Po rokoch beznádeje, v júni r. 1993, z Božej vôle sme sa mohli s manželkou zúčastniť na pútnickom zájazde do Ríma. Zmienim sa len o najsilnejšom osobnom zážitku z audiencie u Svätého Otca Jána Pavla II.
V naplnenej vatikánskej aule sme všetci prítomní s veľkou túžbou očakávali príchod Sv. Otca. Zraky všetkých boli upreté na priestor, odkiaľ mal pápež prísť na „javisko pravdy“. Ten okamih príchodu sme všetci prítomní z rôznych krajín sveta zaregistrovali naraz; vytryskol úžasný jasot, ktorý vyjadril každý po svojom vo vlastnom jazyku. Bol to úprimný prejav nesmierneho šťastia a radosti, ktorý postupne prešiel na jednotné skandovanie „Vivat Papa!“
Po obvyklých ceremóniách Sv. Otec vykročil do koridorov ohraničených zábradlím, ku ktorým sa ľudia natlačili s túžbou podať si ruku so Sv. Otcom alebo sa aspoň dotknúť jeho rúcha. Ja som bol jedným z tých omilostených šťastlivcov, ktorý si mohol so Sv. Otcom podať ruku a zároveň pozrieť sa do jeho tváre. Vtedy som pocítil charizmatickú silu jeho osobnosti, ktorá žiarila najmä z jeho očí. Jeho ruka mi dodala zvláštnu, ťažko opísateľnú duchovnú silu, ktorú som odovzdal aj mojej manželke podaním svojej pravice. Stačilo niekoľko minút a človeka naplnil pokoj a radosť.
Mám pocit, že i teraz pri spomienkach alebo pri pohľade na jeho obraz ma táto ruka stále drží a sprevádza … Ďakujem Pánu Bohu za túto skúsenosť zo stretnutia so Svätým Otcom Jánom Pavlom II.
Ladislav Pacovský, Levoča