V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.
Božie volanie je ponuka a poverenie. Človek má odpovedať činom a rozhodnutím. Božia výzva je často taká náročná, že si žiada zmeniť názory, plány a celý spôsob života. Nestačí sa dať len remeselne do služby Bohu. Treba sa rozhodnúť telom i dušou, osvojiť si Božieho ducha a Božie zmýšľanie – byť s Kristom jedného ducha. Dať Bohu k dispozícii zdravie, nadanie, schopnosti – to sa nazýva úplná odpoveď. Takto sa dali k dispozícii Kristovi prví apoštoli – Ján, Ondrej a Šimon. Nasledovali Pána telom i dušou. Začali žiť s Ním. Osvojili si jeho myslenie a jeho povolanie. Ich oddanosť mala trvať nielen cez jeho pozemský život, lež i po Golgote. Ich rozhodnutie bolo také trvalé, že bolo rozhodnutím na celú večnosť. Vyhľadali Šimona. Ich povolanie bolo povolaním k činu, čosi sociálne a apoštolské. Šimon dostal nové meno – to bol prorocký čin. Všetkých si nás povoláva Pán: „Poďte a uvidíte.“
Evanjelium hovorí o ohlasovaní spásy. Túto spásu ohlasovali kedysi neohrozene prorok Jonáš mestu Ninive, ktoré cez pokánie našlo návrat k Bohu a tým sa zachránilo. No celý Starý zákon žil v očakávaní záchrany omnoho radikálnejšej, pretože pociťoval ešte väčšiu tieseň. Svätý Pavol nás upozorňuje – každý z nás žije v takej tiesni, nik nemá primnoho času, život sa kráti a tvárnosť tohto sveta pre každého z nás a pre nás všetkých pomíňa. Žijeme v očakávaní, čo bude s nami. Vieme už, v čom a v kom sa môžeme jedine zachrániť – v Kristu Ježišovi.
Evanjelium nám hovorí, že Kristus nám ohlasuje práve túto našu záchranu, ktorá sa viaže na Neho: „Čas sa naplnil a kráľovstvo Božie sa priblížilo. Robte pokánie a verte Evanjeliu. Zmeňte zmýšľanie a prijmite Evanjelium.“ Božie kráľovstvo sa stane pre nás skutočnosťou len vtedy, ako ho osobne vezmeme na vedomie, ak ho osobne prijmeme, ak zmeníme svoje myslenie a ak osobne odpovieme na výzvu Evanjelia. Každý sa musí rozhodnúť osobne. Nemožno dlho váhať o odkladať. Rozhodnutie sa má prejaviť v súlade pridať sa ku Kristovi, ísť za ním, prijať jeho spôsob života, podrobiť mu všetky svoje záujmy. Komu so takto Kristus stane všetkým, ten začína nový život, ten vidí všetko v novom svetle. Má odvahu opustiť všetko a vložiť sa do najodvážnejšieho spôsobu života.
Apoštoli mali odvahu dať sa na takýto radikálne nový život s Kristom. Ako Galilejčania a rybári mali ohnivé povahy, vedeli sa nadchnúť za dobrú vec a nebáli sa námahy tvrdého života. Ošľahaní vetrom a búrkami nebáli sa neistého života. Stačil im Kristus, o ktorého sa odteraz opreli.
Byť Kristovým učeníkom zahrňuje tieto podstatné veci: povolanie, nasledovanie a poslanie. Inde si žiak vyberal učiteľa, vyhľadal ho, vstúpil k nemu do učenia a sám sa mohol stať časom učiteľom. U Krista to je ináč. Žiak si nevolí sám, žiak je oslovený a povolaný. Až potom sa rozhoduje. A aj keď bude zasvätený do všetkého, nikdy sa nestane samostatným učiteľom, ktorý by predkladal svoje vlastné učenie: „Vystúpil na horu a povolal tých, ktorých chcel…“ (Mk 3,13).
Svätý Pavol sa cítil byť takýmto „povolaným apoštolom“ (Rim 1,1), ako píše v úvodoch svojich listov: „Pavol, povolaný apoštol Ježiša Krista. Aj veriacich v Ríme oslovuje vo svojom liste ako „povolaných Ježiša Krista“ (1,6). Všetci sme takto povolaní. My možno dosť necítime toto bezprostredné povolanie Božie. Spôsob ako sme sa konkrétne dostali ku krstu alebo ku kňažstvu, nám to trocha zastiera. Kto sa však ponorí do svojho života, ten cíti, že nie vlastnou silou sa stal Kristovým. Poznáva, že za konkrétnym životom, za konkrétnymi udalosťami je nevyspytateľné tajomstvo, prečo ho Boh viedol práve takto.
Evanjelium má v prvom rade na mysli apoštolov, ktorých povolal Ježiš ako pomocníkov pri svojom diele v čase historického pôsobenia. No Evanjelium mieri ďalej. Má na zreteli každé povolanie v budúcnosti až po dnešok. Každé povolanie začína Božou pozornosťou, rozvíja sa našou spoluprácou a je naplnené poslaním.
Každé ohlasovanie Evanjelia v mene Cirkvi má za sebou toto hlboké tajomstvo povolania a poverenia. Kňaz sa prihovára z poverenia Kristovho. Tak by sme stihli jeho slovo počúvať a prijímať. Svätý Pavol to skusoval, preto aj napísal Solúnčanom: „Neprestajne ďakujeme Bohu, že ste prijali našu zvesť o Bohu, a to nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie, čím v pravde aj je“ (1 Sol 2,13).
Aj dnes Kristus takto povoláva a posiela svojich apoštolov. No tak ako Evanjelium uvádza len mená niekoľkých, ani dnes nemusíme poznať každého apoštola po mene, okrem kňazov, ktorých poznáme. Kristus si povoláva mnohých za spolupracovníkov, ktorí pracujú ticho na základe darov, ktoré dostali a vydávajú svedectvo viery o Kristovi. Medzi nimi sú aj takí, ktorí neopúšťajú dom a rodinu a deti, lež zostávajú na mieste vo svojom prostredí a tam pracujú ako spolupracovníci Kristovi. Len v duchu sa neviažu na nič – ani na peniaze ani na koberce. Kristus im je nadovšetko. 0 tom vydávajú svedectvo pred deťmi, priateľmi a spolupracovníkmi, aj to je pravý apoštolát. Veria Evanjeliu.
Mgr. Ladislav Franc