V susednej farnosti Široké oslavovali už druhé výročie konsekrácie zrekonštruovaného kostola sv. Mikuláša.
Na túto slávnosť, ktorá začala sv. omšou, bol pozvaný rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku Tadeusz Zasępa a prorektor Peter Olekšák.
Ďalšími vzácnymi hosťami boli Estell a František Birošovci z USA, pôvodom však z Víťaza (prišli prvýkrát na Slovensko do Víťaza pozrieť si hrob svojich starých rodičov), Anna a Jozef Birošovci z USA, Marián Goč, autor projektu rekonštrukcie kostola sv. Mikuláša a starosta obce Stanislav Bartoš.
Medzi inými hosťami sa pozvania dostalo aj nám. Mali sme túto slávnosť fotograficky a zvukovo zdokumentovať. Vždy sa takejto príležitosti veľmi poteším, pretože človek sa duchovne obohacuje. U duchovného otca Miroslava Kyšeľu som si zahovoril aj časový priestor na rozhovor s rektorom KU.
Človek mieni, no Pán Boh meni! Pán rektor bol časovo natoľko vyťažený, že z rozhovoru zišlo a tak Vám, milí čitatelia, ponúkam veľmi vzácne slová a posolstvo z jeho homílie, ktorá odznela na tejto slávnostnej sv. omši.
Drahý pán farár, moji drahí,
neviem, kde mám pozerať, tak vás je veľa. Teším sa s pánom prorektorom, že môžeme dnes byť s Vami a vítam tiež hostí z Ameriky. (Ak by sme boli v Amerike, všetko by bolo samozrejme v angličtine, ale bude to po slovensky. Rozumiete po slovensky? Po skončení sa stretneme a ja vám poviem, o čo m som hovoril.)
Aké je to pekné prepojenie, moji drahí, tohto dnešného sviatku, tejto oslavy, radosti z posviacky nášho chrámu spred dvoch rokov s týmto krásnym, hlbokým zmyslom Božieho slova, ktoré dnes nám dal Pán Ježiš. Keď tak pozerám na tento chrám, na tu krásu, na ducha tohto chrámu, tak kdesi hlboko v srdci možno drieme, spí taká myšlienka, komu patrí prvé miesto, vďaka komu táto Cirkev, tento kostol je tak krásny. Vďaka komu? Možno, že niekomu príde takáto myšlienka na um a pohovorí si o tom s Pánom Ježišom, možno nám dá prvé miesto po svojej ľavej alebo pravej strane. Ale to sa už stane možno tam vo večnosti, ale aby to bolo to prvé miesto po jeho ľavej či pravej strane.
Pán Ježiš má celkom inú cestu. On pozerá na to, čo je vo vnútri človeka. On vie, že v človeku sú dva svety. Jeden svet, ktorý závisí na všetkom vonkajšom, čo je pekné, veľké, čo sa podarilo, čo je úspechom, ale tiež Pán Ježiš vie, že v človekovi je ten druhý svet, veľmi bohatý. Je to svet túžby, svet šľachetných myšlienok, to je svet lásky, svet obety, utrpenia, ale tento vnútorný svet nie je viditeľný navonok. Týmto vnútorným svetom je ťažké poslúžiť vo svete. Svet nemá rád to, čo je vnútorné, čo je také pekné, čo je také bohaté, čo sa často spája s utrpením, ale len tento vnútorný svet je obľúbený Ježišom Kristom. Raz príde taký deň, že sa v našom živote všetko zmení. Teraz je to tak, že pri spoločnom stole sedia všetci ľudia, tí, ktorým sa v živote darilo, aj tí, ktorí sú poslední, tí, ktorým sa v živote nedarilo. Tento stôl na zemi sa jedného dňa prenesie do večnosti. A v tej miestnosti sa zjaví Ježiš, hospodár, dvere sa zatvoria a nikto už nebude mať čo povedať, len on, Ježiš. Pozrie sa na ten stôl i na tých, ktorí si k nemu sadli a povie: „No a ty posledný, celý život ťa nikto nepotreboval, nikto ťa nechcel, ale ja som ťa videl, celý tvoj život. Poď ku mne. Poď, posaď sa vyššie. No a ty, čo tam robíš na tom prvom mieste? Celý život si operoval falošnými bankovkami. Celý tvoj život sú falošné bankovky. Čokoľvek si robil, nebola to pravda. Tvoj vonkajší svet bol bohatý, ale ten vnútorný nič neznamená. Posaď sa nižšie, tam ti bude dobre.“ Takto, moji drahí, keď si dávame životnú otázku: „Prečo sa mi v živote nič nedarí? Prečo som ten posledný a tamtomu sa darí?“ Preto máme taký pekný chrám, preto máme Ježiša v tom chráme, preto máme Božie slovo, aby nám to všetko hovorilo, že sa počíta len ten vnútorný svet človeka. Ale to neznamená, že ten vonkajší nie je dôležitý. Pán Ježiš to tak nechce. On len chce, aby sa tie dva svety spojili. Pán Ježiš nám hovorí: „Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi.“ To znamená, že to, čo robíte, aby sa spájalo aj s vnútrom a aby svietilo. A potom čo znamená rozmnožovanie talentov? Jeden si dostal, dones päť naspäť. Päť talentov dones naspäť. To znamená, že Pánu Ježišovi záleží na tom, aby sme veľa konali, aby sme veľa konali navonok, ale ako v tomto chráme, aby sa spojilo to vonkajšie s vnútorným. Myslím si, že takto to muselo byť pri výstavbe tejto peknej svätyne, že sa spájalo to, čo je vnútorné s tým, čo je vonkajšie.
