V stredovekej ľudovej zbožnosti majú svoje korene rôzne pobožnosti, ktoré sa viac-menej uchovali medzi veriacimi dodnes. Jednou z opomenutých však zostala úcta k Štrnástim svätým pomocníkom v núdzi. Do tejto skupiny patrili najuctievanejší svätci stredoveku, ktorým sa pripisoval zvlášť mocný príhovor u Boha. Popri mučeníkoch tvoria túto skupinu svätých aj tri ženy: sv. Katarína Alexandrijská, sv. Margita Antiochijská a sv. Barbora.
Práve na svätú Barboru, patrónku chrámu v Ovčí, sa upriamuje naša pozornosť. Benediktínsky mních P. Anselm Grün sa pokúša predstaviť život tejto svätice ako odpoveď na rôzne problémy človeka 21. storočia. Ukazuje nám, že aj dnes nám má sv. Barbora čo povedať.
Meno Barbora znamená „cudzinka“. Ona nie je z tohto sveta, pochádza odinakiaľ, zo sveta nebeského. Nedá sa vtesnať do pozemských meradiel. Ako cudzinka zostáva ženou slobodnou a nechápanou: zostáva v nej akési tajomstvo, ktorému nemôžeme porozumieť. Takto nás odkazuje na mystérium Boha, ktoré pre nás zostáva navždy nepochopiteľné. Tiež nám dodáva odvahu, aby sme dokázali prijať aj to, čo je v nás cudzie, neznáme, nevedomé. Iba vtedy budeme celiství, zdraví a svätí, ak budeme tomu vedieť čeliť.
Barbora bola dcérou zámožného Gréka, ktorý ju uväznil vo veži, aby jej vonkajší svet nemohol uškodiť. Sám chcel pre ňu vybrať vhodného ženícha a takto jej predurčiť cestu života. Otec ju uzatvára do veže vlastných predstáv, ona sa však spod jeho vplyvu vymyká. Počas otcovej neprítomnosti Barbora píše kresťanským učencom a pozýva ich na rozhovor, napokon sa stáva kresťankou. Na znamenie svojej viery v trojjediného Boha dáva k dvom oknám v kúpeľni preraziť aj tretie. Napriek tomu, že otec uzavrel svoju dcéru pod zámok, nemohol zabrániť tomu, aby k nej prišiel Boh. Otec podľa troch okien ihneď zistí, že jeho jediná dcéra, pre ktorú mal prichystanú budúcnosť, sa stala kresťankou. Núti ju, aby sa vzdala viery. Pretože Barbora odmieta, chce ju zabiť. Takto uteká do hôr, kde sa skrýva v jaskyni. Jaskyňa je symbolom materskej sféry, ktorá ponúka Barbore ochranu. Prezradí ju však pastier a tak otec vydáva vlastnú dcéru do rúk miestodržiteľa. Keďže sa Barbora nechce pokloniť pohanským modlám, je kruto mučená. V noci ju však vo väzení navštívia anjeli a uzdravia ju. Na druhý deň je nahá Barbora hnaná na posmech ulicami mesta a bičovaná prútmi. Tie sa však premenia na pávie perá, ktoré ju zakryjú. Vo väzení ju opäť navštívi anjel a prináša jej eucharistiu, ako posilu na poslednú cestu. Nakoniec je odsúdená na smrť sťatím, čo vykoná jej vlastný otec, ktorý je po tomto čine zasiahnutý bleskom.
Uvedená legenda je aj dnes veľmi aktuálna, pretože ukazuje, ako sa Barbora stáva sama sebou, ako slobodne kráča vlastnou cestou, navzdory predstavám otca. Viera znamená pre Barboru cestu k objaveniu jej prapôvodného obrazu, toho, ktorý si o nej urobil Boh. Toto poznanie ju oslobodzuje od predstáv otca a okolia. Takto ukazuje aj nám, ako byť slobodným vo vzťahu k Bohu. Otec nakoniec nemá nad ňou žiadnu moc, aj keď ju stína, pretože ona povstáva k novému a plnému životu. Nemôže jej v skutočnosti ublížiť, lebo je to sám Boh, kto sa o ňu stará a posiela jej na pomoc svojich anjelov.
