Mesiac: február 2010

Aká radosť
ma dnes postretla:
Ponorené mesto
do svetla.

Pán Boh
ľuďom dary pochystá.
Ružomberok
Ruža stolistá.

Nes ju, Pane,
nahor k zenitu
v plameň Ducha
slávu večitú!

venované
Katolíckej univerzite
na slávnosť Poďakovania
5. decembra 2007

Imrich Vaško

– 2. 2. – Hromnice – Obetovanie Pána – modlili sme sa za všetkých, ktorí sa zasvätili Pánovi

– 7. 2. – obnovu ružencového bratstva viedol promótor pre ruženec na Slovensku P. Šimon Tyrol

– 14. 2. – už šiestykrát putujeme k sv. Valentínovi do Krížovian

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Život nás učí, že manželská láska je základným kameňom každého života. Neplodnosť je veľkým a skutočným problémom, ktorý v posledných rokoch veľmi narastá. Dnes existuje veľa bezdetných manželstiev. Reakciou na neplodnosť je stále rastúci a nekontrolovaný priemysel technológií asistovanej reprodukcie.

Hoci túžba prekonať neplodnosť je bezpochyby legitímna, treba zohľadniť niekoľko dôležitých morálnych princípov. Aj keď je túžba mať deti sama o sebe dobrou a nutnou potrebou manželov, neospravedlňuje však ľubovoľný spôsob získania dieťaťa. Napríklad únos dieťaťa je zlý bez ohľadu na to, ako veľmi manželský pár po dieťati túži. Podobne je podľa učenia Cirkvi zlé aj „vyrábanie detí“ pomocou technologických postupov. V oboch prípadoch ide o dobrý cieľ (túžba mať dieťa), ale je zvolený zlý prostriedok.

Trýzeň a veľkú bolesť neplodných párov nesmieme nijako ignorovať. Ale pri laboratórnom generovaní ľudského života je v stávke omnoho viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Učenie Cirkvi o odmietaní určitých technológií asistovanej reprodukcie vyvoláva množstvo otázok a námietok.

Je potrebné, aby sme sa vážne zamysleli nad položenými otázkami a následne nad dopadom svojich odpovedí:

1. Sme pánmi ľudského života?

2. Je dieťa Boží dar?

3. Môžeme dar vyžadovať?

4. Majú manželia právo na deti za každú cenu?

5. Majú manželia vôbec nejaké právo na deti?

6. Môžeme slobodne určovať, čo je dobré a čo zlé?

7. Je účelom Božích prikázaní priniesť nám šťastie alebo nám v šťastí brániť?

Cirkev by protirečila sama sebe, keby neučila o nemorálnosti niektorých spôsobov generovania života. Učenie Cirkvi o technológiách asistovanej reprodukcie je jednoducho povedané druhou stranou mince učenia o kontrole počatia. Zatiaľ čo antikoncepčné metódy kontroly počatia oddeľujú sex od detí, mnoho technológií asistovanej reprodukcie oddeľuje deti od sexu.

Vytrvalosť v zastavaní sa významu lásky, života a manželstva, významu, prečo sme boli stvorení ako muž a žena na Boží obraz vyžaduje, aby spojenie medzi sexom a deťmi, deťmi a sexom nebolo nikdy bez ohľadu na okolnosti a motívy prerušené.

Základný morálny princíp Cirkvi, ktorý sa týka technológií asistovanej reprodukcie, znie takto: ak daná lekárska intervencia asistuje manželskému objatiu pri dosahovaní jeho prirodzeného cieľa, môže byť morálne akceptovateľná, dokonca chvályhodná. Ak však nahradzuje manželské objatie ako prostriedok, ktorým je dieťa počaté, nie je v súlade s Božím zámerom pre ľudský život.

Oddelenie počatia od milujúceho objatia sa manžela a manželky vtedy nielenže podnecuje mnoho ďalšieho zla, ale aj protirečí dôstojnosti dieťaťa, dôstojnosti manželov a ich vzťahu a nášmu postaveniu stvorených bytostí. Teraz sa pozrime na každý z týchto problémov osobitne.

Podnecovanie ďalšieho zla: ako povedal Pán Ježiš, že „strom poznáte po ovocí…“ (Mt 7, 17-20). Oddelenie počatia od manželského objatia nemusí nevyhnutne spôsobiť nasledujúce zlá, v praxi k nim však častejšie vedie, ako nevedie: masturbácia ako spôsob získavania spermií, vytvorenie „nadpočetných“ ľudských životov, ktoré sú buď zničené potratom, zmrazené pre „ďalšie použitie“, alebo ďalej cielene pestované na lekárske experimenty.

Dôstojnosť dieťaťa: existuje síce mnoho spôsobov, ako môže byť dieťa počaté (manželské objatie, znásilnenie, smilstvo, cudzoložstvo či rôzne technologické procedúry), len jeden je však v súlade s dôstojnosťou dieťaťa. Veľká dôstojnosť ľudstva spočíva v našom stvorení na Boží obraz. Láska je naším počiatkom, povolaním a koncom. Z tohto dôvodu ľudská dôstojnosť vyžaduje, aby bolo dieťa počaté prostredníctvom toho aktu lásky, ktorý zobrazuje Boha. A tým je manželská láska a jej jednoznačným vyjadrením spojenie manžela a manželky v jedno telo.