To, čo je vonkajšie, preberá dnes tiež poďakovanie, ocenenie za tú krásu, za to čo, je také pekné pre našu dušu, naše srdce. Ale tiež tí všetci zaangažovaní do tejto stavby vedia, že to ľudské ocenenie, že to nie je všetko. To je len predpoveď toho, čo nám Boh pripravil vo svojom večnom byte. To je len tá skromná predpoveď toho, čo dostaneme tam na druhej strane života. To predčí naše očakávania. Pretože Pán Ježiš so svojím Otcom, so svojou Matkou Pannou Máriou tak robia, že všetko, čo od nich dostávame, nás predbieha, prekvapuje. A tak bude aj na konci. Všetko nás prekvapí, čo dostaneme.
Moji drahí priatelia, teším sa s vami, že môžem byť v tomto peknom chráme s vaším pánom farárom, s pánom prorektorom, s vami z Ameriky, zo Slovenska, že spolu sa môžeme tešiť tým, čo je vonkajšie a obohatiť ešte ten vnútorný svet a vždy myslieť na to, čo bude na druhej strane života a veriť, mať nádej, že všetko, čo nás čaká tam, nás celkom prekvapí. Pán Ježiš nám dáva túto istotu vo svojom slove a tiež nás posilňuje svojím Telom, aby sme ďalej pokračovali v konaní dobra a v rozvoji tohto dobra. Dal by Pán Boh tiež s pomocou Katolíckej univerzity v Ružomberku. Som vďačný, pán farár, za všetko, čo robíte pre našu univerzitu a univerzita chce byť priateľom tejto farnosti, aby to dobro sa vyvíjalo a pomáhalo Slovensku a Slovákom na celom svete. Amen.
Dodatok od prof. T. Zasępu
Prepáčte, ale nemôžem nepovedať ešte dve slová, pretože cítim takú potrebu srdca. Táto potreba srdca sa rodí z toho, že toľko dobroty, dobrého priania tu dostávam a v slovách pána farára aj pani hovorkyne tejto farnosti to cítiť.
Chcem vás poprosiť, aby táto farnosť v Širokom, taká výnimočná, taká iná, taká duchovne bohatá podporovala našu Katolícku univerzitu, jedinú na Slovensku. Táto univerzita, to je veľké Božie požehnanie. Prichádzam na Slovensko už dvadsať rokov. Teraz už bývam na Slovensku. Cítite, že nehovorím tak pekne v slovenčine, ako je ona pekná, ale veľmi sa snažím, veľmi si ctím Slovákov, milujem Slovákov a Slovensko. Chcel by som tak pekne hovoriť, no ale hovorím, ako môžem.
Prosím vás, aby ste sa modlili za našu univerzitu, ďakovali za toto Božie požehnanie. Obdivujem Slovensko za to, že v tak krátkom čase si získalo vedomie sveta, že Slovensko je zviditeľnené rôznymi spôsobmi a tou Katolíckou univerzitou zvlášť, pretože Katolícka univerzita je členom Svetovej federácie katolíckych univerzít. Vo svete máme 1400 katolíckych univerzít, ale len 130 patrí do tejto federácie a tam je aj naša univerzita. Slovensko sa tak vo svete zviditeľňuje a to je veľká vec. Tak ako sa tešíme z každého víťazstva Slovákov v športe, tak sa tešíme aj z víťazstva, akým je fungovanie, existencia tejto katolíckej univerzity.
