Dňa 9. februára 2010 Boh plný milosrdenstva povolal k sebe doc. PhDr. Imricha Vaška, CSc., m. prof. KU, bývalého dekana Filozofickej fakulty KU, spoluzakladateľa Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorý ju budoval do poslednej chvíle svojho života utrpením, láskou, modlitbou, spomienkou. Veríme, že on je už v lepšom živote, že Pán Boh mu dal tú odmenu, ktorú svet dať nemôže.
Budeme spomínať predovšetkým na dobrého človeka, na veriaceho muža, žičlivého a usmiateho profesora, ktorému záležalo na univerzite, na jej kvalite a katolicite, čoho symbolom bola jeho kancelária naplnená biblickými obrazmi prof. Hložníka. Nešlo len o dekoráciu, čo teraz lepšie chápeme, ale o jeho vzťah so svätcami Starého i Nového zákona, o osobné napĺňanie sa ich duchom a obsahom ich života pre službu univerzite.
Človeka, ktorý miloval svoju rodnú zem, Slovensko, šľachetný slovenský národ a jeho kultúru, pieseň, báseň, rozprávky a vietor, ktorý ich rozniesol po celej slovenskej zemi od srdca Milana Rúfusa, Ladislava Hanusa či Janka Magu. Možno teraz sú tam spolu.
Človeka, ktorý miloval hory, rád sa pred nimi skláňal, lebo nám ich dal Boh. Ktorý miloval lesy, potoky, pramenistú vodu, ktorej chuť opäť objavil v posledných dňoch svojho života na Spišskej Kapitule, kde sme ho viacerí z univerzity navštevovali. Niektorí zostávali s ním aj v noci: rodina, priatelia i kňazi.
Všetci sme sa obohatili jeho hlbokou vierou, prežívaním prítomnosti Boha, modlitbou ruženca, túžbou po Eucharistii, pokojom v srdci i napriek zomieraniu a blízkej smrti, čo podľa neho je posledná návšteva Pána Ježiša, ktorý ho berie k sebe. Odišiel od nás dobrý, múdry a svätý človek, profesor, ktorý nám bude pomáhať z neba.
prof. Tadeusz Zasępa, PhD., rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku
Básnik, literárny historik a kritik , esejista, publicista a pedagóg, prvý dekan Filozofickej fakulty KU.
Ondrašovce. Dedinka učupená neďaleko Prešova, ktorú na mapu dostali jej viaceré osobnosti. Na literárnu a školskú mapu Slovenskej republiky ju dostal rodák z lona tohto šarišského kúta doc. PhDr. Imrich Vaško, CSc., m. prof. Katolíckej univerzity v Ružomberku. Od 8. 11. 1936 aj jemu Ondrašovce prirástli k srdcu a v mysli boli jeho súputnikmi do konca.
Išiel však za volaním vnútra. Učarovala mu Orava, lebo tu venoval svoje srdce poetke, výtvarníčke, prekladateľke a učiteľke Zuzane Sulíkovej -Vaškovej (1944-1999), ktorá pri ňom stála celý svoj život.No časť z neho, i tú najťažšiu, musel absolvovať bez nej.
A ešte aj Liptov, resp. Ružomberok. Možno, kým sa v r. 2000 nestal po založení Katolíckej univerzity, jej Filozofickej fakulty, jeho druhým domovom, ani netušil, čo ho k nemu priťahuje. Indíciou by mohol byť výrok jedného z jeho najlepších priateľov, barda slovenskej poézie Milana Rúfusa: „Vieš, Ružomberok mal vždy na rozdiel od Mikuláša svoju mestskú atmosféru.“ Bol totižto iný a vymykal sa z rámca. To očarilo azda aj Vaškovcov.
Ružomberok ho prijal. Ako jedného zo svojich. On sa na oplátku snažil o budovanie silnej Katolíckej univerzity v Ružomberku a hlavne jej Filozofickej fakulty v meste na sútoku Revúcej a Váhu, ktorú ako mladú doviedol v jej kvalite na druhú priečku medzi slovenskými filozofickými fakultami. Zároveň sa stal výraznou osobnosťou jeho kultúrnej obce. Literárny kritik a vedec, editor, básnik, zostavovateľ antológií poézie a zborníkov, prekladateľ, člen nespočetného množstva literárnych porôt, autor scenárov rôznych programov, kultúrny organizátor, dekan Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku a riaditeľ Ústavu Ladislava Hanusa. To všetko bol Imrich Vaško. Základné školstvo absolvoval v rodisku a Pedagogickú školu vyštudoval v r. 1952 – 56. Na Filozofickej fakulte Vysokej školy pedagogickej študoval v r. 1956 – 59 a v r. 1958 – 60 na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove. Tu začal aj v r. 1960 pôsobiť ako pracovník a od r. 1989 ako vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, resp. Prešovskej univerzity.
doc. PhDr. Imrich VAŠKO, CSc., m. prof. KU
Od r. 2000 pôsobil na Katedre slovenského jazyka a literatúry na FF KU, v rokoch 2001 – 2007 tu zastával funkciu dekana. Zároveň bol aj riaditeľom Ústavu Ladislava Hanusa FF KU. Bol členom mnohých vedeckých a redakčných rád, členom rôznych kolégií a pod.