Deti si od momentu počatia zasluhujú takú istú úctu ako všetci ľudia. Ich dôstojnosť je rovnaká ako dôstojnosť ich rodičov. Boli stvorené pre ne samotné, aby boli prijaté bez podmienok ako Božie dary. Túžba mať dieťa nie ako ovocie manželskej lásky, ale ako výsledok technologického postupu znamená zaobchádzať s dieťaťom ako s produktom, ktorý môžeme získať, a nie ako s osobou, ktorú milujeme. Produkty však podliehajú kontrole kvality.

Jediným spôsobom, ako zabezpečiť rešpektovanie dôstojnosti každého dieťaťa je zabezpečiť, aby manželia chápali a žili plný význam sexu a nikdy sa nesnažili získať dieťa mimo svojho spojenia. Ani jedno dieťa bez ohľadu na prípadné „chyby“ nemôže byť nechcené alebo nemilované, ak bolo ovocím jednoty rodičov na Boží obraz. Bezpodmienečná láska vždy plodí bezpodmienečnú lásku.

Dôstojnosť manželov a ich vzťahu: Kongregácia pre náuku viery hovorí, že ak má tvorenie ľudského života rešpektovať dôstojnosť nielen dieťaťa, ale aj rodičov a ich vzťahu, musí byť „plodom a symbolom vzájomného darovania sa manželov, ich lásky a vernosti“.

Technologické generovanie ľudského života jednoducho nie je manželské. Dieťa nie je ovocím manželských sľubov, ktoré sa stali telom. Dieťa je produktom technologického postupu, ktorý vykonala tretia strana, ktorá nemá s ich manželskou jednotou nič spoločné.

Manželia, ktorí použijú tieto procedúry, vedome alebo nevedome porušujú „áno“ svojich manželských sľubov. Manželské spojenie je hlboko osobná, sviatostná, telesná a duchovná skutočnosť. Manželia majú pri plodení detí jasné privilégium spolupráce s Bohom, avšak ako tiež stvorené bytosti nie sú pánmi života. Sú iba služobníkmi Božích zámerov. Technologické oplodnenie tomu protirečí, pretože vydáva život a totožnosť zárodkov do moci lekárov a biológov.

Predsa Boh stvoril sexuálnu jednotu ako sviatostný symbol svojho vlastného života a lásky a našej jednoty s Kristom. A preto, ak uprednostňujeme svoj plán pred Božím, pohŕdame Bohom.

MUDr. Blažej Vaščák

Dávna múdrosť vraví, že ak sa dvaja hádajú, obaja sú vinní. Nuž a či konflikt prerastie do väčšieho, záleží taktiež od oboch strán. Ako k tomu dôjde? Jeden z účastníkov stretu hovorí či robí niečo, čo druhého uráža. Niečo nepekné, čo znižuje dôstojnosť druhého človeka. Druhý spätne agresívne, hnevlivo reaguje. Správa sa podráždene, s odstupom. Prerušuje rozhovor a vtedy začína konflikt naberať obrátky.

Ľudí nemôžeme donútiť správať sa, ako by sme chceli my. Ale môžeme sa naučiť správne reagovať a správať sa v konfliktných situáciách. Môžeme sa naučiť konfliktné správanie nepodporovať, neprilievať olej do ohňa. Ale ani to nás ešte úplne neoslobodí od konfliktu. Avšak môžeme dosiahnuť, že konfliktov bude určite menej a budú viac konštruktívne.

V našom predošlom článku sme vám, milí čitatelia, rozprávali o piatich variantoch správania sa v konfliktných situáciách. Rozoberali sme ich plusy a mínusy. No tieto znalosti sú zjavne nedostatočné pre sebaisté a úspešné správanie sa v konfliktných situáciách. Konflikt je jav zložitý. Podieľa sa na ňom veľa faktorov, napr. množstvo účastníkov, predmet konfliktu, (to, prečo konflikt vznikol), stupeň emocionálnej zainteresovanosti. Umenie správne rozpoznať, k akému konfliktu sa schyľuje, zaiste pomáha konflikt odvrátiť a vyriešiť.

Podľa príčiny poznáme tieto druhy konfliktov:

1. Informatívny konflikt – vzniká v súvislosti s nedostatkom, nadbytkom informácií, či ak je informácia skreslená.

2. Štrukturálny konflikt – vzniká, ak požiadavky, ktoré človeku predkladáme, nezodpovedajú jeho danostiam.

3. Vzťahový konflikt – vzniká, ak dôjde k zrážke zameraní stereotypov a očakávaní

4. Konflikt v správaní – je to konflikt, ktorý vzniká pri narušení noriem alebo pravidiel vzájomnej komunikácie a prejavuje sa pri nadbytku negatívneho správania.

5. Hodnotový konflikt – je to konfliktná situácia, v ktorej sú nezhody medzi účastníkmi spojené s ich hodnotovými systémami a presvedčením. A práve o tomto konflikte chceme pohovoriť podrobnejšie.

