. Prvoradým pôvodcom dennej únavy je nedostatok vody. Prebiehajúce výskumy dokázali, že pri bolestiach chrbta, svalov denne 8 – 10 pohárov vody zníži bolesti u 80 % pacientov. Už 2 % strata vlahy v organizme môže ovplyvniť krátkodobú pamäť, môže spôsobiť problémy pri vykonávaní základných životných činností, poruchy sústredenia sa pri čítaní textu na monitore, alebo vytlačenej strane. Denné vypitie 5 pohárov vody znižuje nebezpečenstvo vzniku rakoviny hrubého čreva o 45 %, rakoviny prsníka o 79 % a rakoviny močového mechúra o 50 %.


Naozaj piješ toľko vody, koľko by si mal? Vo všeobecnosti 8 – 10 pohárov vody je pre organizmus nevyhnutný.

O cole: V USA policajti pri obhliadke havarovaných aut a prostredí berú so sebou 2 galóny (asi 7 litrov) coly, aby pri nehode mohli krv odstrániť z vozovky. Ak namočíš 1 steak do coly, za dva dni sa rozpustí. Ak vyleješ do WC misy 1 colu, necháš hodinu stáť a spláchneš, máš WC misu dokonale čistú. Na odstránenie hrdze z chromovaných povrchov stačí povrch potrieť do coly namočenou hliníkovou fóliou. Z pólov – kontaktov autobatérie koróziu jednoducho odstrániš, ak na ne naleješ 1 krabicu coly. Všimni si ako to pení. Ak chceš nejaké mazivo odstrániť z textílie, nalej do pračky 1 krabicu coly a prebehni celý prací cyklus.

Užitočné informácie:

Účinnou látkou coly je kyselina fosforečná, ktorej pH je 2,8. Jeden železný klinec sa rozpustí za 4 dni. Kyselina fosforečná uvoľní vápnik z kostí a tak prispieva k vzniku rednutia kostí. Cola sa už 20 rokov používa na čistenie motorov nákladných áut.

Teda, čo by si si dal radšej – vodu alebo colu?

– internet –

Svätá omša XI.


Rozpäté ruky kňaza dlaňami nahor

Je to postoj oranta – modliaceho sa, toho, ktorý je prostredníkom a prosí za niekoho. Je to postoj žobráka, ktorý vystiera ruky k Pánovi, aby mu ich Pán naplnil svojím požehnaním a svojimi darmi. Keď Izraeliti vyšli z Egypta, vtedy ich niektoré národy chceli zničiť. Amalekiti ich chceli pobiť a preto sa strhol boj medzi nimi a Izraelitmi. Mojžiš, Áron a Húr vystúpili na končiar vrchu a Mojžiš sa modlil so zdvihnutými rukami. Kým mal Mojžiš ruky pozdvihnuté k nebu, Izrael vyhrával. No Mojžiš mal už osemdesiat rokov a preto mu ruky oťaželi. Nato začali Izraeliti prehrávať. Áron a Húr dali Mojžišovi pod zadok kameň, posadili ho naň a jeden sprava a druhý zľava podopierali mu ruky, aby sa Mojžiš modlil. Mojžiš takto vyprosoval požehnanie pre Izraelitov a ten zvíťazil. Nato Mojžiš povedal: „Ruky hore k Pánovmu trónu!“ (Ex 17, 15-16)

Vystreté ruky, vložiť ruky nad niečo, alebo niekoho

Vystrieť ruky nad niekoho, alebo niečo znamená dať pod vládu Boha, pod zvláštnu Božiu ochranu túto vec, tohto človeka, nad ktorého boli vložené ruky a vzývané Božie meno. Je to vzývanie, aby Boh ochraňoval človeka, alebo danú vec, aby Boh pôsobil na to, nad čo boli vložené ruky Božieho prostredníka, aby požehnával toho človeka, nad ktorého vystriem ruky.

Vystri ruku nad more = dám ti moc nad tým, nad čo vystrieš ruky a ja budem konať cez tento úkon (pozri Ex 14, 15-16. 21. 26-30). Vystretou rukou Mojžiš a Áron robili veľké divy.

Vložiť ruky na hlavu obetného zvieraťa znamenalo dať na neho svoje hriechy: Ak na obetu za hriech prinesie ako žertvu ovcu, nech je to, čo prinesie, bez chyby. Položí ruku na obetu za hriech a zabije ju na obetu za hriech na mieste, kde sa zabíja celostná žertva. Potom kňaz vezme na prst niečo krvi z obety za hriech a pomaže rohy oltára zápalných obiet a ostatnú jej krv vyleje ku spodku oltára. Potom oddelí všetok jej loj, ako sa oddeľuje loj baránka, čo sa prináša ako pokojná obeta, a kňaz ho spáli na oltári na zápalnú obetu pre Pána. Takto ho kňaz zbaví hriechu, ktorého sa dopustil, a odpustí sa mu (Lv 4, 32-35).

Odovzdanie moci sa dialo tiež vložením ruky na hlavu kandidáta: Pán odpovedal Mojžišovi: „Vezmi Nunovho syna Jozueho, muža, v ktorom je duch, vlož na neho svoju ruku a potom ho postav pred kňaza Eleazara a pred celú pospolitosť a ustanov ho za vodcu pred očami celého ľudu! Prenechaj mu niečo zo svojej úradnej právomoci, aby ho poslúchala celá izraelská pospolitosť. Bude prichádzať pred kňaza Eleazara, ktorý sa zavše opýta na rozhodnutie pomocou urim pred Pánom a podľa jeho výpovede vytiahne (do boja) a vráti sa a s ním aj všetci Izraeliti a celá pospolitosť.“ A Mojžiš urobil, ako mu prikázal Pán. Vzal Jozueho, postavil ho pred kňaza Eleazara a pred celú pospolitosť, položil naň ruky a ustanovil ho za vodcu, ako prostredníctvom Mojžiša prikázal Pán (Nm 24, 18-23).

