„Fiat!“ – slovo, ktoré znamenalo v dejinách ľudstva všetko. Takmer pred dvetisíc rokmi začalo biť Srdce živého Boha a Svetla. Srdce sily nádherného sveta a života na zemi – Božské Srdce Ježišovo. Srdce nádeje nášho zmŕtvychvstania. Božské Srdce vstúpilo do srdca najkrajšej židovskej dievčiny, panny a matky Márie. Boh – Kráľ neba a zeme sa vyvíjal pod srdcom svojej pozemskej Matky tak ako každé ľudské dieťa.
Chorý človek potrebuje liek, aby sa liečil a uzdravil. Platilo a platí to už celé stáročia. Horšie je, ak liek chorému nemá kto priniesť, podať ho a pripraviť mu telesnú potravu potrebnú pre silu, rast a život. Niečo podobné sa deje s dušou človeka. Aj ona potrebuje potravu pre rast, aby prinášala ovocie v trpezlivosti, v láske, čistote a v plnení si povinností. Získava sa modlitbou, účasťou na sv. omši a Eucharistiou. Je to potrava Božej milosti. V Božej lekárni je dosť liekov na posilnenie a na úplné vyliečenie: živé a osobné spoločenstvo s Bohom, častá modlitba. Ak je toho lieku málo, upadá človek do choroby lenivosti k dobrému. Preto nám Boh poslal duchovnú potravu pre večný život v podobe svojho jednorodeného syna, Pána neba a zeme, Ježiša Krista.
Pán Ježiš sa často modlil. Aj svätci vyjadrovali Bohu svoju vernosť častou modlitbou a pritom sa pred Bohom pokladali za veľkých hriešnikov. Dnes sa človek pokladá za malého hriešnika a preto sa málo modlí. V modlitbe sa duša otvára Bohu, no človek má srdce stále zatvorené. „Srdce Ježišovo až na smrť poslušné“ – prosba z litánií k Božskému Srdcu vyzýva k rozjímaniu o poslušnosti Kristovho srdca. Celý Ježišov život sa vyznačoval dokonalou poslušnosťou vôli Otca, ktorý bol najvyšším, ale aj spoločným zdrojom jeho bytia: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Hebr.10,7). Evanjeliá nám predstavujú Ježiša pripraveného vždy plniť Otcovu vôľu. Dvanásťročný Ježiš odpovedá Matke a Jozefovi, ktorí ho s bolesťou hľadali: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49).
Prvé svedectvá o úcte vzdávanej Ježišovmu Srdcu siahajú do 2. storočia. Svätý Justín (+165) hlásal: „My kresťania sme pravým Izraelom pochádzajúcim od Krista, pretože sme boli z jeho Srdca vyvedení ako zo skaly.“ Je to odvolávka na Starý zákon, v ktorom Mojžiš na Boží príkaz vyvádza vodu zo skaly, oživujúci zdroj. Bol to prísľub a predobraz, že v dobe, keď príde sľúbený Mesiáš, zrodí sa z Ježišovho srdca nový Izrael, ľud Nového zákona, Božia láska, ktorú nám zjavuje Boh v dramatickom okamihu, kedy je Ježišovo Srdce otvorené prebodnutím jeho boku. Je to chvíľa, keď sme boli vyvedení z jeho srdca ako zo skaly.
Pre každého človeka je dôležité miesto jeho zrodenia. Nemenej dôležití sú aj jeho rodičia a atmosféra, ktorá sprevádza jeho príchod na svet. Tak je tomu aj v duchovnom živote. Nové ľudstvo bolo povolané k životu a zrodené v atmosfére utrpenia, umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Ježiš prelial svoju krv pre nás ľudí a pre našu spásu.
Svätý Apolinár (+177) hovorí: „Kristus dovolil, aby jeho srdce bolo prebodnuté a z boku jeho rany vytiekli dva pramene, krv a voda. To znamená slovo a duch. Vykupiteľským účinkom tejto krvi a vody je zrodenie nového ľudstva. Tu Boh dáva ľuďom novú príležitosť a tou je zjavené nevyčerpateľné milosrdenstvo v Ježišovom Srdci.“ Vedomie prítomnosti Ježišovej moci vždy sprevádzalo mučeníkov za vieru. Eusébius vo svojich Dejinách cirkvi rozpráva o mučeníctve diakona Sanctusa: „Bol neústupný. Trval neustále na svojom vyznaní, pretože ako nežná rosa prinášajúca silu z neba, tiekli na neho kvapky živej vody, vytryskujúce bezprostredne z Kristovho Srdca.“
sprac. Ján Jenča