Hodnotový konflikt sa javí ako najťažší zo všetkých vymenovaných druhov konfliktov. Protiklady hodnôt môžu urobiť z ľudí nepriateľov, ktorí sa nevedia pomeriť. Ak takýto konflikt prejde do zrážky ideológií, môže zapríčiniť vojnové konflikty medzi zúčastnenými stranami, národmi a štátmi. Terorizmus v súčasnom svete, náboženské a etnické rozbroje sú príkladmi tohto druhu konfliktu. Hodnotový konflikt v hocijakom tvare sa reguluje najťažšie. Nepomôžu nijaké priame dohody, ani sprostredkovatelia, usilujúci sa o zmierenia zúčastnených strán.

Hodnotový systém človeka totiž odráža to, čo je pre neho najdôležitejšie. To, čo má pre neho osobný zmysel (ide o tzv. „srdcovú záležitosť“), to, čo ho premieňa. Má taktiež veľký vplyv na človeka, na výber jeho profesie, ako bude tráviť voľný čas a na jeho vzťahy s okolitými ľuďmi. Napr. ak sa hovorí o práci, hodnotou bude to, v čom človek vidí základný zmysel svojej práce. Práca môže byť pre jedného človeka zdroj jeho existencie. Pre iného zasa znamená jeho sebarealizáciu a pre ďalšieho, že ňou slúži iným ľuďom. Hodnotami vzťahov v rodine bude to, v čom manželia vidia zmysel rodiny: vychovať deti, uspokojiť osobné potreby a uskutočňovať lásku. Spomínané je teda príkladom rodinných hodnôt.

Do systému základných hodnôt človeka patrí aj jeho svetonázor, viera, morálka a iné pre neho dôležité predstavy o živote. Hodnotový systém človeka teda odráža jeho subjektívny zmysel života.

Kedy dôjde k hodnotovému konfliktu? Ak dôjde k stretu protichodných hodnôt zúčastnených strán. Napr. jeden z partnerov sa orientuje na materiálne hodnoty, druhý na duchovné. Iný zastáva hodnotou principiálneho nenásilia a dobra a druhý je za výhodné kompromisy. Jeden partner sa napr. sa správa ako „večný dĺžnik“ a druhý tiahne k pôžitkárstvu. Hodnotový konflikt môže vznikať i vtedy, ak ľudia vyznávajú zhodné hodnoty, ale ich hodnotový rebríček je rôzny. Napr. muž i žena uznávajú ako hodnotu prácu i domov. Ale pre muža je prvoradá práca, kým pre ženu domov. V situácii výberu už toto samo je predpokladom vzniku konfliktu.

Podstatou pre vyriešenie hodnotových konfliktov je tolerancia. Bez nej nie je možné a ani nemá zmysel začínať riešiť tento konflikt. Tolerancia je prijatie hodnôt druhého človeka. Úcta, uznanie jeho práva veriť v to, v čo verí. Teda mať právo žiť svoj život tak, ako on považuje za správne. Tolerancia je prijatie „iného“ v jeho odlišnosti bez podráždenia a vnútorného protestu, bez želania prerobiť ho na svoj obraz. Tolerancia znamená „stop“ každému násiliu – fyzickému, duchovnému a psychologickému.

Ľudia majú často sklon „prevychovávať“ jeden druhého, t.j. vnucovať svoje názory, svoje pohľady, chute, argumentovať sa, prevracať názor a podobne. Nuž a práve toto je najčastejšou príčinou konfliktov. Dale Carnegey, americký psychológ, autor mnohých bestsellerov komunikácie a rečníckeho umenia, vyzýva vyhýbať sa sporom, lebo sú pozbavené všetkých princípov a zásad. Cez nich nie je možne dosiahnuť cieľ ani priniesť nijaký úžitok v hodnotovej orientácii: „Vyhýbajte sa sporom ako štrkáčom… V deviatich prípadoch z desiatich po skončení sporu je každý z účastníkov konfliktu ešte viac presvedčený, že absolútnu pravdu má on“. Predovšetkým je potrebné vyhýbať sa nekultúrnym spôsobom sporov čo do formy a obsahu.

Andrzej Grzegorczyk, poľský filozof a logik, sformuloval „morálny ideál správania sa počas konfliktu“: „Druhý človek je hoden úcty a lásky aj vtedy, ak vystupuje voči mne.“ Preto je východiskovou pozíciou v situácii hodnotového konfliktu tolerancia, prijatie, láska. A čo možno robiť ďalej? Stratégia spolupráce pri riešení hodnotových konfliktov spočíva v tom, aby sme našli spoločné hodnoty prijímané oboma partnermi a na tomto základe sme hľadali cesty vedúce k mierovému životu a spolupráci.

Je ešte jeden spôsob riešenia hodnotového konfliktu – presviedčanie. Ale! Nie slovné, hádkou, nátlakom, ale svedectvom. Svojím životom, ohlasovaním svojho hodnotového systému. Ide o presviedčanie osobnými skutkami. Tento spôsob vyriešenia konfliktu však potrebuje svoj čas.