Odovzdanie moci a dar Božieho ducha sa dialo cez vkladanie rúk: Nunov syn Jozue sa ukázal plný ducha múdrosti – veď Mojžiš naň vložil ruku (Dt 34, 9).
Vystrieť ruky nad obetné dary cez sv. omšu znamená dať ich pod zvláštnu Božiu ochranu a vzývať Ducha Svätého, aby ich on premenil. Nie kňaz premieňa, ale Duch Svätý premieňa cez kňazovo gesto chlieb a víno na telo a krv Ježiša.
Vystrieť ruky nad ľud a vyslovovať slová požehnania znamená vyprosovať mu to, čo v požehnaní vyslovujem, preto je dôležité počúvať slová požehnania, čo mi kňaz vyprosuje.

Zmiešanie vody a vína

Je symbolické zjednotenie Ježišovej božskej a ľudskej prirodzenosti. V tomto znaku si spomíname na jeho počatie a narodenie, lebo v týchto udalostiach sa neviditeľný Boh stal pre nás zmyslami vnímateľný. Pri tomto úkone sa kňaz modlí: „Tajomstvo tejto vody a vína nech nás spojí s božstvom Ježiša Krista, ktorý láskavo prijal našu ľudskú prirodzenosť“. Obsah tejto krásnej modlitby je prosba o pozdvihnutie našej prirodzenosti, aby sme boli podobní Ježišovi Kristovi. Je to vlastne prosba o vyplnenie proroctva žalmu: „Ste bohmi, všetci ste synmi Najvyššieho“ (Ž 82, 6).
Prvotným úmyslom používať vodu zmiešanú s vínom je to, že tak to robil aj Ježiš pri poslednej večeri.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Z kaluže do blata…


Možno metaforický, no podľa mňa celkom výstižný nadpis, čo sa týka aktuálneho počasia. Lebo to, čo sa v poslednom čase vonku deje, sa ani náznakom nepodobá na predprázdninové júnové počasie. Vyzerá to skôr ako skorý október. Žiaľ, bedákať a ani nadávať nám nepomôže. Zistila som to vtedy, keď mi môj dáždnik po ustavičnom vystieraní vypovedal službu. Počasie má na starosti „vyššia moc“ než sme my, alebo doktor Iľko:) Ale dosť s „rosničkovaním“, všetko nám predsa aj tak večer o siedmej vyklopí telka. Chcem sa dnes spolu s Vami zamyslieť nad hlbším významom tohto slovného spojenia. Hlbším, ako je možno mláka, vďaka ktorej ste uplynulý týždeň mali mokro v topánkach.

Iste ste sa už aj Vy ocitli v takom rozpoložení, že ste si povedali : „Nevládzem. Končím. Už to nemá význam.“

Často sa ocitáme v problémoch, kalužiach, cez ktoré máme niekedy problém prejsť. Tieto by sa ešte aj dali zvládnuť, ale čo ak spadneme hlbšie? Čo ak prichádza jeden problém za druhým a my padáme čoraz hlbšie, až sa pomaly topíme v strese a v povinnostiach? Skáčeme „z kaluže do blata“, od jednej prekážky k druhej, ešte ťažšej ako bola tá prvá. Všetko sa nám rúca a najradšej by sme odišli niekam ďaleko od všetkých a od všetkého. Nutne by sme potrebovali nejaké lano alebo aspoň konár, ktorého by sme sa chytili. Potrebujeme pomocnú ruku. Ruku niekoho, kto nás chytí a nedovolí nám utopiť sa. Niekoho, kto nás vytiahne aj z tej najhoršej „šlamastiky“.

Poznáte tú situáciu, keď dieťa skáče z mláky do mláky a vy sa bojíte, aby sa nepošmyklo alebo si nejako neublížilo? Aj keď je krásne pozerať sa na poskakujúce dieťa s úžasnou radosťou v očiach, predsa sa bojíte, aby sa mu niečo nestalo. Funkciu „rodiča“ plní aj Boh. Dozerá na každého z nás, aby sme nespadli alebo si nejako vážnejšie neublížili. Je našou záchranou pred utopením sa. Už-už sa nám môže zdať, že je koniec a už nám nikto a nič nemôže pomôcť. Nič sa nám nedarí, priatelia nám nedokážu pomôcť, tí majú dosť svojich problémov. Ale aj napriek tomu všetkému nám Boh, hoci aj v poslednej chvíli podáva svoju pomocnú ruku a vďaka Jeho pomoci sa častokrát môžeme dostať až za hranicu svojich možností… Môžeme vstať, vysušiť si mokré šaty a vlasy a pokračovať ďalej na ceste života.

Nedávno som pri listovaní v jednej z mojich rozčítaných kníh našla nádherný citát, ktorý ma zaujal natoľko, že som sa rozhodla podeliť sa oň s Vami.

„Život je ako kniha. Blázon v nej listuje letmo, zatiaľ čo múdry premýšľa, pretože vie, že ju môže čítať len raz…“(Paul).

Život je naozaj nádherný a jedinečný, pre každého individuálne. Každý ho prežíva inak. Niekto ho žije zo dňa na deň zaslepený prácou a niekto si ho užíva plnými dúškami. Skúsme si preto aj popri všetkých problémoch, ktoré máme a ktoré sú náplňou jestvovania každého človeka, nájsť čas aj na vnímanie diania okolo nás. Naučme sa tešiť aj z maličkostí, ktoré nám život ponúka. A aj keď pri tom možno zakopneme alebo spadneme do nejakej mláky, nemusíme vešať hlavu, pretože je tu Niekto, kto sa nad tým práve pousmial, vystrel svoju ruku, podal nám ju a pomohol nám vstať…

Začal sa posledný mesiac v škole. Mesiac plný plánov na prázdniny, školských výletov, no najmä opravovania pokazeného, teda známok, ktoré sa „nedopatrením“ dostali do žiackych knižiek 🙂 Želám preto všetkým učiteľom, profesorom a najmä rodičom veľa trpezlivosti a nám, žiakom a študentom perfektné vysvedčenia a ešte úžasnejšie prázdniny plné slnka, vody (no, tej by už asi aj stačilo, keď sa tak pozerám von oknom) a samozrejme veľa oddychu a zábavy :).

Lenka Novotná

„Som Nepoškvrnené Počatie“

Naši drahí čitatelia! Dovoľujeme si ešte uverejnit jeden ohlas na farskú púť. Hoci sa uskutočnila este v roku 2008, pútnička nám ju poslala teraz. Tento článok akoby vyplňal medzeru, ktorá vznikla ešte pri púti našej farnosti do Lúrd, ale čo je najpodivuhodnejšie, dopĺňa našu terajšiu púť do Nevers k sv. Bernadete a zároveň predznačuje a dopĺňa jej poslanie.



