ROZHOVOR

V pondelok 18. júna 2007 slávnostnou sv. omšou ďakoval za 25 rokov kňazstva v kostole sv. Jozefa, robotníka náš rodák vdp. Mgr. Vladimír Čech. Pri tejto príležitosti sme mu položili pár otázok.



1. Mohli by sme začať citátom: „Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ Kedy si Ty pocítil prvé volanie?

Na vysokú školu som nechcel ísť spolu s bratrancom Stanom, ktorý šiel na učňovku do Košíc, pretože chcel byť športovec – futbalista. No a ja, keďže som po „vyške“ netúžil, tak jednoducho ostávala už len nejaká stredná škola, resp. učilište v Krompachoch, kde som sa vyučil za nástrojára, a teda mám aj výučný list. Záhadné je to, že i keď vo vnútri tá túžba po kňazstve bola, špeciálne som sa na to nepripravoval. To volanie bolo, a to možno prekvapilo aj mňa samotného a možno aj iných ľudí, pri sústruhu, pri fréze a pri vrtákoch na učňovke, teda počas trojročnej prípravy na reálnu prácu nástrojára. Sústruh robil svoju prácu, robili sa prípravky, to sa pekne sústružilo a vtedy sa kryštalizovalo aj moje povolanie ku kňazstvu. Zaujímavé bolo na tom šikovne vybaviť prechod z učňovky na gymnázium. Bola to záhada, pred ktorou stáli všetci profesori gymnázia. Mohol som pokračovať, keď som chcel a rozhodoval sa ísť ďalej v ide nástrojára alebo získať navyše ešte čosi také. Ale ja som sa rozhodol pre ťažké štvorročné gymnázium, nebolo iného východiska, lebo len po maturite z gymnázia som sa mohol dostať na fakultu. Teda rozhodnutie bolo počas trojročného štúdia na učňovke.

Štyri roky na gymnáziu boli krásne, na to každý študent len v dobrom spomína, ale ťažké bolo prenasledovanie, lebo krompašské gymnázium bolo známe ako dosť komunisticky založené. Každý študent z tohto kraja, ktorý študoval na gymnáziu, bol priamo prenasledovaný aj samotným riaditeľom školy, lebo on ako stopovací pes išiel z Prešova, kde býval, do práce do Krompách a vracal sa naspäť. Nedajbože, aby osobne niekoho „chytil“ večer pri sv. omši, keď sa vracal z Krompách, lebo to znamenalo vyhodenie zo školy. Takže to bolo veľké nebezpečenstvo, musel som byť veľmi opatrný. Keď sme miništrovali, tak sa viackrát stalo, že nám hlásili, že riaditeľ školy je tu alebo dáva pozor na svojich študentov, či nie sme náhodou v kostole. Toto bolo ťažké. V závere, keď už bola maturita, hrozilo mi, že mi nedajú zmaturovať, lebo už sa čosi tušilo, niekto musel prezradiť, že si podávam prihlášku na teologickú fakultu; „horelo mi vtedy pod pätami“. Bol tam profesor Richnavský, rodák z Kluknavy, na ktorého si rád spomínam, lebo to bol veriaci človek a študentom rád pomáhal. Vedel som, že aj on niečo tuší – zastal sa ma a všetko zariadil tak, aby som zmaturoval.

2. Študoval si na teologickej fakulte v Bratislave v rokoch 1977–1982. Ako sa vtedy študovalo?

Má to dve stránky. Rozhodnúť sa ísť študovať teológiu asi každý chlapec vie, prečo a keď už cíti to povolanie, tak na tom pracuje; samozrejme, že je treba sa celé štúdium starať o to, aby do toho cieľa došiel. To sú všetko naše ľudské sily. Po každej prednáške sme mali príležitosť adorovať v kaplnke, modliť sa a prosiť Ducha Svätého. Celých päť rokov sme to takto praktizovali. Dnes, ako som sa dopočul, kaplnka už nie je k dispozícii na modlitbu pre bohoslovcov, ako bola za našich čias, čo ma veľmi prekvapilo. My sme mali nie stopercentnú, ale dvestopercentnú príležitosť na to, aby sme využili čas na modlitbu. Bola to pochopiteľne veľká posila. Samozrejme, že medzi tým boli aktivity ako futbal, pingpong, volejbal, bicykel, tiež hudba a neviem, čo ešte všetko. Bolo zaujímavé, že sme dokúpili ešte isté hudobné nástroje a to tak, že sme poprosili našich predstavených, aby nám dali peniaze, zobrali sme dvojkolesový vozík a išli ešte vtedy do Priora, nakúpili sme aparatúru, čo bolo potrebné, naložili na vozík a odviezli do seminára. Po hudobnej stránke, ktorá bola mojou srdcovou záležitosťou, sa to všetko prenášalo z gymnázia aj na fakultu, kde sme založili jednu bigbítovú skupinu; môžem povedať, že som sa o to dosť pričinil. Hrali sme napríklad bigbítové litánie, ktoré vtedy mali „cveng“ a vysokoškoláci chodili k nám do našej seminárnej kaplnky vypočuť si to. Pripravovali sem tiež mikulášske večierky, Veľkú noc a podobne. Štúdium som ukončil v roku 1982.