Zásoba prostriedkov riešenia hodnotových konfliktov nie je veľmi bohatá – tolerancia, hľadanie jednoty a svedectvo. Veľmi často kvôli rozdielom v hodnotových systémoch, a z toho vznikajúcich konfliktov, prakticky nie je možná vzájomná komunikácia a vzťahy. Ale ak sa s človekom rozídeme dôstojne, ak druhému neubližujeme, nezraňujeme ho počas hodnotového konfliktu, potom sa vždy môžeme tešiť, že sme rozdielni. Práve vďaka tomu sa svet i my stávame bohatšími.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg, snímka: Marcel Rosíval

Človek, ktorý nie je naplnený Duchom Svätým je ako nenafúkaný balón – prázdny, sklesnutý, s ktorým si neužijeme veľa zábavy.

Kto je Duch Svätý?

Duch Svätý je spolu s Otcom a Synom v jednom súčasťou najsvätejšej Trojice. Je to tajomstvo a Boh chce, aby sme tomuto tajomstvu verili. Predstavte si tri nezapálené sviečky. Ak jednu z nich zapálite, od nej zapálite aj tie ostatné. Rozžiaria sa tri oddelené plamienky, ktoré sú však rovnaké. Ak by ste dali plamene dokopy, vznikol by len jeden, ale sviečky by boli tri. Taký je Duch Svätý.

Čo robí Duch Svätý? Duch Svätý pôsobí ako láska medzi Otcom a Synom. A touto láskou nám umožňuje milovať Boha a blížnych. Pomáha nám rásť vo viere a upevňovať ju. Dáva nám energiu, aby sme mohli iným pomáhať a učiť ich. Ochraňuje nás v pokušeniach.

Dary Ducha Svätého: je ich spolu sedem – dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu.

Úloha 1: Vymaľuj strom s ovocím Ducha Svätého.

stránku pripravila: Miriam Čakurdová

Státie

Postoj pripravenosti vyplniť príkaz. Pred pánom stáli sluhovia a čakali na jeho rozkaz. Stáli so založenými, alebo zopätými rukami, akoby tým dávali najavo: „Pane, ja zastavujem svoje ruky, nič nerobím, aby mi neušlo ani jedno tvoje slovo, aby som tvoj rozkaz vyplnil čo najlepšie.“

Je to aj postoj úcty. Predstavte si, že vojaci odpočívajú, ležia alebo sedia. Zrazu vstúpi do izby dôstojník a ten, ktorý má medzi nimi najväčšiu hodnosť, hneď zavelí: „Končiť, pozor!“ Všetci stoja v pozore, kým dôstojník nedá pohov. O koľko je väčší Boh ako dôstojník. Tým nechcem zhadzovať dôstojnosť vojakov z povolania, práve naopak, zaslúžia si našu úctu, lebo nás chránia a svoj život dali do služieb vlasti. Chcem len porovnať, ako sa dokážeme postaviť do pozoru pred predstaveným a ako to ignorujeme v prípade Boha. No on nás aj tak „uznal za hodných stáť pred jeho tvárou a jemu slúžiť“ (druhá Eucharistická modlitba).

Kráčanie

To nie je šprint na svoje miesto, ale má to byť výrazom našej príslušnosti k Bohu, lebo sme na jeho obraz. Kráčanie má byť dôstojné, rázne, isté, nie kolísavé (ako námorník), ale prirodzené, nie komické ako napr. Chaplin na zákrute. Mali by sme si to uvedomiť, ku komu sa približujeme a to nám pomôže viac sa sústrediť pri ostatných gestách.

Bitie v prsia

Tak ako sme nepochopili niektoré sviatosti, tak je to aj s týmto gestom. My ho robíme tým spôsobom, že palec vystrieme nad zovretú päsť a ním naznačujeme úder. Je to síce symbolické gesto (to znamená, že nahrádza skutočný úder), ale pozrime, sa čo pri tom hovoríme: „Vyznávam… som zhrešil myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbavaním dobrého…“. Keď ľudia išli dolu z Golgoty a bili sa v prsia, tak to len tak dunelo, aby dali najavo ako veľmi to ľutujú. Možno to boli práve títo ľudia, ktorí potom na Petrovo kázanie hneď prijali vieru v Ježiša. Koľkí z nás kresťanov robíme toto gesto niekoľko rokov, ale nechceme tak prijať Ježiša ako títo ľudia, ktorí síce odsúdili Ježiša na smrť (tu musím povedať, že jediným zodpovedným za Ježišovu smrť je hriech. Aj ja som spáchal hriech, takže jediným zodpovedným za Ježišovu smrť som JA, za čo „mi patrí zahanbená tvár“ porov. Dan 9, 7), ale po tomto geste, keď sa bili v prsia, prijali vieru v Neho. Boli potom prenasledovaní, ale neodhodili od seba vieru v Ježiša. Možno, keby sme robili toto gesto dôveryhodnejšie, aby to zadunelo v našom vnútri, toto gesto by nám povedalo: Preber sa! Čo to robíš, ako môžeš ďalej tak žiť…?! Mali by sme zatriasť naším vnútrom poriadnym úderom, aby sme začali žiť, ako sa na kresťanov patrí. Tu je potrebné tiež povedať, aby ten úder do pŕs bol „v duchu a v pravde“ (Jn 4, 23), aby sme skutočne vo svojich srdciach ľutovali, nielen navonok a boli skutočne rozhodnutí skoncovať s hriechom, čiže robili všetko preto, aby sme sa vždy hriechu vyhýbali.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Kríza, ako slovo je v dnešnej dobe veľmi „populárne“. Odhliadnuc od významu jeho obsahu, skúsme sa nad ňou zamyslieť. Ponúkam vám dva pohľady na krízu a jej dôsledky. Tieto dva pohľady, ktoré sú časovo posunuté skoro o jedno storočie majú však jedno spoločné – morálne hodnoty ako východisko z krízy! Zhodujú sa že, bez morálnej obrody nás samých, bez zmeny nášho myslenia a bez zmeny našich pohľadov na hodnoty, ktoré zostavil náš Stvoriteľ, východisko z krízy neexistuje!

