Združenie mariánskej mládeže

Pri fotografickom dokumentovaní tohtoročnej púte do Levoče som ako prvých stretol procesiu veselých mladých ľudí, ktorí niesli modrú vlajku. Pri otázke, kto chce podať svedectvo z tejto púte, nás odporučili na hovorcu a tak som sa ho oslovil:


Predstav sa nám.

Volám sa Miro, som z Bijacoviec, okres Levoča a putujem s tým, že idem poprosiť
Všemohúceho Boha o pomoc pre náš každodenný život, nesiem svoje ťažkosti, trápenia a kríže na Levočskú horu.

Ktorá v poradí je táto púť?

Možno dvanásta, pätnásta, neviem povedať presne. Nedokázal by som sedieť doma, keby bola Levočská hora, takže chváala Bohu, že ideme na Levočskú horu.

A ako sa putuje?

Veľmi dobre a ľahko.

Vidím, že ste taká pozbieraná mládež, ako dávate dokopy toto putujúce spoločenstvo?

Je to Združenie mariánskej mládeže z celého východu, ale iba tí, ktorí chceli ísť.

Krásne, lebo som tam videl aj ovečky z Víťaza.

Áno, sú tam ľudia aj z Víťaza.

Tak vám prajem šťastné doputovanie a nádherný duchovný zážitok na Levočskej hore.

Martin Magda, Víťaz

Ján Mária Vianney

Pri príležitosti Roka kňazov sme sa rozhodli uverejniť na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.
Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


«Nepotrebujeme učeného pána,» pripomenul Peter Lassagne, krútiac hlavou, «veď nemáme ani poriadnu kazateľnicu.» Mnohých, ktorí už dlho nevkročili do Božieho domu, priviedla zvedavosť. Ba aj krčmár od Rozhnevaného mravca sa tam objavil a skúmavým pohľadom sledoval kňaza strednej postavy, keď sa vychudnutý zjavil na kazateľnici.
Ján Vianney začal zajakavo, no o to výrečnejšia bola jeho horlivosť a veľká láska. Všetko, čo povedal, bolo také jasné a prístupné, že to porozumeli aj najjednoduchší veriaci.

Farár Vianney hovoril o tých časoch, keď ako pastierik v Drozdom údolí pásaval stádo svojho otca. Vysvetľoval im, že bezpochyby to bola veľká úloha pre malého chlapca načas vyviesť ovce na pasienok, chrániť ich pred jedovatými rastlinami, vyslobodzovať ich z tŕnia, ak nejaká zablúdila do húštiny, a pomáhať chorým a slabým ovečkám. Neraz musel niektorú z nich niesť domov na pleciach. No občas musel používať aj palicu, ak ho niektorá ovca nechcela poslúchať.

«A teraz pán biskup ma znova urobil pastierom,» pokračoval horlivo Vianney. «Znova som prebral úrad, ktorý ma napĺňa starosťami a kladie na moje plecia veľkú zodpovednosť. Veď je to znova stádo môjho Otca, ktoré mám strážiť. Váš pastier má rozhodnú vôľu vodiť vás na dobré pasienky, chrániť vás pred bludnými cestami a pred duševným jedom, vyslobodzovať vás z tŕnia hriechov a privádzať domov, do Božieho ovčinca. Prichádzam k vám so všetkou pastierskou láskou, ale aj s neoblomnou pastierskou prísnosťou. Pastiersku palicu mi nedali nadarmo do rúk a môžete byť istí, že nebudem iba chváliť vašu dobrú vôľu, ale budem aj prísne a bez zhovievavosti karhať vaše chyby.»

Chlapi hľadeli na seba trocha udivene a majiteľ Rozhnevaného mravca podozrivo pokašliaval. Predsa sa však mnohých dotkli slová nového farára, najmä keď chvejúcim hlasom dodal: «Kľačal som pred vaším bohostánkom a prosil som Pána Boha, aby mi udelil milosť obrátiť celú obec. A teraz znova zo všetkých síl svojej duše a z celého srdca opakujem: Bože môj, som hotový pretrpieť všetko, čo na mňa dopustíš až do konca môjho života. Chcem znášať hoci aj sto rokov tie najhroznejšie útrapy, len aby si mi pomohol priviesť k tebe duše, ktoré si mi zveril.»