Barbora býva zobrazovaná s vežou a omšovým kalichom, niekedy aj s korunkou, palmou, knihou a mečom. Veža je obrazom sebarealizácie človeka a symbolizuje pevné základy, na ktorých spočíva náš život. Naša veža siaha až do nebies, tzn. k božskej sfére, upriamuje nás teda na nebo, kde máme pripravené miesto. Veža má kruhový pôdorys (kruh je symbolom celku) a má tri okná, ktoré reprezentujú najsvätejšiu Trojicu, ktorá je s nami a v nás. Veža sv. Barbory symbolizuje predovšetkým kontempláciu: contemplari znamená bývať spoločne v chráme – vo veži nášho života prebýva spolu s nami Boh. Barbora je oblečená v zelených šatách. Zelená je farbou tvorivej Božej sily, ale tiež farbou nádeje a milosrdenstva. Symbolizuje obnovu života, preto sa na sviatok sv. Barbory dávajú vetvičky do vody, aby na Vianoce vykvitli. Pre kresťanov je to krásny symbol toho, že v nás vykvitne plod Kristovej lásky, ak budeme ako Barbora v adventnom tichu hľadieť do svojho vnútra a hľadať v ňom svetlo, ktoré osvieti náš život. Barbora je Božím prísľubom, že On môže premeniť aj našu neplodnosť a že sa aj v nás môže rozprúdiť jeho tvorivá sila, takže rozkvitneme v svojej pôvodnej kráse.
Barbora je patrónkou umierajúcich, pretože odníma strach zo smrti. Ukazuje nám, že skrze smrť vchádzame do materskej náruče Božej, nie do chladu žalára. Barbora – žena krásna, vitálna a tvorivá, nám ukazuje Božiu materskú tvár; tvár Boha, ktorý v nás necháva vyrásť nový život vtedy, keď sa náš pozemský chýli ku koncu. Ona umierajúcim podáva kalich spásy a zároveň pripomína, že eucharistia je vždy výrazom nežnej lásky Kristovej, ktorý vstupuje do nášho žalára, aby nás ňou naplnil. Tak Barbora premieňa strach umierajúcich na dôveru, tmu na svetlo, chlad na teplo a cudzinu na vlasť. Sprostredkuje nám, že vo smrti padneme do materskej náruče milujúceho Boha.
Barbora bola tiež uctievaná ako tešiteľka väznených. Tak, ako ju väznil vlastný otec, aj mnohí ľudia sú väzňami predstáv svojho okolia, ktoré od nich niečo očakáva a neodvažujú sa z tohoto položenia vymaniť. Sú uväznení sami v sebe. Hoci cítia, že sa stali väzňami vlastného strachu, boja sa zanechať zdanlivé bezpečie svojej veže. Takto ostávajú zabarikádovaní pod vplyvom rôznych náruživostí, s ktorými si nevedia rady alebo závislostí, ktoré zabraňujú skutočnému pohľadu na svet. Stali sa zajatcami svojich návykov a schém myslenia. Aj im chce byť svätá Barbora prísľubom, že Boh ich navštívi v ich väzení a prelomí steny úzkosti a napokon daruje slobodu. Ak vpustíme do nášho srdca Boha, tak nás už žiadne väzenie nebude môcť udržať; potom budú v jeho stenách aspoň tri okná, ktoré nám sprostredkujú kontakt so svetom. Tak budeme aj uprostred vonkajšieho zajatia vnútorne slobodní.
Svätá Barbora je zvestovateľkou nádeje v dobe adventu. Kiež by aj náš život priviedla k rozkvitnutiu uprostred zimy! V chlade tejto doby nám chce táto svätica pripomenúť, že Boh svojou dobrotou a milosrdenstvom rád zahreje naše srdce a prebudí v nás nový život.
spracované podľa: A. Grün: Duchovní terapie a křesťanská tradice
-ns-