Bolo ráno 21. apríla 2008 a kolesá nášho autobusu zastali. Všetci sme zvedavo pozerali von oknom na prebúdzajúce sa mestečko, v ktorom sa pred rokmi stalo to zázračné zjavenie a dodnes už toľko zázrakov.

Za oknom nášho pútnického autobusu to vyzeralo na dážď, bolo cítiť chlad, ktorý začal prenikať do nášho autobusu po otvorení dverí. Cítili sme ho všetci, ale dotýkal sa iba našich tiel, nie našich duší, naše duše boli zapálené pre niečo nové… Hodiny v autobuse ukazovali niečo po 5. hodine ráno. Dostali sme pokyny od nášho sprievodcu, aby sme vyložili našu batožinu a odniesli si ju do hotela, ktorý bol hneď naproti.

MUDr. Ing. Milan Benko bol na tomto zájazde našou spriaznenou dušou a naším slniečkom jeho syn Tomáško. Slová doktora Benka počas cesty do Lúrd: „Všetci, čo ste tu, nie ste tu preto, lebo ste to chceli, ale preto, lebo si vás Náš Pán zavolal.“ Tieto slová ma povzbudili a aj prekvapili.

Po vystúpení z autobusu človek cítil niečo, čo sa nedá opísať slovami. To krásne ticho, ktoré nás obklopovalo, nádherné malé mestečko a pokoj, ktorý tam bolo cítiť navôkol a k tomu krásny spev vtáctva. Boli to akoby ranné chvály na oslavu Kráľovnej nebies. Keď sme sa všetci ubytovali, zišli sme sa pred hotelom a kráčali sme k Panne Márii. Každý z nás si niesol so sebou batôžtek prianí, ďakovaní i problémov.

Prehliadka mariánskeho miesta mala v seba veľkú silu… Pozreli sme si krátky životopisný film o Bernadete Soubirousovej.

Človek, ktorý tam bol, zažil tú atmosféru a vnímal všetko s otvoreným srdcom, očami aj ušami, nemôže povedať, že je to iba pútnické miesto, je to niečo viac! Ak pristúpiš k jaskyni Massabielle a zdvihneš pohľad na Máriu, ktorá tam stojí a čaká na tvoju modlitbu, zasiahne ťa láska. Na tomto mieste sa niekoľkokrát dotklo nebo zeme. Pútnik tu musí otvoriť svoje srdce!

Načreli sme si vody z prameňa. Naším ďalším programom bola prehliadka miest, kde sa svätá Bernadeta narodila, bola pokrstená, žila a bola vyšetrovaná pre svoje videnie Matky Božej v jaskyni. Asi okolo 14. hodiny sme kráčali k miestam, kde žila svätá Bernadeta. Kráčali sme úzkou uličkou a pred zrakom sa nám vynoril mlyn, kde žila sv. Bernadeta so svojou početnou rodinou. Po požiari sa museli presťahovať. Bez pravidelného zárobku mohli bývať už iba v starom lurdskom väzení, ktoré vôbec hygienicky nevyhovovalo.

Zbožnosť a láska v rodine Soubirousovej nikdy nechýbala. V kostole, kde bola sv. Bernadeta pokrstená, nás privítala srdečne sa usmievajúca sestrička. O 15. hodine sme sa pred kostolom pomodlili korunku k Božiemu milosrdenstvu. Načreli sme do studnice Božieho milosrdenstva a pokračovali sme v programe.

Našou poslednou zastávkou bola vyšetrovacia budova. Sv. Bernadeta musela veľa trpieť na zemi pre svoj chatrný zdravotný stav, ale aj kvôli vyšetrovaniu. „Nesľubujem Ti, že budeš šťastná v tomto živote, ale v druhom“, tak zneli slová Matky Božej pri zjavení sa Bernadete. Úrady ju žiadali, aby svoje tvrdenia odvolala. Ona však ostala verná našej Nebeskej Matke Márii.

Život nám ukázal v Lurdoch , že dejiny nie sú postavené na kauzách, politike a škandáloch, ale na každodennej vernosti a láske, ktorá dnešnému svetu tak chýba. Pred večerou sme mali svätú omšu v bočnej kaplnke baziliky Ružencovej Panny Márie. V kaplnke zasvätenej archanjelovi Gabrielovi bola odslúžená slovenská sv. omša za naše rodiny s prítomnosťou asi troch francúzskych veriacich, ktorí, keď sme začali spievať naše piesne z JKS, udivene pozerali okolo a po svätej omši sa prihovorili a ďakovali za krásnu sv. omšu.

Pri večeri som si všimla na účastníkoch nášho pútnického zájazdu únavu, ale ak ste sa pozreli do ich očí, žiarili ako očká malých detí po stretnutí s mamou. Veriaci z Myslavy spolu s duchovným otcom Zdenom, veriaci z Prešova s duchovným otcom Marekom, veriaci z Vranova, doktor Lepeň a šoféri nášho autobusu Jozef a Robo – spolu sme všetci tvorili jednu veľkú rodinu.

Okolo 20. hodiny sme boli pozvaní k modlitbe sv. ruženca. Večer čo večer sa koná slávnostný sviečkový sprievod pred bazilikou spojený s modlitbou svätého ruženca. Nasledujúci deň som sa prebudila na spev vtáčika za naším oknom. Prekvapujúco som sa pozrela na hodinku – bolo päť hodín ráno a ja som mala pocit, akoby som spala 10 hodín. V tú chvíľu som si spomenula na moje plány. Deň čo deň človek vstáva s myšlienkou: dnes potrebujem to a to urobiť, tam a tam ísť, s tým alebo tou sa stretnúť. A kde je náš Boh? Je až na druhom mieste. V ten deň som sa rozhodla svoju prvú rannú myšlienku venovať nášmu nebeskému Otcovi. „Tu som, Pane, moje uši sú otvorené, počúvam… Pane, chcem, aby si bol ten, ktorý mi naplánuje deň dnes, zajtra a stále. S Tebou, Pane, ide všetko tak super.