Veriaci opúšťali po slávnosti Boží dom v hlbokom tichu. Mnohí, najmä ženy, boli veľmi dojatí. Aj mnohí chlapi šli zamyslení domov. No väčšina chlapov sa samozrejme rozišla do štyroch hostincov, aby si trochu pohovorili o novom farárovi.
«Zatiaľ je to celkom dobré,» mienil majiteľ Rozhnevaného mravca. «Hovoril obstojne, hoci sa v mestách káže oveľa lepšie a elegantnejšie.»

«Hovoril priveľa o sebe a to sa nemá robiť,» nadhodil dedinský krajčír, ktorý pri svojich vandrovkách pochodil trochu viac sveta, a preto si dovolil tento znalecký posudok.

«Hovoril o palici, ako by sme boli školáci,» mrmlal furman Betun a potiahol si červeného vina z veľkého pohára.

«Áno, i ja som tej istej mienky, susedko!» súhlasil s ním krčmár. «Len dúfajme, že to nie je nijaký krikľúň alebo štváč, ináč nebude dlho v našej dedine. Dáš si ešte jeden pohárik?»

Starosta Mandy, múdry a rozvážny človek, povedal obecnému radcovi Cinierovi, s ktorým sa vracal domov: «Máme chudobný kostol, ale myslím, že sme dostali svätého farára.»

spracoval: M. Magda

Prázdninová



Rozkošne ležíš na mori,
na chladnej mäkkej poduške;
kto vysloviť chce tvoje hovory,
prepadne isto na skúške.

A horíš v slnku, ale nezhoríš,
slnko je predsa tvojím zdrojom.
Do lúčov život obalíš
a dáš ho Božím ohňostrojom.

Čas sa tak tebou božský plní,
vráti sa k brehom ako vlny,
a potom naspäť k tebe do mora.

Ten večný vzostup zo tmy k svetlám
vráti sa k tvojim spodným žriedlam
a zatvorí sa nad ním večná závora.

Mikuláš Šprinc

EXERCÍCIE (XX. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Božie volanie je ponuka a poverenie. Človek má odpovedať činom a rozhodnutím. Božia výzva je často taká náročná, že si žiada zmeniť názory, plány a celý spôsob života. Nestačí sa dať len remeselne do služby Bohu. Treba sa rozhodnúť telom i dušou, osvojiť si Božieho ducha a Božie zmýšľanie – byť s Kristom jedného ducha. Dať Bohu k dispozícii zdravie, nadanie, schopnosti – to sa nazýva úplná odpoveď. Takto sa dali k dispozícii Kristovi prví apoštoli – Ján, Ondrej a Šimon. Nasledovali Pána telom i dušou. Začali žiť s Ním. Osvojili si jeho myslenie a jeho povolanie. Ich oddanosť mala trvať nielen cez jeho pozemský život, lež i po Golgote. Ich rozhodnutie bolo také trvalé, že bolo rozhodnutím na celú večnosť. Vyhľadali Šimona. Ich povolanie bolo povolaním k činu, čosi sociálne a apoštolské. Šimon dostal nové meno – to bol prorocký čin. Všetkých si nás povoláva Pán: „Poďte a uvidíte.“

Evanjelium hovorí o ohlasovaní spásy. Túto spásu ohlasovali kedysi neohrozene prorok Jonáš mestu Ninive, ktoré cez pokánie našlo návrat k Bohu a tým sa zachránilo. No celý Starý zákon žil v očakávaní záchrany omnoho radikálnejšej, pretože pociťoval ešte väčšiu tieseň. Svätý Pavol nás upozorňuje – každý z nás žije v takej tiesni, nik nemá primnoho času, život sa kráti a tvárnosť tohto sveta pre každého z nás a pre nás všetkých pomíňa. Žijeme v očakávaní, čo bude s nami. Vieme už, v čom a v kom sa môžeme jedine zachrániť – v Kristu Ježišovi.