3. Kedy a kde vás vysvätili?

Vysviacku sme mali 13. júna 1982 v Banskej Bystrici. Svätiteľom bol pán biskup Feranec. Boli sme asi druhí, kedy bolo dovolené od štátu, aby kňazské vysviacky neboli len v Bratislave, ale aj niekde bližšie, v mieste, kde sídlil biskup. Vtedajším banskobystrickým biskupom bol pán biskup Feranec. Naši ľudia nemuseli cestovať až do Bratislavy, ale len do Banskej Bystrice. V ročníku nás bolo 22, z toho jeden gréckokatolík. Naša fakulta nemala vojenskú katedru a tak ako vysvätení kňazi sme si museli ešte dva roky odslúžiť základnú vojenskú službu. Ja som narukoval ako základný vojačik až do Stod pri Plzni. Tam som bol pol roka. Potom som dostal žltačku a tak ma prepustili.

4. Kde si pôsobil ako kaplán a potom ako farár?

Ešte pred vojenčinou som nastúpil ako kaplán do Humenného, kde som bol osem mesiacov. Zo základnej vojenskej služby som sa vrátil ako kaplán do Prešova, kde som bol tri roky. Po troch rokoch som dostal svoje prvé farské miesto v Novačanoch, kde som pôsobil tiež tri roky. Z Novačan som odišiel do Žbiniec v michalovskom dekanáte, tam som pôsobil štrnásť rokov. Potom ma preložili do trebišovského dekanátu, presnejšie do farnosti Hraň, kde som doteraz, momentálne tri roky.

5. Ďakovnú sv. omšu pri príležitosti 25. výročia kňazstva si slúžil aj vo svojej rodnej farnosti. Rád sa vraciaš domov, aj keď kňazi sú doma tam, kde ich pošle otec arcibiskup?

Každý by to povedal tak, ako to cíti, ako to pozná a ako to zažil. V detstve som veľa času strávil tu pri kostole. Miništrovali sme a doslova sme rástli a dospievali pri oltári. Veľkou hnacou silou, vzorom a príkladom otca, kňaza a pastiera bol pre nás pán farár Adamčák. Urobil veľmi veľa duchovnej práce – rástli povolania u dievčat aj u chlapcov. Myslím si, že vďaka tomuto kňazovi, jeho úprimnosti a jednoduchosti sa z dievčat stali rehoľné sestričky a z mladých chlapcov kňazi; medzi nich patrím aj ja. Osobne cítim voči tomuto kostolíku taký záväzok do konca života, pretože si naňho veľmi rád spomínam a vraciam sa doňho rád preto, lebo som sa odmodlil veľa deviatnikov pri sv. Tadeášovi. Možno, že to bol práve tento veľký svätý, ktorý mi dodával odvahu, silu a vnukol mi myšlienku, aby som sa nebál kňazstva. Zrejme za to vďačím jemu alebo sv. Jozefovi, ktorého mám v úcte, ale asi to bude sv. Tadeáš, ktorý sa pričinil o to, že to povolanie prišlo.

6. Spomínaš povolania, ktoré nasmeroval v blahej pamäti duchovný otec Adamčák. Vieme, ako je to teraz s povolaniami, že záujem je malý. Mladí ľudia smerujú skôr k tomu materialistickému vnímaniu sveta a to duchovné ide do úzadia. Vedel by si zo svojej skúsenosti dať nejaké nasmerovanie alebo odkaz pre mladých?

Na to sa recept dá asi ťažko povedať. Boh si povoláva do takéhoto stavu a museli by sme dosť obšírne hovoriť o tom, ako si Pán Ježiš povolával svojich apoštolov. Niekedy si ani ja sám neviem vysvetliť, prečo som bol práve ja z Víťaza povolaný, aby som išiel touto cestou. Miloval som hudbu, bavila ma gitara a spev, chcel som vlastne zabávať iných ľudí, robiť im radosť tým, že im môžem zahrať a zaspievať. Zrieknuť sa toho bola pre mňa veľká obeta.

Keď sa vraciam do gymnaziálnych čias, mal som dve možnosti: buď budem pokračovať v speve a hudbe, lebo tam išlo o súťaže, dokonca okresné alebo sa jednoducho toho zrieknem a pôjdem tou cestou, ktorú som si vybral. Kdesi vo vnútri stále čosi driemalo a hovorilo mi, že asi mám byť tam, kde ma chce mať Pán Boh. Bolo to vedenie Ducha Svätého, ktorý robil zo svojej strany všetko preto, len ja som mu musel nahlas povedať, že to chcem. Ináč to neviem vyjadriť. Myslím si, že je to tak asi u každého človeka, ktorý sa rozhoduje či tu alebo tu, pretože kňazský, rehoľný stav podobne ako manželský život je jedna veľká obeta. Je treba sa za to veľa modliť, aby v konečnom dôsledku človek povedal: „Áno, dobre, ja to chcem, ja to spravím pre Teba, Bože. Nechávam všetko v Tvojich rukách – celé to vedenie, Tvoju pomoc, Tvoju starostlivosť o moju dušu, o tú cestu rehoľnú či kňazskú. Ako to ďalej bude, nechávam to v Tvojich rukách.“ Jednoznačne sa treba za to povolanie modliť. Bez modlitby sa človek asi ťažko dopracuje k tomu, aby povedal: „Áno, chcem.“

Na záver Ti chcem v mojom mene ako aj v mene našej redakcie popriať k 25. výročiu kňazstva veľa Božích milostí, Božieho požehnania na tvojej kňazskej ceste a aby si tú „mariánsku školu“ v Medžugorí ukončil s vyznamenaním.

Ďakujem za rozhovor.

pripravil Martin Magda st.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *