11. mája na odporúčanie vdp. Vlada Baluchu, CM k nám zavítal spevácky zbor Credo, pôsobiaci vo farnosti Košice-Šaca. Nielen symbolika piatku ako dňa ukrižovania Pána, ale aj máj ako mesiac našej nebeskej Matky sa zrkadlil vo výbere piesní tohto mládežnického zboru.
Pripomenuli nám čas, keď aj v našej farnosti pôsobil náš mládežnícky zbor Jubilate Deo. Pri tejto príležitosti sme oslovili zbormajstra:
1. Na úvod sa nám predstavte.
Volám sa Miro Soták. Pochádzam zo Šace a som zbormajstrom speváckeho zboru Credo. Jeho oficiálne začiatky s menom Credo môžeme datovať od roku 1994. Začali sme sa schádzať už dva, tri roky dozadu, ale naše prvé oficiálne účinkovanie s týmto menom začalo od roku 1994. Nechodíme spievať na súťaže, to nie je naším cieľom, aby sme sa takto prezentovali, aby sme vyhrávali, ale evanjelizovať spevom. Hovorí sa, že kto spieva, dvakrát sa modlí. Držíme sa tohto hesla a všade, kam prídeme, snažíme sa rozdávať lásku k Bohu, k Pánu Ježišovi a k Panne Márii. Počas nášho účinkovania sme vydali štyri cédečká, posledné v štúdiu Lumen. Posledné dve cédečká sú také najvydarenejšie, sú také adoračné, to znamená, že aj človek, ktorý nie je veriaci a chce relaxovať, tak tieto cédečká sú veľmi vhodné na relaxáciu aj pri takej kresťanskej hudbe.
2. Kto zakladal zbor a koľko členov mal pri založení?
V roku 1994 som začal kantorovať u nás v kostole. Pri tej príležitosti sa zišla skupinka mladých, väčšinou to boli dievčatá, aj teraz zbor tvoria väčšinou dievčatá. Bolo nás dokopy asi desať, tí, ktorí sme sa odhodlali. Neboli to mládežníci, boli to skôr deti. Môžem povedať, že to môžu byť moje deti, s ktorými som začínal. Tí najskalnejší ostali doteraz. Niektoré z najstarších členiek sú už vydaté, ale pokiaľ ešte nemajú deti a majú čas, lebo niektorí ešte študujú na vysokej škole, tak keď sa dá, venujú ho raz týždenne v stredu po sv. omši skúške. Máme svoju miestnosť v kultúrnom stredisku, ktorú sme dostali od mestskej časti, a teraz, ako som sa dopočul, mali by sme dostať aj miestnosť na fare, kde pôsobí spoločnosť sv. Vinceta de Paul, ktorej členom je vlastne aj váš rodák Vlado Balucha.
3. Čo najradšej spievate? Sú to prevzaté zborové pesničky, resp. nejaký gospel alebo iné štýly?
Máme aj svoje vlastné skladby. Väčšinou sú to skladby z Taizé, ktoré sú prevzaté a niečo aj od nekatolíckeho spoločenstva, keď by som to mohol tak povedať. Všetky tieto skladby sú pre človeka, aby porozmýšľal o svojom vzťahu k Bohu a k blížnym. Skôr sa zameriavame na také skladby, kde vynikne sólový hlas, či už mužský alebo máme aj štyri dobré speváčky, ktoré majú svoje skladby aj na cédečkách. Snažíme sa aj pomocou terajšej techniky – syntetizátora vytvoriť tú harmóniu, nejaké efekty, ktoré zvýraznia, umocnia. Aj v rádiu Lumen môžete počuť nejaké skladbičky. Najvydarenejšie cédečko po hudobnej stránke je to posledné a volá sa Božia láska, príď.
