Človek je bytosť náboženská, ale aj zábudlivá, alebo, aby som bol presný – lenivá. Prečo lenivá? Lebo často sa stáva, že svoje povinnosti odkladá a keď príde ku konfrontácii, prečo niečo neurobil, často povie: „Zabudol som…, obetovať Bohu.“ Preto Pán nariadil každému povinnosť ísť obetovať Pánovi: „Tri razy do roka sa každý tvoj muž ukáže pred Pánom, svojím Bohom, na mieste, ktoré si on vyvolí: na slávnosť Nekvasených chlebov, na slávnosť týždňov a na slávnosť Stánkov, ale neukáže sa pred Pánom s prázdnymi rukami. Donesie na obetu, čo bude mať, podľa toho, ako ho požehná Pán, tvoj Boh“ (Dt 16, 16-17).
Pri spĺňaní tejto povinnosti, alebo lepšie povedané výsady mal obetovať niečo z toho, čo mu Pán požehnal. Svoj neviditeľný, dobrý vzťah k Bohu mal demonštrovať navonok hmotným darom. Nesmel prísť naprázdno, ale ak mal veľa oviec, tak najkrajší kus mal obetovať Bohu. My dnes nechodíme do kostola s dobytkom, s ovcami…, aj keď sa niekedy tak správame, ale dávame peniaze, ktoré sa využívajú na to, čo kostol potrebuje. Tie peniaze ostávajú pre kostol, iba výnimočne sa odovzdávajú na niektoré zvláštne úmysly, ako je napr. zbierka na charitu, kresťanské masmédiá…
Človek ako telesno-duchovná bytosť vyjadruje neviditeľnú realitu odjakživa nejakým viditeľným znakom. Duchovné hodnoty ako láska, priateľstvo, obetavosť… vyjadruje viditeľným znakom. Tento znak nás zastupuje pred osobou, ktorému je určená neviditeľná realita. Ak moja láska, ktorú nemôžem vidieť, je určená manželke, tak jej kúpim kvety. Ony sú viditeľným znakom mojej neviditeľnej lásky. Jej je určená láska (neviditeľná realita), preto musí byť na ňu nasmerovaný viditeľný znak (viditeľný znak). Tieto kvety ma zastupujú a v tomto znaku pôsobí moja láska k manželke. Keď ona prijme tento znak, hneď ho opätuje a vďaka tomuto znaku sa deje upevnenie zväzku medzi nimi.
Niečo podobné sa deje v obetovaní viditeľného daru Bohu. V tomto znaku pôsobí moje sebadarovanie Bohu, moje vnútro. V tomto znaku on prijíma môj dar a hneď ho opätuje. Vďaka tomuto viditeľnému daru sa medzi nami upevňuje zväzok lásky.
Ak ide o dar, tak ten musí mať hodnotu pre toho, komu je určený. Nemôžem dať niečo, čo má cenu iba pre mňa, lebo pre toho, koho chcem obdarovať, to môže byť buď bezcenné, alebo urážajúce. Predstavte si, že dám manželke k sviatku deviatky kopačky. Ona futbal nehrá, je naň napálená, lebo muž pri ňom strávi väčšinu času a nohy nemá deviatky, ale päťky. Nenaštvem ju týmto darom? Ak jej dám gerbery, ktoré sa jej páčia, určite ju tým poteším.
Aký dar môže potešiť Boha? Na čo on „zaberie“? Dar, v ktorom má on zaľúbenie, je poslušnosť. Najposlušnejší zo všetkých je jeho Syn. Svätá omša je obetou poslušnosti Ježiša Krista, lebo je to sprítomnenie kalvárskej obety, kde bol Ježiš poslušný až na smrť na kríži. Pri svätej omši sa snažíme pripodobniť Ježišovi, hlavne v poslušnosti Božím zákonom a zákonu jeho lásky.
V minulosti obetovať Bohu sa definovalo ako: dať niečo Bohu a zničením tej veci uznať ho za svojho Pána. Tu je ale jeden zádrheľ. Ako môže Boh, ktorý je Láska, mať záľubu v ničení toho, čo on stvoril? Veď on nechce smrť hriešnika, ale aby žil. On nechce zničiť to, čo s láskou stvoril, čo miluje, lebo keby to nebol miloval, nebol by to stvoril. Preto kardinál Ratzinger hovorí, že „obetovať Bohu niečo znamená zjednotiť sa s ním cez dar, ktorý má cenu v jeho očiach“ – preto sa v Starom zákone obetovalo to najkrajšie, aby to bolo vyjadrením nejakej hodnoty, ktorú obetujeme. Už sme si hovorili, že poslušnosť jeho Syna je Bohu ľúbezná obeta. Preto na sv. omšu máme prichádzať so štyrmi postojmi:
1. so zmierom – to sa deje na úvod sv. omše; tu sa zmierujeme s Bohom tým, že ľutujeme svoje hriechy. No nezmierujeme sa iba s Bohom, ale aj medzi sebou navzájom. Máme ho za čo odprosovať, ale aj seba navzájom.
2. s prosbou – to sa deje pri prosbách; nebojme sa prosiť ho, lebo aj tak máme všetko od neho. Pán Ježiš povedal sv. Faustíne: „Neboj sa prosiť si všetko, lebo keď si málo prosíš, ako keby si urážala moju všemohúcnosť.“
3. s poklonou – klaniame sa mu vnútorne (myslíme to úprimne) a navonok (prejavíme to vonkajším gestom, skutkom); toto robíme hlavne pri premenení, alebo pri poklone Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej.
4. s vďakou – to sa deje po sv. prijímaní; ďakujeme mu za to, že prišiel do nášho srdca, ale aj cez eucharistickú modlitbu mu ďakujeme v mene celého ľudstva za všetky milosti.
„Všetko o sv. omši“ Vladimír Balucha, CM