Po raňajkách sme šli do kúpeľov. Išli sme úzkymi uličkami a spomedzi mrakov začalo vykúkať lurdské slniečko. Pred kúpeľmi už čakalo asi okolo 250 ľudí, všetci sedeli a modlili sa ruženec k Panne Márii. Modlili sa ho vo francúzštine, poľštine a angličtine. Neďaleko bolo počuť šum vody z potoka, ktorý Bernadeta prekročila po začutí zvláštneho hukotu a šume vetra. Toľko ľudí, rôznych národností, rečí a rás a všetci sa kúpu v jednom žriedle. Po kúpeli sme mali svätú omšu v kaplnke svätých nad bazilikou.

Lurdy sú miestom pokoja, lásky a uzdravenia duší. Ľudia sa tu schádzajú na modlitbách, v tichosti kľačiaci pred Sviatosťou Oltárnou vzdávajú vďaky. O niekoľko metrov ďalej v podzemnej bazilike sv. Pia X. počuť spev skautov, ktorí sa tu zišli z celého sveta zaspievať Pánovi oslavné piesne. Po sv. omši som sa rozhodla zostať a navštíviť baziliku Ružencovej Panny Márie. Niečo neopísateľné, nádherné.

Čas akoby sa tu zastavil, človek stojí v tichu, počúva, pozerá, pocit krásna mu nedovolí vydať zo seba ani hlások, nevie, kde by mal začať, ale s určitosťou vie, že by tu chcel zostať navždy… Najviac mi utkvela v pamäti freska Panny Márie na hornom oblúku nad oltárom. Panna Mária je vyobrazená s otvoreným náručím a krásne sa usmieva. „Ja som Nepoškvrnené Počatie“, zaznelo mi v srdci. Máte pocit, akoby pozerala iba na vás a čakala iba na vás a v tej chvíli sa vám srdce zaraduje.

Poobede sme sa dozvedeli od duchovného otca Mareka, že sa budeme modliť jeden desiatok sv. ruženca za Slovensko. Zopár ľudí sa prihlásilo, potrebovali však ešte aspoň dvoch chlapov, aby to nebola iba „babská“ záležitosť. Oslovili šoféra nášho autobusu Jozefa a môjho manžela. Popoludní sme mali Lourdes-Le Chemin De Croix – krížovú cesta na vrchu za bazilikou. Postavy, ktoré zachytávajú jednotlivé zastavenia krížovej cesty sú z dreva a v ľudskej veľkosti. Ak do krížovej cesty zapojíte nielen hardware, ale aj software, ucítite, akoby ste boli na Golgote a kráčate s Ježišom na horu. Na vrchu je XI. zastavenie… slzy sa vám vtlačia do očí a zazneje vo vás výčitka: „Prečo som to urobil?“ A uvedomíte si, že počas celej krížovej cesty ste boli na strane tých, ktorí odsúdili Ježiša na smrť svojimi vlastnými hriechmi. Je tu však XV. zastavenie a hrob je prázdny. „Ježiš žije – Aleluja, všetci ľudia nech to vedia, Aleluja“. Odchádzate s hrejivým pocitom na duši.

Keď sa začalo stmievať, niekoľko tisíc ľudí už stálo s horiacimi sviečkami pred bazilikou a čakali na začiatok sv. ruženca. Nikdy predtým som nevidela toľko ľudí spoločne sa modliť sv. ruženec. Modlili sa ho Japonci, Číňania, Gréci, Holanďania a mnoho iných národností a medzi nimi odznel aj jeden desiatok v slovenskom jazyku. Počas modlitby sv. ruženca mal človek pocit, že rozumie všetkým jazykom. Pôsobenie Ducha Svätého je tam cítiť všade. Akoby nie, veď Duch Svätý – to je Láska – Láska Boha Otca k Synovi a Syna k Otcovi. Ježiš spolu s naším Nebeským Otcom tu na príhovor svojej Matky Márie uzdravuje srdcia miliónov pútnikov. Desiatok bol o to krásnejší, lebo sme sa ho pomodlili my Slováci za Slovensko, za naše rodiny a celý svet a ďakovali sme Panne Márii za úžasnú zbraň pred zlom.

Posledný deň v Lurdoch sme začali rannou sv. omšou v jaskyni Zjavenia o 6:30. Intenzívne pršalo, tak sme boli pozvaní kňazmi, aby sme pristúpili až k oltáru a tak sme všetci zjednotení v duchu prežívali tajomstvo Boha, ktorý sa prostredníctvom Panny Márie stal človekom, aby nás vykúpil a spasil. Na záver nášho pobytu v Lurdoch si každý z nás načrel vody z lurdského prameňa, rozlúčil sa s Pannou áriou a ktovie, možno sa tam ešte niekedy vrátime…

Merci maman za miesto uzdravovania sa duší a tiel a za sv. Bernadetu, ktorá je orodovníčkou za nás v nebi.

Stanislava Novotná

A dotkla sa nás Láska…


Nadišlo to nedeľné ráno, na ktoré sme sa s manželom veľmi tešili už od chvíle keď náš duchovný otec vyhlásil, že sa sa aj tohto roku uskutoční farská púť. Tentokrát do Francúzska, do miest Paríž, Never a Ars pri príležitosti Roku kňazov.

Vari nikdy mi zároveň tak nezvieralo hrdlo, ako v to ráno. Tešila som sa, ale zároveň aj obávala, lebo sme na celý týždeň opúšťali naše deti. Malo to byť prvýkrát, čo sme takto spolu s manželom odchádzali z domu a deti odovzdávali do starostlivosti a opatery babky, dedka a mojej sestry Majky. Apropó, patrí Vám za to naša veľká vďaka.

V hlave mi vírilo množstvo myšlienok, sústavne som sa vracala k rôznym modelovým situáciám, ktoré by mohli počas našej neprítomnosti nastať, najmä s našim malým ani nie dvojročným synom. Sama seba som sa pýtala: „Povedala som im všetko potrebné? Nezabudla som na niečo? Poradia si? Čo ak…, Bože, pomôž mi zbaviť sa všetkých tých zbytočných myšlienok a upriam moje srdce a myseľ na to, čo si pre nás na tento týždeň pripravil.“

Po svätej omši, ktorou duchovný otec Oliver začal našu púť, posilnený eucharistickým Kristom a odhodlaný ísť v mene Pánovom sme po posledných objatiach, slzách a bozkoch od svojich blízkych nastúpili do nášho luxusného autobusu a nabrali kurz Francúzsko. Cesta nám po príjemnom privítaní sprievodcom a zároveň spoluorganizátorom púte MUDr. Milanom Benkom rýchlo ubiehala. Spolu sme sa modlili, spievali, potom niekto podriemkával, iný si čítal, alebo sa viedli debaty o nevľúdnom počasí, ktoré vládlo vonku.