4. Prečo ste si dali názov práve CREDO?
Raz sme tak všetci sedeli a hovoríme si: „Tak dobre, už spievame nejaký ten rôčik, no bolo by dobré nejaký ten koncert. No a ako nás budú volať? Tí zo Šace alebo mladí zo Šace? Dajme tomu nejaký názov.“ Dali sme hlavy dokopy a každý mal na papier napísať nejaký názov. Špekulovali sme, lebo boli rôzne návrhy napr. Kyrie, Credo, Sanctus. Po dlhšom rozjímaní sme sa zhodli, že Credo je najvýstižnejšie. Vedeli sme, že na Slovensku je jedna hudobná skupina Krédo a vraj ešte jedna spevácka niekde na západnom Slovensku, ale aj napriek tomu sme si povedali, že to nevadí, keď budú aj tri. Každý v podstate robí svoj štýl. Máme aj prevzaté skladby –požiadali sme o licenciu s tým, že sme na tom nechceli zarábať. Každý súbor alebo teleso, ako sme my, podá tú istú skladbu ináč. Človek je tvor veľmi tvorivý, každý má svoj nápad, svoj štýl, ktorým sa chce uberať. Niekto rád zaspieva tú pesničku pomalšie, niekto dá do toho bicie a pod. Dôležité je, ako sa tá skladba podá poslucháčovi a čo si poslucháč z toho odnesie.
V minulosti, keď bol u nás páter Chovanec, ktorý je teraz v Bratislave, robili sa u nás piatkové adorácie. Malo to veľmi dobrý efekt pre ľudí. Robili sme to takým štýlom ako teraz, akurát že bolo v celom kostole zhasnuté, to znamená že ten, kto bol na takejto adorácii, mohol si aj poplakať, pospomínať, porozmýšľať a byť taký uvoľnenejší. To, že sa to ľuďom páči, je pre nás takým poďakovaním. Na druhej strane musím povedať, že u nás v Šaci sú ľudia toho už „prejedení“, preto sa snažíme podnikať nejaké vystúpenia mimo farnosti. Snažíme sa robiť aj troška iný štýl, napríklad pred štyrmi rokmi sme pripravovali vianočnú akadémiu pred polnočnou sv. omšou. Robili sme to s cimbalovou hudbou, s bývalými muzikantami zo Železiaru. Bolo to veľmi pekné. Dokonca náš páter Anton Jedinák vie hrať na fujaru, tak hral pritom aj na fujaru. Boli to piesne čisto šarišské, zo Zemplína, čiže v našom východoslovenskom nárečí. Babkám sa to veľmi páčilo a zvlášť, že pán farár zahral na fujare.
5. Kde všade ste už spievali?
Najďalej sme boli v Plzni na prvej celoslovenskej púti na pozvanie nášho bývalého pátra Martiša. Bol tam s nami aj pomocný otec biskup Bernard Bober. Potom sme boli na druhej strane na východ v Perečíne, v Onokovciach, kde sú tiež lazaristi. Boli sme tam na oslavách storočnice rímskokatolíckej cirkvi. Bol tam aj patriarcha Ukrajiny, pravoslávni, gréckokatolíci. Bolo to veľmi pekné. Zaspievali sme aj rusínske pesničky, napr. Što to za pani, Boža Mati, čistá divo a pod. Veľmi sa im to páčilo. Keď sme začali spievať Što to za pani, tak všetci sa vystreli do pozoru ako keby sme spievali štátnu hymnu. Ľudia nás prijali s veľkou láskou, boli sme veľmi radi, že sme sem prišli. Vzniklo to na základe toho, že som elektrikár a na Ukrajine som bol hádam osemkrát. Robili sme asi v štyroch kostoloch elektrinu. Išiel tam náš kňaz, bolo treba obnoviť kostol, tak zohnal financie buď na západe alebo na Slovensku a keď bolo treba murárov, išli murári, keď bolo treba elektrikárov, išli elektrikári, bolo treba tesárov na strechu, išli tesári. Takže takou svojpomocou sme im boli pomôcť. Keď sme dokončovali kostol v Onokovciach, babky ma poprosili, aby som im niečo zaspieval, tak som im zaspieval. A oni na to, že boli by radi, keby sme prišli na odpust. „Keď dožijem, tak do roka a do dňa prídeme.“ A naozaj sa stalo – presne do roka a do dňa sme na tých oslavách boli. Môžem povedať, že zbor mal väčší duchovný zážitok z Ukrajiny ako z Plzne. Ľudia sú tam doslova „hladní po Bohu“. Vieme, aká to bola krajina niekedy, teraz sa tam postupne dostáva náboženstvo rímskokatolícke, lebo väčšinou sú tam gréckokatolíci a pravoslávni. Z Ukrajiny máme veľmi dobré spomienky.
6. Čo máte v pláne do budúcna?
Najbližšie nás na pozvanie pána Akimjaka čaká mariánska púť v Levoči. Boli sme pozvaní cez vášho rodáka pátra Baluchu. Najprv sme poslali cédečká, aby som sa prezentovali, čo vlastne vieme. Mohli sme si vybrať, čo by sme chceli spievať. Nakoniec sme sa s pátrom Baluchom rozhodli, že pôjdeme aj s ním a urobíme polnočnú akadémiu. K tomu ešte neviem nič povedať, to záleží od pátra, akú tému vyberie a na základe toho vyberiem aj piesne. Určite tam budú aj mariánske. Takže to je jedna taká väčšia akcia. Potom nás v jeseni čaká 3. celoslovenská púť do Plzne. Troška máme problém s tým, že je nás dokopy dvadsať, autobus stojí 47 000 Sk, sponzorov je málo. Snažíme sa to riešiť tak, že tí, ktorí majú „polovičky“ alebo priateľov, tak idú s nami plus členovia Spolku sv. Vincenta, Sv. Rodiny, Navštívenia Panny Márie, potom sú to lektori, ktorí čítajú v kostole, upratovačky a iní, ktorí pracujú okolo kostola. Takže za odmenu môžu ísť, hoci si musia zaplatiť 1000 Sk na cestu. Keď sme boli v Plzni pred dvoma rokmi, tak ráno sa modlili ruženec všetci mimo speváckeho zboru, potom sme robili koncert, ktorý mal necelú hodinu, a nakoniec bola slávnostná sv. omša, kde bol plzenský arcibiskup a náš pomocný otec biskup Bernard Bober.
7. Spomínate si aj na nejakú veselšiu príhodu?
Jedna z takých najkrajších bola v súvislosti s tým, ako sme išli na Ukrajinu. Veľmi sme sa báli, čo bude na hranici, ako dlho budeme čakať. Páter Anton sa nás pýtal, čo chceme za to, že prídeme k nim. My sme mu povedali, že nechceme nič, len aby sme mali vybavenú hranicu. Páter si opísal čísla našich pasov. Samozrejme kňaz v takom meste ako Prečín, to je niečo podobné ako u nás Sobrance, už má nejaké tie svoje „konexie“ u policajtov, u pohraničiarov a pod. Takže nám povedal: „Nebojte sa nič, všetko je vybavené.“ Prišli sme na hranicu, prišiel taký civil vystrihaný ako mafián. Mal so sebou papierik, pozrel na čísla a povedal: „Jeden, dva, tri, čtyri, Prečin davaj!“ A už sme išli. Ostatní hromžili, zlostili sa na nás. Naspäť to bolo také isté. Prídeme do rady, ostatní už hundrali, že tu budú až dozajtra. My sme boli ticho. Stojíme a naraz prišiel jeden taký a hovorí: „Jeden, dva, tri, čtyri, davaj!“ No a zase bolo nadávanie. Takže to bol taký najkrajší zážitok z nášho účinkovania. Aj keď sa nám vydávali členky zboru a boli sme spievať. Dievčatá vlastne ani nevedeli, čo budeme spievať, lebo väčšinou vždy nacvičíme nejakú novú skladbičku. Na tom poslednom cédečku Božia láska, príď máme tri najkrajšie sobášne skladby. Jedna je prevzatá z filmu Sindy a má sobášne slová a v ďalšej pesničke s názvom Viem, že si so mnou je hudba prevzatá z muzikálu Dracula. Táto skladba je veľmi pekne spracovaná po hudobnej, dramaturgickej a speváckej stránke. Vrelo odporúčame to posledné a predposledné cédečko, lebo fakt stoja za to, aby ich človek mal doma a pustil si ich, keď príde naňho ťažká chvíľka.
8. Čo vás povzbudzuje do spievania, lebo nie je umenie začať, ale umenie vydržať?
Celá rodina sme tak viacej ku kostolu viazaná. Chlapci sú od malička miništranti. Starší, ktorý je teraz našim manažérom a tiež zvukárom, bude mať 22 rokov a ešte je stále hlavným miništrantom. Manželka má vyštudovanú teológiu a pracuje ako katechétka. No a ja som kantorom. V mojich začiatkoch som sa strašne bál hrať v kostole. U nás bol páter Jašo ako jeden z prvých kňazov a keď som mal nastupovať, už som sa bál chodiť do kostola. Bol taký nazlostený, že mi povedal: „Čo ti niekto porobil.? Zavoláme nejakého exorcistu.“ Potom prišiel jedna staršia sestrička, už mala okolo osemdesiat rokov, ona hrala a povedala: „Pán Soták, ja budem hrať a vy len spievajte, lebo vy máte dobrý hlas a ja mám slabý hlas.“ Tak som spieval pamätám ako teraz presne na Popolcovú stredu. Ešte predtým som prišiel za kňazom a vrátil som mu knižky z pohrebu. Začal som asi tým, že som sa zľakol na pohrebe, ako tam odpadli ľudia a hovorím: „Vraciam knižky, hrať nebudem. Ja sa tu nechcem zblázniť.“ „Dobre, nechceš, nútiť ťa nebudem.“ No a potom na tú Popolcovú stredu po sv. prijímaní ako keby mi Pán Boh povedal: „Tak tá stará babka to zvládne a ty s takým hlasom sa bojíš?“ Pritom nie som vyučený organista, mám hudobnú školu, ale na harmoniku. Bol som na vojne, tam som celé dva roky hral v kapele, takže klavír som trošku zvládol. Také boli moje začiatky a toto ma tak stále posilňuje, že keď to stará babka zvládla, tak čoho sa ja bojím.
Potom druhým mojím mottom je, že keď som dostal od Pána Boha taký hlas, tak aspoň svojím spevom splatím nejaký ten dlh, ako sa hovorí alebo ten dar, ktorý som dostal, touto formou. Spievam v kostole a tiež folklór. Môžem sa pochváliť, že v roku 2005 som vyhral celoštátnu súťaž v sólovom speve. Naposledy som bol spievať v slovenskom rozhlase v Košiciach pri príležitosti 80. výročia prvého vysielania z Košíc. Boli tam také osobnosti ako Monika Kandráčová, pani Mačošková, Hanka Poráčová. Bola to pre mňa veľká česť, že ma pozvali spievať medzi také speváčky. Mám aj svoje cédečko, ktoré som vydal v minulom roku. Ak počúvate rádio Regína, dosť často ho púšťajú. Z duchovných aj z ľudových pesničiek mám radšej pomalšie pesničky. Rýchlu pesničku dokáže zaspievať hocikto, ale zaspievať pomalú pesničku a spievať ju od srdca, tak ako hovorí Janko Príhoda: „Pesnička sa nemôže spievať z hrdla.“ Odkedy zomrel , mám to stále na pamäti, že najprv pieseň musím dať do srdca a tak ju môžem dať vonku divákovi a poslucháčovi. A to nielen tú ľudovú, ale aj náboženskú – najprv si ju poriadne dostaneme do krvi, do srdca a tak ju potom podáme, či som to ja alebo sólistky, čo mám.
Ďakujeme za rozhovor.
pripravil M. Magda st.