EXERCÍCIE (IV. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Na počiatku všetkých ľudských ciest sú Božie slová: „Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný“ (Gen 1,26). Človek mal teda prv, než začal jestvovať, vytýčený cieľ, podľa ktorého mal rozvíjať svoj život. Zostať podobným Bohu je našou životnou úlohou. Uskutočňovať celým životom Boží obraz na Božiu podobu. Byť – to je v skratke aj úloha nášho mravného života, našej mravnosti. Je to jednoduché i otvorené do nekonečna.

Predstavte si schopného človeka, inžiniera, ktorý vybudoval veľký podnik z vlastných síl a vlastných myšlienok. Vložil do tohto podujatia svoj um a mnoho obetí. Má však syna, ktorého by rád urobil dedičom toho všetkého. Ako to však urobiť? Prepísať jednoducho podnik na syna? Nie. Otec chce omnoho viac. Prv, než odovzdá synovi podnik, chce, aby syn bol ako otec – aby cítil lásku k tomu dielu, aby mu rozumel, aby mal radosť z tvorivej práce na ďalšom rozvíjaní tohto diela. Preto otec chce, aby syn prešiel tak ako on všetkými prácami tohto podniku, aby do všetkého videl, aby mu podnik prirástol k srdcu, aby sa stal tvorivým človekom. Otec chce mať vo svojom synovi pravého muža na pravom mieste.

Môžem povedať, že aj Boh stál pred takým problémom s človekom. Nechcel mať v človekovi bábku, poslušného živočícha, lež chcel mať v človekovi bytosť „na svoj obraz, na svoju podobu“. Takto stvoril človeka z lásky svojho srdca, aby sa mu podobal ako syn otcovi. Stvoril človeka a do jeho srdca vložil desiderium naturale – prirodzenú túžbu po Bohu, túžbu podobať sa Bohu. Prijal ho za svojho syna, vlial do neho sily svojho vlastného života a vyzval ho na cestu, na ktorej má človek aj svojím vlastným pričinením a spoluprácou dotvárať v sebe Boží obraz, Božiu podobu a prevziať na seba zodpovednosť za svet.

Človek, posledná bytosť, ktorú Boh stvoril, „posledný príchodzí medzi obyvateľmi tejto zeme“, nie je ešte dokončený, nie je hotový, lež kráča za svojou plnosťou. Boh stvoril v človekovi bytosť, ktorá rastie a rozvíja sa, ktorá doslova tvorí seba samu zvnútra, má dozrieť na osobnosť Božieho činu a tvorivým konaním človeka samotného – sme Božími spolupracovníkmi na diele svojej vlastnej osobitosti a na diele sveta. Človek – spolupracovník Boží … Človek nie je teda vo svete ako vec vedľa iných vecí… Ani nebol postavený do sveta, aby sa v ňom len pasívne tešil a díval okolo seba, akoby bolo od samého začiatku vo svete všetko hotové.

Človek je stvorený na Boží obraz. To je prvá lekcia Písma na tému človek. Na Boží obraz značí v prvom rade na obraz Tvorcu. Človek má tvorivosťou napodobňovať Boha. Svet bol zverený človekovi do rúk – podrobte si zem. „Habet homo rationem et manum“ – „Človek má rozum a ruku“, povie Tomáš Akvinský. Toto je dar, ktorý človek dostal, aby sa stal pánom sveta ako spolutvorca. Človek dotvára svet. Písmo hovorí, že na siedmy deň si Boh odpočinul. Odpočinul, pretože mal človeka, ktorý mohol prevziať dotváranie sveta do svojich rúk.