V tej maličkej putujúcej farnosti, ktorú sme vytvorili my ľudia z bieleho autobusu s čiernymi sklami, bolo cítiť atmosféru priateľstva a súdržnosti.

Po prvej viac-menej prebdenej noci v autobuse sme konečne ráno dorazili do veľkomesta Paríža. Privítal nás obrovsky rušnou dopravou, ale zároveň aj pohodou, autá sa v zápchach presúvali miestami slimačím tempom, ale nikto na nikoho nehromžil, nikto nevytruboval.

Už cestou z autobusu sme mali možnosť vidieť mnohé krásne historické budovy a stavby s perfektným výkladom nášho sprievodcu po Paríži MUDr. Jankom Lepejom.

Ako prvú pamiatku sme si pozreli Eiffelovú vežu. Najprv sme obdivovali jej monumentálnosť len zo zeme a potom sme si vychutnali aj pohľad na Paríž z jej vrcholu. Bol to naozaj veľkolepý zážitok, keď máte pocit, že ľudia pod vami sú akoby mravce v mravenisku a obdivujete, čo všetko je človek schopný urobiť a vytvoriť vďaka tomu, že ho Boh obdaril múdrosťou a zručnosťou. Náš program po Paríži pokračoval prehliadkou svetoznámej katedrály Notre Dame – Matky Božej, nádhernej, ale aj tmavej a ponurej katedrály, kde som nadobudla pocit, že všetci tí ľudia, ktorí tu neustále prúdia v zástupoch už nehľadajú pokoj a Ježiša skrytého v bohostánku. Všade bol ruch a vrava, každý nakláňal hlavu hore, aby videl nádherné stropy, okná a sochy , ale málokto tu v tichosti hľadal večné svetlo, aby si pred ním pokľakol a stíšil sa. Keď sme si tam pokľakli, prosila som Ježiša o odpustenie, že „z domu jeho Otca robia ľudia tržnicu“, kde bolo počuť cinkot mincí a registračných pokladní a nepočuť šum modlitby. Prosila som za to, aby si ľudstvo uvedomilo, že netreba za všetkým vidieť iba biznis, ale skôr cez tie krásne stavby vidieť veľkosť a dobrotu Božiu.

Keď sme sa presúvali po Paríži metrom, aby sme si ušetrili trochu boľavé nohy, pozorovala som Parížanov, ako sa náhlia, každý niekam inam, v celom tom zhluku ľudí rôznych rás a farieb pleti. V podvečer sme sa presunuli do kaplnky na Rue de Bac, kde je vystavené neporušené telo svätej Kataríny Laboure, ktorá dostala od Matky Božej zázračnú medailu s prísľubmi. Tu sme mali svätú omšu každý večer počas troch dní, ktoré sme strávili v Paríži. Každý individuálne mohol tu stráviť rôzny čas v modlitbách, rozjímaní, adorovaní, odprosovaní a vyprosovaní milostí, kľačiac pred telom svätej Kataríny, na mieste kadiaľ prešla Panna Mária. Bol tam pokoj, rozliehala sa príjemná vôňa a dalo sa tam načerpať veľa duchovných síl. Kto otvoril svoje srdce dokorán Kristovi a Matke Božej, mohol precítiť, ako sa ho dotýkala LÁSKA. My s manželom sme mali možnosť byť aj na adorácii, ktorú viedol kňaz čiernej pleti v nesmiernej bázni a nábožnosti a aj keď sme nerozumeli, lebo hovoril francúzsky, veľmi nás to oslovilo. Ďalšie dva dni v Paríži boli tiež nádherné, počasie sa nám výrazne zlepšilo, navštívili sme Versaillles s jeho krásnymi zámkami a záhradami, kde zovšadiaľ na nás dýchala história. Videli sme paláce múzea Louvre, Víťazný oblúk, svetoznámu ulicu Champs Elyseés, plavili sme sa loďou po Seine, vyšľapali sme 300 schodov na Mont Martre, kde je postavená bazilika Sacré Coeur, tam sme kľačiac vyprosovali milosti pre všetkých našich blízkych a nechceli sme na nikoho zabudnúť. Z autobusu sme si prezreli najmodernejšiu časť Paríža s rôznymi mrakodrapmi a zrkadlovými biznis centrami, kde pracujú státisíce ľudí.

V stredu večer sme sa po svätej omši rozlúčili so svätou Katarínou aj s celým Parížom a celú noc sme cestovali do pútnického mestečka či skôr dedinky Ars. Toto bol veľký deň najmä pre našich štyroch kňazov, ktorí putovali s nami. Tu sme mali možnosť zhliadnuť neporušené telo svätého kňaza Jána Márie Vianneya, ktorého si zvlášť uctievame v tento milostivý rok.

Naše modlitby preto na tomto mieste patrili všetkým kňazom, ktorí nás viedli a vedú životom k spáse. Každý z nás bol počas svätej omše duchovným otcom vyzvaný, aby si spomenul na kňaza, ktorý ho krstil, ktorý mu vyslúžil prvú sviatosť zmierenia, ktorý mu prvýkrát podal eucharistiu, ktorý ho pripravoval na sviatosť birmovania, ktorý mu vyslúžil sviatosť manželstva, ktorý mu pokrstil deti, ktorý mu pochoval jeho blízkych…, lebo každý kňaz ako to hovoril arský farár a ako to spomenul aj duchovný otec Peter vo svojej homílii –„je tu na zemi láskou Kristovho srdca.“ Duchovný program v Arse pokračoval prehliadkou domu, kde žil svätý kňaz J. M. Vianney, pozreli sme si krátky film o jeho živote, mohli sme v tichosti meditovať v kaplnkách aj v bazilike, všade vládol Kristov pokoj a znova sa nás dotýkala LÁSKA. Po dobrej večeri a nocľahu v hoteli nás ráno čakalo ďalšie putovanie po Francúzsku a zastávkou malo byť mesto Never. Toto mestečko je miestom posledného odpočinku svätej Bernadety Soubirusovej, ktorej sa v Lurdoch zjavovala Krásna Pani. Tu pri jej neporušenom tele vystavenom k verejnej poklone sme si s manželom spomenuli na našich blízkych zosnulých a prosili svätú Bernadetu, aby orodovala za nich v nebi. Po tomto krásnom zážitku sa nám ani veľmi nechcelo odísť, lebo nám tam bolo tak dobre. LÁSKA a dobrota Božia sa nám rozliehali v srdci a dotýkala sa nás. No program našej púte ešte zďaleka nekončil. Čakala nás ďalšia dlhá noc strávená v autobuse a talianske Benátky. Ráno sme teda šťastlivo dorazili do Benátok. Vítalo nás krásne počasie, množstvo čajok a holubov, more a krásne lode v prístave.

