Keď sa pozriem na logo nášho časopisu Spektrum, je v ňom uvedené „zo života rímskokatolíckej farnosti Víťaz“.
Rozhodol som sa, ako sa hovorí, „prispieť trochou do mlyna“. Aj v ďalších príspevkoch, sa chcem zamerať na ľudí, ktorí žijú medzi nami. My starší ich veľmi dobre poznáme, ich minulosť, aj prítomnosť. Mladí ľudia ich málo nepoznajú a práve im chcem týchto ľudí priblížiť.
Ako prvého vám chcem priblížiť človeka, ktorého denne stretávam, zvlášť v kostole pri bohoslužbách – nášho kostolníka pána Františka Štofanika. Ferko, ako ho väčšina ľudí volá, pochádza z viacpočetnej rodiny. Bolo ich spolu deväť detí – sedem dievčat a dvaja chlapci. Od mladosti rástli všetci svorne. Po dovŕšení dospelosti sa začali rozchádzať – dve sestry odišli do rehole, iné si začali zakladať vlastné rodiny. Ale poďme trocha do čias, na ktoré sa Ferko už dobre pamätá. Ako dvanásťročný musel pomáhať na gazdovstve. V zimnom období pri vyvážaní maštaľného hnoja na pole našli s kamarátom neznámu výbušninu, ktoré sa vo vojne nachádzali na našich poliach; veď ako je dobre známe zvlášť starším, fronta neobišla ani našu dedinu. Pri vložení zápalky do jej útrob začala nemilosrdne pôsobiť – iba dvanásťročný prišiel o svoje prsty na ľavej ruke. Život však pokračoval ďalej, aj keď niekedy pod znakom trpkosti a myšlienok menejcennosti.
V dospelom veku si našiel dievča, ktoré mu prirástlo k srdcu, založili si spolu rodinu. Keď mu manželka priviedla na svet troch zdatných a zdravých synov, život si predstavoval krásne. Deti rástli a pomáhali, ako sa dalo. Prišla kolektivizácia dedín. Samozrejme ako mnoho ľudí zostal pracovať na družstve – práca ťažká, málo platená a veru, ako sám hovorí, bolo sa čo obracať. Po domácej porade sa rozhodol, že si musí hľadať lepšie platenú prácu, aby rodina netrpela. Našiel ju v štátnom podniku Slovinky, kde sa drvila medená ruda na ďalšie spracovanie. Práca zasa ťažká, veľmi prašná. Mikrozrnká, ktoré sa v prachu objavovali, obsahovali rádioaktivitu, aj keď to zo začiatku nebolo preukázateľné. Dostavila sa choroba, ktorá ho trápi dodnes.
Písal sa rok 1974, keď ho tunajší správca farnosti pán farár Adamčák oslovil, či by nešiel robiť kostolníka. Aj keď sa strachoval, nakoniec ponuku prijal. Myslel si, že to bude trvať krátku chvíľu – predĺžilo sa to na 31 rokov. Časom mu táto práca prirástla k srdcu. Prišla vážna situácia v jeho živote – v roku 1984 ho navždy opustila manželka. Synovia už boli dospelí a stáli na vlastných nohách. Začali si zakladať vlastné rodiny.
Ferko, ako ho voláme, vykonával službu kostolníka pri deviatich kňazoch; žiaľ, dvaja už nie sú medzi nami. Všetkých si veľmi váži a nevie, aby medzi nimi bolo nejaké nedorozumenie. Pri svojom podlomenom zdraví sa rád zapájal ako pri výstavbe kostola, tak isto aj pri výstavbe farskej budovy. Má veľmi rád ľudí a cíti sa medzi nimi veľmi dobre. Aj keď vo svojom živote toho prežil veľa, na zlé už zabudol a smelo sa pozerá do budúcna. Teší sa zo svojich vnúčat, ktoré má veľmi rád, aj keď dve vnúčence sa nachádzajú za veľkou mlákou; sú občanmi Kanady.
Čo by sme mu chceli do budúcna popriať? Nuž len to najlepšie, hlavne zdravie, ktoré tak potrebuje. O kom budete čítať na budúce, nechajte sa prekvapiť.
Imrich Jenča, Dluhé – Víťaz