V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.
Človek nie je čosi hotové. Človek tvorí sám seba a tvorí sa slobodne. Človek rozhoduje o sebe samom, či sa stane nielen vzdelaným či nevzdelaným, nielen charakterným alebo bezcharakterným, nielen či bude triezvy alebo narkoman. Človek rozhoduje o sebe samom a ešte hlbšie – či bude šťastný alebo nešťastný, zachránený alebo zatratený. Človek rozhoduje nielen v čase, ale i pre večnosť.
To posledné, čím sa človek stane smrťou a súdom, to nie je len nejaká pečiatka zvonka, to nie je len vonkajšia odpoveď na jeho život, odmenu či trest zvonka. Pri súde sa naplno ukáže skutočnosť, čím človek bol a je, čím sa definitívne stal, čím sa stal z vlastnej vôle a z vlastného rozhodnutia. Iste, je tu milosť, ktorá pôsobí. Ale to nemení nič na skutočnosti, že človek ju prijímal alebo odmietal. Tak človek bude naveky a navždy tým, čím sa sám dobrovoľne stal. Veci okolo nás sú hotové. Človek nie je hotový, človek sa stáva človekom z vlastného rozhodnutia. Preto je zodpovedný za svoje činy, za seba samého, za svoju budúcnosť.
Evanjelium nám hovorí, že to, čím sme sa stali, sa naplno ukáže na konci našich dní – na Božom súde. Súd vynesie na svetlo jestvujúce a známe veci. Zjaví to, čo už jestvovalo v hĺbke nášho srdca. Aj tak však bude súd prekvapením: Pane, kedy sme ťa videli hladného? Súd nám ukáže aj to, čo sme nechceli vedieť, vidieť. Ukáže nám naše činy také, aké sú, ukáže nám pravdu o nich. Keby sme sa sami súdili, neboli by sme odsúdení….
„Súď ma, ó Bože!…“, modlime sa modlitbou žalmov… To je prosba o ospravedlnenie, o omilostenie a o odpustenie. Nie je to prosba o vyšetrovanie. Boží súd nie je súdny proces, v ktorom sudca podľa predpisov zisťuje skutkový stav obžalovaného. Boh nepodlieha nijakým predpisom procesného práva, ani nepotrebuje vyšetrovanie, aby mal jasno v našej veci. Jeho súd je ospravedlnenie pre spravodlivého alebo odsúdenie pre nespravodlivého.
Naša fantázia nás neraz zviedla a zvádza predstavovať si detaily Božieho súdu, a to príliš ľudským spôsobom. Až nám zastavuje dych, keď si pomyslíme, že veriaci človek by bol v stave myslieť si, že spravodliví by sa mali vysmievať mukám zatratených! Ani nemyslíme na to, že do večnosti smieme vkladať barbarstvo. Boží súd si nemôžeme predstavovať ako nebeské koloseum, kde budú pre zmenu zas neveriaci namiesto kresťanov hádzaní pred levy. Nezamieňajme si obrazotvornosť umelca, obrazov kníh so zámermi Božími.
Kristov súd bude obnovením spravodlivosti. Nevieme, ako to presne bude. Nevieme ani to, aký bude postoj jednotlivého človeka. Svätý Pavol hovorí, že všetko bude podobné Kristovi. Kristus neprestane byť záchranca, keď sa prejaví ako sudca. Neodmietne nikoho, kto to sám nechcel a nechce. V tomto zmysle svätý Ján hovorí, že súd nad svetom už začal. Keď sa ľudia stretajú s Kristom, stoja pred rozhodnutím, ktorému sa nemôžu vyhnúť. Ich vlastné rozhodnutie je ich súd. Rozhodujú o sebe.
Súd bude aj Boží čin, ktorým sa ukončí definitívne spor a zápas medzi dobrom a zlom. Spor nemôže trvať do nekonečna, preto sa uskutoční v istej chvíli dejín. Súd je však aj čin človeka, rozhodnutie človeka, ktoré je trvalé a nezmeniteľné. Súd potvrdí moc človeka rozhodnúť o sebe samom, považovať sa za pseudotvorcu, ktorý buduje svoj svet svojvoľne podľa svojich plánov proti Bohu. Ak si človek počína svojvoľne, ak svojvoľne buduje svoj život a svoj svet proti Bohu, je to jeho dielo a musí preto niesť zaň zodpovednosť: ničil seba, ničil iných, ničil svet. To je jeho rozsudok.
Ale v nás veriacich sa aj pri myšlienke na Boží súd prebúdza nádej. Nádej, ktorú v nás prebudil sám Ježiš celým svojím životom, ktorú v nás prebúdza slovami evanjelia uprostred svojej Cirkvi, keď nám sľubuje počuť utešujúce vety: „Poďte, požehnaní…“
Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre sabinovský dekanát