Do literatúry vstúpil v polovici 60-tych rokov štúdiami, článkami, glosami i recenziami ako literárny kritik a historik (po roku 1968 bol diskriminovaný.) V jeho literárnom diele a výskume sa sústredil na Rúfusa, reflektoval súdobú slovenskú poéziu a medzivojnovú avantgardu (Plávka, Smrek, Lukáč, Ondrejov, Hečko a i.). Po roku 1989 sa venoval V. Beniakovi, M. Rúfusovi, V. Turčánimu , básnikom katolíckej moderny a slovenskej exilovej tvorbe. Vydal zborníky mladých autorov, ako editor prispel k vydaniu diela J. Pada, J. Zborovjana, M. Válka, M. Rúfusa a iných. Vydal antológie poézie pre stredoškolskú mládež „Žriedlo“ (1972) a „Súradnice“ (1977), rôzne zborníky a pod. Ako editor je podpísaný pri vydaní diel a zborníkov významných slovenských spisovateľov – Milana Rúfusa, Laca Novomeského, Jiřího Wolkera, Miroslava Válka či Rudolfa Jašíka. V rámci svojho ďalšieho editorského zámeru spracoval bibliofílie Akademického Prešova (napr. Pavol Strauss – Milan Rúfus: A slovo rozdúchal duch (1992), literárny almanach mládeže z Atén nad Torysou: Šípkový ruženec (1992), publikácie Drahokamy reči a spevu (1992), Kráľovstvo ducha (1992), Počty k počiatkom (1993), Vďakyvzdanie (1993), Valentín Beniak: Nedokončená symfónia. Večerné sonety (1994), Dueto: Milan Rúfus a Viliam Turčány (1998), Valentín Beniak: Hrachor. Prvé samostatné a úplné vydanie skladby a iné.
V r. 1984 sa sám vydáva na neľahkú cestu k čitateľovi ako básnik, a to v „Oravských akordoch“ a v „Dôverných osloveniach“ (1989). S jeho menom sa stretávame často v literatúre odbornej i literatúre faktu – autor monografie Kapitoly zo slovenskej medzivojnovej poézie (1985), spoluautor Inaugurálie (1990), autor kapitoly o medzivojnovej literatúre v Dejinách slovenskej literatúry (1984), ďalšie práce „Od Šafárika k Sládkovičovi“ (1997), „So Šafárikom v erbe“ (1995), „Pavol Horov – básnik domova“ (1987). V r. 2000 vydáva monografiu o M. Rúfusovi „Uložený údel“ a esej Závetcovia (2005). Sám i s manželkou je autorom nespočítateľného množstva bibliofílií (Vzkriesený Kristus. Krížová cesta a iné – so Zuzanou Sulíkovou- Vaškovou, 1991), pamätníc, (Pamätný dom P. J. Šafárika, Ondrašovce), recenzií, prológov básnických zbierok (Púštna ruža 2001, Komu načúva more 2004)…, atď. V rukopise čaká na vydanie prakticky dokončená prvá súhrnná monografia o živote a diele Milana Rúfusa.
Samozrejme, v jeho záujme boli v prvom rade mladí ľudia, študenti, ktorým sa rozdával. V r. 1990 im venoval vysokoškolské skriptá „Život slova“, ako editor a spolueditor stál pri Študijných kalendároch, informátoroch FF KU, fakultnom časopise Rozhľadenie a pod. Popri svojej práci dekana fakulty prednášal svojim poslucháčom, viedol literárny klub, organizoval pre študentov hodnotné podujatia, zastrešoval Univerzitné divadlo. Stal sa pre študentov a mladých ľudí ich druhým otcom.
doc. PhDr. Imrich VAŠKO, CSc., m. prof. KU
Naostatok spomeňme aspoň, že bol scenáristom alebo aktérom rôznych televíznych i rozhlasových relácií i častým hosťom rozhovorov v rozhlase či periodikách. Obľúbený dekan – vysokoškolský učiteľ, ktorý mal vždy čo ponúknuť mladým i skôr narodeným zo studnice svojich vedomostí, ľudskosti, skúseností i charakteru. Stal sa mostom generácií, ktoré stmeľoval a preklenoval do organického, fungujúceho celku.
Za svoju prácu bol odmenený rôznymi vyznamenaniami, medzi ktorými nechýbala Veľká medaila sv. Gorazda udelená ministrom školstva SR, Cena mesta Ružomberok (najvyššie ocenenie mesta), Cena primátora mesta Ružomberok, Medaila za rozvoj Katolíckej univerzity v Ružomberku, Cena bl. Fra Angelica (KBS) za významný prínos do kresťanskej kultúry Slovenska, ocenenia Ministerstva kultúry SR a ŽSK. Najväčšieho vyznamenania sa mu však dostalo od širokej verejnosti, pre ktorú bol i ostane – VZÁCNY ČLOVEK.
Ing. Radislav KENDERA, PhD.