Benátky nás skutočne ohromili svojou nádherou a vznešenosťou. Ako všetci viete, sú postavené na mori a tak sa aj naša prehliadka začala plavbou loďou po mori až na námestie svätého Marka. Priamo v bazilike svätého Marka sme mali možnosť zhliadnuť jeho hrob a mali sme tam slúženú svätú omšu. A opäť sme mali možnosť modliť sa, vyprosovať milosti a uistiť sa, aký dobrý je Pán. Potom sme mali individuálny program, mohli sme obdivovať úchvatné paláce, mosty a more. Vychutnávali sme si s manželom tú jedinečnosť a neopakovateľnosť tejto chvíle v celom tom babylone ľudí a neutíchajúceho ruchu. Nakoniec sme si ešte vychutnali plavbu loďou po Canále Grande k parkovisku s našim autobusom.

Ešte nás čakala maličká prestávka v jednom nákupnom centre, kde sme sa snažili nakúpiť nejaké darčeky pre blízkych doma a s radosťou a už aj nedočkavosťou sme vyrazili na cestu domov na Slovensko. Znovu to bola nepohodlná a únavná cesta s opuchnutými nohami a boľavými chrbtami, ale verím, že každý z nás toto všetko obetoval Pánovi. Našu púť sme po duchovnej stránke zavŕšili v Univerzitnom pastoračnom centre v Ružomberku, kde sme mali nedeľnú svätú omšu. Potom sme sa už šťastní prešťastní vrátili živí a zdraví do našej dedinky ku svojim blízkym a rodinám.

Vďaka patrí všetkým našim štyrom kňazom – otcovi Oliverovi, otcovi Petrovi, otcovi Jánovi a otcovi Michalovi za to, že nám každý deň vysluhovali sväté omše a povzbudzovali nás vo svojich homíliách, že nás viedli ako dobrí pastieri a za to, že sme mohli putovať spolu s nimi, pretože to bola púť hlavne pre nich, na oslavu ich kňazstva.

Neskôr, keď sme si s manželom ukladali všetky spomienky do mysle, sme si uvedomili, ako veľmi nás Boh miluje, ako veľmi miluje všetkých nás, ktorí sme sa tejto púte zúčastnili.

Akú sme mali veľkú milosť byť na všetkých tých významných svätých miestach, byť tak ďaleko od domova, ale tak blízko pri Pánovi.
Verím, že každého z nás, aj keď možno rôznymi spôsobmi Boh oslovil a povzbudil na ceste života a nalial mu nových síl bojovať so zlom a vytrvať v dobrom.
Lebo každý z nás mal možnosť pocítiť, že sa ho dotkla LÁSKA.

PS: Úprimné Pán Boh zaplať patrí v mene všetkých pútnikov MUDr. Milanovi Benkovi a cestovnej kancelárii BCA za zorganizovanie tejto krásnej púte.

pútnici, manželia Gondovi

ROZHOVOR

Počas farskej púte sme ako prvé mesto navštívili Paríž. Pravdu povediac, ani som si neuvedomoval mohutnosť tohto veľkomesta. Až keď sme absolvovali cestu do pútnického miesta – kaplnky sv. Kataríny Labouré. Hluk z dopravy, ponahľajúci sa ľudia a bulvár – to všetko na mňa pôsobilo ohlušujúco. V myšlienkach som si uvedomoval naročnosť riadenia celého tohto „babylónu“. Tieto myšlienky ma otravovali až do chvíle, kým sme neprešli veľkou drevenou bránou a ocitli sme sa na nadvorí pred samotnou kaplnkou. Ruch veľkomesta sa zázračne stratil. Socha zakladateľa rehole sv. Vincenta de Paul navodila atmosféru posvätnosti. Než som si stihol zložiť svoj batoh s fototechnikou, objavila sa tam rehoľná sestrička hovoriaca po slovensky. Nádherný pocit počuť svoju rodnú reč a ešte jeden moment – pokoj, ktorý z nej vyžaroval, som cítil všetkými zmyslami.
Tretí deň, keď sme si pár pútnikov vybrali pobyt v kaplnke namiesto návštevy Louvru, som si uvedomil možnosť vytvoriť rozhovor. Pôvodná myšlienka bola, že rozhovor urobím so všetkými slovenkými sestričkami, no vďaka Bohu aj za slová sr. Kláry.


Pochválený buď Ježiš Kristus!

Na úvod by som sa najskôr rada predstavila. Volám sa sestra Klára a pochádzam z oravskej dedinky Lokca. Som Dcéra kresťanskej lásky – pre vás je možno známejšie pomenovanie sestra vincentka. Už viac ako dva roky pôsobím v Paríži na známom pútnickom mieste, ktoré je zároveň naším „materským domom“. Je to miesto, kde sídli generálna predstavená sestier so svojimi radkyňami ako i so všetkými sestrami, ktoré sa podieľajú na správe našej Spoločnosti. Pre zaujímavosť – vo svete je nás okolo 19 000 sestier a sme približne v 90 krajinách.