Človek na Boží obraz… Pekný obraz má k tomu Franz Werfel vo svojom Jeremiášovi. Jeremiáš je vo vyhnanstve v Egypte s kráľovnou Izraela. Tam býva s nimi mladé egyptské dievča Dime, ktoré počúva Jeremiášove výklady o náboženstve, o Bohu a o dejinách spásy v Izraeli. Je vnímavé a pozorné. A premýšľa. Potom sa odváži položiť otázky. Jedna scéna: Dime chvíľu čakala. Potom jej hlas nadobudol ustrašený plachý tón, ako by sa rozhodla opýtať sa na niečo zakázané: „Je Boh skutočne celkom neviditeľný?“ Jeremiáš: „Niet oka, niet nijakého stvorenia, ktoré by ho videlo.“ Dime: „Áno, ale… Nech ma Jeremiáš vypočuje, aj keď budem hovoriť veľmi hriešne… Slnko je zjavenie Boha slnka, ako hovoria všetci ľudia vo svete…“ Jeremiáš: „Slnko nie je Pán, slnko je iba výtvor, stvorenie Pána.“ „A blesk?“ opýtala sa Dime. „Ani blesk nie je Pán. Pán je moc, ktorá blesky vysiela.“ „A búrka?“ „Ani búrka nie je Pán, Pán je neviditeľný.“ Dime bola neústupná: „A predsa, učiteľ môj, tak by som si priala, aby Neviditeľný bol aspoň máličko, troška viditeľnejší. Nech sa pozrie Jeremiáš tam hore, kde lietajú sokoly. Sú to okrídlené podoby nášho Boha Ptaha… U nás v Egypte má všetko božské svoju viditeľnú podobu, aby mohlo byť medzi nami. Z týchto podôb si my potom zhotovujeme obrazy – veľké v chrámoch, maličké do svojich komôrok. Lebo príde hodina, človek je celkom sám, má strach a musí zapáliť svetlo pred tým posvätným, zasvätiť kyticu kvetov, aby sa uspokojilo jeho plaché srdce…“ Po týchto slovách dievča dodalo: „Teraz sa však Dime poučila, že toto všetko, uctievanie podôb vtákov a zvierat je veľmi zlé, veľmi hriešne. A predsa nech má môj učiteľ poučí, čo medzi všetkými obrazmi sveta je vernou podobou Neviditeľného…?“ Jeremiáš chytil Dime za ruku, pozrel na ňu a povedal: „Nedostala už na to moja žiačka odpoveď? Či sám Boh nepovedal, že má na svete svoj obraz a svoju podobu? Či nepochádza priamo od neho, že on sám stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu…? Krásnym si stvoril človeka, ó Bože, čo sám riadiš svet.“

Tieto úvahy tu treba doplniť. Boli sme stvorení na Boží obraz a podobu… Áno, podobnosť s Bohom v nás sa znetvorila. Aby sme sa mohli znova podobať originálu, Boh poslal svojho Syna – viditeľný obraz neviditeľného Boha — aby táto zem ešte raz videla, ako má vyzerať pravý človek. Aký je to dar nášmu svetu! Kristus je pravý človek preto, že je Bohočlovek. Kristus je čistý obraz neviditeľného Boha. V ňom je Boh medzi nami, je uprostred nás. Ale je uprostred nás ako človek. Modlitbou, láskou, milosrdenstvom. Máme dosahovať plnosť Kristovho obrazu Boha. Našou veľkolepou úlohou je naplno sa rozvinúť na obraz Boží podľa Krista – v milosti a silou Božou. Prijmeme to alebo odmietneme?

„Bože, Ty si ma stvoril na svoj obraz a na svoju podobu! Daj mi smäd po živote a túžbu po bytí v Tebe! Spiritu principali confirma me… Daj, aby som veril v tvoju aktívnu prítomnosť vo svojom živote a vo večných veciach. Ale ako dosvedčím Tebe a sebe samému, že nie som ten, ktorý len ustavične opakuje: „Pane, Pane?“ Budem spolupracovať s Tebou. Na túžbu po bytí, ktorú si do mňa vložil, odpoviem starostlivou snahou, aby som nikdy nestlmil, nenechal sa vybočiť z cesty a nepremárnil svoju schopnosť milovať a tvoriť. A budem sa držať Tvojej Prozreteľnosti. Ona ma obklopuje a ona mi v každom okamihu ukazuje, ako mám vykonávať nasledujúci krok, na akú ďalšiu priečku mám nastúpiť. Tvojej Prozreteľnosti sa budem držať starostlivou snahou, aby som nikdy nezanedbal nijakú príležitosť vystúpiť vyššie smerom k duchu, k väčšej podobe s Tebou…“

pripravil Mgr. L. Franc, duchovný otec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.