„Musím ísť do kostola?“Odpovedzme si slovami Maxa Kašparů: „Musím chodiť do kostola?“ Odpoviem otázkou. Musíš do svojho auta tankovať benzín, dolievať vodu, olej…? Nemusíš, ale nikam nedôjdeš. Načo je to dobré? Ak nebudeš prijímať sviatosti, čítať Sväté písmo, modliť sa…, budeš mať nanajvýš dobrý dojem, že si na duchovnej ceste, ale nikam nedôjdeš. Dojem nie je skutočnosť. Čím viac načerpáš, tým ďalej zájdeš. Čím viac darov prijmeš z Eucharistie, tým kvalitnejší je tvoj duchovný život. Iba pre porovnanie:
Benzín – Evanjelium
Fridex – Kázeň
Voda – Sviatosti
Vzduch – Modlitba
Olej – Spoločenstvo
Vyššie spomínaný autor vo svojej ďalšej knihe „Vieromer“ (pomôcka ako zmerať svoju vieru), rozdeľuje ľudí, ktorí navštevujú bohoslužby do siedmich skupín (ja som si dovolil doplniť ešte jednu skupinu, nakoľko je v našich zemepisných šírkach dosť početná). Bolo by dobre podľa jeho metódy otestovať svoju vieru a zaradiť sa do niektorej skupiny, aby sme vedeli, čo máme vo svojej viere vylepšiť, aby nám slúžila k šťastiu.
Prvá skupina sú chodiči. Ich meno je odvodené od slova chodiť. Ide o nemalú skupinu, ktorá každú nedeľu vchádza cez bránu kostola a miesto toho, aby ich pohľad hneď padol na oltár alebo bohostánok (sú to najdôležitejšie časti „nábytku“ v kostole) ich pohľad padne na miesto, kde radi stoja. Ak je obsadené, veľmi ostentatívne dajú najavo svoju nevôľu. Stáva sa aj to, že ich najobľúbenejšie miesto je čím ďalej od oltára. Práve také miesto sa nachádza pri dverách. Ak sa takýchto chodičov pri dverách stretne osem alebo desať, z vonku to budí dojem, že v kostole je „vypredané“ a pritom vpredu je plno voľného miesta. Oni chodia do kostola na svoje miesto alebo hneď vedľa. Bližšie k oltáru to akosi nejde. Roky chodia do kostola, ale nie k sviatostiam. Nie, žeby nemohli, ale nebudú predsa zaťažovať kňaza. Ich kresťanský život sa meria aj tým, že raz do roka sa dostanú veľmi blízko k oltáru, a to na Popolcovú stredu, keď idú na popolec, nech každý vidí ich prejav viery. Istý kňaz povedal, ako pri udeľovaní popola jedna pani otvorila ústa. Myslím si, že to nepotrebuje komentár. Vyznačujú sa ešte jednou vlastnosťou. Ak kňaz povie: “Iďte v mene božom“, bez najmenšieho zaváhania vyplnia jeho slová, ku ktorým s hlbokým povzdychom dodajú: „Bohu vďaka“ alebo to otočia: „Chvála Bohu“. S týmto „rozlúčkovým pozdravom“ sa obávajú príchodu ďalšej nedele a jej sv. omše. Chodiči nekupujú náboženskú literatúru a nečítajú nič, čo by mohlo ohroziť ich prejav viery, takže tejto skupine nehrozí ani konfrontácia s týmto testom.
úryvok z pripravovaného cyklu „Všetko o sv. omši“ pre mladých od známeho autora – nášho rodáka
Vladimíra Baluchu, CM, Košice-Šaca