Pred niekoľkými dňami som mala možnosť stretnúť sa so skupinou pútnikov z Víťaza a bola som požiadaná o rozhovor pre váš časopis. Pre uľahčenie práce pána redaktora som navrhla, že radšej sama napíšem pár riadkov a tak odpoviem na otázky, ktoré mi chcel položiť. A tak pekne po poriadku…

Ako som už spomenula, narodila som sa pred 33 rokmi na Orave v kresťanskej rodine, kde mi viera bola odovzdaná celkom jednoduchým spôsobom: sviatosťami, modlitbou, ale hlavne príkladom rodičov, predovšetkým mojej mamy, ktorá mi svojím vzorom zároveň ukázala ako treba znášať utrpenie, ako odpúšťať a ako nezištne poslúžiť ľuďom okolo seba. Povolanie k zasvätenému života som zacítila veľmi skoro. Nazvala by som to jednoducho veľkou sympatiou voči takémuto spôsobu života. Dnes sa neprestávam diviť tomu, ako všetci okolo mňa brali vážne toto moje rozhodnutie. Mala som totiž iba štrnásť rokov, keď som sa (ani neviem akým Božím riadením) prihlásila do Spoločnosti a začala som pravidelne chodiť na formačné stretnutia so sestrami. Bolo to rok po páde totality a rehoľné sestry boli zrazu „viditeľné“. Len v našej dedine – kde sa vzali, tu sa vzali – bolo ich osem či deväť sestier vincentiek. Iné som nepoznala a tak som nemala problém pri hľadaní, rozlišovaní a výbere. Ako 15-ročná som začala žiť v komunite sestier ako kandidátka. Keď som odchádzala z domu, predstavovala som si (a bola som o tom presvedčená), že začínam život kajúcnosti, odriekania, už žiadna zábava, stretnutia s mládežou, jednoducho koniec všetkým záľubám. No neľutovala som nič, bolo to jednoducho moje odovzdanie sa do Božích rúk. Vtedy som absolútne netušila, koľkonásobne Pán prevýši všetky moje predstavy a dodnes mi daroval toľko radosti a pripravil mi toľko prekvapení, že môžem byť len a len vďačná.

Za mojich 14 rokov povolania som mala možnosť pôsobiť ako zdravotná sestra v Rajci a v Nitrianskom Pravne. Niekoľko rokov som prežila v Nitre, kde máme provinciálny dom. Pred dvoma rokmi ma predstavení poslali do Paríža, a to predovšetkým pre liturgickú službu. Teraz tu žijem „pod jednou strechou“ s asi 150 sestrami z rôznych krajín sveta. Sme tu štyri sestry zo Slovenska. Nadobúdame tu medzinárodnú skúsenosť, čo je veľmi obohacujúce i náročné, pretože tu vidieť rozdielnosť v jednotlivých mentalitách, vo zvykoch, v spôsobe práce, vyjadrovaní sa a pod. Pozorujúc tieto rozdielnosti, začínam si čoraz viac ceniť našu slovenskú kultúru, ktorá je charakteristická pozornosťou voči druhým, pohostinnosťou, prajnosťou, či inými kvalitami. Doma si to tak neoceníme, ale vážme si to, čo nám bolo prirodzene dané a nenechajme si vziať to, čo náš národ v sebe má.

Miesto, kde žijem, by mohlo byť ako každé iné, ale nie je tomu tak. Je to výnimočné miesto a ročne ho navštívi okolo 300 000 pútnikov. Prečo?

V roku 1830 sa tu udiala mimoriadna udalosť. V tom čase si tu konala noviciát sestra Katarína Labouré. Pre lepšie pochopenie toho, čo sa stalo, treba ísť hlbšie do minulosti. Katarína ako 9-ročná stratila matku. Vtedy urobila s detinskou dôverou jedno dojemné gesto. Postavila sa na stoličku, aby dočiahla na sošku Panny Márie. Vzala ju do svojho náručia a povedala jej: „Odteraz ty buď mojou matkou.“ Keď sa Katarína stala sestrou, prežila viacero zjavení počas noviciátu. Prvé zjavenie sa odohralo v kaplnke v noci z 18. na 19. júla. Nebolo to však len zjavenie, bolo to osobné stretnutie s Pannou Máriou. Katarína si totiž položila svoje ruky na kolená Panny Márie a počas dvoch hodín sa spolu rozprávali. Katarína o tomto zážitku hovorila len so svojím spovedníkom, ktorý tomu nevenoval prílišnú pozornosť. Avšak niečo z toho, čo mu sestra rozprávala – týkalo sa to politickej situácie – sa o niekoľko dní naozaj udialo. Po pár mesiacoch videla Katarína Pannu Máriu znova. Bolo to 27. novembra 1830. Vtedy sa jej zjavila v niekoľkých vyobrazeniach, podľa ktorých mala dať Katarína zhotoviť medailu. Opäť to povedala svojmu spovedníkovi, ktorý pri vhodnej príležitosti o tom rozpovedal parížskemu arcibiskupovi. Keď tento videl, čo všetko má na medaile byť, povedal: „Dajme raziť túto medailu. Všetko, čo je na nej je v zhode s učením Cirkvi. A strom spoznáme podľa ovocia.“

Medaila sa rýchlo rozšírila a vďaka nej došlo k mnohým obráteniam a uzdraveniam, takže ju ľudia sami nazvali Zázračnou medailou. Je pozoruhodné, že sa nikto nikdy nedozvedel, ktorá sestra mala toto zjavenie. Dokonca ani sám arcibiskup to nevedel. Sestra Katarína žila tak jednoducho a nenápadne, že aj keď niekedy podozrenie, najmä sestier, padlo práve na ňu, hneď si povedali, že to určite nebola ona, veď nie je ničím výnimočná. Až tesne pred smrťou, čo bolo 46 rokov po zjaveniach, rozpovedala Katarína svojej predstavenej, čo sa udialo pred mnohými rokmi. Urobila tak preto, lebo ešte nebolo splnené jedno želanie Panny Márie. Mala totiž byť zhotovená socha, ktorá predstavuje Pannu Máriu držiacu zemeguľu. Toto želanie bolo splnené. Sestra Katarína zomrela 31. decembra 1876. Keď sa začal proces jej blahorečenia, otvorili jej hrobku a našli jej telo neporušené, ako keby len spala. Bolo prenesené do kaplnky, kde ho možno vidieť pod sochou Panny Márie so zemeguľou.

