Svoj význam majú aj zvony. Predstavujú Boží hlas, ktorý nás zvoláva. Na jednom zo zvonov, ktoré máme doma v kostolnej veži, je nápis: „Živých k Bohu povolávam, za mŕtvych plačem a chmáry rozháňam.“ Hlas zvona nám môže znieť ako hlas Sv. písma: „Zhromaždite starcov, všetkých občanov krajiny do domu Pána, svojho Boha, a volajte k Pánovi“ (Joel 1, 14); Zvolajte ľud, zasväťte zástup, zjednoťte starcov, zhromaždite maličkých aj tých, čo sajú prsia; ženích nech vyjde zo svojej izby a nevesta zo svojej chyže“ (Joel 2, 16); „Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!“ (Mt 22, 4); „Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“ (Zjv 19, 9).
Človek je bytosť náboženská a v náboženstve sa prináša Bohu obeta. „Každému bohu“ človek prináša obetu. Ak je to falošný boh, táto obeta robí človeka nešťastným, ak je to pravý Boh, je to človeku na jeho dobro. Pravé náboženstvo nikdy neslúžilo Bohu, ale vždy človeku. Boh je bytosť absolútna a jemu nijako nemôžeme zvýšiť jeho radosť, jeho slávu. Vždy to slúži na dobro človeka.
Stav dnešného človeka môžeme prirovnať k stroskotancovi, ktorý zablúdil na púšti a v nekonečnom piesku. Hladný a smädný sa doplazil na okraj oázy k popolnici, do ktorej tunajší ľudia odhadzujú odpadky. Medzi odpadom nachádza kus tvrdého plesnivého chleba, smradľavú kosť a na poklope popolnice je trochu vody. Stroskotanec hltavo pije vodu, hryzie starý chlieb a nadšene ako pes líže smradľavú tekutinu. To všetko síce jeho život zachraňuje, ale keby sa doplazil pár metrov ďalej k prvému ľudskému domu, napil by sa a najedol dosýta.
Ľudské srdce neznáša bezduché vákuum a túži po naplnení. A tak sa dnešný človek doplazil k prvej náboženskej popolnici, k hodnotám, ktoré už dávno ležia na duchovnom smetisku. Náš stroskotanec, pravda, žasne.
V televízii sa sledujú biotronické relácie o pôsobení na diaľku, horoskopy sa čítajú vo veľkom, časopisy chrlia tajomné správy zo záhrobia… Keby tento jasajúci na duchovnom smetisku zdvihol oči, uvidel by vežu najbližšieho kostola. Miesto občerstvenia a stretnutia sa s Bohom, miesto pokoja, kde sa dá nájsť nový život s Ježišom. Pravda, jasajúci na smetisku tým všetkým pohŕda. Staré príslovie hovorí: Čomu všetkému musí neveriaci veriť, aby nemusel veriť.
Pre malé porovnanie: Veľmi rozšíreným náboženstvom v našich krajinách je alkoholizmus. Porovnajme si ho s kresťanstvom.
• Kresťania majú v našom meste 1 chrám – alkoholici asi 14 svätýň.
• Centrom kostola je oltár – centrom krčmy je výčap.
• Veriaci pred Bohom si kľaknú – alkoholici ležia.
• Veriaci prijímajú krv Kristovu po dúškoch – alkoholici svojho „boha“ prijímajú po hektolitroch.
• Kresťania Bohu odovzdávajú svoje viny – alkoholici odovzdávajú svojmu „bohu“ peniaze, pečeň, zdravie, deti i rodiny.
Ak prijmeš do svojho života Ježiša, budeš skrze neho aj s ním slobodný. Počujem námietku: Ježiš nás oslobodí tým, že nás urobí závislými na ňom. Naša planéta neletí vesmírom bez závislosti na Slnku. Žiadny človek nie je a nemôže byť nezávislý. Každý slúžime buď ako otrok svojej vlastnej neslobode, alebo ako Ježišov brat slúžime jemu.
Každý má v sebe postavený pomník, ktorý má na svojom vrchole iba jedno miesto. Všetci ho obsadia tým, čomu slúžime. Jedni majú na vrchole seba, to sú sebci. Druhí majú na vrchole, drogu, sex, kariéru, moc,… iní Boha, ktorý je LÁSKA.
Svätá omša je centrum kresťanského života, aspoň by mala byť. Svätá omša je slávnosťou prvého dňa v týždni. Prvý deň je podľa hebrejského počítania. Hebreji počítali dni od prvého po šiesty a siedmy deň bol sabat – odpočinok. Pre nás kresťanov týždeň začína a aj začínal nedeľou, spoločenstvom s Bohom. Iba tí, ktorí chcú odsunúť kresťanstvo a vieru na bočnú koľaj, posunuli nedeľu na „koniec týždňa“, odtiaľ sa u nás začalo užívať anglické weekend.
Je tiež slávnosťou ôsmeho dňa. Tu ide o vyjadrenie evanjelistu: „O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi“ (Jn 20, 26). Osmička je v symbolike čísel symbolom nového stvorenia. Aj my sa máme stať novými ľuďmi. Svojimi silami to nedokážeme, ale vďaka plnej účasti na sv. omši to máme na dosah ruky.
Deň slnka je zasa počítanie dní podľa rímskeho kalendára. O tomto dni svedčí jeden z mimobiblických dôkazov existencie Ježiša Krista. Plínius mladší píše cisárovi Trajánovi tieto slová: „Kresťania sa schádzajú v deň nazývaný dňom slnka (naša nedeľa, hebrejský prvý deň týždňa) a spievajú Kristovi ako svojmu Bohu.“
Svätá omša ako slávnosť slobody asi nepotrebuje komentár. Ide o oslávenie Ježišovho zmŕtvychvstania, ktorým nás oslobodil z diablovho otroctva. Tu robíme rozdiel v terminológii: vykúpenie = zaplatenie Božej spravodlivosti za náš hriech; spása = navrátenie stratených darov.
„Všetko o sv. omši“ pre mladých od známeho autora – nášho rodáka Vladimíra Baluchu, CM