Evanjelium nám hovorí, že Kristus nám ohlasuje práve túto našu záchranu, ktorá sa viaže na Neho: „Čas sa naplnil a kráľovstvo Božie sa priblížilo. Robte pokánie a verte Evanjeliu. Zmeňte zmýšľanie a prijmite Evanjelium.“ Božie kráľovstvo sa stane pre nás skutočnosťou len vtedy, ako ho osobne vezmeme na vedomie, ak ho osobne prijmeme, ak zmeníme svoje myslenie a ak osobne odpovieme na výzvu Evanjelia. Každý sa musí rozhodnúť osobne. Nemožno dlho váhať o odkladať. Rozhodnutie sa má prejaviť v súlade pridať sa ku Kristovi, ísť za ním, prijať jeho spôsob života, podrobiť mu všetky svoje záujmy. Komu so takto Kristus stane všetkým, ten začína nový život, ten vidí všetko v novom svetle. Má odvahu opustiť všetko a vložiť sa do najodvážnejšieho spôsobu života.

Apoštoli mali odvahu dať sa na takýto radikálne nový život s Kristom. Ako Galilejčania a rybári mali ohnivé povahy, vedeli sa nadchnúť za dobrú vec a nebáli sa námahy tvrdého života. Ošľahaní vetrom a búrkami nebáli sa neistého života. Stačil im Kristus, o ktorého sa odteraz opreli.

Byť Kristovým učeníkom zahrňuje tieto podstatné veci: povolanie, nasledovanie a poslanie. Inde si žiak vyberal učiteľa, vyhľadal ho, vstúpil k nemu do učenia a sám sa mohol stať časom učiteľom. U Krista to je ináč. Žiak si nevolí sám, žiak je oslovený a povolaný. Až potom sa rozhoduje. A aj keď bude zasvätený do všetkého, nikdy sa nestane samostatným učiteľom, ktorý by predkladal svoje vlastné učenie: „Vystúpil na horu a povolal tých, ktorých chcel…“ (Mk 3,13).

Svätý Pavol sa cítil byť takýmto „povolaným apoštolom“ (Rim 1,1), ako píše v úvodoch svojich listov: „Pavol, povolaný apoštol Ježiša Krista. Aj veriacich v Ríme oslovuje vo svojom liste ako „povolaných Ježiša Krista“ (1,6). Všetci sme takto povolaní. My možno dosť necítime toto bezprostredné povolanie Božie. Spôsob ako sme sa konkrétne dostali ku krstu alebo ku kňažstvu, nám to trocha zastiera. Kto sa však ponorí do svojho života, ten cíti, že nie vlastnou silou sa stal Kristovým. Poznáva, že za konkrétnym životom, za konkrétnymi udalosťami je nevyspytateľné tajomstvo, prečo ho Boh viedol práve takto.

Evanjelium má v prvom rade na mysli apoštolov, ktorých povolal Ježiš ako pomocníkov pri svojom diele v čase historického pôsobenia. No Evanjelium mieri ďalej. Má na zreteli každé povolanie v budúcnosti až po dnešok. Každé povolanie začína Božou pozornosťou, rozvíja sa našou spoluprácou a je naplnené poslaním.

Každé ohlasovanie Evanjelia v mene Cirkvi má za sebou toto hlboké tajomstvo povolania a poverenia. Kňaz sa prihovára z poverenia Kristovho. Tak by sme stihli jeho slovo počúvať a prijímať. Svätý Pavol to skusoval, preto aj napísal Solúnčanom: „Neprestajne ďakujeme Bohu, že ste prijali našu zvesť o Bohu, a to nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie, čím v pravde aj je“ (1 Sol 2,13).

