Keď sme sa pred 30-timi rokmi vybrali so sestrou a jej manželom na púť do poľskej Čenstochovej, boli sme mladí, nestarali sme sa, kde budeme počas piatich dní spať. Nasadli sme do Moskviča a smerovali sme k čiernej Madone a Kalvárii.
Božie cesty sú nevyspytateľné. Aká to bola radosť, keď sme došli do Čenstochovej: všade plno ľudí, chceli sme sa dostať pred obraz Božej Matky. Možnože to tak Pán Boh chcel, že sme išli cez sakristiu – všade plno kňazov a medzi nimi pekný, mladý otec biskup Wojtyla. Aké to bolo milé, podať si v tej tlačenici ruky. Vtedy si to ani človek neuvedomil, aká milosť už vtedy žiarila z jeho tváre. A hoci som sa nemohla pre zdravotné problémy dostať do Ríma, stále ma z toho podania rúk v Čenstochovej hrial dobrý pocit. Ale prišiel aj radostný deň, keď som mohla ísť za Sv. Otcom do Košíc a tam prežiť radostné chvíle s ním a s nebeským Otcom pri sv. omši. A keď prechádzal pomedzi veriacich, aká to bola radosť, vidieť asi meter od seba najvyššieho pastiera Cirkvi. Keď prechádzal cez Široké, zase nás žehnal. Môžeme na takého Sv. Otca zabudnúť?
Opäť prišla očakávaná cesta do Rožňavy. Keď sme boli na oslavách v Hnúšti, musela som ísť autom, lebo autobus bol preplnený. Parkovali sme ďaleko od mesta a išli sme peši vyše 4 kilometre. Bola som aj trochu mrzutá, že musím pri mojich zdravotných problémoch ísť peši tak ďaleko. Ale keď sme videli Sv. Otca, slávili s ním najsvätejšiu obetu, moje srdce sa naplnilo veľkou radosťou. My ľudia sme takí: každý chce byť blízko pri oltári a vidieť všetko, ale to sa nedá; niekto musí byť aj ďalej. Ale aj keď sme slabí, Pán má svojich verných vždy rád.
Po skončení bohoslužby nám zať povedal: „Poďme, možnože sa nám podarí ešte raz ho vidieť.“ Keď sme zišli na cestu, museli sme zastať a vtedy, na naše prekvapenie, asi pol metra od nás sme videli, ako sa k nám blíži limuzína a v nej Sv. Otec už unavený, ale usmiaty. Bola to najväčšia radosť. Auto išlo pomaličky a Sv. Otec nás žehnal. Zať mal v ruke fotoaparát, tak ho rýchlo odfotil; ani ochranka nám nebránila, lebo videla, akú sme mali veľkú radosť. Keď sme sa vracali, celou cestou do Hnúšte som sa modlila. Ďakovala som Pánu Bohu, že sme mohli byť tak blízko pri Sv. Otcovi.
Pane Bože náš, odmeň Sv. Otca za jeho veľkú lásku a oddanosť k nám. Otvor mu svoju náruč, priviň ho na svoje srdce a do večnej blaženosti.
B. J.