Vo svete vládne kríza. Vraví sa o nej ešte aj dnes na prahu nového roka. Kríza, tá ekonomická. Ale je jediná? Azda niet človeka, ktorý by sa na prelínaní starého a nového roka nezamýšľal nad svojou minulosťou, ale aj budúcnosťou.

Najprv k tej minulosti. Vy starší si istotne pamätáte na časy, kedy boli dlhé rady pred obchodom na citrusové plody, jeden druh jogurtov, fronty na bicykle (vtedy bol hit bicykel značky Favorit). Vrcholom zábavy bol magnetofón Tesla a auto bolo azda v každom piatom dome. Dnes je to posunuté kdesi inde, kdesi vyššie. Máme počítače s internetom, maličké mobilné telefóny s farebným TFT a digitálnym fotoaparátom, MP3 prehrávače, USB kľúč, doma domáce kino – dnes bežné veci. Ale došli sme až do takej situácie, že napr. ak sa nám pokazí mobilný telefón, tak potrebujeme nový, lebo život bez telefónu si už nevieme predstaviť. Alebo ak sa nám pokazí počítač, tak potrebujeme nový, lebo si povieme, že bez internetu sa nedá žiť.

A tak doba, v ktorej žijeme, vychováva z ľudí konzumentov tovaru a život premenila na nenásytnú kultúru prepychu. A sme pri koreňoch ekonomickej krízy. Ľudia chceli čím ďalej, tým vyšší štandard (samozrejme, že nie všetci), chceli tie najmodernejšie výdobytky doby a pritom sa nezamýšľali, či na to majú alebo nie. Samozrejme, že existuje systém pôžičiek, a tak si mnohí na uskutočnenie vyššieho štandardu peniaze požičali. Odrazu sa zistilo, že peňazí v bankách niet. Tie vyhlásili bankrot, náväzne nato začali padať firmy, menšie aj väčšie, dokonca aj gigant a ťahúni štátnych ekonomík. A napokon prišla kríza, tá ekonomická, o ktorej sa vraví už viac ako rok.

Ale, dovolím si povedať, že nie je jediná. Ak sa opäť zahľadíme do minulosti (10-15 rokov naspäť), tak prídeme k tomu, že čím ďalej, tým viac prichádza aj kríza spoločnosti a v spoločnosti konkrétnejšie kríza morálky a hodnôt.

Dnešná doba človeka vtiahla nielen do konzumizmu, ale aj do liberalizmu. Žije sa v mene tzv. slobody, v ktorej je všetko dovolené. A tak v dnešnej dobe stretneme deti vo veku 13,14 rokov nad ránom na ulici, ktoré sa práve vracajú z diskotéky, dnes nájdeme 13,14- ročné deti, ktoré to na Silvestra preženú s alkoholom, nájdeme 15-ročného chlapca, ktorý to preženie s drogami. Už nehovorím o veciach, ktoré v minulosti boli tabu. V liberalizme je teda všetko dovolené. Aj to, čo je nemravné, podáva sa ako povolené, pričom sa argumentuje rôznymi právami a osobnými slobodami. V takto vytvorenom svete sa všetko duchovné a to „božie“ vytráca a podáva sa ako zastaralé, nemoderné, kdesi zo stredoveku, atď. Vravím si, že aj to je kríza, kríza jednotlivcov utvárajúcich spoločenstvo. Kríza morálky a tých pravých, duchovných hodnôt. A práve táto kríza je ešte závažnejšia.