Aj dnes Kristus takto povoláva a posiela svojich apoštolov. No tak ako Evanjelium uvádza len mená niekoľkých, ani dnes nemusíme poznať každého apoštola po mene, okrem kňazov, ktorých poznáme. Kristus si povoláva mnohých za spolupracovníkov, ktorí pracujú ticho na základe darov, ktoré dostali a vydávajú svedectvo viery o Kristovi. Medzi nimi sú aj takí, ktorí neopúšťajú dom a rodinu a deti, lež zostávajú na mieste vo svojom prostredí a tam pracujú ako spolupracovníci Kristovi. Len v duchu sa neviažu na nič – ani na peniaze ani na koberce. Kristus im je nadovšetko. 0 tom vydávajú svedectvo pred deťmi, priateľmi a spolupracovníkmi, aj to je pravý apoštolát. Veria Evanjeliu.

Mgr. Ladislav Franc

Pútnici




Každý rok
o tomto čase,
pútnici sa stretnú zase.

Na dlhu púť
kresťania sa vybrali,
aby našej Matke
úctu vzdali.

Slniečko sa prediera
už spoza hory,
srdce láskou
nám zahorí.

Posilnení veľkou vierou,
kráčame
za svojím cieľom.

Mohutný spev
široko-ďaleko sa ozýva,
to Panna Mária
nás k sebe pozýva.

Cez hory, doly
pomaly kráčame,
na stretnutie s Máriou
hodiny rátame.

Slnko už vystúpilo
vysoko na oblohu,
a my sme dorazili
na Levočskú horu.

Tam v tichosti rozjímame,
Matke prosby prednášame.

O Mária, Matka moja,
daj vo svete len pokoja.
Odvráť biedu, odvráť hlad,
aby Ťa mal každý rád.

Marta Pacovská, Široké

Čas voľna


Konečne sú tu prázdniny, voľný dovolenkový čas. Školské tašky sú už odložené, vysvedčenie je v šuflíku, bicykel častejšie v pohybe, lopta často na nohách a každý deň stávame s pocitom, že je čas oddychu po zaslúženom výkone v škole alebo v práci.

Aj sám Ježiš cítil potrebu uvoľniť sa a preto odviedol svojich učeníkov od namáhavej práci do ústrania, aby si trošku odpočinuli a mali pokoj. Je dôležité jednoducho vypnúť. Luk, ktorý je stále príliš napnutý, sa môže unaviť, zlomiť. Človek si musí dopriať voľno, oddych, naplniť svoj deň inou činnosťou, ktorou sa živí a zarába peniaze.

Zväčšia je to letný čas na oddych, dovolenky, relax. Tešme sa na nové okamihy, zážitky, prostredie aj ľudí. Toto všetko nás má obohatiť. Ale nezabudnime, že cez prázdniny nesmieme vynechať hodnoty, ktoré sú dôležité pre náš duchovný rast. Je to predovšetkým denná modlitba a účasť na nedeľnej bohoslužbe. Boh nemá prázdniny. Chce, aby sme aj vo chvíľach šťastia mali k nemu blízko.

Ako teda mám oddychovať? Odpoveď nám dáva Albino Luciani, neskorší pápež Ján Pavol I.: „Keď z mesta utekám do moderného turistického centra, kde vládne hluk, hurhaj, náhlivosť, potom to robím ako tá žena, ktorá si myslí, že zotiera prach, ale v skutočnosti ho handrou len lepšie rozmiestňuje. Hrozí mi nebezpečenstvo, že sa vrátim ustatý, ochabnutý a nervózny, presne taký, ako som odišiel. Opakujem: vedieť si oddýchnuť znamená – myslím si – znovu objaviť zdravý spánok, pokoj, prírodu.“

A na inom mieste o oddychu zas hovorí: „Je to ako so soľou v polievke: chutí len vtedy, keď je v primeranom množstve. Keby chcel človek jesť výlučne len soľ, bol by blázon. Práve tak by bol hlúpy človek, ktorý by sa ponáhľal z podujatia na podujatie, z oslavy na oslavu, z výletu na výlet a od náboženstva by žiadal len príjemnosť a povzbudenie. Takému životu chýba veľkosť a spoločenská prospešnosť.“

Všetkým vám prajem krásne dovolenkové dni prežiarené slnkom, ale aj Božou milosťou. Boh nech dovolenkuje s Vami všade, kde budete.

duchovný otec (Mgr.Oliver Székely)