Máme tiež katolícke rádio Lumen, katolícku televíziu, v každej diecéze máme obsadené semináre. Tak rýchlo sa to stalo, že možno ešte nestíhame ďakovať Pánu Bohu za tieto veľké dary. Som presvedčený, že v tejto farnosti v Širokom, s pánom farárom pod jeho dobrým vedením, získavame ešte jednu skupinu dobrých ľudí – priateľov pre Katolícku univerzitu.
Nemyslím si, že je to náhoda, že sme dnes prišli, keď sú tu americkí Slováci a že aj tam sa bude hovoriť o našej univerzite. Myslím, že ste už počuli o tom, že táto univerzita je a teraz budete svojim priateľom o tom hovoriť.
Zvlášť ďakujem starým mamám, babkám v tých krojoch. Mne sa to veľmi páči a veľmi si to vážim. Tiež viem, že tam, kde je ten kroj, tam je aj modlitba, tam je ruženec, knižočka. Pred deviatou sme tu prišli a už som videl prvú lastovičku v kroji ísť do kostola. Vás, milé dámy, prosím o modlitbu za Katolícku univerzitu, za všetkých našich profesorov a študentov. Viem, že zo Širokého sú študenti na našej univerzite a bude ešte viac. Povzbudzujte ich, lebo je to veľmi kvalitná univerzita.
Nekritizujem veľké univerzity, ale viem, čo hovorím, lebo celý môj život som strávil na univerzitách v Poľsku, v Anglicku, v Amerike, v Kanade, no všade. Poznám veľa univerzít a viem, že taká strašne veľká univerzita, to je len fasáda a tam to vzdelanie už nie je také možné, lebo je tam toho veľa a kto tam číta tie práce. Nebudem hovoriť o tej univerzitnej kuchyni.
Naša Katolícka univerzita má ducha. Tam sa každý cíti doma, profesori aj študenti. Každý, kto prichádza, tak hovorí, že u nás je iná atmosféra. Áno, je iná, lebo máme veľa priateľov, ktorí sa za nás modlia. Poviem ešte jednu vec pri príležitosti návštevy týchto našich amerických Slovákov. Nie som Slovák tak ako vy, že ste sa tu narodili. Ja mám len slovenské občianstvo, ale veľmi si to vážim a som na to veľmi hrdý. Chcem vás povzbudiť, prečo som ja taký hrdý na toto občianstvo.
Stotožňujem sa s takým slovenským národom, ktorý nikomu vo svete neurobil žiadnu krivdu v celých svojich dejinách. Nie je veľa takýchto národov vo svete, ktorí si to môžu povedať, pozrieť každému vo svete do očí a povedať: „My sme Slováci.“ Tak ako to môže urobiť kardinál Jozef Tomko, ktorý zastupuje ten náš pekný slovenský kraj, krajinu a šľachetný slovenský národ. On je zriaďovateľom 180 diecéz vo svete. Iným sa to nepodarilo. Prečo? Kardinál Tomko si príde, pekne sa tam postaví a povie: „Ja som Slovák.“ A jeho poslucháči vedia, že Slováci nekolonizovali iné národy, nebrali ich bohatstvo a nemajú ani krv na svojich rukách. No a tak 180 diecéz je na jeho konte. To je Slovensko.
Neraz počujem od mojich študentov, že sme malá krajina, nie sme bohatí. No chvála Bohu, že nie sme veľká, že nemáme žiadne veľké nespravodlivé bohatstvo, že máme duchovné hodnoty, že sme nikomu neurobili žiadnu krivdu. To je dôvod na hrdosť.
Mládež, pamätajte si to! Buďte hrdí na to! Ja som hrdý na to, že som Slovák. Som Poliak, tam som sa narodil, ale tiež som Slovák. Spája sa to vo mne. Hovorím, že mám celé srdce pre Slovensko, aj celé srdce pre Poľsko. Dá sa to so srdcom. Je to tak, že sa dáva celé. Vedia to hlavne matky a otcovia, že sa to dá, lebo ak majú desať detí, tak každé dostáva celé srdce.
Ďakujem vám. Milujte našu univerzitu a pamätajte na ňu v modlitbách. Pán Boh zaplať!
Autorizoval prof. Tadeusz Zasêpa.
pripravili M. Magda a G. Magdová