Šestnásťročná študentka strednej zdravotníckej školy, ktorá si vytvorila názor na potraty ako väčšina ľudí na základe bežne dostupných, ale jednostranných informácií, tento názor radikálne zmenila po svojej otrasnej skúsenosti, o ktorej napísala nasledujúci text:
Operačná sála a gynekologické kreslo. Tím lekárov a sestier. Pri stene štyri vyľakané žiačky, ktoré sa prišli pozrieť, čo to vlastne je tá interrupcia. Medzi nimi stojím aj ja. Práve sa začína. Lekár komentuje, čo robí. Hovorí nám priamo, nech sa pripravíme na otras, že to nie je nič príjemné. Ide o klasickú interrupciu. Lekár násilím rozširuje kŕčok maternice – vykonáva tzv. dilatáciu. Ústie maternice totiž musí rozšíriť natoľko, aby sa kyreta dostala dovnútra. Potom berie nástroj a do pripravenej nádoby začína vytekať krv.
Vtom ma niekto chytí za rameno. Otočím sa a vidím, že mojej kolegyni, ktorá je sama v treťom mesiaci tehotenstva je zle a zvoľna padá na zem. Pomaly ju berieme, či skôr odnášame. Ideme do druhej sály. Chvíľu sedíme a moju pozornosť upútajú dve nádoby zakryté rúškom. Idem, odkryjem jednu a – zatmie sa mi pred očami. Vidím dva poháre od detskej výživy a v nich dve maličké deti. Beriem jeden pohár a pozerám sa doň proti svetlu. Trasie sa mi ruka, trasiem sa celá. Ten drobček má rúčky i nožičky, rozoznávam oči, uši, ústa, poznávam, že je to chlapček. Čo to hovorím: to už nie je a nikdy nebude chlapček! Niekto ho zabil! Nemohol sa ubrániť. Teraz je už iba neživý preparát, učebná pomôcka naložená v roztoku. Zastavil sa mi dych. To sa už ale pýta moja zvedavá tehotná kamarátka, čo je to tam. Prikrývam rýchlo oba poháre. Nesmie to vidieť. Usadím ju na chodbu, rozhodujem sa, potom sa vraciam na sálu.
Vchádzam a pýtam sa, kde sú moje dve spolužiačky. Museli odísť, nevydržali. Obom nie je do reči. Sestra má podivne smutný hlas a uhýba pohľadom. Idem na svoje miesto, odkiaľ môžem veľmi dobre vidieť všetko, čo lekár robí. Bojím sa pozrieť. Potom …, vidím plno krvi, tkanivo a v miske niečo, čo ešte pred chvíľou bolo dieťaťom. Vidím telíčko roztrhané na kúsky, malé ručičky, bruško, nôžky. Počujem lekára, ktorý stojí blízko pri mne ako konštatuje, že srdiečko dieťaťa bilo ešte nejakú dobu v miske. Vidím smútok, bezprávie, nešťastie, sebeckosť. Otáčam sa k oknu a vidím zelenú záhradu a modré nebo.
Odrazu sa ku mne nakloní lekár, ktorý po celú dobu operáciu iba sledoval. Tichým hlasom mi hovorí: „Keby ste mohli vidieť cez brušnú stenu tej ženy alebo sledovali potrat na videu, sestra, zistili by ste, že dieťa presne vie o tom, čo sa s ním deje. Keď kyreta prenikne do maternice, dieťa sa bráni, uhýba, nechce zomrieť. Snaží sa uniknúť, ale nie je kam. Je bezbranné. Musí umrieť.“
Pozerám naňho ako blázon. Chce ma ten človek snáď zničiť? Vari nevidí, ako mi je zo všetkého ťažko? Pozriem sa mu do očí a vidím, že nie sú ani zlé ani škodoradostné. Sú iba nesmierne smutné. A v tom je mi jasné: komu inému by to mal hovoriť, než nám, mladým dievčatám, ktorých sem každý deň prichádza na interrupciu – či už „mini“ alebo „normálnu“ – také množstvo? Odchádzam von. Na chodbe sedia moje tri spolužiačky. Oči sklopené, jedna pozerá „do blba“. Sadám si k nim. Mlčíme. Tak takto to teda je – vražda!
Prichádza lekár a snaží sa nás povzbudiť. Toto jednoducho nie je možné zahovoriť, prifarbiť alebo „obkecať“ – ako sa to robí na verejnosti. Tu to vidíme v celej pravde.
Dieťa predsa nehľadalo život, nevynucovalo si ho. Ale keď mu ho už raz dám, patrí jemu a nikto na svete nemá právo mu ho vziať. A život – ako znie všeobecne uznávaná definícia a ako sme sa o tom presvedčili na vlastné oči – život nového človeka začína oplodnením. Tým okamihom začína život jedinečného a neopakovateľného jedinca so všetkými jeho právami. A právo na život je najzákladnejším zo všetkých ľudských práv.
(prevzaté, Fórum života 2/2006)