Tieto slová odzneli 18. apríla z úst otca biskupa Bernarda, keď sa prihováral nám, birmovancom. Ako som tak sedela v lavici, sústredene premýšľajúc, obzrela som sa okolo seba. Všetci mi pripadali takí iní…, takí dospelí. Dievčatá oblečené ako dámy, chlapci v oblekoch. Ako na maturite. Skúška dospelosti?…Možno. Jedno je však isté. Sviatosť birmovania je istým odrazovým mostíkom pri skoku do veľkého mora plného materializmu a pretvárky zvaného Život.
„Ak si kúpite to a to, výrobok nemenovanej značky, budete mladší, krajší, budete mať šťastný a bezstarostný život.“ Ale veď z rozprávok sme už predsa vyrástli. Televízia, bulvár a mnohé stránky na internete do nás 24 hodín denne, 7 dní v týždni hučia nové desatoro.
Desatoro dnešného sveta:
1. Byť presným. „Všetko splníš do bodky, tu a teraz. Rýchlo. Nemám čas.“
Stres sa stal najlepším priateľom človeka.
2. Byť obľúbeným. „Á, zase ty a v tých istých šatách, čo si mala pred mesiacom. Veď je to už dávno out. Ak chceš byť in a zapadnúť, tak si rýchlo nájdi niečo lepšie.“
3. Mať dostatok finančných prostriedkov. „Kúpim si to, veď si to môžem dovoliť.“
4. Vlastniť majetok (podľa možností by sa cena mala pohybovať ďaleko nad hranicu milióna). „Ešte si stále nekúpil tú vilu na Miami?“
5. Nezabudnúť sa každý deň natrieť tým fakticky účinným krémom proti starnutiu. „Veď budúcnosť patrí mladým.“
6. Zabudnúť na rodinu, veď práca je prvoradá. „Keď máš peniaze, máš predsa všetko.“
7. Načo sa modliť? „Veď každý je strojcom svojho šťastia a nič nadprirodzené k nemu nepotrebuje.“
8. Mať životnú lásku? Osudovú lásku? Jedinú lásku? „Veď to už patrí do retro príbehov.“
9. Byť nenahraditeľným a jedinečným. „Veď nikto nevie nič lepšie ako ja.“
Egoizmus? Nie, dnes sa to vraj nazýva zdravé sebavedomie.
10. Byť sám sebou? „Keď chceš dostať to miesto po bývalom šéfovi, musíš predsa zahrať divadielko, aby si zapôsobil.“
Argumenty v úvodzovkách môžeme sledovať v rôznych reláciách, venovaných našim úžasným a tak milovaným celebritám, ktoré sú, zdá sa, niečo viac ako my, „bežní smrteľníci“.
Kam sa podela nezávislosť a túžba byť slobodným?! Prečo musíme žiť podľa niečích príkazov? Podľa niečích želaní? Podľa predpisov písaných niekým, komu záleží len na vonkajšku. Na pozlátku, pod ktorým je však len prázdno.
Ako sa hovorí, my mladí sme budúcnosťou sveta a celého ľudstva. A záleží len na nás, akým smerom sa bude uberať život na Zemi.
Pred týmto vstupom do veľkého sveta plného nástrah sme, samozrejme, museli spraviť „vodičák“, teda zvládnuť prípravu na to, aby sa nám podarilo úspešne smerovať k novému svetu. Svetu, po ktorom túži snáď každý. Svetu, v ktorom bude aspoň kúsok spravodlivosti, harmónie, tolerancie a lásky. Pri našich prípravách na tento „vodičák“, pomocou ktorého chceme svet viesť, nám pomáhalo množstvo ľudí, ktorým chcem aj touto cestou ešte raz úprimne a z celého srdca za všetkých birmovancov poďakovať. Testy sme úspešne zvládli, aj keď to nebolo ľahké.
Ale dostali sme ho – vodičák, nasmerovanie, kompas, alebo ak chcete, GPS-ku pri blúdení dnešným svetom. Tou navigáciou je pre nás sviatosť birmovania. Sviatosť kresťanskej dospelosti. Zaradíme spiatočku? Budeme sa báť? Alebo naštartujeme a „dupneme“ na plyn?
Dospelosť je obdobím, keď nad nami rodičia strácajú svoju moc a kde sme už zodpovední sami za seba. Rozhodujeme sa. Stojíme na prahu. Urobím krok k dobru alebo zlu? Ako sa rozhodnem?…
Nie. Tu nepomôže ani žolík 50 na 50 a ani kamarát na telefóne. A už, žiaľ, ani rodičia. Rozhodnúť sa musím sám/-a.
Zostáva len otázkou, či sa chceme opäť len detsky a nevinne prizerať, ako sa všetko okolo nás rúca a peniaze si vzali žezlo spoločnosti. A ako to napraviť? Správne. To sa nedá zo dňa na deň. Ale musíme začať sami od seba.
Minule som sa v obchode s hračkami stala svedkom nie veľmi peknej udalosti. Vplyvná, moderná a dobre vyzerajúca pani si prezerala autíčka poukladané na polici.
„Prosím Vás, zabaľte mi toto. Musím ho predsa niečím zamestnať,“ zasmiala sa a rukou ovešanou asi dvadsiatimi zlatými náramkami ukazovala predavačke červené Ferrari. A po chvíli, stojac pri pokladni a rozprávajúc sa s kamarátkou, pokračovala: „Mám obchodné stretnutie, nemusím tam ísť, ale šéf mi inak to miesto určite nedá. Musím zapôsobiť.“ A rýchlo si malým zrkadielkom skontrolovala množstvo púdru na svojej tvári.
Čo sa to stalo? Ako môže rodič nahradiť dieťaťu svoju prítomnosť drahou hračkou? To červené auto fakt extrémne vysokej ceny ho predsa nepohladí, neporadí mu, neporozpráva sa s ním ani mu nepofúka ranu po páde z bicykla. A to už ani nehovoriac o rane na duši a nezodpovedanej otázke, prečo mama zase nie je doma.
Možno odbočenie od témy, ale naozaj to tak je. More, do ktorého sme už vstúpili aj my, birmovanci, sa rozrastá každým dňom o viac klamstiev, závisti, pretvárok a falše. A preto, nedovoľme, aby nás celkom pohltilo a vyplavilo nám zdravý úsudok a rozum. Oblečme si plávacie vesty darov Ducha Svätého, ktorého sme prijali a vyzbrojení záchrannými kolesami sa pokúsme plávať proti prúdu a zachraňovať topiacich sa…
P.S. Možno je to krutá realita, ale je to naozaj reálny a ničím neprifarbovaný pohľad na svet okolo nás očami mladého človeka.
Lenka Novotná, Víťaz