Možno si povieme, že sa to k nám po nežnej revolúcii dostalo a prišlo tak tichučko, že sme to ani nezbadali. Po nežnej revolúcii začali k nám prúdiť také výrobky a reklama bola, vlastne aj je taká úderná a taká silná, že človek jej podľahne a tým pádom pomaličky a tichučko sa z neho stane veľký konzument. Programy a filmy v televíziách, články v časopisoch sú také úderné a silné, že človek im podľahne a stáva sa z neho liberál. Veď dnes napr. film, ktorý televízia dávala v minulosti v neskorých večerných hodinách s hviezdičkou, si môžu pozrieť deti o 15:00 hod. popoludní. Dnes sa pred obrazovkou uznávajú a uctievajú tí, ktorých voláme celebrity alebo smotánka. Dokonca sa nám predkladajú ako vzory, teda akoby nám podsúvali mienku, že aj my takí chceme byť. Sú aj takí ľudia, ktorí nemajú problém priznať sa pred obrazovkou k homosexualite, k drogám, k rozvodom z banálnej príčiny, k neviazaným vzťahom, k interupciám a predkladajú to ako „normálne“ a „samozrejmé“ veci, ktoré vraj dnes patria k životu. Obdivujeme zabávačov, ktorí hrubosťou, vulgárnosťou a perverzitou reprezentujú krásu a šťastie života a pritom sa zabúda na čestných a obetavých ľudí. Tí sa do popredia dnešnej spoločnosti len ťažko prebijú, dokonca sa odsúvajú.

Samozrejme, že nie každý podľahne sile konzumizmu a liberalizmu, sile, ktorá degraduje u ľudí morálku a pravé hodnoty. Našťastie sú medzi nami aj takí, ktorí si to čestne držia a stále žijú. Ako to robia? Často hľadia na Boha, počúvajú Jeho slová a vo svojom živote s ním kráčajú. Viac sledujú život Krista a snažia sa mu pripodobniť. Aspoň tá snaha tam je. Aj Cirkev vždy hlásala pravdu a bránila pravdu a tým aj bráni človeka, jeho hodnoty, jeho život. Robí to tým spôsobom, že ohlasuje Krista.

Každý míňajúci sa rok je pre nás výzvou, aby sme prehodnotili svoje konanie, svoje kráčanie, či to dobre idem, či to dobre žijem a pod.

Ekonomická kríza vraj sa už pomaly dvíha a analytici predpovedajú lepší vývoj. Môžeme to povedať aj o kríze morálky a hodnôt? Dvíha sa k lepšiemu?

Ak sa má aj ona dvíhať k lepšiemu, tak sa musí začať nie od národa, ale od jednotlivca, ktorý tvorí národ. Preto každý deň nového roka je pre nás príležitosťou k zmene.

Peter Juhás, kaplán

Dňa 9. februára 2010 Boh plný milosrdenstva povolal k sebe doc. PhDr. Imricha Vaška, CSc., m. prof. KU, bývalého dekana Filozofickej fakulty KU, spoluzakladateľa Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorý ju budoval do poslednej chvíle svojho života utrpením, láskou, modlitbou, spomienkou. Veríme, že on je už v lepšom živote, že Pán Boh mu dal tú odmenu, ktorú svet dať nemôže.

Budeme spomínať predovšetkým na dobrého človeka, na veriaceho muža, žičlivého a usmiateho profesora, ktorému záležalo na univerzite, na jej kvalite a katolicite, čoho symbolom bola jeho kancelária naplnená biblickými obrazmi prof. Hložníka. Nešlo len o dekoráciu, čo teraz lepšie chápeme, ale o jeho vzťah so svätcami Starého i Nového zákona, o osobné napĺňanie sa ich duchom a obsahom ich života pre službu univerzite.

Človeka, ktorý miloval svoju rodnú zem, Slovensko, šľachetný slovenský národ a jeho kultúru, pieseň, báseň, rozprávky a vietor, ktorý ich rozniesol po celej slovenskej zemi od srdca Milana Rúfusa, Ladislava Hanusa či Janka Magu. Možno teraz sú tam spolu.

Človeka, ktorý miloval hory, rád sa pred nimi skláňal, lebo nám ich dal Boh. Ktorý miloval lesy, potoky, pramenistú vodu, ktorej chuť opäť objavil v posledných dňoch svojho života na Spišskej Kapitule, kde sme ho viacerí z univerzity navštevovali. Niektorí zostávali s ním aj v noci: rodina, priatelia i kňazi.

Všetci sme sa obohatili jeho hlbokou vierou, prežívaním prítomnosti Boha, modlitbou ruženca, túžbou po Eucharistii, pokojom v srdci i napriek zomieraniu a blízkej smrti, čo podľa neho je posledná návšteva Pána Ježiša, ktorý ho berie k sebe. Odišiel od nás dobrý, múdry a svätý človek, profesor, ktorý nám bude pomáhať z neba.

prof. Tadeusz Zasępa, PhD., rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku

Básnik, literárny historik a kritik , esejista, publicista a pedagóg, prvý dekan Filozofickej fakulty KU.

Ondrašovce. Dedinka učupená neďaleko Prešova, ktorú na mapu dostali jej viaceré osobnosti. Na literárnu a školskú mapu Slovenskej republiky ju dostal rodák z lona tohto šarišského kúta doc. PhDr. Imrich Vaško, CSc., m. prof. Katolíckej univerzity v Ružomberku. Od 8. 11. 1936 aj jemu Ondrašovce prirástli k srdcu a v mysli boli jeho súputnikmi do konca.

