Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
Počúvajme veľmi jednoduché slová: „Muž nech opustí svojho otca i svoju matku a pripojí sa k svojej manželke!“ Takto zrozumiteľne to káže Pán Ježiš. Som presvedčený, že nie je v našej krajine medzi mladými snáď nikto, kto by tie slová nepoznal alebo im nerozumel. Prečo je potom ešte toľko ľudí, ktorí tento príkaz zanedbávajú a rozbíjajú si svoje manželstvo spormi medzi mladými a starými?
Každý kňaz a každý pracovník z manželskej poradne by o tom mohol vyrozprávať romány. „Stále dohováram môjmu manželovi a márne. Nechce počúvať dobré rady mojich rodičov, u ktorých bývame. Budem sa musieť s manželom rozviesť, aby bol doma pokoj. Ja som vždy rodičov počúvala. Máme spolu dve deti, ale mamička mi sľúbila, že mi ich pomôže vychovávať, tak čo!“ „Neviete si predstaviť, ako nám do všetkého hovoria a prikazujú manželkini rodičia. Manželka je od detstva zvyknutá počúvať mamičku na slovo. Už som si našiel byt a prácu v zahraničí, ale svokra povedala manželke, aby odmietla ísť a ona počúvla.“
Prípad zďaleka nie ojedinelý. Kde je vina? V zlej svokre? V zlej výchove dcéry? A máme dve očividné viny. Ale je tu ešte tretia vina, keby si tá poslušná dcérenka vzala rovnako pasívneho mládenca, nechali by babičku komandovať a bol by pokoj. Ale tu si chlapec, vychovaný normálne k samostatnosti, vzal dievča úplne pasívne a katastrófa je neodvratná. Matka znemožnila svojej dcére, aby opravdivo dospela. Stále bude rozhodovať ona, čo je pre dcéru najlepšie a pohodlnejšie. Už dospievajúcej mládeži by som radil – dobre si všímaj, kto je hlavou v rodine dievčaťa, o ktoré sa zaujímaš. Ak je to opačne ako v tvojej rodine, radšej sa rozíďte, nešlo by vám to spolu! A druhá rada pre slobodných by znela – snažte sa byť sami!
Štvrťstoročná generačná vzdialenosť (25 rokov) sa dennodenne prejavuje v mnohých situáciách. Mladým je teplo a nechávajú všade otvorené – starí neznášajú prievan. Mladí pustia rádio naplno – starým to trhá uši. Na každom kroku sú rozdiely názorov, skúseností, záľub. Preto vám radím – keď je to možné, radšej sami! A keď mladí byt nezoženú a musia sa uspokojiť s izbou v byte niektorých rodičov? Potom aspoň nie v tej rodine, kde partnerom neboli nadšení, kde proti nemu mali námietky pred svadbou.
Keď je chlapec rozumný a energický, potom hneď, ako sa prejaví prvé napätie medzi mladými a starými, urobí dve veci – poraďte to tiež mladým v podobnej situácii:
1. Ak nie je možné sa odsťahovať – čo by bolo najlepšie – potom je potrebné vykonať dôsledné rozdelenie bytov a stykov s rodičmi. Budeme sa radi stýkať, keď sa to spolu naučíme a budeme vedieť.
2. Muž musí dať jasne a jednoznačne najavo, že je pri svojej manželke. Neznamená to, že by sa nemal s rodičmi stýkať. Ale nedovolí, aby mu rodičia hovorili čokoľvek proti manželke: „Nič mi nemusíte hovoriť. Ja svoju manželku poznám a mám ju rád takú, aká je. Ak mi naozaj chcete pomôcť, majte ju radi tiež.“
Keď mladí musia bývať u niektorých rodičov, potom aspoň – pokiaľ je to možné – radšej u rodičov nevesty. Nevesta sa ľahšie dohodne so svojou mamičkou ako so svokrou. Je potrebné, aby sa ešte pred svadbou dohodli pravidlá spolužitia – aké potrebné úpravy si mladí vykonajú v byte, ako sa bude rešpektovať vzájomné súkromie, samostatnosť, varenie, kto a koľko bude dávať na inkaso. Vám, mladí manželia, ktorí ste už pevne zabývaní v spoločnej domácnosti so staršou generáciou, radím: využívajte výhody, ktoré to so sebou prináša a bráňte sa nevýhodám. Nedajte sa obalamutiť výhodami zdanlivými.
Býva to spočiatku pohodlné, keď sa mamička stane neplatenou „ženou v domácnosti“, neskôr aj „paňou na upratovanie“ a tiež „opatrovanie“ dieťaťa. Hrnie sa do toho veľmi často aj sama a rada. Nejaký čas to aj rada robí. Ale neskôr to za veľa nestojí, lebo je z toho unavená. A tak to speje v spoločnej domácnosti k samým mrzutostiam a napätiu. Babička narieka a mladí sa hádajú, kto má čo urobiť „za babičku“. Všetci sú podráždení a rodinná pohoda je na míle vzdialená. Prečo by to tak malo byť? Veď predsa celé stáročia žilo viac generácií pohromade a šlo to. Starí majú skúsenosti a mladí elán. Keď sa to spojí, je to dobré pre všetkých. Starí majú viac času ako mladí. Nech venujú ten čas vnúčatám – mladí majú komu zveriť deti. Deti zase majú milovaného deduška a babičku. Byt nie je cez deň prázdny. Áno, bývať u rodičov je riskantné, ale keď sa to vydarí, je to veľmi pekné. Ak je nevesta čo len trochu múdra, dokáže si zo svokry urobiť spojenca – keď jej hovorí pekne mamička a nie len studeno „vy“, – keď si k nej „skočí po radu“ a dá tak najavo, že si váži jej skúsenosti, – keď pochváli jej syna a dá najavo, že ho má rada, – keď trpezlivo vypočuje jej rady. To neznamená, že ju musí vo všetkom počúvnuť, ale už pozorné vypočutie svokru poteší.
A vy starší pamätajte:
– po svadbe sa vzdajte všetkého vychovávania a učte sa mlčať, – raďte len vtedy, keď vás mladí požiadajú o radu, – keď už musíte niečo vyčítať, tak len výnimočne a vždy tomu svojmu. Keď sa u mladých schyľuje k hádke, múdri svokrovci sa zavčasu vytratia do svojho. Nestrpte to, aby sa k vám mladí chodili na seba sťažovať. Vy im k tomu niečo poviete, mladí sa večer v posteli uzmieria a zlí zostanete práve vy. Pre starých je najlepšie ustúpiť mladým z ich života a modliť sa za nich.
MUDr. Vaščák Blažej, Široké