Nedá sa opísať v týchto niekoľkých riadkoch celé posolstvo udalostí, ktoré sa tu odohrali. K tomu by som vám odporučila prečítať si životopis sv. Kataríny Labouré, ktorý máme aj v slovenčine. Azda aj týchto pár slov vás zaujme a obohatí a pri nejakej ďalšej príležitosti sa dozviete viac. Zázračná medaila je na Slovensku veľmi známa. Ak ju máte, noste ju s dôverou a opakujte si povzdych, ktorý je na nej: „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“ Je to dar samotnej Matky Božej.

Pre mňa je veľkou milosťou žiť na mieste, ktoré Panna Mária poctila svojou prítomnosťou. Aj moje poslanie je zamerané na prijímanie pútnikov a všeličo, čo s týmto súvisí a robím to veľmi rada. Sv. Katarína mi je čoraz bližšia, lebo si na jej príklade uvedomujem, že nie to, že sa stretla s Pannou Máriu ju priviedlo k svätosti, ale to, že svoj každodenný život žila dôsledne, že službu, ktorá jej bola zverená konala zodpovedne, radostne a s láskou a vôbec pri tom nevyčnievala. A myslím si, že toto je uskutočniteľné i pre každého jedného z nás.

Všetkým vám zo srdca prajem, aby vás Panna Mária chránila a vyprosovala vám potrebné milosti a silu vo všetkom, čo denne treba prekonávať.

sr. Klára Bakaľová, spracoval M. Magda

Ján Mária Vianney

Pri príležitosti Roka kňazov sme sa rozhodli uverejniť na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


Hoci Vianney ťahal povraz zvona veľmi dlho, do kostola prišlo iba pár starých ženičiek. Sedliak Melin posluhoval novému farárovi pri prvej svätej omši. O niekoľko hodín neskôr oznámili aj zámockej slečne z Arsu, že nový farár už prišiel.
«To je veľmi milé od neho,» podotkla útla šesťdesiatštyriročná osôbka. «Zdá sa, že je to dobrý človek!»

«Neviem,» krútil šedivou hlavou Saint-Phal, tak totiž volali v Arse starého verného sluhu na zámku. «Prišiel s kravským vozom, ktorý je až po plachtu naložený nábytkom.»
«To je naozaj zaujímavé», prikývla Anna des Garets. «Ale pozvite dôstojného pána ku mne!»

Vianney si chvíľu skúmavým zrakom prezeral zámockú paniu. Prišla mu v ústrety v čiernom hodváb¬nom odeve v čepčeku ozdobenom pôvabnými čipkami, ale s milou tvárou. Aj šľachtičná pozorne skúma¬la vážne oči a vycivenú tvár nového duchovného.
«Prišiel som, aby som sa vám predstavil,» povedal Vianney zdvorilo.

«Veľmi sa teším, že Ars má znova farára,» prikývla des Garets čipkovým čepcom. «Dúfajme, že ste zdravý. Váš predchodca bol úbohý chorý človek. Po pár týždňoch sme ho museli odprevadiť na cinto¬rín. Ani vy tu zaiste dlho neostanete, naša dedina je príliš chudobná. Nikdy nijaký kňaz u nás dlho nevydržal.»

«Nuž, ja si nič lepšieho nežiadam!» odvetil s úsmevom Vianney.
«Počula som, že ste sem prišli s naloženým vozom!»
«Ó, to je voz môjho švagra!» odvetil kňaz. «Chcel by som vás poprosiť, aby ste si vzali spiatky svoj ná¬bytok, okrem pár vecí, za ktoré by som vám bol vďačný.»

«Nie je pre vás dosť dobrý?» Útlou tvárou zámockej slečny sa mihol tieň.
«Naopak, až príliš dobrý! Ja som chudobný sedliacky syn a necítim sa dobre medzi takým zamatom a hodvábom. Doma som vždy spával v maštali.»
«No ako chcete!» povedala slečna. Siahla po zvončeku a vstupujúcemu sluhovi pokynula, aby dal zložiť náklad.

«Keby ste mohli namiesto toho nábytku trochu pomôcť pri zariadení Božieho domu, bol by som vám zo srdca povďačný,» prosil Ján Vianney. «Bohoslužobné rúcha sú veľmi chudobné, oltárne plachty a plátno na balaustre sú v zlom stave. Nechcem byť náročný, ale s Pánom Bohom by sme nemali zaobchádzať ako s nejakým žobrákom.»

«Ochotne vás v nasledujúcich dňoch navštívim a uvidím, čo sa dá robiť,» sľúbila zbožná dáma. «Ale teraz si najprv sadnite. Trochu sa porozprávame o vašej novej farnosti.»

Keď farár Vianney o hodinu neskôr opúšťal zámok, cítil, že našiel šľachetnú a obetavú dušu.

«Aj v budúcnosti sa obráťte, prosím, na mňa so všetkými svojimi starosťami!» povedala Anna des Garets na rozlúčku. Dlho hľadela za farárom, ktorý znova kráčal do svojej dediny pod vysokými bukmi.

«Biskup nám poslal dobrého, horlivého kňaza,» povedala svojmu vernému sluhovi. «Pre seba nechce nič, žiada však všetko pre svoj kostol a pre Spasiteľa. Myslím, že Ars môže byť spokojný s takým duchovným otcom.»

«Áno, áno,» pritakal Saint-Phal, «z očí sa mu zračí priamosť a vernosť. Nový arský farár má oči dobrého pastiera.»

V nedeľu 13. februára uviedol Jána Vianneya do úradu staručký farár Ducreux z Misérieux. Ars vlastne nebol samostatnou farnosťou, ale iba filiálkou obce Misérieux. Arsania však volali svojho duchovného správcu «farár», hoci v skutočnosti by sa bol mal menovať kaplán.

Na slávnosť uvedenia do úradu prišla skoro celá obec. Ľudia predsa chceli vidieť, akého pána farára to budú mať.

«Nebude to neviem čo,» súdil sedliak Villiers. «Do takého zapadáku ako je náš, odjakživa posielali iba chorých kňazov, alebo takých, s ktorými nemôžu v meste nič robiť. Učeného pána alebo dobrého kazateľa sme iste nedostali. Tých posielajú do miest. Pre dedinu je aj ten posledný a najmenej nadaný kňaz dosť dobrý.»

spracoval: M. Magda