Kajfáš, najväčší kňaz, mal dôverného urasteného sluhu, ktorý bol pyšný a domýšľavý. Rodák zo Svätého mesta, mal asi tridsať rokov. Syn chrámového strážcu, miláčik žien, ktorého sa báli aj Leviti, namýšľal si, že je pánom Jeruzalema a určený na veľké veci.
Malchus (vladár), vlastným menom Ezechiáš, chystal sa lapiť vodcu heretickej bandy, falošného Mesiáša, ktorý prišiel z Galiley s ozbrojencami, aby zboril chrám a pomohol ľudovému hnutiu v Jeruzaleme. Keď sa Malchus dozvedel, že vo štvrtok večer mali chytiť Mesiáša, chcel byť v čele oddielu, ktorý ho pôjde zadržať. Zozbieral si ozbrojenú tlupu nemilosrdných vzbúrencov, mazaných rôznymi masťami. Odovzdal štyri lampy najmladším a zahalil sa do plášťa. Keď sa otvorili dvere a objavil sa Judáš, Malchus sa ho spýtal: „Môžeme ísť?“ Judáš prikývol rukou, v ktorej držal chlieb. Blízko Olivetskej hory Judáš zastal a povedal: „Nikto nech sa ho nedotkne. Ja prvý položím naňho ruku a pobozkám ho na ústa. Teraz sa začal odvíjať zradcov plán. Judáš hneď spoznal Ježiša a pobozkal ho. Tlupa ozbrojencov sa zbehla a obkolesila Ježiša. Prefíkaný Malchus zdrapil Pána za ruku, aby ho mohli zviazať. V tom okamihu sa z hmly vynorila postava muža, ktorý vytiahol spod plášťa dýku, priložil ju k Malchusovej hlave a odrezal mu pravé ucho. Ježiš natiahol ruku k lícu a zdalo sa, akoby Malchusa hladil. V tom sa krv zastavila, bolesť zmizla a rana sa mu zacelila. Malchus hmatajúc zodvihol ucho a zmizol. Nešťastník nebol pri procese, ani pri odsúdení, ale ani pri triumfe svojich pánov nad nevinným Baránkom.
Po Veľkej noci si spomenul Najvyšší kňaz na Malchusa a dal ho hľadať. Nikto ho však nevidel, ani nič o ňom nepočul. Samotou trýznený Malchus premýšľal, ako sa pomstiť tomu, ktorý ho takto ponížil. Myšlienkami blúdil, prečo sa Judáš obesil? Konečne sa odhodlal vyjsť von, no nenávisť ho stále bičovala. Odrezanie ucha bolo v istých krajoch hanebným trestom. Otec mu už nežil, matka bola chudobná a úspory, ktoré mal, sa mu rýchlo minuli. Pretože bol poznačený, do práce ho zobrať nikto nechcel. Tak sa stal pyšný Malchus jedným z povaľačov, ktorý potulujúc sa po Svätom meste obťažoval ľudí. Ucho si už nezakrýval, aby sa ľudom uľútostil, rozprával im vymyslené historky, že prívržencov Mesiáša bolo viac ako sto, všetko ozbrojení. Sám ich niekoľko zabil, ale nakoľko Ježiš bol čarodejník, všetkých vzkriesil a umožnil im útek.
Peter posilnený Duchom Svätým vkročil do Jeruzalema, hovoril o svojom Majstrovi a vysvetľoval s učeníkmi o opľúvaní, bičovaní a ukrižovaní. Malchus za ním sliedil. Keď Peter kázal, postavil sa pred neho a uprene sa pozeral. Keď Petra s Jánom uväznili, veril, že ho odsúdia na ukameňovanie a že si bude môcť hodiť kameňom. Ale Peter bol z väzenia zázračne oslobodený; to sa už Malchus nevedel uspokojiť. Jeho trpký objekt tak veľkej nenávisti zmizol z dohľadu. Vyhľadal Petrov dom a deň a noc ho pozoroval a strážil. Keď zbadal Petra, ukazoval mu na spánky. Lenže Peter ho neporozumel a dal mu nejaké drobné. To Malchusa tak rozhnevalo, že mu mince hodil do tváre. Súcitní Židia vyzývali Malchusa, aby sa zmieril s údelom a nechal všetko tak.
Roky sa míňali, obaja zostarli. Túžba po pomste neochabla, ba naopak. No Peter zmizol a tulák nevedel, kde ho má hľadať. Dopočul sa od viacerých svedkov, ktorí ho videli účinkovať v Ríme. Túžbou hnaný za svojím cieľom nalodil sa a dorazil v jedno májové ráno do Ostie. Odtiaľ putoval pešo do Ríma.
Prešlo 35 rokov od nešťastnej noci a písal sa 817. rok rímskej vlády. Už šedivý zhrbený Malchus nepripomínal hrdého veľkňazovho sluhu. Teraz prišiel vytúžený cieľ. Nero sa rozhodol, že dá vykynožiť všetkých kresťanov. Zatkli aj vodcov. Peter mal byť ukrižovaný a Pavol sťatý. Dni a noci sa potuloval Malchus okolo väzenia. V jedno júlové ráno viedli vojaci zviazaného Petra, za nimi na voze viezli dubový kríž. „Ach, to je úľava,“ pomyslel si. Malý sprievod sa poberal k vatikánskemu lesíku. V tom Malchus podišiel bližšie. „Poznáš ma?“ Peter mlčal. „Nepamätáš sa na Malchusa? Kvôli tebe som ľuďom na posmech. Roky čakám na tento deň.“ „Máš pravdu, v tú noc som sa veľmi previnil. Aj Majster mi to vyčítal. Ja o chvíľu budem pri svojom učiteľovi. Odpusť mi, prosím ťa.“ Stotník, ktorý sa pozeral na tento rozhovor podišiel bližšie. Videl, ako si odsúdený pred neznámym kľaká. „Kto si?“, zdrapne Malchusa. „Zaiste budeš jedným z nich.“ „Ja k nim nepatrím, ja nie som kresťan.“ „Chyťte ho a zviažte“, káže stotník. „Keď budeme hotoví, dovedieme ho pred súd. Zaiste je otrok alebo zlodej, má odrezané ucho. Odrežem mu aj druhé, aspoň uvidíme, ako sa bude škeriť ten smradľavý Žid.“ Malchus sa nechcel vzdialiť od kríža, na ktorom Peter dvíhal hlavu visiacu nadol. Vojak ho chytil. Otrhaný muž bežal smerom k lesíku. V tom sa potkol a spadol. Jeden z vojakov sa naň vrhol a odrezal mu druhé ucho. Krv pomaly stekala po líci pomstiteľa. A život zhasínal, život nenávisti.
Až tak ďaleko od svojej vlasti zomrel Kajfášov sluha, hnaný pomstou, nazývaný Malchus.
spracoval Ján Jenča
