Chcem vám opísať jednu úsmevnú príhodu z letiska v Poprade, keď sme vyprevádzali Sv. Otca z druhej návštevy na Slovensku.
Vybral som sa naň s našou babkou a bratom Ľubom. Cestou do Popradu nám začala vrieť voda v aute, preto sme museli zastaviť a trochu počkať; nám to nerobilo problém, pretože sme už cestovali oveľa skôr, aby sme boli čo najbližšie pri plote na letisku a aby sme mali čo najlepší výhľad na Sv. Otca. Lenže aj tak už tam bolo množstvo ľudí a boli sme až v druhej línii. Babka nič nevideli, preto sme ich skoro 80-ročnú postavili na rozkladaciu stoličku; z jednej strany som ich podopieral ja a brat z druhej strany. Hoci mali už dobrý výhľad, nevideli cez okuliare na Sv. Otca, preto sme im museli ešte podržať aj ďalekohľad. No samozrejme, že ho nevedeli ovládať a pozerali kdesi do oblohy, preto sme ho museli ešte horko-ťažko nasmerovať a keď už videli, začali naťahovať ruky, že sa ich dotknú. My sme im vysvetľovali, že to im tak približuje ďalekohľad. No oni už plakali od radosti, že vidia Sv. Otca na vlastné oči. Keď vyštartovali s lietadlom k oblohe, babka vytiahli bielu šatku a mávali Sv. Otcovi na záverečný pozdrav; všetkých okolostojacich to dojalo. Nejednému sa kotúľali slzy po tvári, keď sme videli, ako sa lietadlo stráca v mračnách a verili sme, že Sv. Otec k nám príde na Slovensko ešte raz.
Mám veľmi dobré spomienky nielen na návštevu Sv. Otca, ale aj na to, že som pomohol mojej babke vidieť Sv. Otca a tak im umožnil zažiť zážitok, na ktorý spomínajú až dodnes.
E. J.