V minulosti, keď boli kresťania prenasledovaní a nemohli sa schádzať na sv. omšu slobodne, museli používať hocijaké provizórne podmienky. Nemohli dať nijakú zámienku na ich kontrolu, či prezradenie miesta, kde sa schádzali. Ak by niekto z nich niesol stôl do katakomb, všetci by vedeli , že za tým musí niečo byť.
Katakomby sú podzemné cintoríny v Ríme. Sú to chodby, do ktorých prví kresťania pochovávali svojich zomrelých. Nik sa nečudoval, že vchádzali do katakomb, tak ako sa dnes nik nečuduje, keď niekto ide na cintorín. V týchto chodbách sa schádzali hlavne preto, aby mohli sláviť sv. omšu. Keďže ničím nemohli dať zámienku na to, aby ich kontrolovali, ako oltár slúžil hrob mučeníka. Bozkom „oltáru“ (hrobu mučeníka) sa vzdávala úcta Kristovi, ktorý dal silu tomuto mučeníkovi svedčiť o Ježišovi. Vzdávala sa vďaka aj mučeníkovi, ktorý svojím životom sprítomnil Ježiša v čase a priestore.
Dnes je tak isto bozkom uctievaný nie kameň, či drevo, z ktorého je zhotovený oltár, ale uctieva sa Ježiš a jeho obeta prinášaná na oltári, vďaka ktorej sme boli vykúpení. Kvôli tomu, aby sme napodobňovali starých kresťanov, začali sa dávať do oltára aj ostatky mučeníkov a svätých. Ak navštívime staršie kostoly, alebo nájdeme prenosné oltáre, presne, kde sa dáva corporál – stred oltára (látka, na ktorú sa dávajú obetné dary, chleba a vína, z ktorých sa stane telo a krv Ježiša Krista, od slova corpus – lat. telo), nájdeme zamurovanú a zapečatenú dutú mramorovú dosku, v ktorej sú ostatky nejakého svätca. Aby sme sa v liturgickej reforme (diala sa na Druhom vatikánskom koncile 1962-65) vrátili do apoštolských čias, Kongregáciou pre Boží kult bolo nariadené, aby sa pozostatky svätých umiestňovali na viditeľnom mieste, buď v oltári, alebo v jeho blízkosti, v cenných relikviároch tak, aby boli viditeľné.
Všetko, čo v liturgii symbolizuje Krista, sa okiadza kadidlom: oltár, obeta, Sväté písmo (evanjelium), kňaz, ľud, kríž, obetné dary, veľkonočná svieca, to všetko predstavuje Ježiša a preto sa všetko incenzuje kadidlom.
„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha