Púť dôvery na Zemi v Ženeve 28. 12. 2007 – 1. 1. 2008


Nepíše sa mi to ľahko. Prežil som toľko nádherného, toľko zázračného a plného lásky, že sa to slovami ťažko opisuje. Ani neviem, kde by som mal začať.

Sú ľudia aj z Víťaza, ktorí boli na stretnutí Taizé. Buď to bolo priamo v Taizé alebo na stretnutí, ktoré organizujú bratia z Taizé každý rok, koncom roka, v niektorom meste v Európe. Aj preto mám trému, aby som všetko opísal tak, ako to cítili aj oni.

Autobus, ktorým som cestoval do Ženevy, vyrazil zo Sabinova. Väčšina cestujúcich bola „naša“ z východu, ale mali sme spolucestujúcich aj od Nitry, Žiliny či Bratislavy. Dorazili sme na miesto, kde sme opustili autobus. Privítali nás Slováci, ktorí boli na stretnutí ako dobrovoľníci a boli tam už pár dní skôr. Dali nám inštrukcie, zaradili nás do skupín a farností. Dali nám adresu, kde sa máme dopraviť a šli sme. Samozrejme, ako na každom stretnutí s veľkým množstvom ľudí, hľadanie sa nezaobišlo bez komplikácií. Dav nás natlačil do vlaku. Boli sme radi, lebo išiel naším smerom. Problém sa ukázal až neskôr, keď „prefrčal“ okolo stanice, kde sme mali vystúpiť. Ale malo to aj svoju výhodu, precestovali sme väčší kus Švajčiarska :-). Nakoniec sme predsa len prišli do cieľovej stanice, odkiaľ nás rozvážali minibusy do dedín, kde sme boli ubytovaní.

Ja aj s kamarátkami sme smerovali do dediny Gimel (v preklade to znamená dvojičky). Dedina má okolo 1 050 obyvateľov, tri viery, tri kostoly, nemocnicu, školu a pod. V dedine bolo ubytovaných 120 účastníkov Taizé z rôznych krajín ako Bielorusko, Srbsko, Poľsko, Taliansko, Holandsko, Maďarsko a Slovensko. Zo Slovenska sme tam boli piati, z toho dvaja boli vždy mimo dediny, lebo spievali v zbore, ktorý sprevádzal všetky spoločné modlitby. Ja som býval u jednej panej, ktorá mala 76 rokov. Hovorila francúzsky, trošku anglicky a nemecky. Keďže ja s kamarátkami sme vedeli anglicky a trošku nemecky, tak sme sa pomocou obrázkov, rúk a nôh dohovorili. Môžem vám povedať, že sme rozprávali veľmi často. Nevzdala to ani ona a ani my.

V dedine sme dostali rozpis, ako sa máme dopravovať na miesta modlitieb (časy autobusov, vlakov). To, čo sa hovorí o Švajčiaroch, je pravda. Organizáciu zvládli na jednotku.

40 000 ľudí rôznych náboženstiev a národností, všetci spolu sme oslavovali Boha. To dostalo aj najväčších skeptikov. Bola to nádhera. Všetci sme boli v jednej miestnosti. Brat Alois viedol celú modlitbu a preklad bol do všetkých jazykov. Všetci sme spolu spievali a rozjímali o Božej láske. Celé stretnutie sa viedlo v duchu zmierenia. Rozjímalo sa o rôznych úryvkoch zo Svätého písma a o liste, ktorý dostal každý účastník s príkladom zo života.
Ako príklad sme mali zmierenie ľudí z Cochabamby (bratia z Taizé tam organizovali podobné stretnutie). Po večerných modlitbách sme všetci išli do svojich farností. Vo farnosti sme sa na ranných modlitbách stretávali tak, ako nás rozdelili do rôznych skupín, približne po 10 ľudí z rôznych národností. Nikto neriešil, či niekto rozpráva cudzím jazykom. Jednoducho bola to nádhera. Hrali sme spolu rôzne hry a uzatvárali sa priateľstvá medzi mladými z rôznych krajín. Po modlitbe sme mali ísť na bohoslužby s rodinou, v ktorej sme bývali. Aj keď sme katolíci, mali sme ísť tam, kde bola rodina. Ja som mal „tú výhodu“, že naša babka už nechodila na bohoslužby (mala problém chodiť), takže bez problémov sme chodili do katolíckeho kostola. Keďže v dedine bolo veľa Bielorusov a Poliakov, medzi nimi aj kňazov, mali sme omše, ktorým som rozumel.