Išiel však za volaním vnútra. Učarovala mu Orava, lebo tu venoval svoje srdce poetke, výtvarníčke, prekladateľke a učiteľke Zuzane Sulíkovej -Vaškovej (1944-1999), ktorá pri ňom stála celý svoj život.No časť z neho, i tú najťažšiu, musel absolvovať bez nej.

A ešte aj Liptov, resp. Ružomberok. Možno, kým sa v r. 2000 nestal po založení Katolíckej univerzity, jej Filozofickej fakulty, jeho druhým domovom, ani netušil, čo ho k nemu priťahuje. Indíciou by mohol byť výrok jedného z jeho najlepších priateľov, barda slovenskej poézie Milana Rúfusa: „Vieš, Ružomberok mal vždy na rozdiel od Mikuláša svoju mestskú atmosféru.“ Bol totižto iný a vymykal sa z rámca. To očarilo azda aj Vaškovcov.

Ružomberok ho prijal. Ako jedného zo svojich. On sa na oplátku snažil o budovanie silnej Katolíckej univerzity v Ružomberku a hlavne jej Filozofickej fakulty v meste na sútoku Revúcej a Váhu, ktorú ako mladú doviedol v jej kvalite na druhú priečku medzi slovenskými filozofickými fakultami. Zároveň sa stal výraznou osobnosťou jeho kultúrnej obce. Literárny kritik a vedec, editor, básnik, zostavovateľ antológií poézie a zborníkov, prekladateľ, člen nespočetného množstva literárnych porôt, autor scenárov rôznych programov, kultúrny organizátor, dekan Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku a riaditeľ Ústavu Ladislava Hanusa. To všetko bol Imrich Vaško. Základné školstvo absolvoval v rodisku a Pedagogickú školu vyštudoval v r. 1952 – 56. Na Filozofickej fakulte Vysokej školy pedagogickej študoval v r. 1956 – 59 a v r. 1958 – 60 na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove. Tu začal aj v r. 1960 pôsobiť ako pracovník a od r. 1989 ako vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, resp. Prešovskej univerzity.

doc. PhDr. Imrich VAŠKO, CSc., m. prof. KU

Od r. 2000 pôsobil na Katedre slovenského jazyka a literatúry na FF KU, v rokoch 2001 – 2007 tu zastával funkciu dekana. Zároveň bol aj riaditeľom Ústavu Ladislava Hanusa FF KU. Bol členom mnohých vedeckých a redakčných rád, členom rôznych kolégií a pod.

Do literatúry vstúpil v polovici 60-tych rokov štúdiami, článkami, glosami i recenziami ako literárny kritik a historik (po roku 1968 bol diskriminovaný.) V jeho literárnom diele a výskume sa sústredil na Rúfusa, reflektoval súdobú slovenskú poéziu a medzivojnovú avantgardu (Plávka, Smrek, Lukáč, Ondrejov, Hečko a i.). Po roku 1989 sa venoval V. Beniakovi, M. Rúfusovi, V. Turčánimu , básnikom katolíckej moderny a slovenskej exilovej tvorbe. Vydal zborníky mladých autorov, ako editor prispel k vydaniu diela J. Pada, J. Zborovjana, M. Válka, M. Rúfusa a iných. Vydal antológie poézie pre stredoškolskú mládež „Žriedlo“ (1972) a „Súradnice“ (1977), rôzne zborníky a pod. Ako editor je podpísaný pri vydaní diel a zborníkov významných slovenských spisovateľov – Milana Rúfusa, Laca Novomeského, Jiřího Wolkera, Miroslava Válka či Rudolfa Jašíka. V rámci svojho ďalšieho editorského zámeru spracoval bibliofílie Akademického Prešova (napr. Pavol Strauss – Milan Rúfus: A slovo rozdúchal duch (1992), literárny almanach mládeže z Atén nad Torysou: Šípkový ruženec (1992), publikácie Drahokamy reči a spevu (1992), Kráľovstvo ducha (1992), Počty k počiatkom (1993), Vďakyvzdanie (1993), Valentín Beniak: Nedokončená symfónia. Večerné sonety (1994), Dueto: Milan Rúfus a Viliam Turčány (1998), Valentín Beniak: Hrachor. Prvé samostatné a úplné vydanie skladby a iné.

V r. 1984 sa sám vydáva na neľahkú cestu k čitateľovi ako básnik, a to v „Oravských akordoch“ a v „Dôverných osloveniach“ (1989). S jeho menom sa stretávame často v literatúre odbornej i literatúre faktu – autor monografie Kapitoly zo slovenskej medzivojnovej poézie (1985), spoluautor Inaugurálie (1990), autor kapitoly o medzivojnovej literatúre v Dejinách slovenskej literatúry (1984), ďalšie práce „Od Šafárika k Sládkovičovi“ (1997), „So Šafárikom v erbe“ (1995), „Pavol Horov – básnik domova“ (1987). V r. 2000 vydáva monografiu o M. Rúfusovi „Uložený údel“ a esej Závetcovia (2005). Sám i s manželkou je autorom nespočítateľného množstva bibliofílií (Vzkriesený Kristus. Krížová cesta a iné – so Zuzanou Sulíkovou- Vaškovou, 1991), pamätníc, (Pamätný dom P. J. Šafárika, Ondrašovce), recenzií, prológov básnických zbierok (Púštna ruža 2001, Komu načúva more 2004)…, atď. V rukopise čaká na vydanie prakticky dokončená prvá súhrnná monografia o živote a diele Milana Rúfusa.

