Koľko sa rozpráva o ochrane nenarodených detí, o ich práve na život, no koná sa toľko koľko sa hovorí, neostávajú tieto polemiky a medzinárodné dohovory či charty a kampane UNICEFu len hlasné a nevypočuté napomenutia ktorých naliehavosť si ľudia upravujú podľa vlastných potrieb? Nieje práve spoločenský prístup k tejto problematike ľahostajne zdemokratizovaný a umiernený aj pod záštitou politických, demografických a makro ekonomických výhod niektorých štátov? Koľko sa hovorí o prevencii či plánovanom rodičovstve a koľko krát sa zatajuje realita násilných potratov a interrupcií skrytého vyhladzovania nechcených nenarodených detí.
Lekár prisahá že bude liečiť a zachraňovať bez výnimky a nezištne a v špecializovaných klinikách popritom vykonáva interrupčné zákroky mladým ženám či skôr dievčatkám a popritom im často sám ponúka túto rýchlu a nekomplikovanú MOŽNOSŤ VOĽBY. Samozrejme tajne a bezproblémovo len s menšou investičnou podporou … Ak človek trpí a je slabý ľahko upadne do malomyseľnosti, ľahostajnosti až depresie ktorá v bezvýchodiskovej situácii vyústi do extrému. No ak žena čaká nečakané , neplánované a často nechcené dieťa, jej obzor sa zúži do stavov totálnej kapitulácie a bezmocnosti podporovanej strachom z budúcna a hanby. Vtedy koná impulzívne a unáhlene, bezmyšlienkovite sa chytá aj slamky aby sa zachránila pred reakciou okolia či pred stratou svojej kariéry – jednoducho zbabelo a egocentricky zuteká pod prvý skalpel, ktorý sa zablysne často aj v ordinácii viac či menej OCHOTNÉHO (podplatiteľného) gynekológa. V takých chvíľach existuje len TERAZ, potom prichádza často už príliš neskoro v návaloch výčitiek svedomia a pocitoch viny a beznádeje. No problém nevymizne len zmení tvár a postupne narastá do obludných rozmerov. Následkom je zničený život, pochmúrna a depresívna prítomnosť a fatálna budúcnosť bez svetla a zmyslu vlastnej existencie. To všetko preto, aby sme si jedným nechceným uplakaným tvorom nezkomplikovali život.
Poznala som matky ktoré ochránili život ktorý ich samotné ohrozoval a sú šťastné že nevyhoveli radám lekárov, mnohokrát im pomohli zvláštne sny či príhody v období neistého čakania, no jedno mali všetky spoločné – mali vieru v Boha a tá ich navigovala zvláštnym spôsobom im vyznačila cestu kadiaľ ísť. Áno, vďaka nej boli silné a nebáli sa budúcnosti aj keď ju mnohé riskovali. Boli aj také, ktoré práve prežité utrpenie a neistota priviedli na cestu viery a aj keď niektoré z nich prirodzene potratili, ich život sa vo viere v lepší zajtrajšok obrodil a mnohé majú aj po prežitom bolestivom šoku zdravé deti. No boleli ma príbehy tých žien, ktoré dokázali vedome či skryte potrat akceptovať a súhlasiť s ním, priam ho spomenúť len tak medzi rečou. Takéto ženy môžem spočítať na prstoch jednej ruky lebo sa dokázali pokojne priznať, no veľa je tých, ktorých osud a utajené rozhodnutie vyšlo najavo a ostala len hanba a slzy pre plač, a to v tom lepšom prípade, lebo niektoré sa nezmohli ani na to. Nikto nemá právo takéto ženy verejne odsudzovať a posudzovať, ale jednoznačne s ich krokom nemožno súhlasiť lebo dobrovoľné ÁNO vražde je nemorálne, neetické, asociálne … no hlavne zbabelé a neženské. Kde sa podel silný materinsky pud a cit? Asi ustupuje civilizačnej chorobe karierizmu, sebeckého strachu z verejnej pohany a odcudzenia. Myslím si že žiadny ľudský argument nemôže ospravedlniť zabitie – ani veková či psychická nezrelosť či nevyrovnanosť, alebo zlé načasovanie, zbabelosť – strach – on je podstatou ľudského zlyhania. On ženie do bezohľadných extrémov a nemyslí pri tom na to maličké stvorenie, ktoré aj keď nevie ešte hovoriť, no vie už precítiť cit matky, vie s ňou komunikovať, vie sa hýbať. Teraz si mnohý povedia, že máme zákon ktorý už takéto dieťa legitimuje ako ľudskú bytosť a teda interrupciu vo vyššom štádiu tehotenstva považuje za vraždu, no čo 6 týždňový plod, ten už do tohto odseku zákona nezapadá. Asi preto, že nevie cítiť alebo sa hýbať, alebo že je tak maličký a krehučký, že sa nevie nijako brániť – teda neškodný a ľahko odstrániteľný.
OMYL – tento malý ľudský drobček, táto malá bytosť už existuje, už sa utvára teda žije a vyvíja sa ako malinké semienko klasu alebo kvetu, ktoré pomaličky a nečujne rastie, aby raz prinieslo úžitok a radosť. Ale faktom je, že je – aj keď malinké, ale je tu a chce aby bolo chránené a milované. Prečo potrebujeme milión dôvodov na ochránenie práv nenarodených detí aj tých, čo sa človeku ešte ani nepodobajú a predsa už majú dušu, lebo len živí tvor, človiečik pod srdcom matky sa dokáže vyvíjať. To nie je mŕtva samočinná vec ale živý organizmus s vlastnou malinkou dušou, ale vlastnou bezmennou identitou.
To čo Boh ukrýva pred veľkými a rozumnými, to odhaľuje maličkým a nevinným deťom. Nerobme z nich anjelov bez Božej vôle, keď On im dal šancu na život. Kto ti dal človeče právo a moc rozhodovať v mene Boha?
L. Galdunová, Víťaz