Silvester sme trávili v dedine, kde sme bývali. Domáci nám pripravili pohostenie a my sme im na oplátku urobili program. Asi okolo tretej ráno sme sa rozišli do svojich domovov. Na druhý deň sme mali ranné modlitby, kde sme sa poďakovali za pohostinnosť a láskavé srdcia domácich. Potom mal každý obed v rodine, kde býval. My sme sa spojili dve rodiny. V druhej boli ubytovaní Bielorusi. O pol tretej po obede sme mali autobus, ktorý nás viezol na vlakovú stanicu. Celá dedina sa prišla rozlúčiť a môžem vám povedať, že nejeden z nás a aj domácich sme mali slzičky v očiach. Ťažko to opísať. Dali nám nielen miesto na spanie, jedlo, darčeky a …, ale aj kúsok svojho srdca. Som si istý, že na takýto prejav lásky sa nezabúda. Keď sme dorazili k nášmu autobusu, mali ste vidieť tie tváre, bolo to akoby vo sne. Každý z nás sa vrátil iný ako odišiel.

Ešte k Švajčiarsku. Ľudia tam boli dostatočne bohatí. No nežili luxusne. Žili jednoducho. Malé domčeky, vykurovanie drevom (plyn v tých horách nemali), no upravené mestečko a útulne zariadené domy. Boli hrdí na svoju krajinu aj dedinu a všetko robili spolu.

V jeden deň sme mali stretnutie Slovákov. Bolo nás tam okolo 350. Každý rozprával o svojich zážitkoch a bol pri nás brat, ktorý mal na starosti Slovákov. Pôvodom bol Nemec, ale učil sa aj po slovensky. Už vedel povedať Ahoj :-). Brat Alois ešte na Taizé stretnutí v Záhrebe daroval Slovákom ikonu Ježiš – priateľ. Tá mala putovať po všetkých farnostiach, z ktorých bol aspoň niekto na stretnutí. Keďže už bola v daných dedinách, tak sme nahlasovali ďalšie dediny, kde chceme mať túto ikonu, aby sme pripravil nejaký program. Verím, že dôjde aj do Víťaza a aspoň trošku zažijete túto atmosféru stretnutia Taizé.

Mladým ľuďom z Víťaza odporúčam absolvovať takéto stretnutie. Okrem toho, že spoznáte novú krajinu, mnoho ľudí z iných krajín, prekonáte komplex z toho, že Slováci sú neznámi a že neviete jazyk, zistíte, že Boh sa neriadi našimi pravidlami, že nás miluje všetkých bez rozdielu. A keby toto ekumenické stretnutie nebolo požehnávané naším Bohom, tak by sme spolu neoslávili 30. výročie od prvého stretnutia, ktoré organizovali bratia z Taizé. Ešte mladým a aj všetkým veriacim, ktorí sa snažia žiť svoj život s Kristom naplno odkazujem, že na stretnutí bolo 40 000 rovnakých „bláznov pre tento svet“, tak že sa nemusíte cítiť sami a opustení. Boh pôsobí a koná veľké zázraky, hoci mi to občas nevnímame. Nech Vás aj tento môj príspevok povzbudí tvoriť spoločenstvá a nebáť sa postaviť tomuto svetu. Veď výhovorka, že dnes je taká doba, je smiešna. Túto dobu tvoríme a s Božou pomocou zdokonaľujeme práve my. Ako brat Alois povedal: „Odovzdajme sa Bohu v celej svojej jednoduchosti, náš kúsok viery na to stačí a Boh bude konať zázraky.“

Ešte pár pikošiek a detailov k stretnutiu. Poliakov bolo 9 000, Talianov okolo 2 000. Z Bieloruska tam bola veľmi početná skupina a pritom, každý z nich potreboval víza, za ktoré musel platiť ďalších 60 dolárov. Poľština bola druhým najpoužívanejším jazykom v Ženeve. Mesto je veľmi pekné a umiestnené pri Ženevskom jazere. Vstup sme mali všade zadarmo. Od múzeí cez plavbu na lodiach až po cestovanie vo všetkých hromadných prostriedkoch. Samozrejme, všade už z diaľky bolo vidno značky Rolex, Tissot, Omega a tak. Len k Rolexkám. Chcel som si nejaké kúpiť, ale lacnejšie ako v prepočte 100 000,- Sk som nenašiel. Podľa príchodu vlakov na stanicu ste si mohli nastaviť hodinky. Vo Švajčiarsku sa rozpráva oficiálne štyrmi jazykmi. No my sme boli vo francúzskej časti, takže som bol „nahratý“. Keď som sa ubytoval a pýtal sa domácej panej, čo pozná zo Slovenska, tak mi povedala že slivovicu. Švajčiarsko nie je súčasťou Európskej únie, preto sú tam obmedzenia pri prenášaní tovaru cez hranice. Bolo tam aj veľa ľudí na vozíčkoch. Na každej stanici bola služba, ktorá im pomáhala nastupovať pomocou výťahu. Ale poznáte nás, Slovanov. Jedna pani išla vystupovať. Chlapci z Poľska chytili vozík a vyniesli ju von z vlaku. Kým došla služba, tak sa tá pani akurát spamätávala zo šoku.

Nepíšem viacej, lebo celé Spektrum by bolo len o Taizé. Najbližšie stretnutie bude v Bruseli, tak verím, že z Víťaza tam budeme mať opäť zástupcu.

Peťo Jenča, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.