Samozrejme, v jeho záujme boli v prvom rade mladí ľudia, študenti, ktorým sa rozdával. V r. 1990 im venoval vysokoškolské skriptá „Život slova“, ako editor a spolueditor stál pri Študijných kalendároch, informátoroch FF KU, fakultnom časopise Rozhľadenie a pod. Popri svojej práci dekana fakulty prednášal svojim poslucháčom, viedol literárny klub, organizoval pre študentov hodnotné podujatia, zastrešoval Univerzitné divadlo. Stal sa pre študentov a mladých ľudí ich druhým otcom.

doc. PhDr. Imrich VAŠKO, CSc., m. prof. KU

Naostatok spomeňme aspoň, že bol scenáristom alebo aktérom rôznych televíznych i rozhlasových relácií i častým hosťom rozhovorov v rozhlase či periodikách. Obľúbený dekan – vysokoškolský učiteľ, ktorý mal vždy čo ponúknuť mladým i skôr narodeným zo studnice svojich vedomostí, ľudskosti, skúseností i charakteru. Stal sa mostom generácií, ktoré stmeľoval a preklenoval do organického, fungujúceho celku.

Za svoju prácu bol odmenený rôznymi vyznamenaniami, medzi ktorými nechýbala Veľká medaila sv. Gorazda udelená ministrom školstva SR, Cena mesta Ružomberok (najvyššie ocenenie mesta), Cena primátora mesta Ružomberok, Medaila za rozvoj Katolíckej univerzity v Ružomberku, Cena bl. Fra Angelica (KBS) za významný prínos do kresťanskej kultúry Slovenska, ocenenia Ministerstva kultúry SR a ŽSK. Najväčšieho vyznamenania sa mu však dostalo od širokej verejnosti, pre ktorú bol i ostane – VZÁCNY ČLOVEK.

Ing. Radislav KENDERA, PhD.

Přelom hospodářské krize? Nevěřím v žádné přelomy samy od sebe. To, čemu jsme zvykli říkat hospodářská krize, je jiné jméno pro mravní bídu.

Mravní bída je příčina, hospodářský úpadek je následek.

V naší zemi je mnoho lidí, kteří se domnívají, že hospodářský úpadek lze sanovat penězi. Hrozím se důsledku tohoto omylu. V postavení, v němž se nacházíme, nepotřebujeme žádných geniálních obratů a kombinací. Potřebujeme mravní stanoviska k lidem, k práci a veřejnému majetku.

Nepodporovat bankrotáře, nedělat dluhy, nevyhazovat hodnoty za nic, nevydírat pracující, dělat to, co nás pozvedlo z poválečné bídy, pracovat a šetřit a učinit práci a šetření výnosnější, žádoucnější a čestnější než lenošení a mrhání.

Máte pravdu, je třeba překonat krizi důvěry, technickými zásahy, finančními a úvěrovými ji však překonat nelze, důvěra je věc osobní a důvěru lze obnovit jen mravním hlediskem a osobním příkladem.

Tomáš Baťa (1932)

1. Nepovažuj za modlitbu to, čo je iba vnútorný film voľne plynúcich myšlienok.

2. Nevstupuj do modlitby roztržitý. Na chvíľu sa stíš, uvedom si, že začínaš rozhovor s Bohom.

3. Vytvor si prostredie. Prejdi do inej miestnosti, na balkón, na dvor, zaujmi primeranú polohu.

4. Prijmi všetky ťažkosti so sústredenosťou. Pokora je predpoklad modlitby. Keď sa hneváme na vlastnú roztržitosť, stáva sa ešte silnejšia.

5. Poslúž si aj radami psychológov. Základom modlitby je však živý vzťah s Bohom. Modlitbu spoj s obetou. Láska sa živí obetou a modlitba láskou.

6. Živ modlitbu práve tým, čo ťa vyrušuje. Obavy a túžby, ktoré nás napĺňajú, najčastejšie odvádzajú od modlitby. Neodháňaj ich, začni sa modliť za to, čo práve napĺňa tvoje srdce.

7. Modlitba je dialóg medzi Bohom a človekom a každý človek je roztržitý. Predstúp pred Božiu tvár i so svojou roztržitosťou.

8. Osvoj si silnú myšlienku, biblický citát, ktorý ti je blízky a často sa ním povznášaj k Bohu. Spoj si s modlitbou niektoré miesta: schody, výťah, či úsek chodníka, kde si privykneš modliť sa za prácu či rodinu.

9. Nepodceňuj ústne modlitby. Silno ťa podržia práve v nepozornosti, únave a duchovnej prázdnote.

10. Vytrvaj v modlitbe i napriek nepozornosti. „Aj keby ste počas modlitby nerobili nič iné, len vždy znova brali vaše srdce a kládli ho vedľa Pánovho, čas takejto modlitby bude dobre prežitý.“

Sv. František Saleský